Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 243/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. Ch., zastúpenej advokátom Mgr. Alešom Zollerom,

Považská 1980/4, Nové Mesto nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa , a

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 22. marca 2011 a rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. z 20. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Ch. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

7. augusta 2013 doručená sťažnosť M. Ch. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie (ďalej len „“),

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa , práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. marca 2011 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 20. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom

zaviazal sťažovateľku, ktorá bola v procesnom postavení žalovanej, zaplatiť žalobcovi sumu

1 259 € spolu s príslušenstvom s odôvodnením, že žalobca splnomocnil sťažovateľku

na predaj svojho podielu na pozemkoch, pričom k prevodu nehnuteľností došlo vkladom

Správou katastra T., a súčasne, ako vyplýva z predmetnej kúpnej zmluvy, na žalobcu

pripadla časť kúpnej ceny vo výške žalovanej čiastky 1 259 €, ktorú bola sťažovateľka

povinná žalobcovu vydať, čo však do podania žalobného návrhu riadne neučinila.

3. Sťažovateľka sa nestotožnila so závermi súdu prvého stupňa a podala proti nemu

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovateľka považuje rozsudky súdov oboch inštancií za arbitrárne, porušujúce jej

označené základné práva a v tejto súvislosti svoju ústavnú sťažnosť odôvodňuje

v podstatnom takto:

«Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že z výpovede navrhovateľa

i odporkyne zistil, že navrhovateľ splnomocnil odporkyňu pri predaji pozemkov

pre Slovenské elektrárne, a. s., na ktorých mal navrhovateľ podľa výpisu z katastra

nehnuteľností podiel 4/556. Vo veci predaja predmetných pozemkov sa vyhotovila spoločná

kúpna zmluva, v ktorej odporkyňa zastupovala všetkých podielových spoluvlastníkov

Pozemkového spoločenstva podielnikov O. (ďalej len „PSPO“), aj navrhovateľa. Súd zistil,

že kúpnou zmluvou č... zo dňa 25.11.2008 previedli podieloví spoluvlastníci ako

predávajúci na kupujúceho Slovenské elektrárne, a. s., novovytvorené parcely v k. ú. O.

Navrhovateľ ako predávajúci č. 26 previedol na kupujúceho svoj podiel za čo mu podľa

rozpisu kúpnej ceny prináležala čiastka 1259 €. Ako vyplýva z plnomocenstva zo dňa

15.12.2007 navrhovateľ splnomocnil na všetky úkony súvisiace s predajom svojho podielu

na predmetných nehnuteľnostiach odporkyňu, ktorá plnomocenstvo prijala. Právne súd

posúdil vzájomný vzťah účastníkov ako príkaznú zmluvu podľa príslušných ustanovení

. Odporkyňa bola splnomocnená navrhovateľom vykonať všetky

potrebné úkony v súvislosti s predajom predmetných nehnuteľností, resp. spoluvlastníckeho

podielu navrhovateľa. Podľa súdu nebolo pochýb, že medzi navrhovateľom ako príkazcom

a odporkyňou - sťažovateľkou ako príkazníkom bola uzavretá príkazná zmluva. Svedčí o

tom plnomocenstvo, ktoré odporkyňa prijala. Podľa súdu bola odporkyňa sťažovateľka ako

príkazník povinná previesť na príkazcu všetok úžitok z vykonaného príkazu. Týmto úžitkom

mala byť kúpna cena. ...

Odvolací súd mal za preukázané, že navrhovateľ v zastúpení predsedníčky „PSPO“

M. Ch. na základe plnomocenstva vlastníkov predávanej nehnuteľnosti uzatvoril

s kupujúcim Slovenské elektrárne a.s. Bratislava kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol

prevod novovytvorenej parcely, s tým, že navrhovateľ previedol na kupujúceho svoj podiel,

za čo mu prináležala čiastka 1.250,- €. Vklad vlastníckeho práva bol príslušnou správou

katastra povolený 05.12.2008. Uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy predchádzalo

plnomocenstvo, ktorým navrhovateľ splnomocnil predsedníčku „PSPO“ - sťažovateľku,

na vykonanie právnych úkonov a zastupovanie v súlade so stanovami „PSPO“

a uzneseniami valného zhromaždenia, vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych

zmlúv fyzickými a právnickými osobami k pozemkom tvoriacimi spoločnú nehnuteľnosť

v „PSPO“, v konaniach pred orgánmi štátnej správy a súdmi SR. S názorom odporkyne -

sťažovateľky, že vlastníctvo navrhovateľa bolo v čase uzavretia kúpnej zmluvy pochybné, sa

odvolací súd vysporiadal tak, že ona nie je oprávnená podrobiť svojmu prieskumu

vlastníctvo navrhovateľa a následne mu preto nevyplatiť kúpnu cenu, ktorú podľa názoru

odvolacieho súdu za navrhovateľa prevzala a ktorou disponuje. Odvolací súd mal za to, že

obrana odporkyne - sťažovateľky nebola dôvodná a jej odvolanie nebolo opodstatnené. ...

Nie je zrejmé na základe akých úvah dospel prvostupňový súd ku skutkovým

zisteniam, že plnomocenstvo zo dňa 15.12.2007, ktorým člen pozemkového spoločenstva

podielnikov O... splnomocnil predsedu tohto spoločenstva - sťažovateľku na zastupovanie

v súlade so stanovami „PSPO“ vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych zmlúv,

je možné považovať za príkaznú zmluvu a z čoho vyvodili oba súdy záver, že sťažovateľke

vznikla povinnosť vydať navrhovateľovi ako príkazcovi úžitok z príkazu, ktorým je kúpna

cena. Nie je zrejmé ani to, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľka

prevzala kúpnu cenu a disponovala ňou. Ide o nedôvodné a špekulatívne konvertovanie

právneho úkonu a „prispôsobovanie“ výsledkov dokazovania, výroku rozhodnutia v merite

veci.

Uvedený záver je neopodstatnený, pretože rozsah úkonu, ktorý bol v mene

zastúpeného vykonaný splnomocneným zástupcom - sťažovateľkou, je limitovaný práve

rozsahom predmetného splnomocnenia a to v bode a.), podľa ktorého sa splnomocnenie

udeľuje vo veci „uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych zmlúv s fyzickými

a právnickými osobami k pozemkom tvoriacim spoločnú nehnuteľnosť v podielovom

spoluvlastníctve podielnikov PSP O.“. Obsahom predmetného plnomocenstva nie je žiaden

príkaz ani iný pokyn na zaplatenie výnosu z predaja (kúpnej ceny) splnomocniteľovi.

Sťažovateľka dokonca ani nebola splnomocnená na prevzatie kúpnej ceny, či

akékoľvek disponovanie s ňou, preto kupujúci uhradil kúpnu cenu nie k jej rukám ale

na účet „PSPO“. Od samého začiatku bolo nakladanie s kúpnou cenou mimo dispozičnej

sféry sťažovateľky.

Sťažovateľka namieta, že oba súdy ako prvostupňový tak aj druhostupňový sa

napriek jej námietkam nevysporiadali ani s otázkou jej pasívnej vecnej legitimácie.

Sťažovateľka nie je držiteľom/disponentom úžitkov, ani dlžníkom navrhovateľa a namieta,

že na jej strane nejestvuje pasívna vecná legitimácia od samého začiatku. Napadnuté

rozsudky nedôvodne zasahujú do jej súkromnej sféry a sú podľa nej nezákonné. V konaní

bolo spoľahlivo preukázané, že peňažné prostriedky z predaja nehnuteľnosti boli poukázané

na účet „PSPO“ dňa 19.12.2008, že o spôsobe s ich nakladaním rozhodlo Valné

zhromaždenie „PSPO“ dňa 18.04.2009 väčšinou spoluvlastníkov, a že žalobca splnomocnil

sťažovateľku nie ako fyzickú osobu M. Ch. ale ako zvoleného predsedu a člena

Pozemkového spoločenstva podielnikov O. M. Ch., konajúcu v súlade s pokynmi Valného

zhromaždenia „PSPO“. Súd sa preto musí vysporiadať i s vôľou spoluvlastníkov

združených v „PSPO“ o tom ako má toto spoločenstvo prostredníctvom štatutára po

rozhodnutí väčšiny spoluvlastníkov naložiť s majetkom, ktorý je predmetom podielového

spoluvlastníctva. ...

Sťažovateľka tiež namieta, že oba konajúce súdy sa prednostne mali vysporiadať

s dôležitou predbežnou otázkou, ktorá sa rieši od dňa 29.02.2008 pred Okresným súdom

v Trenčíne sp. zn.: v právnej veci navrhovateľky M. Ch. a spol. proti odporcovi

SR - Slovenský pozemkový fond a spol. o určenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam +

PO. Do dnešného dňa síce konajúci súd nenariadil ani prvé pojednávanie vo veci ale

rozhodnutie v tejto veci bude mať významný vplyv na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie

aj navrhovateľa v právnej veci uvedenej v tejto sťažnosti, pretože nie je vylúčené, že

vlastníkom podielu, z ktorého sa domáha vyplatenia žalovanej sumy ani v skutočnosti nie

je.»

4. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje

aj na rozhodnutia súdov prvej inštancie v jej iných veciach, ktoré síce neboli ku dňu podania

ústavnej sťažnosti právoplatné, avšak ktorými boli žalobné návrhy v skutkovo identických

veciach zamietnuté pre nedostatok pasívnej legitimácie sťažovateľky.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález, ktorým

by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa a dohovoru

rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského

súdu zrušil, priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 922,24 € a náhradu trov konania.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

10. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

označených základných práv a slobôd rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má

právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak jej

túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. ,

). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľky je okrem iného

aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k základným právam

a slobodám, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom

vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.

11. Ústavný súd teda vzhľadom na princíp subsidiarity nemá právomoc preskúmavať

rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa, pretože jeho rozhodnutie preskúmal

krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

12. Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia základných práv podľa

a podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu.

13. Podľa stabilizovanej judikatúry obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti

(obdobne napr. , , ). Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

14. Ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky uvedené v ústavnej sťažnosti

sa prekrývajú s jej právnou argumentáciou uplatnenou v konaniach pred všeobecnými

súdmi, pričom krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s nimi

v podstatnom takto:

„Súd dospel k záveru, že návrh je dôvodný. Z pripojeného spisu Správy katastra T.

vyplýva, že odporkyňa bola splnomocnená navrhovateľom vykonať všetky potrebné úkony

v súvislosti s predajom vyššie popísaných nehnuteľností, resp. spoluvlastníckeho podielu

pripadajúceho na navrhovateľa. Niet teda pochýb, že medzi navrhovateľom ako príkazcom

a odporkyňou ako príkazníkom bola uzavretá príkazná zmluva. Svedčí o tom

plnomocenstvo, ktoré odporkyňa od navrhovateľa prijala. To, že samotná príkazná zmluva

nebola uzavretá písomne, nespôsobuje jej neplatnosť, nakoľko zo zákona nevyplýva, že by

príkazná zmluva musela byť uzavretá v písomnej forme. Ako ďalej vyplýva z § 727

, odporkyňa ako príkazník bola povinná previesť na príkazcu všetok

úžitok z vykonaného príkazu. V prejednávanej veci je týmto úžitkom kúpna cena, resp. časť

pripadajúca na navrhovateľa. …

V posudzovanej veci je po obsahovej stránke nepochybné, že plná moc udelená

odporkyni na vykonanie právnych úkonov a zastupovanie v súlade so stanovami

Pozemkového spoločenstva podielnikov O. a uznesenia valného zhromaždenia spĺňa

náležitosti požadované a preto nie je možné uvažovať o jeho neplatnosti v zmysle

. Na základe tohto plnomocenstva odporkyňa uzatvorila aj za predávajúceho č. 26,

teda navrhovateľa kúpnu zmluvu, s tým, že kúpna cena je špecifikovaná podľa výšky

spoluvlastníckeho podielu v prílohe č. 1 kúpnej zmluvy a na predávajúceho navrhovateľa

takto pripadol podiel na kúpnej cene v žalovanej výške, to znamená v sume 1.259 Eur.

Odporkyňa založila svoju obranu v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že

vlastnícke právo navrhovateľa je pochybné. Odvolací súd poukazuje na ust. § 7 písm. c/

zákona č. 162/95 Z. z., ako aj § 70 ods. 1 citov. zákona, z ktorého vyplýva, že údaje katastra

sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Výpis z listu vlastníctva je dokladom o stave zápisov

v katastri nehnuteľností. V prípade, ak zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá

skutočnosti, má skutočnosť prednosť pred katastrom. V predmetnej veci si navrhovateľ

uplatnil nárok na zaplatenie kúpnej ceny za uzavretú kúpnu zmluvu, ktorý vyplýva

zo zmluvy, ktorú ako splnomocnená zástupkyňa odporkyne za navrhovateľa uzavrela.

Odporkyňa, hoci zastáva názor, že vlastníctvo navrhovateľa bolo v čase uzavretia kúpnej

zmluvy pochybné, nie je oprávnená podrobiť svojmu prieskumu vlastníctvo navrhovateľa

k prevádzaným nehnuteľnostiam a následne z tohto dôvodu nevyplatiť navrhovateľovi

kúpnu cenu, ktorú v súvislosti s udeleným plnomocenstvom za navrhovateľa prevzala

a ktorou disponuje. Vlastnícke právo navrhovateľa nebolo žiadnym spôsobom kvalifikovane

spochybňované, a preto bolo potrebné uzavrieť, že údaje o vlastníctve v čase uzavretia

kúpnej zmluvy preukazovali vlastníctvo navrhovateľa k prevádzaným nehnuteľnostiam

a tieto bolo potrebné považovať za pravdivé, pretože ich opak nebol preukázaný. Obrana

odporkyne, založená na tvrdení, že navrhovateľ nebol vlastníkom na jemu pripadajúci

podiel prevádzanej nehnuteľnosti, preto nebola dôvodná a jej odvolanie nebolo

opodstatnené.“

15. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu

rozsudku krajského súdu, ktorým sa jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu

nevyhovelo. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne

vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľkou dal ústavne

konformným spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil

rozsudok okresného súdu. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, nezakladá

porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať

do záverov krajského súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované a dohovorom

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo

chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania

(napr. , ).

16. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel

k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru nedošlo.

17. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia k námietke sťažovateľky, že

predmetné splnomocnenie nebolo žalobcom udelené sťažovateľke ako fyzickej osobe, ale

toto splnomocnenie bolo udelené pozemkovému spoločenstvu, v mene ktorého bola

sťažovateľka oprávnená konať, s čím súvisí aj namietaný nedostatok pasívnej legitimácie

v spore, ústavný súd uvádza, že dotknuté pozemkové spoločenstvo nedisponuje právnou

subjektivitou, a teda ani spôsobilosťou na právne úkony, takže neexistuje ako samostatný

subjekt práva. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca nemohol udeliť splnomocnenie

na uzavretie kúpnej zmluvy na účel predaja svojho spoluvlastníckeho podielu

na nehnuteľnosti neexistujúcemu subjektu práva, t. j. nemohol ho udeliť neexistujúcej

právnickej osobe, za ktorú a v mene ktorej by sťažovateľka bola oprávnená toto

splnomocnenie prijať. Inak povedané, sťažovateľka prijatím takéhoto splnomocnenia

nemohla zaviazať na aktivitu právne neexistujúci subjekt, navyše ak v danom prípade išlo

o splnomocnenie na uzavretie právneho úkonu (kúpnej zmluvy), na uzatvorenie ktorého by

pozemkové spoločenstvo aj tak nemalo spôsobilosť na právne úkony. Ak by žalobca chcel

na uzatvorenie kúpnej zmluvy splnomocniť pozemkové spoločenstvo bez právnej

subjektivity, musel by toto splnomocnenie udeliť každému členovi, resp. všetkým členom

tohto pozemkového spoločenstva, ktorí by ho museli prijať (každý z nich), a následne by

títo členovia pozemkového spoločenstva (každý z nich) na tento právny úkon splnomocnili

sťažovateľku.

18. Skutočnosť, že v iných ako ústavným súdom preskúmavanej veci okresný súd

zaujal odlišné právne stanovisko, nie je pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože

tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu a v dôsledku toho

nemožno automaticky vyvodiť predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných

veciach. Taktiež ústavný súd nemôže posudzovať a vysloviť arbitrárnosť napádaného

rozhodnutia všeobecného súdu len z toho dôvodu, že na súde prebieha iné konanie

(v konkrétnych okolnostiach tejto prerokovávanej veci ide o konanie o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti), ktoré môže mať vplyv pre ďalšie právne vzťahy.

19. Naostatok ústavný súd dopĺňa, že v obdobných veciach sťažovateľky, a to

v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. , zaujal identické

stanovisko ako vo veci preskúmavanej v tomto konaní, a preto ústavný súd

v podrobnostiach odkazuje aj na uznesenia prijaté v označených konaniach, ktoré boli

sťažovateľke riadne doručené.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov

považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

21. V závere k namietanému ustanoveniu ústavný súd

dopĺňa, že označené ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľky, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení (). Sťažovateľka

namietala aj porušenie , avšak len z dôvodov arbitrárnosti záverov

rozsudku okresného súdu a krajského súdu. Keďže základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu porušené nebolo,

v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalšieho sťažovateľkou označeného

práva podľa .

22. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014