Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 261/2014
PDF · 217.1 KB
No categories available
I. ÚS 261/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť O. M., zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom
Rešutíkom, Námestie M. R. Štefánika 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndc 3/2014
zo 17. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. apríla 2014 doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo 17. februára
2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom
konania vedeného Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 19 P 188/2007 týkajúceho sa
návrhu na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a určenia výživného. V rámci tohto
konania podal sťažovateľ z osobných, majetkových a iných dôvodov návrh na prikázanie
veci inému súdu, a to z Okresného súdu Humenné na Okresný súd Liptovský Mikuláš.
Najvyšší súd návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa
§ 12 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“) svojím napadnutým rozhodnutím nevyhovel. Dôvodom tohto postupu
najvyššieho súdu mal byť podľa názoru sťažovateľa jeho právny záver o tom, že „... matka
maloletého s prikázaním veci nesúhlasí, účastníci už boli vypočutí a treba už pred
rozhodnutím vypočuť iba znalcov. Podľa najvyššieho súdu neexistujú relevantné dôvody
na jej odňatie príslušnému súdu a prikázanie na iný súd.“. Tento postup najvyššieho súdu
v ostatnom napadol sťažovateľ na ústavnom súde.
3. Sťažovateľ hodnotiac okolnosti svojej právnej veci v podstatnom dôvodí, že
„Porušovateľ práva neprípustne zasiahol do môjho práva na nestrannosť a nezávislosť
súdneho konania v tom, že považoval za preukázané, že je už všetko dokazovanie potrebné
pre rozhodnutie súdu v Humennom zabezpečené a teda považoval aj moju požiadavku na
zvukový záznam za nelegitímnu. Dal tak súdu najavo, že môže konať so mnou ako doteraz.
Svojim právnym názorom vopred prejudikoval /vylúčil/ aj možnosť, aby procesný súd
na základe mojich už podaných návrhov vypočul nestranných svedkov na osobu matky,
dopadu tohto jej správania na syna ako aj na okolnosti môjho spolunažívania s ňou do roku
2004. To platí aj o nepoužiteľnosti posudku znalca S. kde zaujal opačný názor ako odvolací
súd v rozhodnutí o trovách znalca! Takýto postup je jasná svojvôľa. Neprípustný a
neakceptovateľný je aj názor porušovateľa práva v tom, že delegácia veci by negatívne
zasiahla do práva druhých účastníkov aj do konania samého.“. Postupu najvyššieho súdu
sťažovateľ oponoval podrobným rozborom skutkových okolností jeho právnej veci,
poukazom na judikatúru ústavného súdu a rozhodnutia všeobecných súdov v jeho prospech
a v neposlednom rade zvýraznil, že „Dôvody vhodnosti podľa § 12 ods. 2 O. s .p. sú také
okolnosti, ktoré umožnia hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke
spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci iným súdom. Súčasne tam však patria aj
dôvody, ktoré spočívajú v tom, že vec bude prejednaná spravodlivejšie a zákonnejšie ako na
konajúcom súde!“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo O. M. zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndc
3/2014 bolo porušené.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo dňa 17. 2. 2014
a prikazuje sa tomto súdu opätovne konať a rozhodnúť.
3. O. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- eur...
4. Najvyšší súd... je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia O. M. advokátom
/meno po ustanovení/ v sume /po vyčíslení/ na účet Centra právnej pomoci Banská Bystrica
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd (i) nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, (ii) nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Sťažovateľ tvrdí, že „... postupom Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn.
7 Ndc 3/2014 došlo k porušeniu... mojich základných práv...“ na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na
rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, zákazu diskriminácie podľa
čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy garantujúceho verejné
prerokovanie veci, bez prieťahov a v prítomnosti účastníkov konania s možnosťou ich
vyjadrenia ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľ teda tvrdí, že najvyšší súd
„... konal svojvoľne, jeho rozhodnutie je protirečivé, arbitrárne a zasahuje vážne do mojich
základných práv“.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
10. Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho
sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Podľa
§ 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne
nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať. Podľa § 122 ods. 2 OSP
ak je to účelné, možno o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd alebo vykonať dôkaz mimo
pojednávania. Účastníci konania majú právo byť prítomní na takto vykonávanom
dokazovaní. Podľa § 122 ods. 3 OSP súd môže rozhodnúť, aby sa vykonané dôkazy doplnili
alebo pred ním opakovali.
11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že
medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,
a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
13. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
14. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo 17. februára 2014 dospel
k týmto právnym záverom:
„Podľa ustanovenia § 12 ods. 2, 3 O. s. p. vec možno prikázať inému súdu toho
istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti. O prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie
spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať. V tomto
prípade je najbližšie spoločne nadriadeným súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Postup podľa § 12 ods. 2 O. s. p. je výnimkou zo zásady, že konanie sa uskutočňuje
na tom súde, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonných kritérií, a teda výnimkou z ústavou
garantovanej zásady, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť
súdu ustanoví zákon (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Pokiaľ ide o dôvody
vhodnosti opodstatňujúce prikázanie veci inému súdu, tieto môžu mať rôznu povahu, a to
v závislosti na predmete konania, postavení účastníkov a iných okolnostiach. Predpokladom
prikázania veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 O. s. p. je predovšetkým
existencia okolností, ktoré umožňujú hospodárnejšie a rýchlejšie prejednanie veci. Pritom
je však potrebné mať na zreteli, že všeobecná miestna príslušnosť súdu, ktorý má vec
prejednať, je zásadou základnou, a prípadná delegácia inému súdu je len výnimkou z tejto
zásady, ktorú je nutné - ako výnimku - vykladať reštriktívne. Pokiaľ súd prikáže vec inému
súdu podľa ustanovenia § 12 ods. 2 O. s. p. bez toho, aby pre takéto rozhodnutie boli
splnené podmienky, poruší tým ústavne zaručené právo zakotvené v čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, podľa ktorého nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi a príslušnosť sudcu stanoví zákon.
Dôvody vhodnosti podľa § 12 ods. 2 O. s. p. môžu byť rôzne v závislosti od predmetu
konania, postavenia účastníkov a iných okolnostiach. Pôjde však, ako bolo uvedené vyššie,
predovšetkým o skutočnosti, z ktorých je možné vyvodiť, že iným, než príslušným súdom
bude vec prejednaná rýchlejšie a hospodárnejšie. K prikázaniu veci inému, než príslušnému
súdu by však malo prichádzať iba výnimočne a len zo závažných dôvodov, kedy dôvody
odňatia veci príslušnému súdu a jej prikázanie súdu inému musia byť natoľko významné,
aby dostatočne odôvodňovali prielom do vyššie citovaného ústavného princípu. Zákon
pritom výslovne zakotvuje právo účastníkov vyjadriť sa k dôvodom delegácie i k súdu,
ktorému má byť vec delegovaná, aby vhodnosť takého postupu mohla byť zvážená aj
z hľadiska ich pomerov.
Pri posudzovaní dôvodnosti návrhu vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ
predovšetkým to, že v danom prípade ide o konanie o vec starostlivosti súdu o maloletého -
o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov a určenie výživného.
V danej veci bol podaný návrh maloletým v zastúpení matkou dňa 20. júla 2004 na Okresný
súd Kežmarok, ako súd príslušný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Uznesením Krajského
súdu v Prešove zo16. apríla 2004, sp. zn. 8 NcC 12/2007 bola vec prikázaná na prejednanie
a rozhodnutie Okresnému súdu Humenné z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Kežmarok
boli z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení. Následne na základe návrhov otca
maloletého Krajský súd v Prešove, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval
o námietkach zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Humenné a Krajského súdu
v Prešove. O návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti na Okresný súd Liptovský
Mikuláš rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky už uzneseniami z 30. júna 2008
sp. zn. 3 Ndc 22/2008 a tiež z 8. decembra 2009 sp. zn. 2 Ndc 44/2009, ktorým návrhom
nevyhovel. V predmetnom konaní boli rodičia maloletého vypočutí, vykonané znalecké
posudky, ako aj zabezpečený dôkazový materiál pre rozhodnutie vo veci. Od ostatného
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nenastali dôvody na prikázanie veci
z dôvodu vhodnosti natoľko významné, aby dostatočne odôvodňovali prielom do vyššie
citovaného ústavného princípu.
Úvaha súdu o vhodnosti delegácie zahŕňa posúdenie predmetu konania i pomerov
účastníkov na oboch procesných stranách, pričom na pomery účastníka, ktorý delegáciu
navrhuje, možno prihliadať, len ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad
na ostatných účastníkov konania, alebo na konanie ako také.
Dôvody uvedené účastníkom konania nie sú relevantné a nevykazujú charakter takej
výnimočnosti, aby bolo možné návrhu vyhovieť. Prikázanie veci Okresnému súdu Liptovský
Mikuláš, z dôvodu výrazného zjednodušenia prístupu k súdu pre účastníkov nepovedie
k výraznejšiemu zhospodárneniu či urýchleniu konania.
V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval návrh otca
maloletého na prikázanie veci a ním uvádzané dôvody za akceptovateľné a v súlade
s podmienkami na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že v súčasnom
štádiu konania tu nie sú dôvody, ktoré by odôvodňovali prikázanie veci Okresnému súdu
Liptovský Mikuláš. Nie je totiž dostatočne preukázané, že by Okresný súd Liptovský Mikuláš
prejednal vec hospodárnejšie a rýchlejšie než Okresný súd Humenné, ktorý vo veci koná.
Ustanovenie § 122 ods. 2 O. s. p. totiž umožňuje súdu, ktorý vec prejednáva dožiadať iný
súd v obvode ktorého sa svedkovia, prípadne znalci zdržujú, o vykonanie dôkazu, a to aj
výsluchom účastníkov konania (§ 125 O. s. p.).“
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení
sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo 17. februára 2014 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným
spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah vyjadrených aj v názore, že
„Ustanovenie § 122 ods. 2 O. s. p. ... umožňuje súdu, ktorý vec prejednáva dožiadať iný súd
v obvode ktorého sa svedkovia, prípadne znalci zdržujú, o vykonanie dôkazu, a to aj
výsluchom účastníkov konania (§ 125 O. s. p.).“, sa nestotožnil so sťažovateľom
predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo dospel k záveru, že „Nie je dostatočne
preukázané, že by Okresný súd Liptovský Mikuláš prejednal vec hospodárnejšie a rýchlejšie
než Okresný súd Humenné, ktorý vo veci koná.“. Zároveň sa ústavný súd stotožňuje
s názorom najvyššieho súdu, ktorý poukázal na § 122 ods. 2 OSP, ktorý dáva účastníkovi
konania možnosť osobne sa zúčastniť úkonov vykonaných dožiadaným súdom za jeho
aktívnej participácie.
16. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už
mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné
súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
17. Ústavný súd v závere teda konštatuje, že úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02)
a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by
bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,
IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov
(m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
18. Ústavný súd teda uzatvára, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho
súdu vyslovené v jeho uznesení sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo 17. februára 2014 za arbitrárne
alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk... Podľa čl. 47 ods. 3
ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
20. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ktoré odôvodňoval tým, že mal/má v konaní pred všeobecným súdom výrazne
nevýhodné postavenie, bolo s ním zaobchádzané odlišne, nemá primeranú možnosť vyjadriť
sa k vykonávaným dôkazom a pod... Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených
článkov ústavy sťažovateľ spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého
porušenie však ústavný súd v postupe a napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil,
a preto nemohol konštatovať ani porušenie sťažovateľom už označených základných práv,
a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným
porušením označených článkov ústavy a namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho
súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej ostatnej časti zjavne
neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
a náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014