Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 82/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VILLA VINO RAČA, a. s., Pri Vinohradoch 2,

Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava,

pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -215 z 2. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti VILLA VINO RAČA, a. s., vlastniť

majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať

svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -215

z 2. októbra 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -215 z 2. októbra 2013

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti VILLA

VINO RAČA, a. s., trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť

centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne

advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -14

zo 4. februára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti VILLA VINO

RAČA, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -215

z 2. októbra 2013.

K veci sa listom sp. zn. Spr. 171/14 z 15. apríla 2014 vyjadril predseda krajského

súdu, v ktorom uviedol:

«... Súd prvého stupňa vo výroku I. rozhodol tak, že žalobu o zaplatenie 9.916,68

eura s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 4.958,34 eura od 1. 12. 2009 do 31. 12. 2009,

zo sumy 9.916,68 eura od 1. 1. 2010 do zaplatenia, zamietol. Vo výroku II. rozhodol, že

zamieta žalobu o vypratanie časti pozemku nachádzajúceho sa... - časť vo výmere 32 146

2

m, špecifikovanú geodetickým zameraním podľa Polohopisného a výškopisného plánu

vyhotoveného dňa 10. 03. 2011 geodetom J. Z., autorizačne overeným podľa § 6 písm. d/ až

j/ K. F., autorizovaným geodetom a kartografom. Napokon vo výroku

III. uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške

1.545,95 eura k rukám advokáta žalovaného, a to do 3 dní.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) vo veci rozhodol rozsudkom

č. k. -215 zo dňa 2. októbra 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil

a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania titulom

trov právneho zastúpenia vo výške 314,10 eura, do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku, k rukám advokátky žalovaného.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysporiadal

s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie

je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku

čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle Odvolací súd

prebral súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné

pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo

i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho

súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd sa v prevažnej časti stotožnil

i s právnym záverom prvostupňového súdu vo veci, keď vec i prevažne správne právne

posúdil, s poukazom na ust. preto odvolací súd odkázal na správne

a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku, pričom

pre potvrdenie správnosti prvostupňového rozhodnutia uviedol tiež ďalšie dôvody.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení

vykonaného dokazovania bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh

žalobcu bol v celom rozsahu nedôvodný, a to tak v časti o zaplatenie 9.916,68 eura titulom

vydania bezdôvodného obohatenia, ako aj v časti vypratania nehnuteľnosti.

Odvolací súd podrobne odôvodnil svoj záver, keď nepovažoval za preukázané, že

medzi účastníkmi konania došlo konkludentne k uzatvoreniu nájomnej zmluvy dňa 23. 9.

2009, na základe ktorej žalovaný užíval pozemok vo vlastníctve žalobcu... Záver o uzavretí

nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný

prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy tak na strane prenajímateľa, ako aj na strane

nájomcu, bol dostatočne jasne a určito vymedzený predmet nájmu a dohodnuté nájomné.

Otázku, či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného

prípadu. V danom prípade síce účastníci konania prejavili vôľu uzavrieť nájomnú zmluvu,

ktorej predmetom mala byť nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu, z vykonaného dokazovania

však jednoznačne vyplynulo, že medzi účastníkmi nebolo jasné, ktorá konkrétna

nehnuteľnosť a v akej výmere má byť predmetom nájmu, čo potvrdili obaja účastníci. Zo

všetkých vyššie uvedených skutočností preto nesporne vyplýva, že medzi účastníkmi konania

nedošlo k uzavretiu platnej nájomnej zmluvy, a to ani konkludentnou formou. Vzhľadom na

to, že medzi účastníkmi nebola platne uzatvorená zmluva, nemohlo dôjsť ani k odstúpeniu

od zmluvy, nakoľko platné odstúpenie od zmluvy v prvom rade predpokladá, že bola zmluva,

od ktorej sa má odstúpiť, platne uzatvorená. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi nebola

platne uzatvorená nájomná zmluva, žalovaný užíval nehnuteľnosť patriacu žalobcovi, čím

získal plnenie z neplatného právneho úkonu, a preto je potrebné právny vzťah medzi

účastníkmi posúdiť podľa ustanovení § 451 a nasl. Obč. zákonníka o bezdôvodnom

obohatení, tak ako to správne uskutočnil aj súd prvého stupňa.

Odvolací súd posúdil ako dôvodné zamietnutie žaloby aj v časti, v ktorej sa žalobca

domáhal vypratania jemu patriacej nehnuteľnosti, keď sa v plnom rozsahu stotožnil

so záverom prvostupňového súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že

žalovaný nevypratal predmet nájmu po ukončení nájomného vzťahu, resp. po ukončení

užívania, Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, akú výmeru z parcely č. 7872

žalovaný užíval, nepreukázal, koľko zeminy bolo dovezenej žalobcom, koľko jej bolo

odvezenej zo strany žalovaného z predmetu užívania v období od 23. 9. do 30. 10. 2009, keď

sám svedok A. Č. uviedol, že nebola žiadna evidencia o tom, koľko zeminy žalovaný

naviezol a odviezol z predmetu užívania. Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom tvrdenia,

že v rozhodnom období okrem žalovaného nikto iný nenavážal zeminu na predmetný

pozemok žalobcu, keď sám svedok A. Č. uviedol, že na prístupovej ceste na predmetný

pozemok ráno otvoril rampu a večer ju zamkol a on nebol fyzicky pri rampe celý deň počas

rozhodného obdobia. Ani pri uzavretí nájomnej zmluvy nedošlo medzi účastníkmi konania k

riadnemu odovzdaniu predmetu nájmu a ani po ukončení zmluvného vzťahu medzi

účastníkmi konania nedošlo k odovzdaniu predmetu nájmu a to práve z dôvodu, že žalobca

zabránil žalovanému vstup na predmet nájmu.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že toto bolo vydané v súlade s procesnými

pravidlami občianskeho súdneho konania, je skutkovo i právne podložené. Rozhodnutie

odvolacieho súdu je náležité odôvodnené, zrozumiteľné, preskúmateľné a odvolací súd sa

v ňom vyporiadal so všetkými relevantnými argumentmi obsiahnutými v odvolaní

sťažovateľa. Odvolací súd reagoval na odvolacie námietky odvolateľa a svoje rozhodnutie

odôvodnil v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie rozsudku stanovujú príslušné

zákonné ustanovenia ( ) rešpektujúc to, že odôvodnenie rozhodnutia

musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd

rozhoduje o jeho právnej veci (). K jasným a zrozumiteľným dôvodom

rozhodnutia odvolacieho súdu nie je potrebné nič dodať.

Na základe uvedených skutočností preto postup odvolacieho súdu v predmetnom

konaní považujem za vecne správny a sťažnosť sťažovateľa navrhujem posúdiť ako

nedôvodnú a ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť, pretože sa nestotožňujem

s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v jej ústavnej sťažnosti, ktorá považuje

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za formalistické, nepreskúmateľné a svojvoľné,

porušujúce zásady spravodlivého procesu podľa SR a

Dohovoru...»

Predseda krajského súdu v podaní z 15. apríla 2014 a právna zástupkyňa

sťažovateľky v podaní z 9. mája 2014 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní veci patriacich do ich

právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu

ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň

zasahovať ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , ). Z tohto postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré

sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto

ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich

postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov (, ). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (,

). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu).

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné

spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj

potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj

námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

č. k. -215 z 2. októbra 2013.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudok krajského súdu

č. k. -215 z 2. októbra 2013 je arbitrárny z dôvodu, že a) odvolací súd

vykonal formalistickú interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu o neurčitosti nájomnej

zmluvy pre nepresnosť v konkrétnej parcele či jej výmere, b) krajský súd neakceptoval

dôkazný návrh sťažovateľky iba pre nehospodárnosť konania – ním by sa bola absolútne

preukázala podstatná skutočnosť, a to že na predmetnom pozemku sa doteraz nachádza

zemina dovezená žalovaným spod budovaného nového Zimného štadióna v Bratislave,

c) krajský súd sťažovateľku zaťažil excesívnym dôkazným bremenom, keď od nej

požadoval preukázať množstvo zeminy dovezenej a odvezenej žalovaným v období

od 23. septembra do 30. októbra 2009, pretože toto nemôže sťažovateľka nijako dokázať,

keďže to nepatrilo do jej práv a povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. Na strane

druhej, keď žiadala sťažovateľka od súdu, aby si tieto údaje vyžiadal od žalovaného, tento

návrh bezdôvodne (iba s poukazom na hospodárnosť konania) zamietol. Hoci povinnosť

tvrdenia a hlavne preukazovania má svoje mantinely, krajský súd sa nimi neriadil, keď

žiadal preukázať, „či okrem žalovaného nikto iný nenavážal zeminu na sporný pozemok...“,

čím sťažovateľa zaťažil preukázaním tzv. neexistujúcej skutočnosti.

Úlohou ústavného súdu je v tomto prípade posúdiť, či napadnutým rozsudkom

krajský súd poskytol sťažovateľke adekvátnu ochranu jej označeným právam, najmä však

jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému ods. a právu

na spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný text podľa umožňuje sa domáhať práv uvedených

v len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ústavný súd

preto preskúmal aj konanie na všeobecných súdoch cez všeobecne platné zákony, ktoré

upravujú danú problematiku.

Ústavný súd musel preskúmať aj postup všeobecných súdov ako aplikuje právnu

úpravu stavebného konania a odpadov.

Podľa o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“)

stavenisko musí mať zabezpečený odvoz alebo likvidáciu odpadu.

Podľa § 46a ods. 1 stavebného zákona stavbyvedúci organizuje, riadi a koordinuje

stavebné práce a iné činnosti na stavenisku a na stavbe a vedie o nich evidenciu

v stavebnom denníku.

Podľa § 46b ods. 1 písm. a) stavebného zákona osoba vykonávajúca stavebný dozor...

sleduje vedenie stavebného denníka.

Podľa o odpadoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“) držiteľ

odpadu je pôvodca odpadu alebo fyzická osoba, alebo právnická osoba, u ktorej sa odpad

nachádza.

Podľa § 19 ods. 1 písm. h) zákona o odpadoch držiteľ odpadu je povinný viesť

a uchovávať evidenciu o druhoch a množstve odpadov, s ktorými nakladá, a o ich

zhodnotení a zneškodnení.

Podľa § 40c ods. 1 zákona o odpadoch stavebné odpady a odpady z demolácií sú

odpady, ktoré vznikajú v dôsledku uskutočňovania stavebných prác, zabezpečovacích prác,

ako aj prác vykonávaných pri údržbe stavieb (udržiavacie práce), pri úprave (rekonštrukcii)

stavieb alebo odstraňovaní (demolácii) stavieb.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -215 z 2. októbra 2013

uviedol:

„... Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenie, ,že žalovaný nevypratal predmet nájmu po

ukončení nájomného vzťahu, resp. po ukončení užívania, nakoľko ani zo žalobcom

predloženého polohopisného a výškopisného plánu zo dňa 8. 3. 2011 nevyplýva, kedy a kým

2

bola na plochu 32.146 mzameranú podľa Polohopisného a výškopisného plánu

vyhotoveného dňa 10. 03. 2011 navezená a rozprestretá zemina, ktoré zameranie nebolo

vykonané za prítomnosti účastníkov konania po ukončení užívacieho vzťahu, ale až 8. 3.

2011. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, akú výmeru z parcely č. 7872

žalovaný užíval. Žalobca nepreukázal koľko zeminy bolo dovezenej žalovaným a koľko jej

bolo odvezenej zo strany žalovaného v období od 23. 9. do 30. 10. 2009, keď sám svedok A.

Č. uviedol, že nebola žiadna evidencia o tom, koľko zeminy žalovaný naviezol a odviezol z

predmetu užívania. Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom tvrdenia, že v rozhodnom

období okrem žalovaného nikto iný nenavážal zeminu na predmetný pozemok žalobcu, keď

sám svedok Č. uviedol, že na prístupovej ceste na predmetný pozemok ráno otvoril rampu a

večer ju zamkol a on nebol fyzicky pri rampe celý deň počas rozhodného obdobia. Ani pri

uzavretí nájomnej zmluvy nedošlo medzi účastníkmi konania k riadnemu odovzdaniu

predmetu nájmu a ani po ukončení zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania nedošlo k

odovzdaniu predmetu nájmu a to práve z dôvodu, že žalobca zabránil žalovanému vstup na

predmet nájmu. Taktiež ani z písomných podaní ORPT v Bratislave III ani z predbežného

posúdenia hygienického stavu pozemkov pre znalca J. T. z apríla 2011, ktoré sú súčasťou

spisového materiálu nevyplýva, koľko zeminy a na akej ploche bolo navezenej zo strany

žalovaného...“

Krajský súd oprel svoje rozhodnutie o záver, že v danom prípade sťažovateľka

neuniesla dôkazné bremeno, keďže nevedela presne uviesť, koľko zeminy bolo na pozemok

dovezenej a odvezenej a či aj niekto iný navážal na predmetný pozemok zeminu. Nebolo

v možnostiach sťažovateľky preukázať tieto skutočnosti. V tejto súvislosti ústavný súd

uvádza, že dôkazné bremeno o množstve zeminy uloženej na predmetnom pozemku malo

zaťažovať žalovaného vzhľadom na to, že v zmysle § 43i ods. 3 písm. f) stavebného zákona

stavenisko malo mať zabezpečený odvoz alebo likvidáciu odpadu. Tieto skutočnosti mali

byť uvedené aj v stavebnom denníku. Preukázanie množstva zeminy bolo možné preukázať

napr. vyžiadaním si stavebného denníka od žalovaného, výsluchom stavbyvedúceho alebo

osoby vykonávajúcej stavebný dozor. Ďalej v zmysle § 19 ods. 1 písm. h) zákona

o odpadoch držiteľ odpadu mal povinnosť viesť a uchovávať evidenciu o druhoch

a množstve odpadov, s ktorými nakladá. Preukázanie tejto skutočnosti bolo možné

vyžiadaním evidenčného listu odpadu od žalovaného. Ústavný súd konštatuje, že

napadnutým rozsudkom krajský súd neposkytol sťažovateľke adekvátnu ochranu jej

základným právam. Krajský súd je povinný v rámci odvolacieho konania vec opätovne

prerokovať a v rámci rozhodovania zohľadniť aj už uvedené skutočnosti.

Ústavný súd zistil, že krajský súd postupoval arbitrárne tým, že vo svojom

rozhodnutí nezohľadnil existujúcu právnu úpravu týkajúcu sa stavebného konania (stavebný

zákon) a tiež aj nakladania s odpadmi (zákon o odpadoch), a konštatoval, že takúto

povinnosť preukázať množstvo materiálu neuniesol žalobca. Právna úprava platná pre tieto

právne vzťahy ukazuje, kto bol povinný takéto výpočty uvádzať.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu porušiť základné právo vlastniť majetok

podľa možno len vtedy, keď orgán verejnej moci, ktorý o veci

rozhoduje, porušil právo na spravodlivé konanie zaručené .

Keďže ústavný súd zistil porušenie , došlo aj k porušeniu

základného práva zaručeného .

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -215 z 2. októbra 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľky

vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil

rozsudok krajského súdu č. k. -215 z 2. októbra 2013 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Elenou

Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava. Právna zástupkyňa sťažovateľky si v sťažnosti

z 29. novembra 2013 uplatnila trovy konania v sume 331,12 € za dva úkony právnej služby

vrátane DPH.

Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trov

konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku

2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa

sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky.

Právna zástupkyňa je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena

a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov

konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu predstavuje sumu 331,12 €. Ústavný

súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej

zástupkyni sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014