Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 282/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. K., V. K. a D. K.,

zastúpených advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

a v spojení s Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. apríla 2012, postupom Katastrálneho úradu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Xo 84/07-BP a jeho rozhodnutím zo 7. januára

2008 a postupom Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu

v konaní vedenom pod sp. zn. X-439/07 a jej rozhodnutím zo 4. októbra 2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K., V. K. a D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), V. K. (ďalej len

„sťažovateľka v druhom rade“), a D. K. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“, spolu ďalej

len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličkova 26,

Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1, a (ďalej len „“)

v spojení s a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“), postupom Katastrálneho úradu v Bratislave (ďalej len „katastrálny

úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. Xo 84/07-BP a jeho rozhodnutím zo 7. januára 2008

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie katastrálneho úradu“) a postupom Správy katastra pre

hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu (ďalej len „správa katastra“) v konaní

vedenom pod sp. zn. X-439/07 a jej rozhodnutím zo 4. októbra 2007 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie správy katastra“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia uzavreli 5. októbra 2004

so spoločnosťou NHS – Garáže, spol. s r. o., zmluvu o výstavbe č. 01/2004 (ďalej len

„zmluva o výstavbe“), ktorej predmetom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu

2

v novostavbe a ku garážovým priestorom č. 10, č. 11 a č. 12 každý o veľkosti 12,24 m).

Katastrálny úrad rozhodnutím pod číslom ... z 28. októbra 2004 rozhodol o vklade

vlastníckeho práva sťažovateľov k označeným nehnuteľnostiam (list vlastníctva, katastrálne

územie).

Následne po dokončení výstavby novostavby a predložení žiadosti o zápis stavby do

operátu katastra nehnuteľností na základe rozhodnutia o určení súpisného a orientačného

čísla a žiadosti o zápis spoluvlastníckych podielov na liste vlastníctva, katastrálne územie,

na základe projektovej dokumentácie skutočného vyhotovenia stavby a kolaudačného

rozhodnutia č... z 9. mája 2005 vydaného mestskou časťou Bratislava Dúbravka vykonal

katastrálny úrad zmenu zápisu vlastníckeho práva ku garážovým státiam (vrátane

garážových státí sťažovateľov) tak, že bol vykonaný zápis vlastníckeho práva k priestoru v

suteréne vo vchode č., pre sťažovateľov v druhom a treťom rade v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov v podiele 3/36 a pre sťažovateľa v prvom rade v podiele 3/36.

Predmetný nebytový priestor je podzemná garáž vo vchode č... na ulici...

Sťažovatelia návrhom doručeným správe katastra 3. mája 2007 požiadali o opravu

chyby v katastrálnom operáte, keďže ich vôľa vyjadrená v zmluve o výstavbe smerovala

k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu a k trom konkrétnym garážovým státiam, a nie

k nadobudnutiu spoluvlastníckych podielov na podzemnej garáži.

Správa katastra rozhodnutím sp. zn. X-439/07 zo 4. októbra 2007 návrhu

sťažovateľov na opravu chyby v katastrálnom operáte nevyhovela. Proti napadnutému

rozhodnutiu správy katastra podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol katastrálny

úrad napadnutým rozhodnutím sp. zn. Xo 84/07-BP zo 7. januára 2008 tak, že ho zamietol

a napadnuté rozhodnutie správy katastra potvrdil.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu sa okrem

iného uvádza, že „Katastrálny úrad uvádza, že zápis príslušných garážových stání v

katastri nehnuteľností, a to ako nebytové priestory je v rozpore príslušným ustanovením

bytového zákona, ktorý presne vymedzuje pojem nebytový priestor. Podľa § 118 ods. 2

predmetom občiansko-právnych vzťahov môžu byť tiež byty a

nebytové priestory. Podľa o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov v znení neskorších predpisov nebytovým priestorom sa rozumie

miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné

účely ako na bývanie, napr. garáž. Nebytový priestor – garáž ako reálna časť bytového

domu je samostatným predmetom vlastníckeho práva, je samostatnou vecou v právnom

zmysle a teda i predmetom evidovania v katastri nehnuteľností. Citovaný zákonom upravuje

spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov. Garážové

státie nevykazuje pojmové znaky nebytového priestoru v zmysle vyššie citovaného zákona, a

preto nie je predmetom evidovania v katastri nehnuteľností. Nejedná sa o samostatný

nebytový priestor a teda nie je samostatnou vecou v právnom zmysle. Garážové státie sa

nachádza v nebytovom priestore (garáži), ktorý je predmetom evidovania, a ktorý môže byť

predmetom podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.

I keď garážové státie nie je predmetom evidovania v katastri nehnuteľností, je možné si

vzájomne upraviť užívanie konkrétnych garážových staní v garáži vlastníkmi bytov

a nebytových priestorov v dome z titulu ich podielového spoluvlastníctva.

V konaní o oprave chyby podľa §-u 59 ods. 1 písm. a) katastrálneho zákona

v nadväznosti na § 59 ods. 5 sa postupuje v zmysle ustanovení správneho poriadku,

a predmetom konania je oprava údajov katastra, ak sú v rozpore s verejnou listinou alebo

s inou listinou, ktorá bola predmetom zápisu. Katastrálny úrad v Bratislave konštatuje, že

zápis je v súlade s predloženými listinami (pozn. zápis stavby a zmenu spol. podielov pod

pol. Výkazu zmien). Po zápise zmluvy o výstavbe (pol. Výkazu zmien) bol vykonaný zápis na

základe žiadosti o zápis stavby a zmenu spol. podielov (pol. Výkazu zmien). Následne po

zápise uvedenej žiadosti boli byty a spoluvlastnícke podiely na nebytových priestore

prevádzané právnymi úkonmi na ďalšie fyzické a právnické osoby. T. j. zápis zmluvy

o výstavbe bol dotknutý niekoľkými právnymi zmenami, preto ani z tohto dôvodu inštitútom

opravy chyby správny orgán nemôže obnoviť právny stav, aký bol evidovaný na

predmetnom liste vlastníctva po zápise zmluvy o výstavbe.“.

Právoplatné rozhodnutie katastrálneho úradu napadli sťažovatelia žalobou

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd) rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2010 tak, že jej

vyhovel a napadnuté rozhodnutie katastrálneho úradu, ako aj napadnuté rozhodnutie správy

katastra zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v označenom rozsudku uviedol, že v predmetnej veci konajúce

a rozhodujúce orgány „Nebrali totiž vôbec do úvahy žalobcami uzavretú platnú zmluvu,

podľa ktorej mali žalobcovia nadobudnúť presne identifikované garážové státia. Takto sa

zápis v katastri nehnuteľností dostal do rozporu so zmluvou o výstavbe, čím boli žalobcovia

ukrátený na svojich právach. Pokiaľ úmyslom žalobcov i ostatných účastníkov zmluvy bolo

upraviť práva a povinnosti a nadobudnúť konkrétne určiteľné časti nehnuteľností, toto

právo im rozhodnutím správneho orgánu bolo odopreté.

... Správny orgán nepochybil zapísaním právneho stavu podľa kolaudačného

rozhodnutia, rozhodnutia o určení súpisného čísla a ostatných listín predložených správcom

výstavby. Súd prisvedčil žalovanému, že nebytovým priestorom sa rozumie miestnosť alebo

súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na

bývanie. Správny orgán nepochybil, keď vychádzal z kolaudačného rozhodnutia, podľa

ktorého objekt garáží tvoril jeden nebytový priestor v podielovom spoluvlastníctva.

Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že s efektom poškodzujúcim žalobcov

nezohľadnil vzťah týchto listín ku zmluve o výstavbe, zneistil ich právo užívať v zmluve

dohodnutú časť nehnuteľností. V konaní o oprave chýb mal správny orgán posúdiť údaje na

zmluve o výstavbe v časti týkajúcej sa predmetných garážových státí a na jej základe

konkretizovať užívacie oprávnenia žalobcov viažúce sa k ich spoluvlastníckemu podielu tak,

ako to predpokladala zmluva o výstavbe.“.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2010 podal

odvolanie katastrálny úrad (ako aj sťažovatelia, tí však len vo vzťahu k výroku o náhrade

trov konania).

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2012 bol označený

rozsudok krajského súdu zmenený a žaloba sťažovateľov bola zamietnutá. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil odvolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu ako vnútorne rozporný s poukazom na to, že na jednej strane krajský súd konštatuje, že

správny orgán nepochybil, keď zapísal právny stav podľa predložených rozhodnutí a listín

tak, že objekt garáží tvoril jeden nebytový priestor v podielovom spoluvlastníctve,

a následne na druhej strane uviedol, že správny orgán pochybil, keď nekonkretizoval

užívacie oprávnenia sťažovateľov viažuce sa k ich spoluvlastníckemu podielu, ako to

predpokladala zmluva o výstavbe.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že „... sa stotožňuje

s právnym názorom žalovaného, že v zmysle citovaných zákonných ustanovení garážové

státie nespĺňa pojmové znaky nebytového priestoru, ktorým je v tomto prípade celá garáž,

preto nemôže byť predmetom evidovania v katastri nehnuteľností“.

Sťažovatelia trvajú na tom, že správne orgány mali pri zápise v katastri nehnuteľností

vychádzať zo zmluvy o výstavbe, v ktorej strany jasne prejavili vôľu nadobudnúť okrem

iného vlastnícke právo ku konkrétne vymedzeným garážovým státiam, a nie

k spoluvlastníckemu podielu na garáži.

Sťažovatelia uvádzajú, že garážové státia č. 10, 11 a 12, ktoré mali v zmysle zmluvy

o výstavbe nadobudnúť, sú najlepšími miestami, a v dôsledku zápisu v katastri

nehnuteľností, keď sú len podielovými spoluvlastníkmi v priestore podzemnej garáže bez

konkrétne vymedzeného miesta, „všetci spoluvlastníci sa pretekajú prvý prísť z roboty a si

tam postaviť auto právom spoluvlastníka...“. Taktiež poukazujú na skutočnosť, že platia

vyššie príspevky do fondu údržby a opráv, ako aj na pôvodnú projektovú dokumentáciu,

ktorá zodpovedá aj skutočnému prevedeniu stavby, pokiaľ ide o garážové boxy.

Sťažovatelia formulujú výhrady aj voči postupu najvyššiemu súdu, ktorý predchádzal

vydaniu napadnutého rozsudku, tvrdiac, že odvolací súd mal vo veci nariadiť pojednávanie.

Sťažovatelia poukazujú aj na list vlastníctva č. týkajúci sa novostavby, kde správa

katastra zapísala každému vlastníkovi konkrétne garážové státie, pričom má ísť o identickú

garáž s garážovými státiami ako v prípade bytového domu na ulici...

Sťažovatelia tiež namietajú, že v ich veci došlo k zbytočným 7-ročným prieťahom,

čo spôsobuje „dodnes 7 ročné zneistenie a nevykonávateľnosť vlastníckeho práva

sťažovateľov“. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na 30-dňovú, resp. 60-dňovú lehotu

na rozhodnutie správneho orgánu vyplývajúcu zo Správneho poriadku a tiež namietajú

prieťahy v konaní v súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o ich odvolaní voči

zamietnutiu ich žiadosti o pridelenie advokáta, poukazujúc na to, že v predmetnom konaní

je povinné zastúpenie advokátom.

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie, sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd

vyslovil porušenie nimi označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, zrušil napadnuté rozhodnutia správy katastra a katastrálneho

úradu, ako aj namietaný rozsudok najvyššieho súdu a prikázal správe katastra „obnoviť

v katastrálnom operáte predošlý právny stav podľa právneho titulu Zmluvy o výstavbe č. zo

dňa 5. 10. 2004 a právoplatným rozhodnutím o vklade dňa 28. 10. 2004“, a zároveň

navrhujú, aby im ústavný súd priznal finančné odškodnenie každému po 13 000 € „za

majetkovú a nemajetkovú ujmu odobratím vlastníckeho práva k nehnuteľnosti“ a trovy

konania z titulu právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom katastrálneho úradu

v konaní vedenom pod sp. zn. Xo 84/07-BP a jeho rozhodnutím zo 7. januára 2008

a postupom správy katastra v konaní vedenom pod sp. zn. X-439/07 a jej rozhodnutím

zo 4. októbra 2007

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Namietané postupy a napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli preskúmateľné

súdom v rámci správneho súdnictva (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam

a postupom správnych orgánov podľa a nasl. ), t. j.

mali k dispozícii opravné prostriedky, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť

miestne príslušné súdy; v prvom stupni krajský súd a v druhom stupni (po prípadnom

odvolaní) najvyšší súd.

Právomoc krajského súdu a následne po podanom odvolaní právomoc najvyššieho

súdu rozhodnúť o žalobe sťažovateľov o preskúmanie zákonnosti právoplatných rozhodnutí

správy katastra a katastrálneho úradu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. apríla 2012

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti zároveň

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Vychádzajúc z uvedených právnych východísk, ústavný súd konštatuje, že

odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrozumiteľné a logické, pričom

vychádza z ústavne konformnej interpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem.

Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, pričom najvyšší súd k záverom uvedeným

v odôvodnení dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

), pretože sú podľa jeho názoru z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné.

Argumentácia najvyššieho súdu týkajúca sa posúdenia právneho charakteru

garážového státia a poukazujúca na príslušné ustanovenia a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov“) založená na závere, že garážové státie nespĺňa pojmové znaky nebytového

priestoru, a teda nemôže byť ako samostatná vec predmetom evidovania v katastri

nehnuteľností (túto požiadavku spĺňa len garáž ako celok, pričom táto môže byť predmetom

podielového spoluvlastníctva jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov

v bytovom dome), je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformná a zodpovedá obsahu

a zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov.

Sťažovatelia v rámci svojich námietok poukazujú aj na odlišný právny názor

katastrálnych orgánov týkajúci sa zápisu vlastníckeho práva ku konkrétnym garážovým

státiam vyjadrený v správnych rozhodnutiach týkajúcich sa novostavby. Ústavný súd vo

vzťahu k tejto námietke zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax

správnych orgánov, a preto nemôže len na základe tejto námietky rozhodnúť v súlade

s návrhom sťažovateľov.

K námietke sťažovateľov týkajúcej sa postupu najvyššieho súdu, ktorý vo veci

rozhodol bez nariadenia pojednávania, ústavný súd poukazuje na znenie § 250ja ods. 2

, podľa ktorého odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla

bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania

nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Sťažovatelia ani len netvrdia (a nevyplýva to ani z napadnutého rozsudku), že by

najvyšší súd v danej veci bol vykonával akékoľvek dokazovanie. Z tohto dôvodu ústavný

súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné, že najvyšší súd vo veci sťažovateľov

konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú tiež (zbytočné) prieťahy v konaní

ako takom, ako aj prieťahy v konaní súvisiace s rozhodovaním o ich odvolaní voči

zamietnutiu ich žiadosti o pridelenie advokáta, ako aj skutočnosť, že najvyšší súd o ich

odvolaní proti uzneseniu krajského súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

a nevyhovení návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov vôbec nerozhodol.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ústavný súd poskytuje

ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď

k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom

čase ešte mohlo trvať (m. m. , , , ).

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 23. júna 2012,

pričom sťažovatelia doručili svoju sťažnosť ústavnému súdu 27. augusta 2012 (na poštovú

prepravu bola daná 23. augusta 2012, pozn.). Z uvedeného zjavne vyplýva, že sťažnosť bola

uplatnená v čase, keď k porušovaniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už nemohlo dochádzať.

Navyše ústavný súd zistil, že o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 26. apríla 2011, ktorým tento súd sťažovateľom nepriznal oslobodenie

od súdnych poplatkov a nevyhovel ich návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov,

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. apríla 2012 tak, že označené

uznesenie krajského súdu potvrdil; sťažovateľ v prvom rade a sťažovateľka druhom rade si

označené uznesenie najvyššieho súdu prevzali 21. júna 2012 a sťažovateľ v treťom rade

23. júna 2012.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014