Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 281/2014
PDF · 166.53 KB
No categories available
IV. ÚS 281/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M.B., zastúpeného
advokátkou JUDr. Frederikou Birkovou, Štúrova 27, Košice, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 262/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M.B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014
doručená sťažnosť M.B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 CoE 262/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „podáva Ústavnému súdu SR
sťažnosť z dôvodu, že postupom Krajského súdu v Košiciach, v konaní vedenom pod
spisovou značkou č. 15 CoE 262/2013, vo veci oprávneného Prvá stavebná sporiteľňa, a. s.,
proti povinnému M.B. došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ktoré vyplýva z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.
Ďalej sťažovateľ uvádza:
„1. Dňa 15. 10. 2010 bolo začaté konanie exekučné konanie EX 2643/10 o
vymoženie 229,06 EUR s prísl., ktoré prebieha u súdneho exekútora JUDr. Jozefa
Martišíka.
2. Uznesením Okresného súdu Košice-okolie sp. zn.: 17 Er/3263/2010 zo dňa
25. 3. 2011 bola zastavená exekúcia v sume 295,45 EUR.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal povinný na Okresný súd Košice-okolie odvolanie
a to dňa 18. 4. 2011.
4. Dňa 24. 10. 2013 bolo na Krajský súd v Košiciach doručené podanie, ktorým
žiadal povinný o rozhodnutie vo veci z dôvodu, že od roku 2011 má súdnym exekútorom
zablokovaný majetok.
Od podania odvolania prešlo do dnešného dňa 34 mesiacov a vo veci nebolo
rozhodnuté. Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ vyčerpal všetky možnosti na ochranu
svojich základných práv, a preto je nútený obrátiť sa na Ústavný súd SR cestou tejto
sťažnosti.
Súdny exekútor zablokoval dňa 15. 12. 2010 sťažovateľovi motorové vozidlo Škoda
Felícia EVČ:... Sťažovateľ predal motorové vozidlo vo februári 2013. Pri prepise
motorového vozidla sa zistilo, že je zablokované súdnym exekútorom, preto kupujúci
12. 2. 2013 odstúpil od kúpnej zmluvy. Zbytočnými prieťahmi v konaní je sťažovateľ
obmedzený vo výkone svojho vlastníckeho práva, nemôže disponovať s motorovým
vozidlom, ktoré každým mesiacom stráca na hodnote, preto žiada finančné zadosťučinenie
vo výške 500 EUR, ktoré považuje za primeraný ekvivalent znehodnotenia vozidla
od februára 2013.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod spisovou značkou č. k.
15 CoE 262/2013 porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručenom čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod spisovou značkou č. k.
15 CoE 262/2013 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne
rozhodnutá.“
Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 500 € a úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa
smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné
prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 15 CoE 262/2013.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu doručeného ústavnému súdu 17. apríla 2014
okrem iného vyplýva, že napadnuté konanie začalo 8. júla 2013, keď krajskému súdu bol
predložený súdny spis Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
17 Er 3236/2010 spolu s odvolaním sťažovateľa proti uzneseniu z 25. marca 2011.
Z uvedeného vyjadrenia ďalej vyplýva, že krajský súd uznesením sp.zn. 15 CoE 262/2013
z 10. apríla 2014 vec vrátil okresnému súdu na postup podľa § 166 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), pretože podanie sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu
okresného súdu z 25. marca 2011 vyhodnotil ako návrh na doplnenie uznesenia podľa § 166
ods. l a § 167 ods. 2 OSP, a nie ako odvolanie.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju doterajšiu
judikatúru konštatujúc, že konanie na krajskom súde začalo 8. júla 2013 (keď mu bol
postúpený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní), pričom sťažnosť na porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bola ústavnému súdu doručená 6. marca 2014,
t. j. takmer 9 mesiacov od predloženia spisu okresného súdu krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní. Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka napadnutého konania aj napriek
nečinnosti krajského súdu sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo
možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľa, resp. že by doba
konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 15 CoE 262/2013 zasiahla z dôvodov,
za ktoré nesie zodpovednosť krajský súd, samotnú podstatu a účel základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr.
I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri
predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa
na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.
Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že na základe predloženej
sťažnosti, k nej pripojených príloh a tiež z vyjadrenia predsedu krajského súdu možno
konštatovať, že eventuálne prieťahy v konaní by prichádzalo do úvahy skúmať v súvislosti
s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 3236/2010, ktorý však
sťažovateľ nenamieta, a preto sa ním ústavný súd ani nezaoberal.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. IV. ÚS 326/2010, IV. ÚS 17/2014), v ktorej uviedol, že ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše ovládané princípom
dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný
všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.
Z uvedeného vyplýva, že ak by postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Er 3236/2010 v ďalšom priebehu nebol efektívny a plynulý, sťažovateľ môže po splnení
všetkých zákonných podmienok zvážiť možnosť podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014