Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 468/2013
PDF · 253.36 KB
No categories available
II. ÚS 468/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. C., T., zastúpenej advokátom Mgr. A. Z., N.,
vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky,
namietaného porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 26 C 64/2010 zo 17. júna 2011 a rozsudkom Krajského súd v Trenčíne sp.
zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2013
doručená sťažnosť Ing. M. C., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného
porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a
rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 C
64/2010 zo 17. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 64/2010
konal okresný súd o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy
2 518 € s príslušenstvom. Označená pohľadávka žalobcu predstavovala sumu kúpnej ceny
za predaj jeho spoluvlastníckeho podielu vyplatenú na základe kúpnej zmluvy, ktorú v mene
žalobcu uzavrela ním na tento právny úkon splnomocnená sťažovateľka. Aj keď predmetná
suma kúpnej ceny bola vyplatená na účet P. O. (ďalej len „pozemkové spoločenstvo“),
ktorého predsedníčkou je sťažovateľka, okresný súd, konštatujúc, že splnomocnenie udelené
žalobcom sťažovateľke na predaj jeho spoluvlastníckeho podielu možno považovať za
príkaznú zmluvu podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, na základe ktorej vzniká
sťažovateľke „... povinnosť ako príkazníkovi vydať navrhovateľovi ako príkazcovi úžitok z
vykonaného príkazu, ktorým je kúpna cena vo výške 2.518,- Eur za predaj spoluvlastníckeho
podielu navrhovateľa“, pretože ním žalobca splnomocnil sťažovateľku ako fyzickú osobu a
nesplnomocnil ním pozemkové spoločenstvo, ktoré ani nedisponuje právnou subjektivitou,
rozsudkom č. k. 26 C 64/2010-114 zo 17. júna 2011 žalobe žalobcu vyhovel a sťažovateľke
uložil povinnosť žalovanú sumu s príslušenstvom žalobcovi vyplatiť. O odvolaní
sťažovateľky proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd, ktorý
rozsudkom č. k. 4 Co 430/2011-131 zo 4. apríla 2013, stotožniac sa so závermi okresného
súdu, tento v plnom rozsahu ako vecne správny potvrdil (obidva rozsudky nadobudli
právoplatnosť 25. júna 2013, pozn.).
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta porušenie svojich práv
z dôvodu vecnej nesprávnosti tak rozsudku okresného súdu, ako aj rozsudku krajského
súdu, ktoré podľa nej vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa
sťažovateľky nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospeli obidva súdy k záveru, že
splnomocnenie udelené jej žalobcom ako predsedníčke pozemkového spoločenstva možno
kvalifikovať ako príkaznú zmluvu, a preto podľa nej ide v tomto prípade o «... špekulatívne
konvertovanie právneho úkonu a „prispôsobovanie“ výsledkov dokazovania, výroku
rozhodnutia vo veci samej». Podľa názoru sťažovateľky žalobcom jej udelené
splnomocnenie jej nebolo udelené ako fyzickej osobe, ale jej bolo udelené ako predsedníčke
pozemkového spoločenstva, hoci bez právnej subjektivity, avšak na základe jeho stanov.
Vzhľadom na uvedené tak sťažovateľka podľa jej názoru pri podpise dotknutej kúpnej
zmluvy nekonala ako fyzická osoba vo svojom mene, ale v mene pozemkového
spoločenstva ako jeho predsedníčka, na účet ktorého bola vyplatená aj kúpna cena, takže
podľa sťažovateľky jej ani ako fyzickej osobe nemohla vzniknúť povinnosť vydať žalobcovi
kúpnu cenu zo svojho. Z uvedených dôvodov sťažovateľka tvrdí, že v danej veci nebola na
jej strane dostatočne splnená procesná podmienka danosti pasívnej legitimácie, pričom
svoje názory argumentačne podporuje aj poukazom na iné rozhodnutia okresného súdu
v identických veciach (išlo tiež o žaloby iných pozemkových podielnikov voči
sťažovateľke, pozn.), v ktorých okresný súd žaloby žalobcov voči sťažovateľke z ňou
proklamovaných dôvodov zamietol. Okrem toho sťažovateľka vyjadruje svoj nesúhlas
vyplatiť žalobcovi kúpnu cenu z predaja jeho spoluvlastníckeho podielu, ktorá bola
poukázaná na účet pozemkového spoločenstva, a to z dôvodu údajných pochybností o jeho
skutočnom vlastníckom práve k uvedenému podielu, kvôli pochybnosti ktorej malo
pozemkové spoločenstvo iniciovať voči žalobcovi súdny spor o určenie vlastníckeho práva
k tomuto podielu, pričom podľa sťažovateľky všeobecné súdy nezohľadnili ani túto
skutočnosť.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:
«Oba súdy podcenili skutočnosť, že plnomocné zastúpenie sťažovateľkou pri podpise
kúpnej zmluvy bolo úkonom sui generis, oddelené od aktu, či úkonu vyplatenia kúpnej ceny
a nemalo nič spoločné s domnelou príkaznou zmluvou. Z predmetného plnomocenstva
možno vyvodiť jediný pokyn, a tým je pokyn podpísať v mene navrhovateľa kúpnu zmluvu.
Teda žiaden prevod úžitkov, pretože sťažovateľka žiaden úžitok ani neprevzala.
Rozhodnutia oboch súdov odporujú zásade „Nemo plus iuris...“ že „nikto nemôže na iného
previesť viac práv ako sám má“. Do dnešného dňa sa predmetné úžitky nachádzajú v držbe
všetkých spoluvlastníkov na účte „P.“ (rozumej „pozemkové spoločenstvo“, pozn.) bez
právnej subjektivity. ...
Konštatovania súdov, že sťažovateľka porušila povinnosť z domnelej príkaznej
zmluvy tak, že kúpnu zmluvu o predaji týchto podielov za uvedenú kúpnu cenu v mene
navrhovateľa podpísala na základe plnomocenstva zo dňa 15. 12. 2007 a že predmetnú
kúpnu cenu navrhovateľovi nevyplatila, napriek preukázaniu, že navrhovateľka kúpnou
cenou vôbec nedisponovala, ani ju nikdy nemala v držbe, sú hrubým porušením princípu
spravodlivého a zákonného rozhodovania, pretože ju zaviazali k de facto i de iure
nemožnému plneniu.
Navrhovateľ jednoznačne a výslovne splnomocnil odporkyňu - sťažovateľku na
vykonanie právnych úkonov a zastupovanie v súlade so stanovami P. O. a uzneseniami
Valného zhromaždenia „P.“ v jeho mene, vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a
kúpnych zmlúv. Nemožno a priori vylúčiť ani uznesenia pro futuro. Oba súdy mali
preukázané, že finančné prostriedky z predaja nehnuteľností boli poukázané nie na účet
sťažovateľky, ale na účet „P.“. Doterajšie závery konajúcich súdov, že sťažovateľka sa
stala dlžníkom a má z vlastných prostriedkov zaplatiť žalovanú sumu preto nemajú logickú
oporu vo vykonanom dokazovaní a indikujú nesprávne hodnotenie dôkazov i úvahy súdov.
Zároveň zakladajú stav, ktorý je v rozpore so zákonom i dobrými mravmi. ...
Rozhodnutie súdu tak odvolacieho, ako aj prvostupňového považuje sťažovateľka
za nezákonné, nakoľko hodnotenie dôkazov v danom súdnom konaní bolo vykonané
v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom. Splnomocnenie zo dňa 15. 12. 2007 nemožno
ľubovoľne hodnotiť/konvertovať na príkaznú zmluvu, neexistujúci príkaz na vydanie úžitkov
nemožno nahradiť vlastnou úvahou súdu a vyvodiť z toho dôsledky zaväzujúce sťažovateľku
ako fyzickú osobu s dosahom na jej rodinný majetok a BSM manželov, obzvlášť, ak konala
nie vo svojom mene, ani na svoj účet ale ako zvolený štatutárny zástupca „P.“ hoci bez
právnej subjektivity, pretože dané vzťahy v „P.“ je potrebné podriadiť príslušným
ustanoveniam OZ o podielovom spoluvlastníctve, čo žiaden z konajúcich súdov nespravil.
... Sťažovateľka namieta, že oba súdy ako prvostupňový tak aj druhostupňový sa
napriek jej námietkam nevysporiadali ani s otázkou jej pasívnej vecnej legitimácie.
Sťažovateľka nie je držiteľom/disponentom úžitkov, ani dlžníkom navrhovateľa a namieta,
že na jej strane nejestvuje pasívna vecná legitimácia od samého začiatku. Napadnuté
rozsudky nedôvodne zasahujú do jej súkromnej sféry a sú podľa nej nezákonné.
V konaní bolo spoľahlivo preukázané, že peňažné prostriedky z predaja
nehnuteľnosti boli poukázané na účet „P,“ dňa 19. 12. 2008, že o spôsobe s ich nakladaním
rozhodlo Valné zhromaždenie „P.“ dňa 18. 04. 2009 väčšinou spoluvlastníkov, a že žalobca
splnomocnil sťažovateľku nie ako fyzickú osobu Ing. M. C. ale ako zvoleného predsedu a
člena pozemkového spoločenstva podielnikov O. Ing. M. C., konajúcu v súlade s pokynmi
Valného zhromaždenia P. Súd preto nemôže ignorovať vôľu spoluvlastníkov združených v
„P.“ o tom ako má toto spoločenstvo prostredníctvom štatutára po rozhodnutí väčšiny
spoluvlastníkov naložiť s majetkom, ktorý je predmetom podielového spoluvlastníctva...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„a) Základné právo M. C... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. 26 C/64/2010 zo dňa 17. 06. 2011
a Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 4 Co/430/2011-131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené
bolo.
b) Základné právo M. C..., ktoré je upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, t. j. právo na spravodlivé súdne konanie rozsudkom
Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. 26 C/64/2010 zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn.: 4 Co/430/2011-131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.
c) Základné právo M. C... na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Okresného
súdu v Trenčíne, sp. zn. 26 C/64/2010 zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v Trenčíne, sp.
zn.: 4 Co/430/2011-131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.
d) Základné právo M. C... podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého
možno povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. 26
C/64/2010 zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 4Co/430/2011-131 zo
dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.
e) Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 4 Co/430/2011-131
zo dňa 04. 04. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
f) Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 300,- EUR, ktoré je
Okresný súd Trenčín a Krajský súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu, a to k rukám advokáta: Mgr. A. Z...
g) Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľke
trovy právneho zastúpenia v sume 218,12 €... na účet jej právneho zástupcu advokáta
Mgr. A. Z...“
Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáhala vydania
dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaného rozsudku
krajského súdu sp. zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013 „... a to až do rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej, nakoľko je dôvodná obava, že prípadne
exekučné konanie, ktoré pri súčasnom právnom stave môže žalobca iniciovať, nezákonne
a nezvratne zasiahne do súkromia sťažovateľky“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 26 Co 64/2010 zo 17. júna 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 430/2011
zo 4. apríla 2013 došlo k porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, základného práva na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného
v čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 26 Co 64/2010 zo 17. júna 2011
V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade
poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného rozsudku okresného súdu sp. zn. 26 C 64/2010 zo 17. júna 2011, a to podaním
riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej
sťažnosti, aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský súd
ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 430/2011 musel v podstate
vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka
proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:
„Súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí vychádzal z výsledkov vykonaného
dokazovania, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ bol podielovým spoluvlastníkom pozemku
p. č... k. ú. O., zapísaného na LV č... v podiele 8/556-ín a na základe kúpnej zmluvy č.
4500017467 zo dňa 25. 11. 2008 odpredal svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti
kupujúcemu S., a. s., za kúpnu cenu 2.518 Eur, ktorá bola zaplatená v zmysle zmluvy na
účet P. O. dňa 19.12.2008. Pri uvedenom právnom úkone bol navrhovateľ v súlade s § 31
ods. 1 Občianskeho zákonníka zastúpený odporkyňou ako fyzickou osobou, ktorá v jeho
mene konala na základe písomnej dohody o plnomocenstve zo dňa 17. 12. 2007. Uvedená
skutočnosť je zrejmá z označenia splnomocnenkyne v plnomocenstve jej osobnými
identifikačnými údajmi (menom, priezviskom, rod. priezviskom, dátumom narodenia,
rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, bydliskom). Dohodu o plnomocenstve
zároveň súd posúdil ako príkaznú zmluvu podľa § 724 Občianskeho zákonníka, ktorou sa
príkazník (odporkyňa) zaviazal pre príkazcu (navrhovateľa) obstarať uzavretie kúpnej
zmluvy na prevod nehnuteľností vo vlastníctve príkazcu. Vzájomné práva a povinnosti
príkazníka a príkazcu sa spravujú príkaznou zmluvu a ustanoveniami § 724 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Vyslovil právny názor, že v zmysle § 727 Občianskeho zákonníka
odporkyni vznikla povinnosť ako príkazníkovi vydať navrhovateľovi ako príkazcovi úžitok
z vykonaného príkazu, ktorým je kúpna cena vo výške 2.518 Eur za predaj
spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa. Povinnosť odporkyne vydať navrhovateľovi kúpnu
cenu, zaplatenú podľa kúpnej zmluvy, tak vyplýva zo záväzkového vzťahu založeného
príkaznou zmluvou. Na splnenie takejto povinnosti nemá vplyv, či navrhovateľ bol
vlastníkom prevádzaných nehnuteľností.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvého stupňa a osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje v zmysle
§219 ods. 2 O. s. p. Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam odporkyne dodáva
nasledovné:
Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že
navrhovateľovi kúpna cena na základe kúpnej zmluvy č. 4500017467 zo dňa 25. 11. 2008,
vklad ktorej bol povolený pod č. V 6978/08 dňa 05.12.2008, nebola vyplatená. Táto
skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Súd prvého stupňa preto správne na zistený
skutkový stav aplikoval ustanovenia § 23 a 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, týkajúce sa
plnomocenstva, ako aj ustanovenia § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka o príkaznej
zmluve.
Odvolacie námietky odporkyne o nesplnení podmienok na začatie konania,
súvisiacich s nedostatkom jej pasívnej legitimácie, ako aj spochybňovanie
spoluvlastníckeho práva navrhovateľa k predávanej nehnuteľnosti nepovažoval odvolací
súd za opodstatnené. Čo sa týka námietky ohľadne pasívnej legitimácie odporkyne, treba
zdôrazniť, že vecná legitimácia sa posudzuje z hľadiska hmotného práva, a nie práva
procesného, preto nemožno hovoriť o nesplnení podmienok pre vedenie konania.
Spochybňovanie spoluvlastníckeho práva navrhovateľa k predávanej nehnuteľnosti by malo
právny význam len v otázke platnosti kúpnej zmluvy vo vzťahu medzi predávajúcim a
kupujúcim, pričom treba zdôrazniť, že odporkyňa danú kúpnu zmluva uzatvorila na základe
plnomocenstva aj za navrhovateľa, čo znamená, že jej museli byť známe vlastnícke vzťahy k
predávaným nehnuteľnostiam.
Odvolací súd napokon nebol ani toho právneho názoru, že na danú vec bolo
potrebné aplikovať ustanovenie § 139 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, keď postup tohto
ustanovenia by mal svoje opodstatnenie len predtým, ako došlo k uzavretiu predmetnej
kúpnej zmluvy. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by niektorý
zo spoluvlastníkov predávaných nehnuteľností nesúhlasil s ich predajom, keď všetci
prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne - odporkyne uzavreli predmetnú kúpnu zmluvu.
Za situácie, keď spoluvlastníci uzavreli kúpnu zmluvu, v ktorej bol výslovne stanovený ich
podiel, ako aj výška kúpnej ceny, pripadajúca na podiely jednotlivých spoluvlastníkov,
následný, dodatočný nesúhlas orgánov P. O. je právne bezvýznamný.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
Základnou východiskovou premisou tak rozhodnutia krajského súdu, ako aj jemu
predchádzajúceho rozhodnutia okresného súdu je zistenie, že žalobca v tomto spore žalujúci
sťažovateľku predal svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti uzavretím kúpnej zmluvy,
ktorú uzavrel v zastúpení sťažovateľkou, a to na základe jej riadne udeleného
splnomocnenia, ktoré sťažovateľka prijala, pričom táto skutočnosť, nebola medzi
účastníkmi konania sporná. Spornou však bola otázka, či predmetné splnomocnenie bolo
žalobcom udelené sťažovateľke ako fyzickej osobe alebo či toto splnomocnenie bolo
udelené pozemkovému spoločenstvu, v mene ktorého bola sťažovateľka oprávnená konať.
V tejto súvislosti je nevyhnutné podotknúť, že dotknuté pozemkové spoločenstvo
nedisponuje právnou subjektivitou, a teda ani spôsobilosťou na právne úkony, takže
neexistuje ako samostatný subjekt práva, čo nepopiera ani samotná sťažovateľka.
Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca nemohol udeliť splnomocnenie na uzavretie
kúpnej zmluvy na účel predaja svojho spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti
neexistujúcemu subjektu práva, t. j. nemohol ho udeliť neexistujúcej právnickej osobe, za
ktorú a v mene ktorej by sťažovateľka bola oprávnená toto splnomocnenie prijať. Inak
povedané, sťažovateľka prijatím takéhoto splnomocnenia nemohla zaviazať k aktivite
právne neexistujúci subjekt, navyše ak v danom prípade išlo o splnomocnenie na uzavretie
právneho úkonu (kúpnej zmluvy), na uzatvorenie ktorého by pozemkové spoločenstvo aj tak
nemalo spôsobilosť na právne úkony. Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd prisvedčil
argumentácii krajského súdu, že žalovaný mohol splnomocniť a napokon aj splnomocnil na
uzatvorenie kúpnej zmluvy nie pozemkové spoločenstvo, ale sťažovateľku ako fyzickú
osobu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na argumentáciu krajského súdu, podľa
ktorej ak by žalobca chcel na uzatvorenie kúpnej zmluvy splnomocniť pozemkové
spoločenstvo bez právnej subjektivity, musel by toto splnomocnenie udeliť každému
členovi, resp. všetkým členom tohto pozemkového spoločenstva, ktorí by ho museli prijať
(každý z nich) a následne by títo členovia pozemkového spoločenstva (každý z nich) na
tento právny úkon splnomocnili sťažovateľku.
V súvislosti s uvedeným je tiež potrebné podotknúť, že podľa § 10 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách
účinného v rozhodnom čase (s účinnosťou od 1. mája 2013 bol zrušený zákonom č. 97/2013
Z. z. o pozemkových spoločenstvách, pozn.) oznámenie o tom, kto je „splnomocnený“
navonok konať v mene spoločníkov pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity
(zákon na tomto mieste vyslovene hovorí o tom, že ide o konanie v mene „spoločníkov“,
a nie v mene „pozemkového spoločenstva“ ako takého, keďže toto nedisponuje právnou
subjektivitou, pozn.), urobia pri jeho vzniku priamo spoločníci, a nie pozemkové
spoločenstvo, pričom zákonodarca na tomto mieste odkazuje na ustanovenie § 31
Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa zastupovaním na základe splnomocnenia,
obligatórnou súčasťou ktorého je presné vymedzenie jeho rozsahu (pozri § 31 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pozn.). Inými slovami, už pri vzniku pozemkového spoločenstva
bez právnej subjektivity jednotliví jeho členovia splnomocnia osobu oprávnenú v ich mene
konať navonok, pričom v tomto splnomocnení, ktoré musí udeliť každý z členov
vznikajúceho spoločenstva, musí byť presne vymedzený rozsah tohto splnomocnenia.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že sťažovateľka netvrdila, že by jej členovia
pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity už pri jeho vzniku udelili
splnomocnenie aj v rozsahu na ich zastupovanie navonok vo veci predaja spoluvlastníckeho
podielu žalobcu, čo by v konečnom dôsledku ani nebolo možné urobiť prv, ako by s
predajom tohto podielu súhlasil samotný jeho vlastník. Inými slovami, žalobca ako vlastník
dotknutého podielu by musel najprv, t. j. ešte pred vznikom pozemkového spoločenstva bez
právnej subjektivity, udeliť jednotlivým jeho budúcim členom splnomocnenie na predaj
svojho podielu a títo členovia by následne pri vzniku tohto spoločenstva bez právnej
subjektivity v splnomocnení udelenom sťažovateľke na ich zastupovanie uviedli aj jej
oprávnenie konať vo veci predaja tohto konkrétneho spoluvlastníckeho podielu žalobcu,
avšak k takejto situácii nedošlo ani pri vzniku pozemkového spoločenstva bez právnej
subjektivity, a tak, ako to už bolo uvedené, nedošlo k tomu ani 17. decembra 2007, keď
žalobca neudelil plnú moc na predaj svojho podielu pozemkovému spoločenstvu, ako to
tvrdí sťažovateľka (t. j. neuskutočnil sa tu proces, že by žalobca najprv splnomocnil členov
pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity na predaj svojho podielu a títo následne
nesplnomocnili sťažovateľku na tento účel, pozn.), ale nepochybne ho udelil iba
sťažovateľke ako fyzickej osobe.
V uvedenom smere sa námietky sťažovateľky javia ako neopodstatnené a závery
krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne ani odporujúce podstate
a účelu aplikovaných právnych noriem.
V súvislosti s argumentom sťažovateľky, že krajský súd svojvoľne konvertoval
splnomocnenie udelené jej žalobcom na príkaznú zmluvu, ústavný súd podotýka, že každý
právny úkon je potrebné posudzovať podľa jeho obsahu, a nie podľa jeho formálneho
označenia, pričom v danom prípade dotknuté splnomocnenie napĺňalo znaky príkaznej
zmluvy, tak ako to konštatoval krajský súd, zo splnenia ktorého (rozumej príkazu, pozn.)
vzniká sťažovateľke ako príkazníkovi povinnosť vydať žalobcovi ako príkazcovi úžitok
z neho vyplývajúci, t. j. vydanie kúpnej ceny za predaj spoluvlastníckeho podielu žalobcu.
V tejto súvislosti neobstojí ani obrana sťažovateľky, že uvedeným spôsobom bola súdnym
rozhodnutím zaviazaná k nerealizovateľnému plneniu, pretože predmetná kúpna cena
nebola poukázaná na jej účet, ale na účet pozemkového spoločenstva bez právnej
subjektivity, a teda ona nie je povinná vynakladať na tento účel peňažné prostriedky
zo svojho. V súvislosti s uvedeným totiž ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z výroku
napádaného rozsudku krajského súdu napokon ani nevyplýva, že by bola sťažovateľke
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu zo svojho, okrem toho sťažovateľke
ako účastníčke, resp. strane kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela v mene žalobcu, musel byť
známy obsah ešte pred jej podpisom.
Napokon, pokiaľ ide o povinnosť sťažovateľky vydať žalobcovi kúpnu cenu za
predaj jeho spoluvlastníckeho podielu, ktorej vydanie sťažovateľka podmieňuje
preukázaním jeho vlastníckeho práva k tomuto scudzenému podielu, o ktorom vlastníctve
má sťažovateľka pochybnosti, ústavný súd zhodne so závermi krajského súdu konštatuje, že
táto skutočnosť je právne irelevantná, pretože v čase udelenia plnej moci sťažovateľke
žalobcom na predaj dotknutého spoluvlastníckeho podielu, ako aj v čase uzavretia kúpnej
zmluvy bol žalobca vo verejnom registri, t. j. v katastri nehnuteľností riadne evidovaný ako
vlastník tohto podielu, pričom o pravdivosti údajov v tomto registri nie je dôvod
pochybovať, resp. tieto údaje spochybňovať, pokiaľ nie je právoplatne a právne
relevantným spôsobom preukázaný opak. Napokon a contrario, ak by sa aj prisvedčilo
tvrdeniu sťažovateľky, znamenalo by to, že sťažovateľka prijala plnú moc na predaj
spoluvlastníckeho podielu od osoby, o ktorej vlastníctve k tomuto podielu mala
pochybnosti, čo by znamenalo, že v podstate by predala cudzí majetok, na čo nemala
oprávnenie, keďže spochybňuje samotné jej udelené splnomocnenie, čím si sťažovateľka
v konečnom dôsledku argumentačne sama protirečí.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel
k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a na ne nadväzujúceho čl. 13 ods. 1
písm. a) a čl. 19 ods. 2 ústavy nedošlo, a z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Napokon v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že dôkazom o porušení jej práv
napádanými rozhodnutiami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu je aj to, že okresný
súd vo veci iných identických žalôb vedených pod sp. zn. 12 C 74/2010 a sp. zn.
12 C 75/2010 podaných voči jej osobe (žalobcami boli iní členovia pozemkového
spoločenstva, pozn.) sa v zhode s jej argumentáciou odchýlil od právneho názoru
vysloveného okresným súdom a krajským súdom v napádaných rozsudkoch, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bol iba napadnutý
rozsudok okresného súdu sp. zn. 26 C 64/2010 zo 17. júna 2011 a rozsudok krajského súdu
sp. zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013 (nie iné rozsudky, pozn.), pričom tieto rozsudky,
resp. ich závery ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal.
Skutočnosť, že v iných ako ústavným súdom preskúmavanej veci všeobecné súdy zaujali
odlišné právne stanovisko, nebola pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože tieto
iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu a v dôsledku toho nemožno
automaticky vyvodiť predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach.
Okrem tohto ústavný súd nad rámec podotýka, že podľa jeho zistení aj tieto iné
označené veci, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, preskúmaval krajský súd, pričom
napr. rozhodnutie okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 74/2010 bolo krajským
súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 330/2012 zrušené a vec bola vrátená na
opätovné konanie okresnému súdu, a vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn.
12 C 75/2010 v súčasnosti ešte na krajskom súde prebieha odvolacie konanie pod sp. zn.
17 Co 328/2012. Napokon, čo sa týka danej veci, rozhodoval už aj ústavný súd, a to
v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 479/2013, v ktorom zaujal identické stanovisko ako
vo veci preskúmavanej v tomto konaní.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd ešte podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –
súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však
namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala
objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým
okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky
právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05,
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia
a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa
sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho dôvodu
rozhodovať o návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.