Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 258/2014
PDF · 195.12 KB
No categories available
I. ÚS 258/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Š. Č., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,
Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline
vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co/304/2013 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca
2014 doručená sťažnosť Š. Č. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9
Co/304/2013 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je
v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o zaplatenie 22 219,18 €
s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
2 C/149/2004. Okresný súd rozsudkom z 11. marca 2013 návrh zamietol a sťažovateľovi
uložil povinnosť náhrady trov konania. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 9 Co/304/2013-504 z 5. septembra 2013 tak, že prvostupňový „rozsudok
vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol“, potvrdil a zmenil
„rozsudok vo výroku o náhrade trov konania...“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľ v tom, že súdy
nerešpektovali jeho návrhy na vykonanie dokazovania, predložené dôkazy, návrhy
na vykonanie konfrontácie. V prípade, že súdy návrhy navrhovateľa na vykonanie
dokazovania neakceptovali, mali vo svojich rozhodnutiach riadne odôvodniť, prečo
predložené dôkazy neakceptovali a prečo nevykonali navrhnuté dôkazy. Ak súdy tento svoj
postup neodôvodnili, neodstránili rozpory v znaleckom posudku, nevykonali konfrontáciu V.
a znalca G., nevypočuli svedkyňu Č., porušili tým právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie.
Nepreskúmateľnosť rozsudku vidí sťažovateľ v tom, že z neho nie je jasné, o čo
opieral súd svoje rozhodnutie, ak potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa neberúc do úvahy
odvolanie navrhovateľa a predložené dôkazy, ktoré preukazovali dôvodnosť nároku
navrhovateľa...
Chýba nám posúdenie veci. t. j. výklad o tom, z akých právnych ustanovení súd
vychádzal a prečo pod toto ustanovenie podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie súdu
považujeme za nedostatočné, nezrozumiteľné a závery súdu za nepreskúmateľné.“
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského
súdu... sp. zn. 9 Co/304/2013-504 zo dňa 5. 9. 2013 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 9 Co/304/2013-504 zo dňa 5. 9. 2013 zrušuje
a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenie vo výške
947,48 Eur...“
5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ predložil rozsudok okresného súdu
č. k. 2 C/149/2004-468 z 11. marca 2013 a sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu
sp. zn. 9 Co/304/2013 z 5. septembra 2013.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli
byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo
veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom (body 1 a 4) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom
sp. zn. 9 Co/304/2013 z 5. septembra 2013.
10. Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o neopodstatnenosti faktických
a právnych záverov krajského súdu (pozri bod 3), najmä nedostatočne zistený skutkový stav
a v dôsledku toho aj nesprávne právne závery. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo
k porušeniu ním označených práv (body 1 a 4).
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 9 Co/304/2013 z 5. septembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy, resp. dohovoru.
13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce
právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil výsledky konania
prvostupňového súdu, ktorý „Napadnutým rozsudkom... súd zamietol návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáhal voči odporcom náhrady škody z ublíženia na zdraví, ktorá mu mala
vzniknúť v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 25. 6. 2003.
Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že
v danom prípade neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce priznanie zvýšenia
odškodnenia z titulu bolestného. Prihliadal pritom na znalecký posudok P. G., z ktorého
vyplynulo, že navrhovateľovi bola poskytnutá štandardná medikamentózna liečba bez
komplikácií v súvislosti s podvrtnutím krčnej chrbtice, pričom išlo o intenzitu bolesti, ktorá
je bežná pri takýchto poraneniach... Bolo tiež preukázané, že navrhovateľ v čase úrazu mal
už pokročilé degeneratívne zmeny, o ktorých sa znalec vyjadril, že následná liečba
v spojitosti s krčnou chrbticou a ťažkosťami, ktoré následne vznikli, sú len prirodzeným
vývojom v rámci degeneratívnych zmien...
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie... navrhovateľ a prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne odporcovia v rade 1/, 2/.
Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal rozsudok
prvostupňového súdu zmeniť, jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne zrušiť
a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Prvostupňový súd nepostupoval správne, keď
vychádzal zo znaleckého posudku znalca P. G., lebo tento posudok je podľa jeho názoru
nepresvedčivý, keď vychádza z nesprávnych skutkových okolností. Ak znalec uznal úraz
navrhovateľa v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, v dôsledku ktorej si navrhovateľ
uplatňuje nárok na náhradu škody na zdraví a išlo u neho o preukázateľné poškodenie
krčnej chrbtice v dôsledku zlomenia krčku čapovca, mal rešpektovať aj jeho stanovisko k
úrazu, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k tomuto znaleckému posudku...“.
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1
O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 O. s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu vo
výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol, ako vecne správne podľa ust. § 219 O. s. p.
potvrdil.
Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne
posúdenie veci, v tejto časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2
O. s. p.), keďže ani zo strany navrhovateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené
také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého
rozhodnutia.
Navrhovateľ sa v tomto konaní domáhal voči odporcom náhrady škody z titulu
bolestného, keď požadoval mimoriadne zvýšenie náhrady za bolestné vo výške 75-násobku
pri hodnote bodu 60,- Sk v čase, kedy došlo ku škode na zdraví.
Za takéhoto stavu potom prvostupňový súd postupoval správne, keď v priebehu
konania skúmal, či v prejednávanej veci sú dôvody mimoriadneho charakteru pre takéto
zvýšenie, keď navrhovateľ už bol odškodnený vedľajším účastníkom z titulu bolestného
vo výške 296,26 Eur. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil
z neho správny záver, keď s prihliadnutím na závery znaleckého posudku návrh
navrhovateľa zamietol. Zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že v prípade
navrhovateľa sa jednalo o štandardnú liečbu bez akýchkoľvek komplikácií, a preto i podľa
názoru odvolacieho súdu nebol dôvod pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolestné.
Pokiaľ navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukazoval
na nesprávne posúdenie veci zo strany súdu len z medicínskeho hľadiska, zdôrazňujúc
spoločenskú a rodinnú stránku života poškodeného, tu je potrebné zdôrazniť, že tieto
okolnosti by mohli mať vplyv pre rozhodnutie súdu v prípade odškodnenia navrhovateľa
z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, čo je ale iný nárok, a preto ani odvolací súd na
tieto okolnosti prihliadať nemohol.
K pochybeniu zo strany prvostupňovému súde ale došlo pri rozhodovaní o náhrade
trov konania, keď neprihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1
O. s. p. a bez ďalšieho zaviazal navrhovateľa k náhrade trov konania.
Odvolací súd na rozdiel od názoru prvostupňového súdu dospel k záveru, že
v prejednávanej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak
úspešným účastníkom, spočívajúce najmä v okolnostiach samotnej prejednávanej veci, kedy
predmetom konania je nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví a rozhodnutie súdu
záviselo výlučne od znaleckého dokazovania, a preto odvolací súd v tejto časti napadnuté
rozhodnutie zmenil tak, že úspešným účastníkom, ani štátu náhradu trov konania nepriznal.
Tou istou úvahou sa odvolací súd riadil pri rozhodovaní o trovách odvolacieho
konania a nepriznal odporcom, ani vedľajšiemu účastníkovi právo na náhradu trov
odvolacieho konania, i keď mali v odvolacom konaní úspech. Je nepochybné, že na strane
navrhovateľa došlo k poškodeniu zdravia v súvislosti s dopravnou nehodou a už z tohto
pohľadu by zaviazanie poškodeného k náhrade trov konania bolo neprimerane tvrdým
rozhodnutím (mimoriadne zvýšenie bolestného vždy závisí, tak ako je to vyššie uvedené, od
úvahy súdu).“
14. Vzhľadom na to, že krajský súd sa „v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia“, ústavný súd považoval za dôvodné (vo vzťahu k podstate
námietok sťažovateľa prezentovaných v bode 3) citovať z odôvodnenia rozsudku okresného
súdu z 11. marca 2013:
„... súd ani neprihliadal na námietky navrhovateľa proti znaleckému posudku,
nakoľko v týchto námietkach uvádza iba odbornú literatúru a nič konkrétne v čom je
znalecký posudok nepreskúmateľný a prečo treba vykonať kontrolné znalecké dokazovanie.
Znalec pri vypracovaní znaleckého posudku navrhovateľa osobne vyšetril. Mal k dispozícii
celú zdravotnú dokumentáciu a zaoberal sa zdravotným stavom navrhovateľa komplexne...“
15. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom
v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014