Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 468/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. C., T., zastúpenej advokátom Mgr. A. Z., N.,

vo veci namietaného porušenia ,

namietaného porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života zaručeného v ,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Trenčín sp. zn. zo 17. júna 2011 a rozsudkom Krajského súd v Trenčíne sp.

zn. zo 4. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2013

doručená sťažnosť Ing. M. C., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“), namietaného

porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a

rodinného života zaručeného v , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 C

64/2010 zo 17. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 4. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal okresný súd o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy

2 518 € s príslušenstvom. Označená pohľadávka žalobcu predstavovala sumu kúpnej ceny

za predaj jeho spoluvlastníckeho podielu vyplatenú na základe kúpnej zmluvy, ktorú v mene

žalobcu uzavrela ním na tento právny úkon splnomocnená sťažovateľka. Aj keď predmetná

suma kúpnej ceny bola vyplatená na účet P. O. (ďalej len „pozemkové spoločenstvo“),

ktorého predsedníčkou je sťažovateľka, okresný súd, konštatujúc, že splnomocnenie udelené

žalobcom sťažovateľke na predaj jeho spoluvlastníckeho podielu možno považovať za

príkaznú zmluvu podľa a nasl. , na základe ktorej vzniká

sťažovateľke „... povinnosť ako príkazníkovi vydať navrhovateľovi ako príkazcovi úžitok z

vykonaného príkazu, ktorým je kúpna cena vo výške 2.518,- Eur za predaj spoluvlastníckeho

podielu navrhovateľa“, pretože ním žalobca splnomocnil sťažovateľku ako fyzickú osobu a

nesplnomocnil ním pozemkové spoločenstvo, ktoré ani nedisponuje právnou subjektivitou,

rozsudkom č. k. -114 zo 17. júna 2011 žalobe žalobcu vyhovel a sťažovateľke

uložil povinnosť žalovanú sumu s príslušenstvom žalobcovi vyplatiť. O odvolaní

sťažovateľky proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd, ktorý

rozsudkom č. k. -131 zo 4. apríla 2013, stotožniac sa so závermi okresného

súdu, tento v plnom rozsahu ako vecne správny potvrdil (obidva rozsudky nadobudli

právoplatnosť 25. júna 2013, pozn.).

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta porušenie svojich práv

z dôvodu vecnej nesprávnosti tak rozsudku okresného súdu, ako aj rozsudku krajského

súdu, ktoré podľa nej vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa

sťažovateľky nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospeli obidva súdy k záveru, že

splnomocnenie udelené jej žalobcom ako predsedníčke pozemkového spoločenstva možno

kvalifikovať ako príkaznú zmluvu, a preto podľa nej ide v tomto prípade o «... špekulatívne

konvertovanie právneho úkonu a „prispôsobovanie“ výsledkov dokazovania, výroku

rozhodnutia vo veci samej». Podľa názoru sťažovateľky žalobcom jej udelené

splnomocnenie jej nebolo udelené ako fyzickej osobe, ale jej bolo udelené ako predsedníčke

pozemkového spoločenstva, hoci bez právnej subjektivity, avšak na základe jeho stanov.

Vzhľadom na uvedené tak sťažovateľka podľa jej názoru pri podpise dotknutej kúpnej

zmluvy nekonala ako fyzická osoba vo svojom mene, ale v mene pozemkového

spoločenstva ako jeho predsedníčka, na účet ktorého bola vyplatená aj kúpna cena, takže

podľa sťažovateľky jej ani ako fyzickej osobe nemohla vzniknúť povinnosť vydať žalobcovi

kúpnu cenu zo svojho. Z uvedených dôvodov sťažovateľka tvrdí, že v danej veci nebola na

jej strane dostatočne splnená procesná podmienka danosti pasívnej legitimácie, pričom

svoje názory argumentačne podporuje aj poukazom na iné rozhodnutia okresného súdu

v identických veciach (išlo tiež o žaloby iných pozemkových podielnikov voči

sťažovateľke, pozn.), v ktorých okresný súd žaloby žalobcov voči sťažovateľke z ňou

proklamovaných dôvodov zamietol. Okrem toho sťažovateľka vyjadruje svoj nesúhlas

vyplatiť žalobcovi kúpnu cenu z predaja jeho spoluvlastníckeho podielu, ktorá bola

poukázaná na účet pozemkového spoločenstva, a to z dôvodu údajných pochybností o jeho

skutočnom vlastníckom práve k uvedenému podielu, kvôli pochybnosti ktorej malo

pozemkové spoločenstvo iniciovať voči žalobcovi súdny spor o určenie vlastníckeho práva

k tomuto podielu, pričom podľa sťažovateľky všeobecné súdy nezohľadnili ani túto

skutočnosť.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:

«Oba súdy podcenili skutočnosť, že plnomocné zastúpenie sťažovateľkou pri podpise

kúpnej zmluvy bolo úkonom sui generis, oddelené od aktu, či úkonu vyplatenia kúpnej ceny

a nemalo nič spoločné s domnelou príkaznou zmluvou. Z predmetného plnomocenstva

možno vyvodiť jediný pokyn, a tým je pokyn podpísať v mene navrhovateľa kúpnu zmluvu.

Teda žiaden prevod úžitkov, pretože sťažovateľka žiaden úžitok ani neprevzala.

Rozhodnutia oboch súdov odporujú zásade „Nemo plus iuris...“ že „nikto nemôže na iného

previesť viac práv ako sám má“. Do dnešného dňa sa predmetné úžitky nachádzajú v držbe

všetkých spoluvlastníkov na účte „P.“ (rozumej „pozemkové spoločenstvo“, pozn.) bez

právnej subjektivity. ...

Konštatovania súdov, že sťažovateľka porušila povinnosť z domnelej príkaznej

zmluvy tak, že kúpnu zmluvu o predaji týchto podielov za uvedenú kúpnu cenu v mene

navrhovateľa podpísala na základe plnomocenstva zo dňa 15. 12. 2007 a že predmetnú

kúpnu cenu navrhovateľovi nevyplatila, napriek preukázaniu, že navrhovateľka kúpnou

cenou vôbec nedisponovala, ani ju nikdy nemala v držbe, sú hrubým porušením princípu

spravodlivého a zákonného rozhodovania, pretože ju zaviazali k de facto i de iure

nemožnému plneniu.

Navrhovateľ jednoznačne a výslovne splnomocnil odporkyňu - sťažovateľku na

vykonanie právnych úkonov a zastupovanie v súlade so stanovami P. O. a uzneseniami

Valného zhromaždenia „P.“ v jeho mene, vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a

kúpnych zmlúv. Nemožno a priori vylúčiť ani uznesenia pro futuro. Oba súdy mali

preukázané, že finančné prostriedky z predaja nehnuteľností boli poukázané nie na účet

sťažovateľky, ale na účet „P.“. Doterajšie závery konajúcich súdov, že sťažovateľka sa

stala dlžníkom a má z vlastných prostriedkov zaplatiť žalovanú sumu preto nemajú logickú

oporu vo vykonanom dokazovaní a indikujú nesprávne hodnotenie dôkazov i úvahy súdov.

Zároveň zakladajú stav, ktorý je v rozpore so zákonom i dobrými mravmi. ...

Rozhodnutie súdu tak odvolacieho, ako aj prvostupňového považuje sťažovateľka

za nezákonné, nakoľko hodnotenie dôkazov v danom súdnom konaní bolo vykonané

v rozpore s . Splnomocnenie zo dňa 15. 12. 2007 nemožno

ľubovoľne hodnotiť/konvertovať na príkaznú zmluvu, neexistujúci príkaz na vydanie úžitkov

nemožno nahradiť vlastnou úvahou súdu a vyvodiť z toho dôsledky zaväzujúce sťažovateľku

ako fyzickú osobu s dosahom na jej rodinný majetok a BSM manželov, obzvlášť, ak konala

nie vo svojom mene, ani na svoj účet ale ako zvolený štatutárny zástupca „P.“ hoci bez

právnej subjektivity, pretože dané vzťahy v „P.“ je potrebné podriadiť príslušným

ustanoveniam o podielovom spoluvlastníctve, čo žiaden z konajúcich súdov nespravil.

... Sťažovateľka namieta, že oba súdy ako prvostupňový tak aj druhostupňový sa

napriek jej námietkam nevysporiadali ani s otázkou jej pasívnej vecnej legitimácie.

Sťažovateľka nie je držiteľom/disponentom úžitkov, ani dlžníkom navrhovateľa a namieta,

že na jej strane nejestvuje pasívna vecná legitimácia od samého začiatku. Napadnuté

rozsudky nedôvodne zasahujú do jej súkromnej sféry a sú podľa nej nezákonné.

V konaní bolo spoľahlivo preukázané, že peňažné prostriedky z predaja

nehnuteľnosti boli poukázané na účet „P,“ dňa 19. 12. 2008, že o spôsobe s ich nakladaním

rozhodlo Valné zhromaždenie „P.“ dňa 18. 04. 2009 väčšinou spoluvlastníkov, a že žalobca

splnomocnil sťažovateľku nie ako fyzickú osobu Ing. M. C. ale ako zvoleného predsedu a

člena pozemkového spoločenstva podielnikov O. Ing. M. C., konajúcu v súlade s pokynmi

Valného zhromaždenia P. Súd preto nemôže ignorovať vôľu spoluvlastníkov združených v

„P.“ o tom ako má toto spoločenstvo prostredníctvom štatutára po rozhodnutí väčšiny

spoluvlastníkov naložiť s majetkom, ktorý je predmetom podielového spoluvlastníctva...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„a) Základné právo M. C... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 17. 06. 2011

a Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: -131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené

bolo.

b) Základné právo M. C..., ktoré je upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, t. j. právo na spravodlivé súdne konanie rozsudkom

Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v

Trenčíne sp. zn.: -131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.

c) Základné právo M. C... na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života v zmysle SR rozsudkom Okresného

súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v Trenčíne, sp.

zn.: -131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.

d) Základné právo M. C... podľa SR, podľa ktorého

možno povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri

zachovaní základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. 26

zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: -131 zo

dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.

e) Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: -131

zo dňa 04. 04. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

f) Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 300,- EUR, ktoré je

Okresný súd Trenčín a Krajský súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu, a to k rukám advokáta: Mgr. A. Z...

g) Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľke

trovy právneho zastúpenia v sume 218,12 €... na účet jej právneho zástupcu advokáta

Mgr. A. Z...“

Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáhala vydania

dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaného rozsudku

krajského súdu sp. zn. zo 4. apríla 2013 „... a to až do rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej, nakoľko je dôvodná obava, že prípadne

exekučné konanie, ktoré pri súčasnom právnom stave môže žalobca iniciovať, nezákonne

a nezvratne zasiahne do súkromia sťažovateľky“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 17. júna 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 4. apríla 2013 došlo k porušeniu , základného práva na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného

v , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 17. júna 2011

V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade

poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného

, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2011, a to podaním

riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej

sťažnosti, aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský súd

ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. musel v podstate

vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka

proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 4. apríla 2013

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

„Súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí vychádzal z výsledkov vykonaného

dokazovania, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ bol podielovým spoluvlastníkom pozemku

p. č... k. ú. O., zapísaného na LV č... v podiele 8/556-ín a na základe kúpnej zmluvy č.

4500017467 zo dňa 25. 11. 2008 odpredal svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti

kupujúcemu S., a. s., za kúpnu cenu 2.518 Eur, ktorá bola zaplatená v zmysle zmluvy na

účet P. O. dňa 19.12.2008. Pri uvedenom právnom úkone bol navrhovateľ v súlade s § 31

ods. 1 zastúpený odporkyňou ako fyzickou osobou, ktorá v jeho

mene konala na základe písomnej dohody o plnomocenstve zo dňa 17. 12. 2007. Uvedená

skutočnosť je zrejmá z označenia splnomocnenkyne v plnomocenstve jej osobnými

identifikačnými údajmi (menom, priezviskom, rod. priezviskom, dátumom narodenia,

rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, bydliskom). Dohodu o plnomocenstve

zároveň súd posúdil ako príkaznú zmluvu podľa , ktorou sa

príkazník (odporkyňa) zaviazal pre príkazcu (navrhovateľa) obstarať uzavretie kúpnej

zmluvy na prevod nehnuteľností vo vlastníctve príkazcu. Vzájomné práva a povinnosti

príkazníka a príkazcu sa spravujú príkaznou zmluvu a ustanoveniami § 724 a nasl.

. Vyslovil právny názor, že v zmysle

odporkyni vznikla povinnosť ako príkazníkovi vydať navrhovateľovi ako príkazcovi úžitok

z vykonaného príkazu, ktorým je kúpna cena vo výške 2.518 Eur za predaj

spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa. Povinnosť odporkyne vydať navrhovateľovi kúpnu

cenu, zaplatenú podľa kúpnej zmluvy, tak vyplýva zo záväzkového vzťahu založeného

príkaznou zmluvou. Na splnenie takejto povinnosti nemá vplyv, či navrhovateľ bol

vlastníkom prevádzaných nehnuteľností.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu

prvého stupňa a osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje v zmysle

Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam odporkyne dodáva

nasledovné:

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že

navrhovateľovi kúpna cena na základe kúpnej zmluvy č. 4500017467 zo dňa 25. 11. 2008,

vklad ktorej bol povolený pod č. V 6978/08 dňa 05.12.2008, nebola vyplatená. Táto

skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Súd prvého stupňa preto správne na zistený

skutkový stav aplikoval ustanovenia a 31 ods. 1 , týkajúce sa

plnomocenstva, ako aj ustanovenia a nasl. o príkaznej

zmluve.

Odvolacie námietky odporkyne o nesplnení podmienok na začatie konania,

súvisiacich s nedostatkom jej pasívnej legitimácie, ako aj spochybňovanie

spoluvlastníckeho práva navrhovateľa k predávanej nehnuteľnosti nepovažoval odvolací

súd za opodstatnené. Čo sa týka námietky ohľadne pasívnej legitimácie odporkyne, treba

zdôrazniť, že vecná legitimácia sa posudzuje z hľadiska hmotného práva, a nie práva

procesného, preto nemožno hovoriť o nesplnení podmienok pre vedenie konania.

Spochybňovanie spoluvlastníckeho práva navrhovateľa k predávanej nehnuteľnosti by malo

právny význam len v otázke platnosti kúpnej zmluvy vo vzťahu medzi predávajúcim a

kupujúcim, pričom treba zdôrazniť, že odporkyňa danú kúpnu zmluva uzatvorila na základe

plnomocenstva aj za navrhovateľa, čo znamená, že jej museli byť známe vlastnícke vzťahy k

predávaným nehnuteľnostiam.

Odvolací súd napokon nebol ani toho právneho názoru, že na danú vec bolo

potrebné aplikovať ustanovenie - 3 , keď postup tohto

ustanovenia by mal svoje opodstatnenie len predtým, ako došlo k uzavretiu predmetnej

kúpnej zmluvy. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by niektorý

zo spoluvlastníkov predávaných nehnuteľností nesúhlasil s ich predajom, keď všetci

prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne - odporkyne uzavreli predmetnú kúpnu zmluvu.

Za situácie, keď spoluvlastníci uzavreli kúpnu zmluvu, v ktorej bol výslovne stanovený ich

podiel, ako aj výška kúpnej ceny, pripadajúca na podiely jednotlivých spoluvlastníkov,

následný, dodatočný nesúhlas orgánov P. O. je právne bezvýznamný.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa potvrdil.“

Základnou východiskovou premisou tak rozhodnutia krajského súdu, ako aj jemu

predchádzajúceho rozhodnutia okresného súdu je zistenie, že žalobca v tomto spore žalujúci

sťažovateľku predal svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti uzavretím kúpnej zmluvy,

ktorú uzavrel v zastúpení sťažovateľkou, a to na základe jej riadne udeleného

splnomocnenia, ktoré sťažovateľka prijala, pričom táto skutočnosť, nebola medzi

účastníkmi konania sporná. Spornou však bola otázka, či predmetné splnomocnenie bolo

žalobcom udelené sťažovateľke ako fyzickej osobe alebo či toto splnomocnenie bolo

udelené pozemkovému spoločenstvu, v mene ktorého bola sťažovateľka oprávnená konať.

V tejto súvislosti je nevyhnutné podotknúť, že dotknuté pozemkové spoločenstvo

nedisponuje právnou subjektivitou, a teda ani spôsobilosťou na právne úkony, takže

neexistuje ako samostatný subjekt práva, čo nepopiera ani samotná sťažovateľka.

Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca nemohol udeliť splnomocnenie na uzavretie

kúpnej zmluvy na účel predaja svojho spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti

neexistujúcemu subjektu práva, t. j. nemohol ho udeliť neexistujúcej právnickej osobe, za

ktorú a v mene ktorej by sťažovateľka bola oprávnená toto splnomocnenie prijať. Inak

povedané, sťažovateľka prijatím takéhoto splnomocnenia nemohla zaviazať k aktivite

právne neexistujúci subjekt, navyše ak v danom prípade išlo o splnomocnenie na uzavretie

právneho úkonu (kúpnej zmluvy), na uzatvorenie ktorého by pozemkové spoločenstvo aj tak

nemalo spôsobilosť na právne úkony. Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd prisvedčil

argumentácii krajského súdu, že žalovaný mohol splnomocniť a napokon aj splnomocnil na

uzatvorenie kúpnej zmluvy nie pozemkové spoločenstvo, ale sťažovateľku ako fyzickú

osobu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na argumentáciu krajského súdu, podľa

ktorej ak by žalobca chcel na uzatvorenie kúpnej zmluvy splnomocniť pozemkové

spoločenstvo bez právnej subjektivity, musel by toto splnomocnenie udeliť každému

členovi, resp. všetkým členom tohto pozemkového spoločenstva, ktorí by ho museli prijať

(každý z nich) a následne by títo členovia pozemkového spoločenstva (každý z nich) na

tento právny úkon splnomocnili sťažovateľku.

V súvislosti s uvedeným je tiež potrebné podotknúť, že podľa § 10 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o pozemkových spoločenstvách

účinného v rozhodnom čase (s účinnosťou od 1. mája 2013 bol zrušený

Z. z. o pozemkových spoločenstvách, pozn.) oznámenie o tom, kto je „splnomocnený“

navonok konať v mene spoločníkov pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity

(zákon na tomto mieste vyslovene hovorí o tom, že ide o konanie v mene „spoločníkov“,

a nie v mene „pozemkového spoločenstva“ ako takého, keďže toto nedisponuje právnou

subjektivitou, pozn.), urobia pri jeho vzniku priamo spoločníci, a nie pozemkové

spoločenstvo, pričom zákonodarca na tomto mieste odkazuje na ustanovenie § 31

zaoberajúce sa zastupovaním na základe splnomocnenia,

obligatórnou súčasťou ktorého je presné vymedzenie jeho rozsahu (pozri § 31 ods. 1

, pozn.). Inými slovami, už pri vzniku pozemkového spoločenstva

bez právnej subjektivity jednotliví jeho členovia splnomocnia osobu oprávnenú v ich mene

konať navonok, pričom v tomto splnomocnení, ktoré musí udeliť každý z členov

vznikajúceho spoločenstva, musí byť presne vymedzený rozsah tohto splnomocnenia.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že sťažovateľka netvrdila, že by jej členovia

pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity už pri jeho vzniku udelili

splnomocnenie aj v rozsahu na ich zastupovanie navonok vo veci predaja spoluvlastníckeho

podielu žalobcu, čo by v konečnom dôsledku ani nebolo možné urobiť prv, ako by s

predajom tohto podielu súhlasil samotný jeho vlastník. Inými slovami, žalobca ako vlastník

dotknutého podielu by musel najprv, t. j. ešte pred vznikom pozemkového spoločenstva bez

právnej subjektivity, udeliť jednotlivým jeho budúcim členom splnomocnenie na predaj

svojho podielu a títo členovia by následne pri vzniku tohto spoločenstva bez právnej

subjektivity v splnomocnení udelenom sťažovateľke na ich zastupovanie uviedli aj jej

oprávnenie konať vo veci predaja tohto konkrétneho spoluvlastníckeho podielu žalobcu,

avšak k takejto situácii nedošlo ani pri vzniku pozemkového spoločenstva bez právnej

subjektivity, a tak, ako to už bolo uvedené, nedošlo k tomu ani 17. decembra 2007, keď

žalobca neudelil plnú moc na predaj svojho podielu pozemkovému spoločenstvu, ako to

tvrdí sťažovateľka (t. j. neuskutočnil sa tu proces, že by žalobca najprv splnomocnil členov

pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity na predaj svojho podielu a títo následne

nesplnomocnili sťažovateľku na tento účel, pozn.), ale nepochybne ho udelil iba

sťažovateľke ako fyzickej osobe.

V uvedenom smere sa námietky sťažovateľky javia ako neopodstatnené a závery

krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne ani odporujúce podstate

a účelu aplikovaných právnych noriem.

V súvislosti s argumentom sťažovateľky, že krajský súd svojvoľne konvertoval

splnomocnenie udelené jej žalobcom na príkaznú zmluvu, ústavný súd podotýka, že každý

právny úkon je potrebné posudzovať podľa jeho obsahu, a nie podľa jeho formálneho

označenia, pričom v danom prípade dotknuté splnomocnenie napĺňalo znaky príkaznej

zmluvy, tak ako to konštatoval krajský súd, zo splnenia ktorého (rozumej príkazu, pozn.)

vzniká sťažovateľke ako príkazníkovi povinnosť vydať žalobcovi ako príkazcovi úžitok

z neho vyplývajúci, t. j. vydanie kúpnej ceny za predaj spoluvlastníckeho podielu žalobcu.

V tejto súvislosti neobstojí ani obrana sťažovateľky, že uvedeným spôsobom bola súdnym

rozhodnutím zaviazaná k nerealizovateľnému plneniu, pretože predmetná kúpna cena

nebola poukázaná na jej účet, ale na účet pozemkového spoločenstva bez právnej

subjektivity, a teda ona nie je povinná vynakladať na tento účel peňažné prostriedky

zo svojho. V súvislosti s uvedeným totiž ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z výroku

napádaného rozsudku krajského súdu napokon ani nevyplýva, že by bola sťažovateľke

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu zo svojho, okrem toho sťažovateľke

ako účastníčke, resp. strane kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela v mene žalobcu, musel byť

známy obsah ešte pred jej podpisom.

Napokon, pokiaľ ide o povinnosť sťažovateľky vydať žalobcovi kúpnu cenu za

predaj jeho spoluvlastníckeho podielu, ktorej vydanie sťažovateľka podmieňuje

preukázaním jeho vlastníckeho práva k tomuto scudzenému podielu, o ktorom vlastníctve

má sťažovateľka pochybnosti, ústavný súd zhodne so závermi krajského súdu konštatuje, že

táto skutočnosť je právne irelevantná, pretože v čase udelenia plnej moci sťažovateľke

žalobcom na predaj dotknutého spoluvlastníckeho podielu, ako aj v čase uzavretia kúpnej

zmluvy bol žalobca vo verejnom registri, t. j. v katastri nehnuteľností riadne evidovaný ako

vlastník tohto podielu, pričom o pravdivosti údajov v tomto registri nie je dôvod

pochybovať, resp. tieto údaje spochybňovať, pokiaľ nie je právoplatne a právne

relevantným spôsobom preukázaný opak. Napokon a contrario, ak by sa aj prisvedčilo

tvrdeniu sťažovateľky, znamenalo by to, že sťažovateľka prijala plnú moc na predaj

spoluvlastníckeho podielu od osoby, o ktorej vlastníctve k tomuto podielu mala

pochybnosti, čo by znamenalo, že v podstate by predala cudzí majetok, na čo nemala

oprávnenie, keďže spochybňuje samotné jej udelené splnomocnenie, čím si sťažovateľka

v konečnom dôsledku argumentačne sama protirečí.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel

k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 , práva zaručeného v dohovoru a na ne nadväzujúceho

písm. a) a nedošlo, a z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Napokon v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že dôkazom o porušení jej práv

napádanými rozhodnutiami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu je aj to, že okresný

súd vo veci iných identických žalôb vedených pod sp. zn. a sp. zn.

podaných voči jej osobe (žalobcami boli iní členovia pozemkového

spoločenstva, pozn.) sa v zhode s jej argumentáciou odchýlil od právneho názoru

vysloveného okresným súdom a krajským súdom v napádaných rozsudkoch, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bol iba napadnutý

rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2011 a rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 4. apríla 2013 (nie iné rozsudky, pozn.), pričom tieto rozsudky,

resp. ich závery ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal.

Skutočnosť, že v iných ako ústavným súdom preskúmavanej veci všeobecné súdy zaujali

odlišné právne stanovisko, nebola pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože tieto

iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu a v dôsledku toho nemožno

automaticky vyvodiť predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach.

Okrem tohto ústavný súd nad rámec podotýka, že podľa jeho zistení aj tieto iné

označené veci, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, preskúmaval krajský súd, pričom

napr. rozhodnutie okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. bolo krajským

súdom v konaní vedenom pod sp. zn. zrušené a vec bola vrátená na

opätovné konanie okresnému súdu, a vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn.

v súčasnosti ešte na krajskom súde prebieha odvolacie konanie pod sp. zn.

. Napokon, čo sa týka danej veci, rozhodoval už aj ústavný súd, a to

v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom zaujal identické stanovisko ako

vo veci preskúmavanej v tomto konaní.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd ešte podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (, ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –

súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však

namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala

objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým

okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky

právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (, ,

).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky

( prvá veta ), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa

sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho dôvodu

rozhodovať o návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.