Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 82/2014
PDF · 235.33 KB
No categories available
III. ÚS 82/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VILLA VINO RAČA, a. s., Pri Vinohradoch 2,
Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava,
pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti VILLA VINO RAČA, a. s., vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať
svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co/230/2013-215
z 2. októbra 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti VILLA
VINO RAČA, a. s., trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť
centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne
advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 82/2014-14
zo 4. februára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti VILLA VINO
RAČA, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co/230/2013-215
z 2. októbra 2013.
K veci sa listom sp. zn. Spr. 171/14 z 15. apríla 2014 vyjadril predseda krajského
súdu, v ktorom uviedol:
«... Súd prvého stupňa vo výroku I. rozhodol tak, že žalobu o zaplatenie 9.916,68
eura s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 4.958,34 eura od 1. 12. 2009 do 31. 12. 2009,
zo sumy 9.916,68 eura od 1. 1. 2010 do zaplatenia, zamietol. Vo výroku II. rozhodol, že
zamieta žalobu o vypratanie časti pozemku nachádzajúceho sa... - časť vo výmere 32 146
2
m, špecifikovanú geodetickým zameraním podľa Polohopisného a výškopisného plánu
vyhotoveného dňa 10. 03. 2011 geodetom J. Z., autorizačne overeným podľa § 6 písm. d/ až
j/ Zák. č. 215/1995 Z. z. K. F., autorizovaným geodetom a kartografom. Napokon vo výroku
III. uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške
1.545,95 eura k rukám advokáta žalovaného, a to do 3 dní.
Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) vo veci rozhodol rozsudkom
č. k. 24 Co/230/2013-215 zo dňa 2. októbra 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil
a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania titulom
trov právneho zastúpenia vo výške 314,10 eura, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, k rukám advokátky žalovaného.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysporiadal
s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd
prebral súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho
súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd sa v prevažnej časti stotožnil
i s právnym záverom prvostupňového súdu vo veci, keď vec i prevažne správne právne
posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. preto odvolací súd odkázal na správne
a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku, pričom
pre potvrdenie správnosti prvostupňového rozhodnutia uviedol tiež ďalšie dôvody.
Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení
vykonaného dokazovania bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh
žalobcu bol v celom rozsahu nedôvodný, a to tak v časti o zaplatenie 9.916,68 eura titulom
vydania bezdôvodného obohatenia, ako aj v časti vypratania nehnuteľnosti.
Odvolací súd podrobne odôvodnil svoj záver, keď nepovažoval za preukázané, že
medzi účastníkmi konania došlo konkludentne k uzatvoreniu nájomnej zmluvy dňa 23. 9.
2009, na základe ktorej žalovaný užíval pozemok vo vlastníctve žalobcu... Záver o uzavretí
nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný
prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy tak na strane prenajímateľa, ako aj na strane
nájomcu, bol dostatočne jasne a určito vymedzený predmet nájmu a dohodnuté nájomné.
Otázku, či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného
prípadu. V danom prípade síce účastníci konania prejavili vôľu uzavrieť nájomnú zmluvu,
ktorej predmetom mala byť nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu, z vykonaného dokazovania
však jednoznačne vyplynulo, že medzi účastníkmi nebolo jasné, ktorá konkrétna
nehnuteľnosť a v akej výmere má byť predmetom nájmu, čo potvrdili obaja účastníci. Zo
všetkých vyššie uvedených skutočností preto nesporne vyplýva, že medzi účastníkmi konania
nedošlo k uzavretiu platnej nájomnej zmluvy, a to ani konkludentnou formou. Vzhľadom na
to, že medzi účastníkmi nebola platne uzatvorená zmluva, nemohlo dôjsť ani k odstúpeniu
od zmluvy, nakoľko platné odstúpenie od zmluvy v prvom rade predpokladá, že bola zmluva,
od ktorej sa má odstúpiť, platne uzatvorená. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi nebola
platne uzatvorená nájomná zmluva, žalovaný užíval nehnuteľnosť patriacu žalobcovi, čím
získal plnenie z neplatného právneho úkonu, a preto je potrebné právny vzťah medzi
účastníkmi posúdiť podľa ustanovení § 451 a nasl. Obč. zákonníka o bezdôvodnom
obohatení, tak ako to správne uskutočnil aj súd prvého stupňa.
Odvolací súd posúdil ako dôvodné zamietnutie žaloby aj v časti, v ktorej sa žalobca
domáhal vypratania jemu patriacej nehnuteľnosti, keď sa v plnom rozsahu stotožnil
so záverom prvostupňového súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že
žalovaný nevypratal predmet nájmu po ukončení nájomného vzťahu, resp. po ukončení
užívania, Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, akú výmeru z parcely č. 7872
žalovaný užíval, nepreukázal, koľko zeminy bolo dovezenej žalobcom, koľko jej bolo
odvezenej zo strany žalovaného z predmetu užívania v období od 23. 9. do 30. 10. 2009, keď
sám svedok A. Č. uviedol, že nebola žiadna evidencia o tom, koľko zeminy žalovaný
naviezol a odviezol z predmetu užívania. Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom tvrdenia,
že v rozhodnom období okrem žalovaného nikto iný nenavážal zeminu na predmetný
pozemok žalobcu, keď sám svedok A. Č. uviedol, že na prístupovej ceste na predmetný
pozemok ráno otvoril rampu a večer ju zamkol a on nebol fyzicky pri rampe celý deň počas
rozhodného obdobia. Ani pri uzavretí nájomnej zmluvy nedošlo medzi účastníkmi konania k
riadnemu odovzdaniu predmetu nájmu a ani po ukončení zmluvného vzťahu medzi
účastníkmi konania nedošlo k odovzdaniu predmetu nájmu a to práve z dôvodu, že žalobca
zabránil žalovanému vstup na predmet nájmu.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že toto bolo vydané v súlade s procesnými
pravidlami občianskeho súdneho konania, je skutkovo i právne podložené. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je náležité odôvodnené, zrozumiteľné, preskúmateľné a odvolací súd sa
v ňom vyporiadal so všetkými relevantnými argumentmi obsiahnutými v odvolaní
sťažovateľa. Odvolací súd reagoval na odvolacie námietky odvolateľa a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie rozsudku stanovujú príslušné
zákonné ustanovenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) rešpektujúc to, že odôvodnenie rozhodnutia
musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd
rozhoduje o jeho právnej veci (I. ÚS 241/07). K jasným a zrozumiteľným dôvodom
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je potrebné nič dodať.
Na základe uvedených skutočností preto postup odvolacieho súdu v predmetnom
konaní považujem za vecne správny a sťažnosť sťažovateľa navrhujem posúdiť ako
nedôvodnú a ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť, pretože sa nestotožňujem
s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v jej ústavnej sťažnosti, ktorá považuje
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za formalistické, nepreskúmateľné a svojvoľné,
porušujúce zásady spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru...»
Predseda krajského súdu v podaní z 15. apríla 2014 a právna zástupkyňa
sťažovateľky v podaní z 9. mája 2014 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému
súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že
všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní veci patriacich do ich
právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu
ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi
názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň
zasahovať (II. ÚS 172/05).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré
sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto
ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich
postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (III. ÚS 78/07,
III. ÚS 217/05). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie
materiálneho právneho štátu).
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné
spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj
potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1
ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (III. ÚS 328/05,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj
námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu
č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudok krajského súdu
č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013 je arbitrárny z dôvodu, že a) odvolací súd
vykonal formalistickú interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu o neurčitosti nájomnej
zmluvy pre nepresnosť v konkrétnej parcele či jej výmere, b) krajský súd neakceptoval
dôkazný návrh sťažovateľky iba pre nehospodárnosť konania – ním by sa bola absolútne
preukázala podstatná skutočnosť, a to že na predmetnom pozemku sa doteraz nachádza
zemina dovezená žalovaným spod budovaného nového Zimného štadióna v Bratislave,
c) krajský súd sťažovateľku zaťažil excesívnym dôkazným bremenom, keď od nej
požadoval preukázať množstvo zeminy dovezenej a odvezenej žalovaným v období
od 23. septembra do 30. októbra 2009, pretože toto nemôže sťažovateľka nijako dokázať,
keďže to nepatrilo do jej práv a povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. Na strane
druhej, keď žiadala sťažovateľka od súdu, aby si tieto údaje vyžiadal od žalovaného, tento
návrh bezdôvodne (iba s poukazom na hospodárnosť konania) zamietol. Hoci povinnosť
tvrdenia a hlavne preukazovania má svoje mantinely, krajský súd sa nimi neriadil, keď
žiadal preukázať, „či okrem žalovaného nikto iný nenavážal zeminu na sporný pozemok...“,
čím sťažovateľa zaťažil preukázaním tzv. neexistujúcej skutočnosti.
Úlohou ústavného súdu je v tomto prípade posúdiť, či napadnutým rozsudkom
krajský súd poskytol sťažovateľke adekvátnu ochranu jej označeným právam, najmä však
jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46 ods. ústavy a právu
na spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný text podľa čl. 51 ods. 1 ústavy umožňuje sa domáhať práv uvedených
v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ústavný súd
preto preskúmal aj konanie na všeobecných súdoch cez všeobecne platné zákony, ktoré
upravujú danú problematiku.
Ústavný súd musel preskúmať aj postup všeobecných súdov ako aplikuje právnu
úpravu stavebného konania a odpadov.
Podľa § 43i ods. 3 písm. f) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“)
stavenisko musí mať zabezpečený odvoz alebo likvidáciu odpadu.
Podľa § 46a ods. 1 stavebného zákona stavbyvedúci organizuje, riadi a koordinuje
stavebné práce a iné činnosti na stavenisku a na stavbe a vedie o nich evidenciu
v stavebnom denníku.
Podľa § 46b ods. 1 písm. a) stavebného zákona osoba vykonávajúca stavebný dozor...
sleduje vedenie stavebného denníka.
Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“) držiteľ
odpadu je pôvodca odpadu alebo fyzická osoba, alebo právnická osoba, u ktorej sa odpad
nachádza.
Podľa § 19 ods. 1 písm. h) zákona o odpadoch držiteľ odpadu je povinný viesť
a uchovávať evidenciu o druhoch a množstve odpadov, s ktorými nakladá, a o ich
zhodnotení a zneškodnení.
Podľa § 40c ods. 1 zákona o odpadoch stavebné odpady a odpady z demolácií sú
odpady, ktoré vznikajú v dôsledku uskutočňovania stavebných prác, zabezpečovacích prác,
ako aj prác vykonávaných pri údržbe stavieb (udržiavacie práce), pri úprave (rekonštrukcii)
stavieb alebo odstraňovaní (demolácii) stavieb.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013
uviedol:
„... Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenie, ,že žalovaný nevypratal predmet nájmu po
ukončení nájomného vzťahu, resp. po ukončení užívania, nakoľko ani zo žalobcom
predloženého polohopisného a výškopisného plánu zo dňa 8. 3. 2011 nevyplýva, kedy a kým
2
bola na plochu 32.146 mzameranú podľa Polohopisného a výškopisného plánu
vyhotoveného dňa 10. 03. 2011 navezená a rozprestretá zemina, ktoré zameranie nebolo
vykonané za prítomnosti účastníkov konania po ukončení užívacieho vzťahu, ale až 8. 3.
2011. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, akú výmeru z parcely č. 7872
žalovaný užíval. Žalobca nepreukázal koľko zeminy bolo dovezenej žalovaným a koľko jej
bolo odvezenej zo strany žalovaného v období od 23. 9. do 30. 10. 2009, keď sám svedok A.
Č. uviedol, že nebola žiadna evidencia o tom, koľko zeminy žalovaný naviezol a odviezol z
predmetu užívania. Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom tvrdenia, že v rozhodnom
období okrem žalovaného nikto iný nenavážal zeminu na predmetný pozemok žalobcu, keď
sám svedok Č. uviedol, že na prístupovej ceste na predmetný pozemok ráno otvoril rampu a
večer ju zamkol a on nebol fyzicky pri rampe celý deň počas rozhodného obdobia. Ani pri
uzavretí nájomnej zmluvy nedošlo medzi účastníkmi konania k riadnemu odovzdaniu
predmetu nájmu a ani po ukončení zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania nedošlo k
odovzdaniu predmetu nájmu a to práve z dôvodu, že žalobca zabránil žalovanému vstup na
predmet nájmu. Taktiež ani z písomných podaní ORPT v Bratislave III ani z predbežného
posúdenia hygienického stavu pozemkov pre znalca J. T. z apríla 2011, ktoré sú súčasťou
spisového materiálu nevyplýva, koľko zeminy a na akej ploche bolo navezenej zo strany
žalovaného...“
Krajský súd oprel svoje rozhodnutie o záver, že v danom prípade sťažovateľka
neuniesla dôkazné bremeno, keďže nevedela presne uviesť, koľko zeminy bolo na pozemok
dovezenej a odvezenej a či aj niekto iný navážal na predmetný pozemok zeminu. Nebolo
v možnostiach sťažovateľky preukázať tieto skutočnosti. V tejto súvislosti ústavný súd
uvádza, že dôkazné bremeno o množstve zeminy uloženej na predmetnom pozemku malo
zaťažovať žalovaného vzhľadom na to, že v zmysle § 43i ods. 3 písm. f) stavebného zákona
stavenisko malo mať zabezpečený odvoz alebo likvidáciu odpadu. Tieto skutočnosti mali
byť uvedené aj v stavebnom denníku. Preukázanie množstva zeminy bolo možné preukázať
napr. vyžiadaním si stavebného denníka od žalovaného, výsluchom stavbyvedúceho alebo
osoby vykonávajúcej stavebný dozor. Ďalej v zmysle § 19 ods. 1 písm. h) zákona
o odpadoch držiteľ odpadu mal povinnosť viesť a uchovávať evidenciu o druhoch
a množstve odpadov, s ktorými nakladá. Preukázanie tejto skutočnosti bolo možné
vyžiadaním evidenčného listu odpadu od žalovaného. Ústavný súd konštatuje, že
napadnutým rozsudkom krajský súd neposkytol sťažovateľke adekvátnu ochranu jej
základným právam. Krajský súd je povinný v rámci odvolacieho konania vec opätovne
prerokovať a v rámci rozhodovania zohľadniť aj už uvedené skutočnosti.
Ústavný súd zistil, že krajský súd postupoval arbitrárne tým, že vo svojom
rozhodnutí nezohľadnil existujúcu právnu úpravu týkajúcu sa stavebného konania (stavebný
zákon) a tiež aj nakladania s odpadmi (zákon o odpadoch), a konštatoval, že takúto
povinnosť preukázať množstvo materiálu neuniesol žalobca. Právna úprava platná pre tieto
právne vzťahy ukazuje, kto bol povinný takéto výpočty uvádzať.
Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu porušiť základné právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno len vtedy, keď orgán verejnej moci, ktorý o veci
rozhoduje, porušil právo na spravodlivé konanie zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd zistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, došlo aj k porušeniu
základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľky
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil
rozsudok krajského súdu č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Elenou
Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava. Právna zástupkyňa sťažovateľky si v sťažnosti
z 29. novembra 2013 uplatnila trovy konania v sume 331,12 € za dva úkony právnej služby
vrátane DPH.
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trov
konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa
sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky.
Právna zástupkyňa je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena
a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov
konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu predstavuje sumu 331,12 €. Ústavný
súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej
zástupkyni sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2014