Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 213/2014
PDF · 269.64 KB
No categories available
I. ÚS 213/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája
2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Klaudiou
Azariovou, konateľkou advokátskej kancelárie AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r.
o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj základných práv podľa čl. 16 a čl. 19 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžd
3/2013 z 24. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. januára 2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“)
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Sžd 3/2013 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2013.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Žiline, Krajského dopravného inšpektorátu v Žiline č. k. KRPZ-ZA-
KDI-SK-77/2012 z 20. júla 2012 (ďalej aj „žalovaný“), ktorým potvrdil rozhodnutie
Okresného dopravného inšpektorátu v Liptovskom Mikuláši č. ORPZ-LM-ODI2-P-
113/2012 z 25. apríla 2012 (ďalej len „okresný inšpektorát“), ktorým bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Predmetná
vec bola vedená Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
21 S 91/2012, ktorý rozsudkom z 27. marca 2013 sťažovateľovu žalobu zamietol.
Odvolaniu sťažovateľa najvyšší súd nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 4 Sžd 3/2013
z 24. septembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu z 27. marca 2013.
3. Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že zdravotnícke zariadenie
(I. stomatologická klinika Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach) poskytla
na dožiadanie okresného inšpektorátu (v rámci jeho zisťovania dôvodu neúčasti sťažovateľa
na ústnom pojednávaní o priestupku) informáciu údajne o jeho zdravotnom stave v rozpore
s príslušnými ustanoveniami zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“).
Týmto postupom zdravotníckeho zariadenia a najmä sťažovateľom tvrdenou
skutočnosťou, že „bol zdravotný stav sťažovateľa riešený v súdnom a správnom konaní,
hoci na to neboli splnené zákonné podmienky a navyše z uvedeného dôvodu boli voči
sťažovateľovi vyvodené zákonné sankcie, bolo jednoznačne zasiahnuté do súkromného
života sťažovateľa a uvedeným postupom boli porušené jeho základné práva, ktoré
garantuje Ústava Slovenskej republiky“.
4. Najvyššiemu súdu ďalej vytýkal, že „sa absolútne nevysporiadal so skutočnosťou,
či sťažovateľ bol, alebo nebol v čase kontroly policajnou hliadkou vodičom alebo nie, iba
jednoducho konštatoval, že o tom nemal pochybnosti bez náležitého odôvodnenia“, čo malo
v konečnom dôsledku porušiť jeho „právo na spravodlivé súdne konanie resp. právo na
súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy... “.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžd 3/2013 porušil základné právo
sťažovateľa na súkromie podľa čl. 16 Ústavy..., právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 Ústavy..., ako aj právo
na ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny..., ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... (Z obsahu sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy,
pozn.).
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu... vedené pod sp. zn.
4 Sžd 3/2013 v zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. a vracia mu ho na
ďalšie konanie v zmysle ods. 3 písm. b) predmetného zákonného ustanovenia.
3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume
331,13 EUR...“
II.
6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] ústavný súd nahliadol do súdneho spisu
krajského súdu sp. zn. 21 S 91/2012.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch... . Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy,
každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života.
9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (pozri tiež body 3
a 4), že postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžd 3/2013
a jeho rozsudkom z 24. septembra 2013 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva
(body 1 a 5).
11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti
označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie), najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi
a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré
však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutočného stavu a naň
nadväzujúcich nesprávnych právnych záverov.
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,
že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného
súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu
v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Sžd 3/2013
z 24. septembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.
14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského
súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho správneho
orgánu (t. j. okresného a krajského dopravného inšpektorátu), žalobných dôvodov,
rozhodnutia krajského súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľa najvyšší súd svoje
rozhodnutie odôvodnil takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. s. p.“, v spojení
s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.)
a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez
pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi
pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.
Odvolací súd vzhľadom na vykonané dôkazy preukazujúce vinu žalobcu nepovažoval
za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore
s verejným záujmom.
Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 24. septembra 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú
rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,
menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo
ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.
Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je
rozhodnutie, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e)
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej iba ZP) na vyššie uvedenom skutkovom
základe, za ktorý mu bola podľa § 22 ods. 2 písm. c/ ZoP uložená sankcia - pokuta vo výške
250 Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 10 mesiacov a povinnosť uhradiť
trovy konania vo výške 16 Eur.
Podľa § 2 ods. 1 ZP, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje
záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak
nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo
o trestný čin.
Podľa § 22 ods. 1 písm. e) ZoP, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky sa dopustí ten, kto ako vodič počas vedenia vozidla požije alkohol alebo vedie
vozidlo v takom čase po jeho požití, keď sa na základe vykonaného vyšetrenia podľa
osobitného predpisu alkohol ešte nachádza v jeho organizme.
Podľa § 4 ods. 2 písm. c) ZCP vodič nesmie viesť vozidlo v takom čase po požití
alkoholu alebo inej návykovej látky, keď sa alkohol alebo iná návyková látka ešte môžu
nachádzať v jeho organizme.
Podľa § 51 zákona ZoP, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak,
vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.
Preskúmaním predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací zistil, že správne orgány aplikovali správne najmä ustanovenia zákona
o priestupkoch na vzniknutú situáciu, najmä na posúdenie skutku a uloženie sankcie.
Zo skutkových zistení vyplýva jednoznačne, že žalobca bol zastavený počas toho ako
riadil osobné motorové vozidlo a nesedel v ňom vyberajúc si veci. V čase riadenia vozidla
mal v dychu 0,34 mg etanolu na liter vydychovaného vzduchu. Takýto stav po požití
alkoholických nápojov ovplyvňuje najmä pozornosť a sústredenie - čo sú nevyhnutne
žiaduce vlastnosti pri riadení vozidla. Za takéhoto stavu vodič nesmie na jazdu použiť
vozidlo, pretože predpoklad spôsobenia dopravnej nehody nie je pre ovplyvnenie alkoholom
možné vylúčiť. Z dôvodu ochrany všetkých účastníkov cestnej premávky vrátane žalobcu
a majetku, je nevyhnutné brániť a zabrániť vjazde všetkým osobám, ktoré sú pod vplyvom
alkoholu, či iných návykových látok. To je účel ustanovenia priestupkového zákona, ktorý
bol použitý na kvalifikáciu - právne posúdenie konania žalobcu.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal neprihliadnutie na doplnok žaloby s prílohami
z 1. októbra 2012, ktorý zaslal žalobca po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby,
odvolací súd k tomu uvádza, že z obsahu jednak napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale
aj rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že argumentáciu i podklady k nej vzal i žalovaný
i krajský súd do úvahy. Oba orgány sa zaoberali dostatočne argumentáciou uvedenou
v podaní z 1. októbra 2012. Jednalo sa o argumenty týkajúce sa doručenia ospravedlnenia
neúčasti žalobcu na ústnom pojednávaní a dôvodu tohto ospravedlnenia.
Podľa názoru žalovaného i súdu prvého stupňa sa žalobca nedostavil na ústne
pojednávanie bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.
Odvolací súd si po preskúmaní predložených spisov osvojuje najmä z dôvodu, že
žalobca mal dostatok času od prevzatia predvolania upovedomiť správny orgán o potrebe
zmeny termínu pre vyšetrenie chrupu. Navyše odvolací súd je po vyjadrení dr. H.
presvedčený, že vyšetrenie v Košiciach bolo možné odložiť - nebolo akútne a už vôbec nie
bolestivé, o čom svedčí odchod žalobcu z čakárne ordinácie lekára po štyroch hodinách
čakania a po vycestovaní z Liptovského Mikuláša do Košíc. Odvolací súd hodnotí postup
žalobcu ako obštrukciu v snahe vyhnúť sa ústnemu pojednávaniu pri prejednávaní
priestupku.
Prvostupňový priestupkový orgán preto nepochybil, ani neodňal možnosť žalobcovi
vyjadriť sa pred ním, konať s ním, navrhovať dôkazy vyvracajúce alebo oslabujúce jeho
vinu. Ústne pojednávanie konané 25. apríla 2012 na Okresnom dopravnom inšpektoráte
v Liptovskom Mikuláši preto podľa názoru odvolacieho súdu netrpí žiadnou vadou, ktorá by
mala byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a to i napriek tomu, ak by
ospravedlnenie žalobcu bolo doručené pred ústnym pojednávaním. Podľa názoru
odvolacieho súdu so zreteľom na zistenia správnych orgánov i súdu prvého stupňa bolo
možné považovať také ospravedlnenie za ospravedlnenie bez dôležitého dôvodu.
Ak by bolo vyšetrenie, pre ktoré žalobca vycestoval v deň ústneho pojednávania
o priestupku z Liptovského Mikuláša do Košíc tak nevyhnutné pre jeho zdravotný stav, že
preň riskoval zmarenie ústneho pojednávania o priestupku a pri určovaní jeho termínu naň
neupozornil ošetrujúcu lekárku, ktorá termín údajne dohovárala, nebol by z neho odišiel.
Ak ho však opustil bez jeho absolvovania, odvolací súd sa oprávnene domnieva, že pre
žalobcu nemal podstatný význam z hľadiska udržania jeho zdravia a preto mal uprednostniť
konanie o priestupku. Ak tak neurobil, neospravedlnil sa bez dôležitého dôvodu.
Priestupkové konanie, vrátane ústneho pojednávania, bolo z tohto dôvodu vykonané
v súlade so správnym poriadkom a zákonom o priestupkoch a v ňom zistený skutkový stav
opierajúci sa najmä o vysvetlenia dvoch príslušníkov polície P. P. a P. F. a výsledok
merania alkoholu v dychu certifikovaným prístrojom Alcotest, preukazuje, že skutok sa stal,
je priestupkom uvedeným v právnom označení skutku a sankcia, ktorá bola za priestupok
uložená sa so zreteľom na osobu obvineného z priestupku javí skôr mierna než prísna,
pretože z evidenčnej karty vodiča - žalobcu je zrejmé, že doposiaľ uložené sankcie nemali
preventívny účinok a neodradili žalobcu od ďalšieho porušovania pravidiel cestnej
premávky, najmä jazdenia pod vplyvom alkoholu. Odvolací súd však nemohol tento stav
zmeniť v súlade so zásadou reforamtio in peius - zásadou zákazu zmeny k horšiemu.
Odvolací súd nemal pochybnosti ani o tom, že žalobca vo vozidle nesedel a
nevyberal si veci (ako to tvrdil on), keď ho oslovili príslušníci a žiadali ho o doklady a
zistenie alkoholu vdychu, ale riadil vozidlo, bol zastavený príslušníkmi polície a následne
kontrolovaný. Odvolací súd je presvedčený, že v prípade pravdivosti žalobcovho tvrdenia,
by ho bol následne podložil ďalšími tvrdeniami alebo dôkazmi, ktoré by ho umocňovali.
Keďže sa tak nestalo, nemali ani správne orgány, ani vo veci konajúce súdy dôvod neuveriť
logickým tvrdeniam príslušníkov polície zapadajúcim do kontextu ďalších dôkazov,
vykonaných v tejto veci.
V podrobnostiach odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku.»
15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor
krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
17. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Sžd 3/2013 z 24. septembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený
ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte
pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva.
18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom
na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
19. Sťažovateľ ďalej namieta porušenia základných práv zaručených čl. 16 ods. 1
a čl. 19 ods. 2 ústavy (pozri tiež bod 5 a 8). Keďže namietaným postupom najvyššieho súdu
a jeho rozsudkom sp. zn. 4 Sžd 3/2013 z 24. septembra 2013 nedošlo k porušeniu
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a ani práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 18), nemohlo následne dôjsť ani k porušeniu týchto
ďalších sťažovateľom označených práv. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľovu
sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
20. Ústavný súd ešte poznamenáva, že rozhodnutie žalovaného bolo posúdené
v rámci dvojinštančného konania pred všeobecnými súdmi a v postupe a rozhodnutiach
týchto súdov nezistil také porušenia všeobecne záväzných práv predpisov, ktoré by
odôvodňovali kvalifikovanie týchto rozhodnutí ako protiústavných.
21. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné ešte uviesť ďalej
uvedené pre posudzovanú vec relevantné zistenia a z nich plynúce skutkové závery.
a) Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 21 S 91/2012 ústavný
súd konštatuje, že sťažovateľ v odvolacom priestupkovom konaní, v žalobe
z 19. septembra 2012, doplnení žaloby z 1. októbra 2012 ani na pojednávaní krajského súdu
konanom 27. marca 2013 nenamietal ním v ústavnej sťažnosti tvrdenú protizákonnosť
postupu zdravotníckeho zariadenia pri poskytovaní informácie okresnému dopravnému
inšpektorátu o jeho účasti na predoperačnej konzultácii. Sťažovateľ taktiež nenamietal
porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy v priebehu
administratívneho konania a konania na krajskom súde (a ani odvolacieho konania
na najvyššom súde). Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 27. marca 2013
(k sťažovateľom tvrdenému posudzovaniu jeho zdravotného stavu súdom)
uviedol: „Z potvrdenia zo dňa 6. 7. 2012 od UPJ ŠFL, zástupcu kliniky MUDr. H.,
nachádzajúce sa v administratívnom spise, ktoré zabezpečil ku konaniu žalovaný správny
orgán vyplynul nakoniec záver, že žalobca sa predmetného vyšetrenia resp. konzultácii ani
nezúčastnil, pričom z potvrdenia vyplynulo aj to, že diagnóza vo vzťahu k žalobcovi nebola
akútna a nevyžadovala si vyšetrenie práve v uvedený deň s tým, že toto vyšetrenie sa mohlo
dohodnúť a aj urobiť aj v iných deň. Z tohto dôvodu žalovaný vyhodnotil podľa názoru súdu
správne uvedenú námietku neúčasti na ústnom pojednávaní žalobcu za nedôvodnú, keď
uvedenú skutočnosť nepovažoval za vadu konania pre ktorú by bolo potrebné pojednávanie
zopakovať. Z tohto dôvodu ani podľa názoru súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať
pred správnym orgánom navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k veci.“
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaný dopravný inšpektorát v rámci zisťovania
sťažovateľom tvrdených dôvodov jeho neúčasti na pojednávaní o priestupku konanom
25. apríla 2012 žiadal od zdravotníckeho zariadenia podanie informácie, či sťažovateľ „bol
25. 04. prítomný na konzultáciách, či bol na túto konzultáciu vopred objednaný, alebo či sa
na tieto konzultácie dostavil dňa 25. 04 bez vopred dohodnutého termínu?“; (citované
zo zápisnice o pojednávaní na krajskom súde z 27. marca 2013).
Až v odvolaní z 30. apríla 2013 proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ (a to
v súvislosti odôvodňovaním svojej neúčasti na predmetnom priestupkovom pojednávaní –
bod III odvolania) uviedol:
„Prvostupňový súd navyše v plnom rozsahu prebral bez akéhokoľvek odôvodnenia
skutočnosti uvedené žalovaným, týkajúce sa účasti žalobcu na predoperačných
konzultáciách, s tým, že tieto konzultácie resp. vyšetrenie mohli byť vykonané v iný deň
a neboli nevyhnutné, pričom samotný žalobca mal opustiť ordináciu bez predmetného
vyšetrenia. Nevyhnutnosť predmetného vyšetrenia je absolútne vylúčená z predmetného
skúmania súdom a prvostupňovým orgánom keďže samotné vyšetrenie zdravotného stavu
a všetky skutočnosti týkajúce sa zdravotného stavu žalobcu sú predmetom lekárskeho
tajomstva a preto ani ošetrujúci lekár nebol oprávnený tieto skutočnosti uvádzať. Navyše,
porovnávanie nevyhnutnosti lekárskeho ošetrenia a konzultácií z dôvodu nadchádzajúceho
operačného zákroku s ústnym prejednaním bežného dopravného priestupku je viac ako
nemožné.“
Touto námietkou sa najvyšší súd dostatočne zaoberal a vysporiadal v odôvodnení
svojho rozsudku z 24. septembra 2013, keď uviedol:
„Odvolací súd si po preskúmaní predložených spisov osvojuje najmä z dôvodu, že
žalobca mal dostatok času od prevzatia predvolania upovedomiť správny orgán o potrebe
zmeny termínu pre vyšetrenie chrupu. Navyše odvolací súd je po vyjadrení dr. H.
presvedčený, že vyšetrenie v Košiciach bolo možné odložiť - nebolo akútne a už vôbec nie
bolestivé, o čom svedčí odchod žalobcu z čakárne ordinácie lekára po štyroch hodinách
čakania a po vycestovaní z Liptovského Mikuláša do Košíc. Odvolací súd hodnotí postup
žalobcu ako obštrukciu v snahe vyhnúť sa ústnemu pojednávaniu pri prejednávaní
priestupku.“ ( pozri tiež bod 14).
b) Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ porušenie svojich základných práv podľa
čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy samostatne namietal až v ústavnej sťažnosti. Jeho úvahy
o protiprávnosti postupu zdravotníckeho zariadenia a následne aj krajského súdu najvyšší
súd dôvodne kvalifikoval ako súčasť jeho argumentácie ospravedlňujúcej neúčasť
sťažovateľa na pojednávaní o dopravnom priestupku konanom 25. apríla 2012. Z obsahu
súdneho spisu nevyplýva záver (tvrdenie sťažovateľa, pozn.), že vo veci konajúce
všeobecné súdy (a ani správne orgány) sa zaoberali posudzovaním jeho zdravotného stavu.
c) Zo súdneho spisu ďalej vyplýva, že sťažovateľ bol na ústne pojednávanie
o priestupku konanom 25. apríla 2012 o 10.00 h predvolaný písomným predvolaním
z 28. marca 2012, ktoré prevzal 4. apríla 2012. Jeho právna zástupkyňa prevzala písomné
upovedomenie o ústnom pojednávaní 5. apríla 2012.
22. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014