Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 255/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o.,

Gemerská 3, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Filipom, konateľom spoločnosti

Advokátskej kancelárie H.I.F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1,

a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , zo 6. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. februára 2014 doručená sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), vo veci namietaného porušenia práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ v citáciách aj

„porušovateľ“) sp. zn. , zo 6. novembra 2013 (ďalej aj

„namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobcu

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky, Bratislava č. I/223/16748-116808/2011/999608-r zo 14. novembra

2011 a č. I/223/16748-116812/2011/999608-r zo 14. novembra 2011, ktorými potvrdilo

dodatočné platobné výmery Daňového úradu Košice IV z 26. mája 2011 (za rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2009 a september 2009).

Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“),

ktorý po spojení oboch žalôb na spoločné konanie rozsudkom č. k. -59

z 5. septembra 2012 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd

namietaným rozsudkom zo 6. novembra 2013 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok

z 5. septembra 2012.

3. Podľa názoru sťažovateľky „jednostranné prijatie argumentácie žalovaného,

za súčasnej absencie úvah, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení dôkazov determinuje

následnú nepresvedčivosť celého rozhodnutia. Toto je arbitrárne a týmto momentom je

problematické aj správne zamerať dôvody odvolania, keďže v rozsudku chýba, ako sa súd

vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby, ktoré v našom prípade krajský súd a následne i súd

najvyšší úplne ignoroval.

V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami možno konštatovať, že porušovateľ

svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, rad dôkazov predložených sťažovateľom bezdôvodne

ignoroval a zároveň vyžadoval dôkazy, ktorými sťažovateľ disponovať ani nemohol. Svoje

rozhodnutie vydal v rozpore s ustálenou judikatúrou, nakoľko vyššie uvedené rozhodnutia

súdov vydané v obdobných prípadoch buď úplne ignoroval, alebo ich aplikoval nesprávne.

Týmto momentom je nepochybné, že namietané rozhodnutie porušovateľa nespĺňa zákonom

stanovené kritériá, je arbitrárne a jeho vydaním bolo neoprávnene zasiahnuté do našich

práv garantovaných ako SR, tak aj Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.“.

4. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukázala najmä na rozhodnutie

najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , Súdneho dvora Európskej únie

z 21. júna 2012 vo veciach sp. zn. C-80/11 a sp. zn. C-142/11, rozhodnutia ústavného súdu

(vo veciach sp. zn. , , ) a Ústavného súdu Českej

republiky (), ako aj poukazom na právnu teóriu prezentovanú v odbornej

literatúre.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok krajského

súdu č. k. -59 z 5. septembra 2012 a namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

, zo 6. novembra 2013.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.

, bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1,

článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 ... a , článkom 13 Dohovoru...

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... zo 6. 11. 2013, sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa Slovenská

republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát... Podľa štátne

orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákona. Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Podľa

čl. 13 dohovoru každý koho právo a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,

musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom...

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom

najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2013 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (body

1 a 6).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie), najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi

a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré

však podľa názoru sťažovateľky vyplývalo z nedostatočne zisteného existujúceho

skutkového stavu veci a následne z jeho nesprávneho právneho posúdenia (pozri tiež bod 3).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. ,

zo 6. novembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského

súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší súd najskôr oboznámil výsledky konania správnych orgánov v predmetnej veci,

podstatu odvolacích námietok sťažovateľky a stanovisko žalovaného Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky k nim:

„Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol žalobu žalobcu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1/223/16748-116808/2011/999608-r

a č. 1/223/16748-116812/2011/999608-r zo dňa 14. 11. 2011, ktorými potvrdil dodatočné

platobné výmery Daňového úradu Košice IV č. /Tak a č.

1/Tak zo dňa 26. 05. 2011, ktorými bol podľa

Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj

2009 v sume 88.179,76 eur a za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 94.259 eur.

Rozsudok odôvodnil tým, že v prípade všetkých faktúr, ktoré žalobca v žalobách

uvádzal, deklarované množstvo vykonaných služieb subdodávateľským spôsobom ani

v jednom prípade nebolo preukázané, teda nebola naplnená materiálna stránka ustanovenia

§49 a 51 zákona o DPH. Ak daňový subjekt v daňovej kontrole nevie preukázať, resp.

sa nepamätá na svojich subdodávateľov, pričom 80 % fakturovaných súm tvorili práve

sporné prípravné práce v takom rozsahu, v akom ich aj uviedol žalovaný vo svojich

rozhodnutiach, nie je možné uznať žalobné námietky žalobcu, ktorými sa snaží tvrdiť, že

deklarované množstvo vykonaných prác bolo skutočne odovzdané. Predchádzajúci konateľ

RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. nevedel preukázať ani to, kedy a aké doklady odovzdal novej

konateľke tejto obchodnej spoločnosti. Stanovenie podmienok spolupráce pri nákupe

komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií, printových a rozhlasových médií,

in door a out door reklamných plôch v zdaňovacom období podľa zmluvy o vykonaní

reklamy ešte neznamená, že na strane dodávateľa RATIMEX SLOVAKIA s. r. o.

prostredníctvom svojich subdodávateľov bez preukázania ďalších dodávateľských

subjektov, s ktorými táto obchodná spoločnosť reálne komunikovala, by mala preukazovať,

že došlo k zdaniteľnému plneniu na strane daňového subjektu (žalobcu). Obchodná

spoločnosť RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. v daňovom konaní nevedela preukázať

fakturované služby, keďže tieto si objednávala u viacerých dodávateľov, pričom konateľ

tejto obchodnej spoločnosti si nepamätal na mená dodávateľov. Osobne ich nepoznal

a neboli to ani jeho známi, nakontaktoval sa na nich iba cez internet. Obchodná spoločnosť

TRANSDIRECT s. r. o. takisto pri výsluchu konateľa tejto spoločnosti uviedla, že si

nepamätá svojich dodávateľov. Krajský súd ďalej z predložených CD časť billboardov zistil,

že dátum vykonania snímkov dokumentujúcich umiestnenie billboardov k reklamným

kampaniam je v mnohých prípadoch skorší, než je kontrolované zdaňovacie obdobie, t. j.

január až december 2009. Ide o roky 2008, 2004.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie... Má za to,

že všetky podmienky formulované v zákonných ustanoveniach, ktoré mal podľa žalovaného,

ako i krajského súdu porušiť naopak splnil. Na predložených faktúrach sú správne uvedené

všetky zákonom ustanovené položky a súčasne jednoznačne deklarujú, že k jednotlivým

zdaniteľným plneniam skutočne došlo.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že z predloženého spisového

materiálu zistil, že dôkazy predložené žalobcom (faktúry, zmluvy o vykonaní reklamy,

reklamné prospekty) nepreukázali reálnu existenciu obchodných prípadov...

Pokiaľ existuje celý rad dôkazov dokumentujúcich, že predmetné faktúry majú reálny

základ, ktorú skutočnosť uvádza žalobca v odvolaní, bol povinný ich správcovi dane

v priebehu kontroly predložiť. Tvrdenie žalobcu o zaplatení dodávky tovaru, ktorý bol

predmetom sporných faktúr, ako aj plnenie si odvodových povinností dodávateľom, na ktoré

poukazuje žalobca ešte nepreukazuje aj uskutočnenie deklarovaných obchodov. V tomto

prípade pre nespoluprácu dodávateľa, spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA s. r. o., správca

dane nemohol preveriť, či sporné faktúry boli zaúčtované v jeho účtovníctve a príslušné

daňové povinnosti boli splnené...“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd... ako súd odvolací ( , ďalej

len „“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa

ods. 2 veta prvá a následne po tom, ako bolo verejné vyhlásenie rozsudku oznámené

na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu... www.nsud.sk najmenej päť

dní pred jeho vyhlásením ( , veta prvá ), vyhlásil vo

veci rozsudok, ktorým podľa veta druhá v spojení s

potvrdil rozsudok Krajského súdu... č. k. -59 zo dňa 05. 09. 2012.

Najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia nezistil

existenciu zásadnej právnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka

skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené

skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových

princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn. ASPI JUD

65295 SK.

Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou

materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým

opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa.

Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho

dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.

Podľa o správe daní a poplatkov daňový

subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou

daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si

obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti

rozhodujúce pre určenie dane ( ). Odpočítanie dane

nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák.

č. ), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos

dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná

judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom

dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.

Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. V danom prípade

nehmotný charakter prijatých reklamných služieb.

Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo

k zdaniteľnému plneniu podľa , k dodaniu reklamných služieb

žalobcovi spoločnosťami RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. a TRANSDIRECT s. r. o.

subdodávateľským spôsobom, ktorého predmetom podľa zmluvy o vykonaní reklamy malo

byť stanovenie podmienok spolupráce pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní

elektronických médií, printových a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch.

Vzhľadom na to, že dodávatelia žalobcu nevedeli identifikovať svojich dodávateľov

(subdodávateľov žalobcu), pričom nemali ani žiadnych zamestnancov, a ich účtovníctvo nie

je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno

preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení

uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže

nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme

daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval

dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok

na odpočet dane.

V prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie

jej ekonomickej podstaty.

S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane

( ) sa však tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického

obsahu. K štatistikám sledovanosti, počúvanosti a čítanosti správca dane uvádza, že

jednotlivé média si vykonávajú vlastné štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné subjekty.

Napríklad štatistiky jednotlivých televízii sú vykonávané na základe people metrov

umiestnených v domácnostiach. Na základe takéhoto prieskumu sú vypracované Štatistiky

sledovanosti, ktoré majú televízie k dispozícii. Rovnako si prieskum počúvanosti

a počúvanosti vykonávajú rozhlas a printové média. Takéto prieskumy realizujú subjekty

ako MEDIAN SK. s. r. o., ktorý zverejňuje výsledky na svojej internetovej stránke

www.mediansk.sk. Údaje takéhoto druhu sú zverejňované aj na internetovej stránke

wvvw.medialne.sk. takže kontrolovaný daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok

a nie objednávať si tieto služby od iných subjektov. Kontrolovaný daňový subjekt síce

predložil štatistiky sledovanosti, počúvanosti a čítanosti, čo je len konečný produkt.

Kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, kto realizoval návrh a výrobu TV spotov, rádio

spotov a ich adaptáciu a prepis pre jednotlivé stanice, mediálne plány jednotlivých staníc,

monitoring návrh a umiestnenie reklamy v printových médiách, mediálne plány jednotlivých

printov tlače a pod. Z dôvodu neosvedčenia ekonomickej podstaty presun dôkazného

bremena z platiteľa dane na správcu dane nie je možný.

Najvyšší súd preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali

zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre

presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.»

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším

súdom prezentovaným právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie

zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných

plnení (ich charakteru) je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex

lege, ale je právom platiteľa dane.

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. , zo 6. novembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor

totožný s právnym názorom sťažovateľa (bod 4), potom ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

19. Sťažovateľka súčasne namietala porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1

a právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručené

dohovoru uvedeným postupom a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, na základe ktorých ústavný súd dospel

k záveru o nearbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým rozhodnutím

najvyšší súd v rámci odvolacieho konania zároveň poskytol sťažovateľke účinný

prostriedok nápravy (body 15 a 16), nebolo možné ani uvažovať o možnom porušení práva

zaručeného čl. 13 dohovoru (právo na účinný opravný prostriedok).

21. Ustanovenia a patria medzi základné interpretačné

pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp

právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovenie vyjadruje dve základné zásady, ktoré ovládajú

činnosť súdov Slovenskej republiky, a to nezávislosť súdnictva chápanú ako nezávislosť

súdov od ostatných orgánov štátnej moci a nestrannosť súdov, t. j. ich viazanosť pri

rozhodovacej činnosti len zákonom, včítane nestranného prístupu súdov k účastníkom

konania. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne

uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych

základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 17),

nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných

pravidiel.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočnosti a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti (bod 19 a 20) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

23. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v bode 6.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014