Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 261/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť O. M., zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom

Rešutíkom, Námestie M. R. Štefánika 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2, , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. apríla 2014 doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. februára

2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom

konania vedeného Okresným súdom Humenné pod sp. zn. týkajúceho sa

návrhu na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a určenia výživného. V rámci tohto

konania podal sťažovateľ z osobných, majetkových a iných dôvodov návrh na prikázanie

veci inému súdu, a to z Okresného súdu Humenné na Okresný súd Liptovský Mikuláš.

Najvyšší súd návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“) svojím napadnutým rozhodnutím nevyhovel. Dôvodom tohto postupu

najvyššieho súdu mal byť podľa názoru sťažovateľa jeho právny záver o tom, že „... matka

maloletého s prikázaním veci nesúhlasí, účastníci už boli vypočutí a treba už pred

rozhodnutím vypočuť iba znalcov. Podľa najvyššieho súdu neexistujú relevantné dôvody

na jej odňatie príslušnému súdu a prikázanie na iný súd.“. Tento postup najvyššieho súdu

v ostatnom napadol sťažovateľ na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ hodnotiac okolnosti svojej právnej veci v podstatnom dôvodí, že

„Porušovateľ práva neprípustne zasiahol do môjho práva na nestrannosť a nezávislosť

súdneho konania v tom, že považoval za preukázané, že je už všetko dokazovanie potrebné

pre rozhodnutie súdu v Humennom zabezpečené a teda považoval aj moju požiadavku na

zvukový záznam za nelegitímnu. Dal tak súdu najavo, že môže konať so mnou ako doteraz.

Svojim právnym názorom vopred prejudikoval /vylúčil/ aj možnosť, aby procesný súd

na základe mojich už podaných návrhov vypočul nestranných svedkov na osobu matky,

dopadu tohto jej správania na syna ako aj na okolnosti môjho spolunažívania s ňou do roku

2004. To platí aj o nepoužiteľnosti posudku znalca S. kde zaujal opačný názor ako odvolací

súd v rozhodnutí o trovách znalca! Takýto postup je jasná svojvôľa. Neprípustný a

neakceptovateľný je aj názor porušovateľa práva v tom, že delegácia veci by negatívne

zasiahla do práva druhých účastníkov aj do konania samého.“. Postupu najvyššieho súdu

sťažovateľ oponoval podrobným rozborom skutkových okolností jeho právnej veci,

poukazom na judikatúru ústavného súdu a rozhodnutia všeobecných súdov v jeho prospech

a v neposlednom rade zvýraznil, že „Dôvody vhodnosti podľa § 12 ods. 2 O. s .p. sú také

okolnosti, ktoré umožnia hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke

spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci iným súdom. Súčasne tam však patria aj

dôvody, ktoré spočívajú v tom, že vec bude prejednaná spravodlivejšie a zákonnejšie ako na

konajúcom súde!“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo O. M. zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 3

a a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndc

3/2014 bolo porušené.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 17. 2. 2014

a prikazuje sa tomto súdu opätovne konať a rozhodnúť.

3. O. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- eur...

4. Najvyšší súd... je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia O. M. advokátom

/meno po ustanovení/ v sume /po vyčíslení/ na účet Centra právnej pomoci Banská Bystrica

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd (i) nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, (ii) nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

8. Sťažovateľ tvrdí, že „... postupom Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn.

došlo k porušeniu... mojich základných práv...“ na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, práva na

rovnosť účastníkov súdneho konania podľa , zákazu diskriminácie podľa

a 2 a práva podľa garantujúceho verejné

prerokovanie veci, bez prieťahov a v prítomnosti účastníkov konania s možnosťou ich

vyjadrenia ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľ teda tvrdí, že najvyšší súd

„... konal svojvoľne, jeho rozhodnutie je protirečivé, arbitrárne a zasahuje vážne do mojich

základných práv“.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

10. Podľa ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho

sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Podľa

vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne

nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať. Podľa

ak je to účelné, možno o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd alebo vykonať dôkaz mimo

pojednávania. Účastníci konania majú právo byť prítomní na takto vykonávanom

dokazovaní. Podľa súd môže rozhodnúť, aby sa vykonané dôkazy doplnili

alebo pred ním opakovali.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd napokon poznamenáva, že

medzi právom na súdnu ochranu podľa a jemu porovnateľným právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

13. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

14. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 17. februára 2014 dospel

k týmto právnym záverom:

„Podľa ustanovenia , vec možno prikázať inému súdu toho

istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti. O prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie

spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať. V tomto

prípade je najbližšie spoločne nadriadeným súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Postup podľa je výnimkou zo zásady, že konanie sa uskutočňuje

na tom súde, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonných kritérií, a teda výnimkou z

garantovanej zásady, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť

súdu ustanoví zákon ( ). Pokiaľ ide o dôvody

vhodnosti opodstatňujúce prikázanie veci inému súdu, tieto môžu mať rôznu povahu, a to

v závislosti na predmete konania, postavení účastníkov a iných okolnostiach. Predpokladom

prikázania veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa je predovšetkým

existencia okolností, ktoré umožňujú hospodárnejšie a rýchlejšie prejednanie veci. Pritom

je však potrebné mať na zreteli, že všeobecná miestna príslušnosť súdu, ktorý má vec

prejednať, je zásadou základnou, a prípadná delegácia inému súdu je len výnimkou z tejto

zásady, ktorú je nutné - ako výnimku - vykladať reštriktívne. Pokiaľ súd prikáže vec inému

súdu podľa ustanovenia bez toho, aby pre takéto rozhodnutie boli

splnené podmienky, poruší tým ústavne zaručené právo zakotvené v čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, podľa ktorého nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi a príslušnosť sudcu stanoví zákon.

Dôvody vhodnosti podľa môžu byť rôzne v závislosti od predmetu

konania, postavenia účastníkov a iných okolnostiach. Pôjde však, ako bolo uvedené vyššie,

predovšetkým o skutočnosti, z ktorých je možné vyvodiť, že iným, než príslušným súdom

bude vec prejednaná rýchlejšie a hospodárnejšie. K prikázaniu veci inému, než príslušnému

súdu by však malo prichádzať iba výnimočne a len zo závažných dôvodov, kedy dôvody

odňatia veci príslušnému súdu a jej prikázanie súdu inému musia byť natoľko významné,

aby dostatočne odôvodňovali prielom do vyššie citovaného ústavného princípu. Zákon

pritom výslovne zakotvuje právo účastníkov vyjadriť sa k dôvodom delegácie i k súdu,

ktorému má byť vec delegovaná, aby vhodnosť takého postupu mohla byť zvážená aj

z hľadiska ich pomerov.

Pri posudzovaní dôvodnosti návrhu vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ

predovšetkým to, že v danom prípade ide o konanie o vec starostlivosti súdu o maloletého -

o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov a určenie výživného.

V danej veci bol podaný návrh maloletým v zastúpení matkou dňa 20. júla 2004 na Okresný

súd Kežmarok, ako súd príslušný v zmysle Uznesením Krajského

súdu v Prešove zo16. apríla 2004, sp. zn. bola vec prikázaná na prejednanie

a rozhodnutie Okresnému súdu Humenné z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Kežmarok

boli z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení. Následne na základe návrhov otca

maloletého Krajský súd v Prešove, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval

o námietkach zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Humenné a Krajského súdu

v Prešove. O návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti na Okresný súd Liptovský

Mikuláš rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky už uzneseniami z 30. júna 2008

sp. zn. a tiež z 8. decembra 2009 sp. zn. , ktorým návrhom

nevyhovel. V predmetnom konaní boli rodičia maloletého vypočutí, vykonané znalecké

posudky, ako aj zabezpečený dôkazový materiál pre rozhodnutie vo veci. Od ostatného

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nenastali dôvody na prikázanie veci

z dôvodu vhodnosti natoľko významné, aby dostatočne odôvodňovali prielom do vyššie

citovaného ústavného princípu.

Úvaha súdu o vhodnosti delegácie zahŕňa posúdenie predmetu konania i pomerov

účastníkov na oboch procesných stranách, pričom na pomery účastníka, ktorý delegáciu

navrhuje, možno prihliadať, len ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad

na ostatných účastníkov konania, alebo na konanie ako také.

Dôvody uvedené účastníkom konania nie sú relevantné a nevykazujú charakter takej

výnimočnosti, aby bolo možné návrhu vyhovieť. Prikázanie veci Okresnému súdu Liptovský

Mikuláš, z dôvodu výrazného zjednodušenia prístupu k súdu pre účastníkov nepovedie

k výraznejšiemu zhospodárneniu či urýchleniu konania.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval návrh otca

maloletého na prikázanie veci a ním uvádzané dôvody za akceptovateľné a v súlade

s podmienkami na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že v súčasnom

štádiu konania tu nie sú dôvody, ktoré by odôvodňovali prikázanie veci Okresnému súdu

Liptovský Mikuláš. Nie je totiž dostatočne preukázané, že by Okresný súd Liptovský Mikuláš

prejednal vec hospodárnejšie a rýchlejšie než Okresný súd Humenné, ktorý vo veci koná.

Ustanovenie totiž umožňuje súdu, ktorý vec prejednáva dožiadať iný

súd v obvode ktorého sa svedkovia, prípadne znalci zdržujú, o vykonanie dôkazu, a to aj

výsluchom účastníkov konania ( ).“

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení

sp. zn. zo 17. februára 2014 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným

spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah vyjadrených aj v názore, že

„Ustanovenie ... umožňuje súdu, ktorý vec prejednáva dožiadať iný súd

v obvode ktorého sa svedkovia, prípadne znalci zdržujú, o vykonanie dôkazu, a to aj

výsluchom účastníkov konania ( ).“, sa nestotožnil so sťažovateľom

predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo dospel k záveru, že „Nie je dostatočne

preukázané, že by Okresný súd Liptovský Mikuláš prejednal vec hospodárnejšie a rýchlejšie

než Okresný súd Humenné, ktorý vo veci koná.“. Zároveň sa ústavný súd stotožňuje

s názorom najvyššieho súdu, ktorý poukázal na , ktorý dáva účastníkovi

konania možnosť osobne sa zúčastniť úkonov vykonaných dožiadaným súdom za jeho

aktívnej participácie.

16. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už

mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné

súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

17. Ústavný súd v závere teda konštatuje, že úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. )

a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by

bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , ,

, ), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov

(m. m. , , ).

18. Ústavný súd teda uzatvára, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho

súdu vyslovené v jeho uznesení sp. zn. zo 17. februára 2014 za arbitrárne

alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

19. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk... Podľa čl. 47 ods. 3

všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

20. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 , ktoré odôvodňoval tým, že mal/má v konaní pred všeobecným súdom výrazne

nevýhodné postavenie, bolo s ním zaobchádzané odlišne, nemá primeranú možnosť vyjadriť

sa k vykonávaným dôkazom a pod... Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených

článkov sťažovateľ spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého

porušenie však ústavný súd v postupe a napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil,

a preto nemohol konštatovať ani porušenie sťažovateľom už označených základných práv,

a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným

porušením označených článkov a namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej ostatnej časti zjavne

neopodstatnená ( ).

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

a náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014