Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 243/2014
PDF · 204.83 KB
No categories available
I. ÚS 243/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. Ch., zastúpenej advokátom Mgr. Alešom Zollerom,
Považská 1980/4, Nové Mesto nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 27 C 105/2010 z 22. marca 2011 a rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 125/2011 z 20. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Ch. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
7. augusta 2013 doručená sťažnosť M. Ch. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 105/2010 z 22. marca 2011 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Co 125/2011 z 20. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom
zaviazal sťažovateľku, ktorá bola v procesnom postavení žalovanej, zaplatiť žalobcovi sumu
1 259 € spolu s príslušenstvom s odôvodnením, že žalobca splnomocnil sťažovateľku
na predaj svojho podielu na pozemkoch, pričom k prevodu nehnuteľností došlo vkladom
Správou katastra T., a súčasne, ako vyplýva z predmetnej kúpnej zmluvy, na žalobcu
pripadla časť kúpnej ceny vo výške žalovanej čiastky 1 259 €, ktorú bola sťažovateľka
povinná žalobcovu vydať, čo však do podania žalobného návrhu riadne neučinila.
3. Sťažovateľka sa nestotožnila so závermi súdu prvého stupňa a podala proti nemu
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.
Sťažovateľka považuje rozsudky súdov oboch inštancií za arbitrárne, porušujúce jej
označené základné práva a v tejto súvislosti svoju ústavnú sťažnosť odôvodňuje
v podstatnom takto:
«Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že z výpovede navrhovateľa
i odporkyne zistil, že navrhovateľ splnomocnil odporkyňu pri predaji pozemkov
pre Slovenské elektrárne, a. s., na ktorých mal navrhovateľ podľa výpisu z katastra
nehnuteľností podiel 4/556. Vo veci predaja predmetných pozemkov sa vyhotovila spoločná
kúpna zmluva, v ktorej odporkyňa zastupovala všetkých podielových spoluvlastníkov
Pozemkového spoločenstva podielnikov O. (ďalej len „PSPO“), aj navrhovateľa. Súd zistil,
že kúpnou zmluvou č... zo dňa 25.11.2008 previedli podieloví spoluvlastníci ako
predávajúci na kupujúceho Slovenské elektrárne, a. s., novovytvorené parcely v k. ú. O.
Navrhovateľ ako predávajúci č. 26 previedol na kupujúceho svoj podiel za čo mu podľa
rozpisu kúpnej ceny prináležala čiastka 1259 €. Ako vyplýva z plnomocenstva zo dňa
15.12.2007 navrhovateľ splnomocnil na všetky úkony súvisiace s predajom svojho podielu
na predmetných nehnuteľnostiach odporkyňu, ktorá plnomocenstvo prijala. Právne súd
posúdil vzájomný vzťah účastníkov ako príkaznú zmluvu podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka. Odporkyňa bola splnomocnená navrhovateľom vykonať všetky
potrebné úkony v súvislosti s predajom predmetných nehnuteľností, resp. spoluvlastníckeho
podielu navrhovateľa. Podľa súdu nebolo pochýb, že medzi navrhovateľom ako príkazcom
a odporkyňou - sťažovateľkou ako príkazníkom bola uzavretá príkazná zmluva. Svedčí o
tom plnomocenstvo, ktoré odporkyňa prijala. Podľa súdu bola odporkyňa sťažovateľka ako
príkazník povinná previesť na príkazcu všetok úžitok z vykonaného príkazu. Týmto úžitkom
mala byť kúpna cena. ...
Odvolací súd mal za preukázané, že navrhovateľ v zastúpení predsedníčky „PSPO“
M. Ch. na základe plnomocenstva vlastníkov predávanej nehnuteľnosti uzatvoril
s kupujúcim Slovenské elektrárne a.s. Bratislava kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol
prevod novovytvorenej parcely, s tým, že navrhovateľ previedol na kupujúceho svoj podiel,
za čo mu prináležala čiastka 1.250,- €. Vklad vlastníckeho práva bol príslušnou správou
katastra povolený 05.12.2008. Uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy predchádzalo
plnomocenstvo, ktorým navrhovateľ splnomocnil predsedníčku „PSPO“ - sťažovateľku,
na vykonanie právnych úkonov a zastupovanie v súlade so stanovami „PSPO“
a uzneseniami valného zhromaždenia, vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych
zmlúv fyzickými a právnickými osobami k pozemkom tvoriacimi spoločnú nehnuteľnosť
v „PSPO“, v konaniach pred orgánmi štátnej správy a súdmi SR. S názorom odporkyne -
sťažovateľky, že vlastníctvo navrhovateľa bolo v čase uzavretia kúpnej zmluvy pochybné, sa
odvolací súd vysporiadal tak, že ona nie je oprávnená podrobiť svojmu prieskumu
vlastníctvo navrhovateľa a následne mu preto nevyplatiť kúpnu cenu, ktorú podľa názoru
odvolacieho súdu za navrhovateľa prevzala a ktorou disponuje. Odvolací súd mal za to, že
obrana odporkyne - sťažovateľky nebola dôvodná a jej odvolanie nebolo opodstatnené. ...
Nie je zrejmé na základe akých úvah dospel prvostupňový súd ku skutkovým
zisteniam, že plnomocenstvo zo dňa 15.12.2007, ktorým člen pozemkového spoločenstva
podielnikov O... splnomocnil predsedu tohto spoločenstva - sťažovateľku na zastupovanie
v súlade so stanovami „PSPO“ vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych zmlúv,
je možné považovať za príkaznú zmluvu a z čoho vyvodili oba súdy záver, že sťažovateľke
vznikla povinnosť vydať navrhovateľovi ako príkazcovi úžitok z príkazu, ktorým je kúpna
cena. Nie je zrejmé ani to, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľka
prevzala kúpnu cenu a disponovala ňou. Ide o nedôvodné a špekulatívne konvertovanie
právneho úkonu a „prispôsobovanie“ výsledkov dokazovania, výroku rozhodnutia v merite
veci.
Uvedený záver je neopodstatnený, pretože rozsah úkonu, ktorý bol v mene
zastúpeného vykonaný splnomocneným zástupcom - sťažovateľkou, je limitovaný práve
rozsahom predmetného splnomocnenia a to v bode a.), podľa ktorého sa splnomocnenie
udeľuje vo veci „uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych zmlúv s fyzickými
a právnickými osobami k pozemkom tvoriacim spoločnú nehnuteľnosť v podielovom
spoluvlastníctve podielnikov PSP O.“. Obsahom predmetného plnomocenstva nie je žiaden
príkaz ani iný pokyn na zaplatenie výnosu z predaja (kúpnej ceny) splnomocniteľovi.
Sťažovateľka dokonca ani nebola splnomocnená na prevzatie kúpnej ceny, či
akékoľvek disponovanie s ňou, preto kupujúci uhradil kúpnu cenu nie k jej rukám ale
na účet „PSPO“. Od samého začiatku bolo nakladanie s kúpnou cenou mimo dispozičnej
sféry sťažovateľky.
Sťažovateľka namieta, že oba súdy ako prvostupňový tak aj druhostupňový sa
napriek jej námietkam nevysporiadali ani s otázkou jej pasívnej vecnej legitimácie.
Sťažovateľka nie je držiteľom/disponentom úžitkov, ani dlžníkom navrhovateľa a namieta,
že na jej strane nejestvuje pasívna vecná legitimácia od samého začiatku. Napadnuté
rozsudky nedôvodne zasahujú do jej súkromnej sféry a sú podľa nej nezákonné. V konaní
bolo spoľahlivo preukázané, že peňažné prostriedky z predaja nehnuteľnosti boli poukázané
na účet „PSPO“ dňa 19.12.2008, že o spôsobe s ich nakladaním rozhodlo Valné
zhromaždenie „PSPO“ dňa 18.04.2009 väčšinou spoluvlastníkov, a že žalobca splnomocnil
sťažovateľku nie ako fyzickú osobu M. Ch. ale ako zvoleného predsedu a člena
Pozemkového spoločenstva podielnikov O. M. Ch., konajúcu v súlade s pokynmi Valného
zhromaždenia „PSPO“. Súd sa preto musí vysporiadať i s vôľou spoluvlastníkov
združených v „PSPO“ o tom ako má toto spoločenstvo prostredníctvom štatutára po
rozhodnutí väčšiny spoluvlastníkov naložiť s majetkom, ktorý je predmetom podielového
spoluvlastníctva. ...
Sťažovateľka tiež namieta, že oba konajúce súdy sa prednostne mali vysporiadať
s dôležitou predbežnou otázkou, ktorá sa rieši od dňa 29.02.2008 pred Okresným súdom
v Trenčíne sp. zn.: 26C/3/2008 v právnej veci navrhovateľky M. Ch. a spol. proti odporcovi
SR - Slovenský pozemkový fond a spol. o určenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam +
PO. Do dnešného dňa síce konajúci súd nenariadil ani prvé pojednávanie vo veci ale
rozhodnutie v tejto veci bude mať významný vplyv na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie
aj navrhovateľa v právnej veci uvedenej v tejto sťažnosti, pretože nie je vylúčené, že
vlastníkom podielu, z ktorého sa domáha vyplatenia žalovanej sumy ani v skutočnosti nie
je.»
4. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje
aj na rozhodnutia súdov prvej inštancie v jej iných veciach, ktoré síce neboli ku dňu podania
ústavnej sťažnosti právoplatné, avšak ktorými boli žalobné návrhy v skutkovo identických
veciach zamietnuté pre nedostatok pasívnej legitimácie sťažovateľky.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález, ktorým
by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru
rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského
súdu zrušil, priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 922,24 € a náhradu trov konania.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
označených základných práv a slobôd rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal
z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice
právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má
právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak jej
túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02,
I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľky je okrem iného
aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k základným právam
a slobodám, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom
vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.
11. Ústavný súd teda vzhľadom na princíp subsidiarity nemá právomoc preskúmavať
rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa, pretože jeho rozhodnutie preskúmal
krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
12. Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.
13. Podľa stabilizovanej judikatúry obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha
hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,
pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti
(obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
14. Ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky uvedené v ústavnej sťažnosti
sa prekrývajú s jej právnou argumentáciou uplatnenou v konaniach pred všeobecnými
súdmi, pričom krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s nimi
v podstatnom takto:
„Súd dospel k záveru, že návrh je dôvodný. Z pripojeného spisu Správy katastra T.
vyplýva, že odporkyňa bola splnomocnená navrhovateľom vykonať všetky potrebné úkony
v súvislosti s predajom vyššie popísaných nehnuteľností, resp. spoluvlastníckeho podielu
pripadajúceho na navrhovateľa. Niet teda pochýb, že medzi navrhovateľom ako príkazcom
a odporkyňou ako príkazníkom bola uzavretá príkazná zmluva. Svedčí o tom
plnomocenstvo, ktoré odporkyňa od navrhovateľa prijala. To, že samotná príkazná zmluva
nebola uzavretá písomne, nespôsobuje jej neplatnosť, nakoľko zo zákona nevyplýva, že by
príkazná zmluva musela byť uzavretá v písomnej forme. Ako ďalej vyplýva z § 727
Občianskeho zákonníka, odporkyňa ako príkazník bola povinná previesť na príkazcu všetok
úžitok z vykonaného príkazu. V prejednávanej veci je týmto úžitkom kúpna cena, resp. časť
pripadajúca na navrhovateľa. …
V posudzovanej veci je po obsahovej stránke nepochybné, že plná moc udelená
odporkyni na vykonanie právnych úkonov a zastupovanie v súlade so stanovami
Pozemkového spoločenstva podielnikov O. a uznesenia valného zhromaždenia spĺňa
náležitosti požadované § 31 OZ a preto nie je možné uvažovať o jeho neplatnosti v zmysle
§ 37 OZ. Na základe tohto plnomocenstva odporkyňa uzatvorila aj za predávajúceho č. 26,
teda navrhovateľa kúpnu zmluvu, s tým, že kúpna cena je špecifikovaná podľa výšky
spoluvlastníckeho podielu v prílohe č. 1 kúpnej zmluvy a na predávajúceho navrhovateľa
takto pripadol podiel na kúpnej cene v žalovanej výške, to znamená v sume 1.259 Eur.
Odporkyňa založila svoju obranu v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že
vlastnícke právo navrhovateľa je pochybné. Odvolací súd poukazuje na ust. § 7 písm. c/
zákona č. 162/95 Z. z., ako aj § 70 ods. 1 citov. zákona, z ktorého vyplýva, že údaje katastra
sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Výpis z listu vlastníctva je dokladom o stave zápisov
v katastri nehnuteľností. V prípade, ak zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá
skutočnosti, má skutočnosť prednosť pred katastrom. V predmetnej veci si navrhovateľ
uplatnil nárok na zaplatenie kúpnej ceny za uzavretú kúpnu zmluvu, ktorý vyplýva
zo zmluvy, ktorú ako splnomocnená zástupkyňa odporkyne za navrhovateľa uzavrela.
Odporkyňa, hoci zastáva názor, že vlastníctvo navrhovateľa bolo v čase uzavretia kúpnej
zmluvy pochybné, nie je oprávnená podrobiť svojmu prieskumu vlastníctvo navrhovateľa
k prevádzaným nehnuteľnostiam a následne z tohto dôvodu nevyplatiť navrhovateľovi
kúpnu cenu, ktorú v súvislosti s udeleným plnomocenstvom za navrhovateľa prevzala
a ktorou disponuje. Vlastnícke právo navrhovateľa nebolo žiadnym spôsobom kvalifikovane
spochybňované, a preto bolo potrebné uzavrieť, že údaje o vlastníctve v čase uzavretia
kúpnej zmluvy preukazovali vlastníctvo navrhovateľa k prevádzaným nehnuteľnostiam
a tieto bolo potrebné považovať za pravdivé, pretože ich opak nebol preukázaný. Obrana
odporkyne, založená na tvrdení, že navrhovateľ nebol vlastníkom na jemu pripadajúci
podiel prevádzanej nehnuteľnosti, preto nebola dôvodná a jej odvolanie nebolo
opodstatnené.“
15. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu
rozsudku krajského súdu, ktorým sa jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu
nevyhovelo. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne
vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľkou dal ústavne
konformným spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje
za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil
rozsudok okresného súdu. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, nezakladá
porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať
do záverov krajského súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a dohovorom
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo
chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania
(napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
16. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel
k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo.
17. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia k námietke sťažovateľky, že
predmetné splnomocnenie nebolo žalobcom udelené sťažovateľke ako fyzickej osobe, ale
toto splnomocnenie bolo udelené pozemkovému spoločenstvu, v mene ktorého bola
sťažovateľka oprávnená konať, s čím súvisí aj namietaný nedostatok pasívnej legitimácie
v spore, ústavný súd uvádza, že dotknuté pozemkové spoločenstvo nedisponuje právnou
subjektivitou, a teda ani spôsobilosťou na právne úkony, takže neexistuje ako samostatný
subjekt práva. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca nemohol udeliť splnomocnenie
na uzavretie kúpnej zmluvy na účel predaja svojho spoluvlastníckeho podielu
na nehnuteľnosti neexistujúcemu subjektu práva, t. j. nemohol ho udeliť neexistujúcej
právnickej osobe, za ktorú a v mene ktorej by sťažovateľka bola oprávnená toto
splnomocnenie prijať. Inak povedané, sťažovateľka prijatím takéhoto splnomocnenia
nemohla zaviazať na aktivitu právne neexistujúci subjekt, navyše ak v danom prípade išlo
o splnomocnenie na uzavretie právneho úkonu (kúpnej zmluvy), na uzatvorenie ktorého by
pozemkové spoločenstvo aj tak nemalo spôsobilosť na právne úkony. Ak by žalobca chcel
na uzatvorenie kúpnej zmluvy splnomocniť pozemkové spoločenstvo bez právnej
subjektivity, musel by toto splnomocnenie udeliť každému členovi, resp. všetkým členom
tohto pozemkového spoločenstva, ktorí by ho museli prijať (každý z nich), a následne by
títo členovia pozemkového spoločenstva (každý z nich) na tento právny úkon splnomocnili
sťažovateľku.
18. Skutočnosť, že v iných ako ústavným súdom preskúmavanej veci okresný súd
zaujal odlišné právne stanovisko, nie je pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože
tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu a v dôsledku toho
nemožno automaticky vyvodiť predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných
veciach. Taktiež ústavný súd nemôže posudzovať a vysloviť arbitrárnosť napádaného
rozhodnutia všeobecného súdu len z toho dôvodu, že na súde prebieha iné konanie
(v konkrétnych okolnostiach tejto prerokovávanej veci ide o konanie o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti), ktoré môže mať vplyv pre ďalšie právne vzťahy.
19. Naostatok ústavný súd dopĺňa, že v obdobných veciach sťažovateľky, a to
v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 479/2013 a sp. zn. II. ÚS 468/2013, zaujal identické
stanovisko ako vo veci preskúmavanej v tomto konaní, a preto ústavný súd
v podrobnostiach odkazuje aj na uznesenia prijaté v označených konaniach, ktoré boli
sťažovateľke riadne doručené.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov
považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
21. V závere k namietanému ustanoveniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd
dopĺňa, že označené ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľky, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07). Sťažovateľka
namietala aj porušenie čl. 19 ods. 2 ústavy, avšak len z dôvodov arbitrárnosti záverov
rozsudku okresného súdu a krajského súdu. Keďže základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu porušené nebolo,
v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalšieho sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.
22. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014