Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 326/2010
PDF · 200.39 KB
No categories available
IV. ÚS 326/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie
zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 244/2005,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010
doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 19 C 244/2005 (ďalej len „namietané konanie“).
Sťažovateľ okrem iného uviedol:
„Žaloba 19 C 244/2005 bola podaná dňa 05. 12. 2005. Súd nevykonal za celú dobu
žiaden úkon, iba pripojil vyšetrovací spis ORP-18-PP-2-2002. Predseda Okresného súdu
konštatoval prieťahy v konaní v Spr. 2017/06 zo dňa 06. 10. 2006. Predseda Krajského súdu
Bratislava konštatoval prieťahy v konaní v Spr. 2227/07 zo 16. 08. 2007. Prieťahy však
neboli odstránené a pokračujú naďalej.
Zákonná sudkyňa rozhodla vo veci samej rozsudkom 19 C/244/2005-138 bez
dokazovania, bez vyhodnotenia dôkazov a samozrejme chybne, proti obsahu súdneho spisu
a za účelom ochrániť sudcov.
To však zákon zákonnej sudkyni neumožňuje. Sudkyňa M. je nečinná vo veci
19 C/244/2005, ale pritom vo veciach podaných v roku 2009 koná, čím porušuje základné
právo garantované čl. 14 – dohovoru – zákaz diskriminácie, a to robí vo veľkom...
Ide o jednoduché konanie a príčinou prieťahov sú subjektívna neochota sudkyne
konať, ktorá ignoruje predsedov súdov. Koná svojvoľne a pácha trestnú činnosť podľa
§ 326 Tr. z. ods. 1 písm. a) b) c) ods. 3 písm. c) – marí alebo sťažuje uplatňovanie
základných práv a slobôd. rovnako pácha trestný čin § 344 Tr. z. marenie spravodlivosti,
a to len preto, aby ochránila sudcov z Prešova, ktorí rozhodovali z falsifikátu – vyjadrenia
stržm. A. Š., ktoré je podpísané sfalšovaným podpisom, nejde o podpis A. Š.
Prieťahy trvajú 4-roky a 5-mesiacov.
Sťažovateľ žiada o ustanovenie advokáta na konanie pred Ústavným súdom
z dôvodu: bude úspešný, nemá žiaden príjem, žije na dlh, je plne invalidný od roku 2001, je
nositeľom ŤZP od roku 2003, nemá možnosť zárobku, žije v byte – ktorý pod hrozbou
dražby pre platobnú neschopnosť.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„II.A. Okresný súd Bratislava I v konaní 19 C/244/2005 porušuje základné práva
D. B. garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 14
medzinárodného dohovoru.
II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava I
vo veci 19 C/244/2005 konať bez ďalších prieťahov.
II.C. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I zaplatiť D. B. primerané
zadosťučinenie vo výške 20.000 EUR v lehote 15 dní od dňa doručenia nálezu Ústavného
súdu. V prípade omeškania môže D. B. žiadať aj úroky z omeškania vo výške 17.6 %
z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.
II.D. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť trovy advokáta zastupujúceho
D. B. v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu.
II.E. Ústavný súd Slovenskej republiky podáva podnet na trestné konanie proti
sudkyni JUDr. Z. M. za zneužívanie právomoci verejného činiteľa a marenia spravodlivosti
§ 326, § 344, keď ani opakovane konštatované prieťahy v konaní neviedli k ich
odstráneniu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu
v namietanom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd bol nečinný dlhú dobu.
Sťažovateľ súčasne namieta aj porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14
dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže
preto vyplývať aj z toho, že sťažovateľ namieta porušenie uvedených práv v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06, I. ÚS 215/09).
1. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní,
ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. IV. ÚS 37/02,
III. ÚS 109/03), podľa ktorej sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
(v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola
doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného základného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(čl. 2 ods. 2 ústavy). V danom prípade sťažovateľ za porušovateľa svojich práv označil
okresný súd. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už vo veci sťažovateľa prebiehalo
konanie na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), proti ktorému sťažnosť
nesmeruje.
Ústavný súd sa nezaoberal možným porušovaním základného práva sťažovateľa
iným orgánom verejnej moci (iným všeobecným súdom), a to z dôvodu už spomínanej
viazanosti návrhom podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Konanie pred ústavným
súdom je navyše ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd
zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.
V okolnostiach danej veci rozhodol okresný súd o žalobe sťažovateľa rozsudkom
sp. zn. 19 C/244/2005 z 23. októbra 2008 a v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už
vo veci samej nekonal.
Ústavný súd z predkladacej správy zo zapožičaného súvisiaceho súdneho spisu zistil,
že predmetný spis bol s odvolaním sťažovateľa proti označenému prvostupňovému
rozsudku predložený krajskému súdu 23. apríla 2009 (ktorým je vedená pod sp. zn.
14 Co 142/2009) a ktorý do predbežného prerokovania sťažnosti o odvolaní sťažovateľa
ešte nerozhodol. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd
rozhodnutím vo veci a jej odstúpením krajskému súdu (v dôsledku podaného odvolania)
v čase, keď mu bola doručená sťažnosť, t. j. 7. mája 2010, vykonal všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto
už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne
prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľom označené práva. Na základe
uvedeného ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) dospel k záveru, že sťažnosť podaná proti postupu okresného súdu, tak
ako je vymedzený v sťažnosti, je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd
v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z uvedeného dôvodu odmietol.
2. Sťažovateľ namietal v postupe okresného súdu bez bližšieho a najmä dostatočného
odôvodnenia aj porušenie čl. 14 dohovoru (zákaz diskriminácie). Keďže ústavný súd
nemohol považovať za dostatočné odôvodnenie strohé konštatovanie sťažovateľa, že
zákonná sudkyňa v namietanom konaní je nečinná, „ale pritom vo veciach podaných v roku
2009 koná“, a keďže sťažnosť okrem uvedeného neobsahovala žiadne iné konkrétne
argumenty vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru, ústavný súd uzavrel, že
sťažnosť je potrebné aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. Sťažovateľ napokon uviedol, že „podáva podnet na trestné konanie proti sudkyni
JUDr. Z. M. za zneužívanie právomoci verejného činiteľa a marenie spravodlivosti § 326,
§ 344, keď ani opakovane konštatované prieťahy v konaní neviedli k ich odstráneniu“.
Ústavný súd konštatuje, že v rámci konania o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127
ods. 1 ústavy nie je oprávnený posudzovať trestnú zodpovednosť sudcov všeobecných
súdov za konanie spojené s výkonom ich funkcie ani rozhodovať o zbavení sudcovskej
imunity v súvislosti s trestným stíhaním sudcov.
Ústavný súd je štátnym orgánom (nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti)
a jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2
ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť
vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej
konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a nemôže sa zaoberať podaniami, ktorými sa
fyzické osoby domáhajú niečoho, čo podľa ústavy a zákona o ústavnom súde nemôže
prerokúvať a rozhodnúť.
Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že sťažnosť je potrebné v tejto časti
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že trestné stíhanie a vzatie do
väzby sudcu môže prebiehať iba za predpokladu, že ústavný súd dá na základe žiadosti
príslušného orgánu na takýto postup svoj súhlas (§ 74e zákona o ústavnom súde), pričom
sťažovateľ ako fyzická osoba nie je na podávanie uvedených návrhov aktívne procesne
legitimovaný.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane posúdenia žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2010