Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 258/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Š. Č., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,

Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline

vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca

2014 doručená sťažnosť Š. Č. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9

a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o zaplatenie 22 219,18 €

s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Okresný súd rozsudkom z 11. marca 2013 návrh zamietol a sťažovateľovi

uložil povinnosť náhrady trov konania. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -504 z 5. septembra 2013 tak, že prvostupňový „rozsudok

vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol“, potvrdil a zmenil

„rozsudok vo výroku o náhrade trov konania...“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľ v tom, že súdy

nerešpektovali jeho návrhy na vykonanie dokazovania, predložené dôkazy, návrhy

na vykonanie konfrontácie. V prípade, že súdy návrhy navrhovateľa na vykonanie

dokazovania neakceptovali, mali vo svojich rozhodnutiach riadne odôvodniť, prečo

predložené dôkazy neakceptovali a prečo nevykonali navrhnuté dôkazy. Ak súdy tento svoj

postup neodôvodnili, neodstránili rozpory v znaleckom posudku, nevykonali konfrontáciu V.

a znalca G., nevypočuli svedkyňu Č., porušili tým právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie.

Nepreskúmateľnosť rozsudku vidí sťažovateľ v tom, že z neho nie je jasné, o čo

opieral súd svoje rozhodnutie, ak potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa neberúc do úvahy

odvolanie navrhovateľa a predložené dôkazy, ktoré preukazovali dôvodnosť nároku

navrhovateľa...

Chýba nám posúdenie veci. t. j. výklad o tom, z akých právnych ustanovení súd

vychádzal a prečo pod toto ustanovenie podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie súdu

považujeme za nedostatočné, nezrozumiteľné a závery súdu za nepreskúmateľné.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa ...

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského

súdu... sp. zn. -504 zo dňa 5. 9. 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. -504 zo dňa 5. 9. 2013 zrušuje

a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenie vo výške

947,48 Eur...“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ predložil rozsudok okresného súdu

č. k. -468 z 11. marca 2013 a sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 5. septembra 2013.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa návrhy vo

veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom (body 1 a 4) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. z 5. septembra 2013.

10. Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o neopodstatnenosti faktických

a právnych záverov krajského súdu (pozri bod 3), najmä nedostatočne zistený skutkový stav

a v dôsledku toho aj nesprávne právne závery. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo

k porušeniu ním označených práv (body 1 a 4).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 5. septembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. dohovoru.

13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce

právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil výsledky konania

prvostupňového súdu, ktorý „Napadnutým rozsudkom... súd zamietol návrh navrhovateľa,

ktorým sa domáhal voči odporcom náhrady škody z ublíženia na zdraví, ktorá mu mala

vzniknúť v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 25. 6. 2003.

Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že

v danom prípade neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce priznanie zvýšenia

odškodnenia z titulu bolestného. Prihliadal pritom na znalecký posudok P. G., z ktorého

vyplynulo, že navrhovateľovi bola poskytnutá štandardná medikamentózna liečba bez

komplikácií v súvislosti s podvrtnutím krčnej chrbtice, pričom išlo o intenzitu bolesti, ktorá

je bežná pri takýchto poraneniach... Bolo tiež preukázané, že navrhovateľ v čase úrazu mal

už pokročilé degeneratívne zmeny, o ktorých sa znalec vyjadril, že následná liečba

v spojitosti s krčnou chrbticou a ťažkosťami, ktoré následne vznikli, sú len prirodzeným

vývojom v rámci degeneratívnych zmien...

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie... navrhovateľ a prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne odporcovia v rade 1/, 2/.

Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal rozsudok

prvostupňového súdu zmeniť, jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne zrušiť

a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Prvostupňový súd nepostupoval správne, keď

vychádzal zo znaleckého posudku znalca P. G., lebo tento posudok je podľa jeho názoru

nepresvedčivý, keď vychádza z nesprávnych skutkových okolností. Ak znalec uznal úraz

navrhovateľa v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, v dôsledku ktorej si navrhovateľ

uplatňuje nárok na náhradu škody na zdraví a išlo u neho o preukázateľné poškodenie

krčnej chrbtice v dôsledku zlomenia krčku čapovca, mal rešpektovať aj jeho stanovisko k

úrazu, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k tomuto znaleckému posudku...“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1

a bez nariadenia pojednávania ( ) rozhodnutie prvostupňového súdu vo

výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol, ako vecne správne podľa ust.

potvrdil.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci, v tejto časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2

), keďže ani zo strany navrhovateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené

také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého

rozhodnutia.

Navrhovateľ sa v tomto konaní domáhal voči odporcom náhrady škody z titulu

bolestného, keď požadoval mimoriadne zvýšenie náhrady za bolestné vo výške 75-násobku

pri hodnote bodu 60,- Sk v čase, kedy došlo ku škode na zdraví.

Za takéhoto stavu potom prvostupňový súd postupoval správne, keď v priebehu

konania skúmal, či v prejednávanej veci sú dôvody mimoriadneho charakteru pre takéto

zvýšenie, keď navrhovateľ už bol odškodnený vedľajším účastníkom z titulu bolestného

vo výške 296,26 Eur. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil

z neho správny záver, keď s prihliadnutím na závery znaleckého posudku návrh

navrhovateľa zamietol. Zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že v prípade

navrhovateľa sa jednalo o štandardnú liečbu bez akýchkoľvek komplikácií, a preto i podľa

názoru odvolacieho súdu nebol dôvod pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolestné.

Pokiaľ navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukazoval

na nesprávne posúdenie veci zo strany súdu len z medicínskeho hľadiska, zdôrazňujúc

spoločenskú a rodinnú stránku života poškodeného, tu je potrebné zdôrazniť, že tieto

okolnosti by mohli mať vplyv pre rozhodnutie súdu v prípade odškodnenia navrhovateľa

z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, čo je ale iný nárok, a preto ani odvolací súd na

tieto okolnosti prihliadať nemohol.

K pochybeniu zo strany prvostupňovému súde ale došlo pri rozhodovaní o náhrade

trov konania, keď neprihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1

a bez ďalšieho zaviazal navrhovateľa k náhrade trov konania.

Odvolací súd na rozdiel od názoru prvostupňového súdu dospel k záveru, že

v prejednávanej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak

úspešným účastníkom, spočívajúce najmä v okolnostiach samotnej prejednávanej veci, kedy

predmetom konania je nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví a rozhodnutie súdu

záviselo výlučne od znaleckého dokazovania, a preto odvolací súd v tejto časti napadnuté

rozhodnutie zmenil tak, že úspešným účastníkom, ani štátu náhradu trov konania nepriznal.

Tou istou úvahou sa odvolací súd riadil pri rozhodovaní o trovách odvolacieho

konania a nepriznal odporcom, ani vedľajšiemu účastníkovi právo na náhradu trov

odvolacieho konania, i keď mali v odvolacom konaní úspech. Je nepochybné, že na strane

navrhovateľa došlo k poškodeniu zdravia v súvislosti s dopravnou nehodou a už z tohto

pohľadu by zaviazanie poškodeného k náhrade trov konania bolo neprimerane tvrdým

rozhodnutím (mimoriadne zvýšenie bolestného vždy závisí, tak ako je to vyššie uvedené, od

úvahy súdu).“

14. Vzhľadom na to, že krajský súd sa „v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia“, ústavný súd považoval za dôvodné (vo vzťahu k podstate

námietok sťažovateľa prezentovaných v bode 3) citovať z odôvodnenia rozsudku okresného

súdu z 11. marca 2013:

„... súd ani neprihliadal na námietky navrhovateľa proti znaleckému posudku,

nakoľko v týchto námietkach uvádza iba odbornú literatúru a nič konkrétne v čom je

znalecký posudok nepreskúmateľný a prečo treba vykonať kontrolné znalecké dokazovanie.

Znalec pri vypracovaní znaleckého posudku navrhovateľa osobne vyšetril. Mal k dispozícii

celú zdravotnú dokumentáciu a zaoberal sa zdravotným stavom navrhovateľa komplexne...“

15. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom

v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014