Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 213/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája

2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Klaudiou

Azariovou, konateľkou advokátskej kancelárie AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r.

o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj základných práv podľa a

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžd

3/2013 z 24. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. januára 2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“)

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj základného práva na súkromie podľa a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. septembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Žiline, Krajského dopravného inšpektorátu v Žiline č. k. KRPZ-ZA-

KDI-SK-77/2012 z 20. júla 2012 (ďalej aj „žalovaný“), ktorým potvrdil rozhodnutie

Okresného dopravného inšpektorátu v Liptovskom Mikuláši č. ORPZ-LM-ODI2-P-

113/2012 z 25. apríla 2012 (ďalej len „okresný inšpektorát“), ktorým bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Predmetná

vec bola vedená Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

, ktorý rozsudkom z 27. marca 2013 sťažovateľovu žalobu zamietol.

Odvolaniu sťažovateľa najvyšší súd nevyhovel a rozsudkom sp. zn.

z 24. septembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu z 27. marca 2013.

3. Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že zdravotnícke zariadenie

(I. stomatologická klinika Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach) poskytla

na dožiadanie okresného inšpektorátu (v rámci jeho zisťovania dôvodu neúčasti sťažovateľa

na ústnom pojednávaní o priestupku) informáciu údajne o jeho zdravotnom stave v rozpore

s príslušnými ustanoveniami poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“).

Týmto postupom zdravotníckeho zariadenia a najmä sťažovateľom tvrdenou

skutočnosťou, že „bol zdravotný stav sťažovateľa riešený v súdnom a správnom konaní,

hoci na to neboli splnené zákonné podmienky a navyše z uvedeného dôvodu boli voči

sťažovateľovi vyvodené zákonné sankcie, bolo jednoznačne zasiahnuté do súkromného

života sťažovateľa a uvedeným postupom boli porušené jeho základné práva, ktoré

garantuje “.

4. Najvyššiemu súdu ďalej vytýkal, že „sa absolútne nevysporiadal so skutočnosťou,

či sťažovateľ bol, alebo nebol v čase kontroly policajnou hliadkou vodičom alebo nie, iba

jednoducho konštatoval, že o tom nemal pochybnosti bez náležitého odôvodnenia“, čo malo

v konečnom dôsledku porušiť jeho „právo na spravodlivé súdne konanie resp. právo na

súdnu ochranu podľa Dohovoru... resp. ... “.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľa na súkromie podľa ..., právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle ..., ako aj právo

na ochranu upravené v ..., Listiny..., ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... (Z obsahu sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa a ,

pozn.).

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu... vedené pod sp. zn.

v zmysle ustanovenia a vracia mu ho na

ďalšie konanie v zmysle ods. 3 písm. b) predmetného zákonného ustanovenia.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume

331,13 EUR...“

II.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] ústavný súd nahliadol do súdneho spisu

krajského súdu sp. zn. .

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ( listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch... . Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa ,

každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (pozri tiež body 3

a 4), že postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. septembra 2013 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva

(body 1 a 5).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti

označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie), najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi

a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré

však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutočného stavu a naň

nadväzujúcich nesprávnych právnych záverov.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

( listiny), resp. práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,

že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného

súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu

v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 24. septembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom , listiny a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského

súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho správneho

orgánu (t. j. okresného a krajského dopravného inšpektorátu), žalobných dôvodov,

rozhodnutia krajského súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľa najvyšší súd svoje

rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá

v znení neskorších predpisov, ďalej len „“, v spojení

s ), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. )

a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez

pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi

pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Odvolací súd vzhľadom na vykonané dôkazy preukazujúce vinu žalobcu nepovažoval

za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore

s verejným záujmom.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 24. septembra 2013 ( a ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú

rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,

menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo

ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho

nečinnosť.

Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je

rozhodnutie, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e)

o priestupkoch (ďalej iba ) na vyššie uvedenom skutkovom

základe, za ktorý mu bola podľa § 22 ods. 2 písm. c/ ZoP uložená sankcia - pokuta vo výške

250 Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 10 mesiacov a povinnosť uhradiť

trovy konania vo výške 16 Eur.

Podľa , priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje

záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak

nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo

o trestný čin.

Podľa § 22 ods. 1 písm. e) ZoP, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky sa dopustí ten, kto ako vodič počas vedenia vozidla požije alkohol alebo vedie

vozidlo v takom čase po jeho požití, keď sa na základe vykonaného vyšetrenia podľa

osobitného predpisu alkohol ešte nachádza v jeho organizme.

Podľa § 4 ods. 2 písm. c) ZCP vodič nesmie viesť vozidlo v takom čase po požití

alkoholu alebo inej návykovej látky, keď sa alkohol alebo iná návyková látka ešte môžu

nachádzať v jeho organizme.

Podľa § 51 zákona ZoP, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak,

vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

Preskúmaním predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací zistil, že správne orgány aplikovali správne najmä ustanovenia zákona

o priestupkoch na vzniknutú situáciu, najmä na posúdenie skutku a uloženie sankcie.

Zo skutkových zistení vyplýva jednoznačne, že žalobca bol zastavený počas toho ako

riadil osobné motorové vozidlo a nesedel v ňom vyberajúc si veci. V čase riadenia vozidla

mal v dychu 0,34 mg etanolu na liter vydychovaného vzduchu. Takýto stav po požití

alkoholických nápojov ovplyvňuje najmä pozornosť a sústredenie - čo sú nevyhnutne

žiaduce vlastnosti pri riadení vozidla. Za takéhoto stavu vodič nesmie na jazdu použiť

vozidlo, pretože predpoklad spôsobenia dopravnej nehody nie je pre ovplyvnenie alkoholom

možné vylúčiť. Z dôvodu ochrany všetkých účastníkov cestnej premávky vrátane žalobcu

a majetku, je nevyhnutné brániť a zabrániť vjazde všetkým osobám, ktoré sú pod vplyvom

alkoholu, či iných návykových látok. To je účel ustanovenia priestupkového zákona, ktorý

bol použitý na kvalifikáciu - právne posúdenie konania žalobcu.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal neprihliadnutie na doplnok žaloby s prílohami

z 1. októbra 2012, ktorý zaslal žalobca po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby,

odvolací súd k tomu uvádza, že z obsahu jednak napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale

aj rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že argumentáciu i podklady k nej vzal i žalovaný

i krajský súd do úvahy. Oba orgány sa zaoberali dostatočne argumentáciou uvedenou

v podaní z 1. októbra 2012. Jednalo sa o argumenty týkajúce sa doručenia ospravedlnenia

neúčasti žalobcu na ústnom pojednávaní a dôvodu tohto ospravedlnenia.

Podľa názoru žalovaného i súdu prvého stupňa sa žalobca nedostavil na ústne

pojednávanie bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.

Odvolací súd si po preskúmaní predložených spisov osvojuje najmä z dôvodu, že

žalobca mal dostatok času od prevzatia predvolania upovedomiť správny orgán o potrebe

zmeny termínu pre vyšetrenie chrupu. Navyše odvolací súd je po vyjadrení dr. H.

presvedčený, že vyšetrenie v Košiciach bolo možné odložiť - nebolo akútne a už vôbec nie

bolestivé, o čom svedčí odchod žalobcu z čakárne ordinácie lekára po štyroch hodinách

čakania a po vycestovaní z Liptovského Mikuláša do Košíc. Odvolací súd hodnotí postup

žalobcu ako obštrukciu v snahe vyhnúť sa ústnemu pojednávaniu pri prejednávaní

priestupku.

Prvostupňový priestupkový orgán preto nepochybil, ani neodňal možnosť žalobcovi

vyjadriť sa pred ním, konať s ním, navrhovať dôkazy vyvracajúce alebo oslabujúce jeho

vinu. Ústne pojednávanie konané 25. apríla 2012 na Okresnom dopravnom inšpektoráte

v Liptovskom Mikuláši preto podľa názoru odvolacieho súdu netrpí žiadnou vadou, ktorá by

mala byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a to i napriek tomu, ak by

ospravedlnenie žalobcu bolo doručené pred ústnym pojednávaním. Podľa názoru

odvolacieho súdu so zreteľom na zistenia správnych orgánov i súdu prvého stupňa bolo

možné považovať také ospravedlnenie za ospravedlnenie bez dôležitého dôvodu.

Ak by bolo vyšetrenie, pre ktoré žalobca vycestoval v deň ústneho pojednávania

o priestupku z Liptovského Mikuláša do Košíc tak nevyhnutné pre jeho zdravotný stav, že

preň riskoval zmarenie ústneho pojednávania o priestupku a pri určovaní jeho termínu naň

neupozornil ošetrujúcu lekárku, ktorá termín údajne dohovárala, nebol by z neho odišiel.

Ak ho však opustil bez jeho absolvovania, odvolací súd sa oprávnene domnieva, že pre

žalobcu nemal podstatný význam z hľadiska udržania jeho zdravia a preto mal uprednostniť

konanie o priestupku. Ak tak neurobil, neospravedlnil sa bez dôležitého dôvodu.

Priestupkové konanie, vrátane ústneho pojednávania, bolo z tohto dôvodu vykonané

v súlade so správnym poriadkom a zákonom o priestupkoch a v ňom zistený skutkový stav

opierajúci sa najmä o vysvetlenia dvoch príslušníkov polície P. P. a P. F. a výsledok

merania alkoholu v dychu certifikovaným prístrojom Alcotest, preukazuje, že skutok sa stal,

je priestupkom uvedeným v právnom označení skutku a sankcia, ktorá bola za priestupok

uložená sa so zreteľom na osobu obvineného z priestupku javí skôr mierna než prísna,

pretože z evidenčnej karty vodiča - žalobcu je zrejmé, že doposiaľ uložené sankcie nemali

preventívny účinok a neodradili žalobcu od ďalšieho porušovania pravidiel cestnej

premávky, najmä jazdenia pod vplyvom alkoholu. Odvolací súd však nemohol tento stav

zmeniť v súlade so zásadou reforamtio in peius - zásadou zákazu zmeny k horšiemu.

Odvolací súd nemal pochybnosti ani o tom, že žalobca vo vozidle nesedel a

nevyberal si veci (ako to tvrdil on), keď ho oslovili príslušníci a žiadali ho o doklady a

zistenie alkoholu vdychu, ale riadil vozidlo, bol zastavený príslušníkmi polície a následne

kontrolovaný. Odvolací súd je presvedčený, že v prípade pravdivosti žalobcovho tvrdenia,

by ho bol následne podložil ďalšími tvrdeniami alebo dôkazmi, ktoré by ho umocňovali.

Keďže sa tak nestalo, nemali ani správne orgány, ani vo veci konajúce súdy dôvod neuveriť

logickým tvrdeniam príslušníkov polície zapadajúcim do kontextu ďalších dôkazov,

vykonaných v tejto veci.

V podrobnostiach odvolací súd v súlade s ustanovením odkazuje na

odôvodnenie napadnutého rozsudku.»

15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor

krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. septembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa ( listiny) a práva podľa

dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľ ďalej namieta porušenia základných práv zaručených čl. 16 ods. 1

a (pozri tiež bod 5 a 8). Keďže namietaným postupom najvyššieho súdu

a jeho rozsudkom sp. zn. z 24. septembra 2013 nedošlo k porušeniu

základného práva zaručeného ( listiny) a ani práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 18), nemohlo následne dôjsť ani k porušeniu týchto

ďalších sťažovateľom označených práv. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľovu

sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

20. Ústavný súd ešte poznamenáva, že rozhodnutie žalovaného bolo posúdené

v rámci dvojinštančného konania pred všeobecnými súdmi a v postupe a rozhodnutiach

týchto súdov nezistil také porušenia všeobecne záväzných práv predpisov, ktoré by

odôvodňovali kvalifikovanie týchto rozhodnutí ako protiústavných.

21. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné ešte uviesť ďalej

uvedené pre posudzovanú vec relevantné zistenia a z nich plynúce skutkové závery.

a) Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu krajského súdu sp. zn. ústavný

súd konštatuje, že sťažovateľ v odvolacom priestupkovom konaní, v žalobe

z 19. septembra 2012, doplnení žaloby z 1. októbra 2012 ani na pojednávaní krajského súdu

konanom 27. marca 2013 nenamietal ním v ústavnej sťažnosti tvrdenú protizákonnosť

postupu zdravotníckeho zariadenia pri poskytovaní informácie okresnému dopravnému

inšpektorátu o jeho účasti na predoperačnej konzultácii. Sťažovateľ taktiež nenamietal

porušenie základných práv podľa a v priebehu

administratívneho konania a konania na krajskom súde (a ani odvolacieho konania

na najvyššom súde). Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 27. marca 2013

(k sťažovateľom tvrdenému posudzovaniu jeho zdravotného stavu súdom)

uviedol: „Z potvrdenia zo dňa 6. 7. 2012 od UPJ ŠFL, zástupcu kliniky MUDr. H.,

nachádzajúce sa v administratívnom spise, ktoré zabezpečil ku konaniu žalovaný správny

orgán vyplynul nakoniec záver, že žalobca sa predmetného vyšetrenia resp. konzultácii ani

nezúčastnil, pričom z potvrdenia vyplynulo aj to, že diagnóza vo vzťahu k žalobcovi nebola

akútna a nevyžadovala si vyšetrenie práve v uvedený deň s tým, že toto vyšetrenie sa mohlo

dohodnúť a aj urobiť aj v iných deň. Z tohto dôvodu žalovaný vyhodnotil podľa názoru súdu

správne uvedenú námietku neúčasti na ústnom pojednávaní žalobcu za nedôvodnú, keď

uvedenú skutočnosť nepovažoval za vadu konania pre ktorú by bolo potrebné pojednávanie

zopakovať. Z tohto dôvodu ani podľa názoru súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať

pred správnym orgánom navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k veci.“

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaný dopravný inšpektorát v rámci zisťovania

sťažovateľom tvrdených dôvodov jeho neúčasti na pojednávaní o priestupku konanom

25. apríla 2012 žiadal od zdravotníckeho zariadenia podanie informácie, či sťažovateľ „bol

25. 04. prítomný na konzultáciách, či bol na túto konzultáciu vopred objednaný, alebo či sa

na tieto konzultácie dostavil dňa 25. 04 bez vopred dohodnutého termínu?“; (citované

zo zápisnice o pojednávaní na krajskom súde z 27. marca 2013).

Až v odvolaní z 30. apríla 2013 proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ (a to

v súvislosti odôvodňovaním svojej neúčasti na predmetnom priestupkovom pojednávaní –

bod III odvolania) uviedol:

„Prvostupňový súd navyše v plnom rozsahu prebral bez akéhokoľvek odôvodnenia

skutočnosti uvedené žalovaným, týkajúce sa účasti žalobcu na predoperačných

konzultáciách, s tým, že tieto konzultácie resp. vyšetrenie mohli byť vykonané v iný deň

a neboli nevyhnutné, pričom samotný žalobca mal opustiť ordináciu bez predmetného

vyšetrenia. Nevyhnutnosť predmetného vyšetrenia je absolútne vylúčená z predmetného

skúmania súdom a prvostupňovým orgánom keďže samotné vyšetrenie zdravotného stavu

a všetky skutočnosti týkajúce sa zdravotného stavu žalobcu sú predmetom lekárskeho

tajomstva a preto ani ošetrujúci lekár nebol oprávnený tieto skutočnosti uvádzať. Navyše,

porovnávanie nevyhnutnosti lekárskeho ošetrenia a konzultácií z dôvodu nadchádzajúceho

operačného zákroku s ústnym prejednaním bežného dopravného priestupku je viac ako

nemožné.“

Touto námietkou sa najvyšší súd dostatočne zaoberal a vysporiadal v odôvodnení

svojho rozsudku z 24. septembra 2013, keď uviedol:

„Odvolací súd si po preskúmaní predložených spisov osvojuje najmä z dôvodu, že

žalobca mal dostatok času od prevzatia predvolania upovedomiť správny orgán o potrebe

zmeny termínu pre vyšetrenie chrupu. Navyše odvolací súd je po vyjadrení dr. H.

presvedčený, že vyšetrenie v Košiciach bolo možné odložiť - nebolo akútne a už vôbec nie

bolestivé, o čom svedčí odchod žalobcu z čakárne ordinácie lekára po štyroch hodinách

čakania a po vycestovaní z Liptovského Mikuláša do Košíc. Odvolací súd hodnotí postup

žalobcu ako obštrukciu v snahe vyhnúť sa ústnemu pojednávaniu pri prejednávaní

priestupku.“ ( pozri tiež bod 14).

b) Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ porušenie svojich základných práv podľa

a samostatne namietal až v ústavnej sťažnosti. Jeho úvahy

o protiprávnosti postupu zdravotníckeho zariadenia a následne aj krajského súdu najvyšší

súd dôvodne kvalifikoval ako súčasť jeho argumentácie ospravedlňujúcej neúčasť

sťažovateľa na pojednávaní o dopravnom priestupku konanom 25. apríla 2012. Z obsahu

súdneho spisu nevyplýva záver (tvrdenie sťažovateľa, pozn.), že vo veci konajúce

všeobecné súdy (a ani správne orgány) sa zaoberali posudzovaním jeho zdravotného stavu.

c) Zo súdneho spisu ďalej vyplýva, že sťažovateľ bol na ústne pojednávanie

o priestupku konanom 25. apríla 2012 o 10.00 h predvolaný písomným predvolaním

z 28. marca 2012, ktoré prevzal 4. apríla 2012. Jeho právna zástupkyňa prevzala písomné

upovedomenie o ústnom pojednávaní 5. apríla 2012.

22. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014