Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 291/2014
PDF · 262.07 KB
No categories available
IV. ÚS 291/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť O. N., zastúpenej
advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 34 Cbi 31/2009 v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia od
platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára
2014 osobne doručená sťažnosť O. N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 31/2009 (ďalej aj
„napadnuté konanie“) v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia od
platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že krajský súd uznesením
č. k. 34 NcCb 21/2007-Sn-117 z 19. novembra 2007 sťažovateľke (odporkyni, pozn.) uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Rob 133/2007 zo 16. marca 2007 (ďalej
len „platobný rozkaz okresného súdu zo 16. marca 2007“) v sume 15 332 €.
Sťažovateľka „3. 12. 2007 požiadala KS BB o oslobodenie od súdneho poplatku
po prvý krát a o tejto jej žiadosti bolo zamietavo rozhodnuté podľa pomerov sťažovateľky
v čase rozhodovania.
Dňa 22. 06. 2012 sťažovateľka doručila na KS BB novú žiadosť o oslobodenie od
súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu. Túto žiadosť odôvodnila zmenou
majetkových pomerov. Súd bol o tejto žiadosti povinný znovu rozhodnúť, pričom mal
skúmať, či sa majetkové pomery sťažovateľky zmenili alebo nie.
KS BB neformálnym prípisom zo dňa 26. 10. 2010 (správne má byť 26. 10. 2012,
pozn.) oznámil sťažovateľke, že jej žiadosti nerozhodne z dôvodu predchádzajúceho
zamietnutia žiadosti v roku 2008, čo má zakladať prekážku rozhodnutej veci.
OSP predovšetkým neumožňuje vybaviť žiadosť o oslobodenie tak, že o nej súd vôbec
nerozhodne. Pri každej podanej žiadosti o oslobodenie musí súd skúmať, či prišlo alebo
neprišlo k zmene pomerov na strane účastníka, resp. či pomery, z ktorých vychádzal súd pri
predchádzajúcom rozhodnutí boli zistené správne. Výsledkom takéhoto procesného postupu
môže byť buď rozhodnutie o priznaní alebo o nepriznaní oslobodenia.
Rozhodnutie o priznaní/nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku má formu
uznesenia, doručuje sa žiadateľovi a proti rozhodnutiu má tento účastník právo podať
odvolanie, ak súd jeho návrhu v celom rozsahu nevyhovel (ust. § 202 ods. 3 písm. d) OSP
a contrario).
Súd teda postupoval vecne aj procesné nesprávne, keď sa úplne odmietol žiadosťou
sťažovateľky zaoberať.
Súd pritom paradoxne neskôr rozhodol o v poradí treťom návrhu sťažovateľky na
priznanie oslobodenia, ktorým reagovala na uloženie poplatku za odvolanie. Tomuto
návrhu súd vyhovel a oslobodenie od poplatku za odvolanie (4.096,- €) jej priznal. O
oslobodení od poplatku za odpor, ktorý je trojnásobne vyšší (15.332,- €), však súd odmieta
rozhodnúť, napriek tomu, že neskorším priznaním oslobodenia od nižšieho poplatku za
odvolanie fakticky potvrdil, že majetková situácia sťažovateľky odôvodňuje priznanie
oslobodenia aj od poplatku za odpor.
Podotýkam, že medzi prvou a druhou žiadosťou sťažovateľky uplynulo 5 rokov, takže
je určite nejde o žiadosť, ktorá by bola zjavne neopodstatnená, predčasná a iba
zneužívajúca právo požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov...“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje takto:
«Súd teda môže znovu konať vo veci žiadosti sťažovateľky o priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov, aj vtedy, ak došlo k zmene pomerov účastníka konania alebo ak
pomery účastníka sú iné, než z akých súd vychádzal. Pokiaľ oslobodenie pôvodne priznané
nebolo a majetkové pomery účastníka sa zmenili k horšiemu, je zmena takého rozhodnutia
nielen možná, ale aj nutná a žiaduca v záujme ochrany práva účastníka na súdnu ochranu.
Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn.: 3 Obdo 51/2008: „Totožnosť predmetu konania je
daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, ktorými bol už uplatnený (z rovnakého stavu). Právoplatné rozhodnutie
súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci však iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už
právoplatne rozhodnuté.“
Rozhodnutie o priznaní/nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov zakladá
prekážku rozhodnutej veci iba v prípade, ak súd pri priznaní/nepriznaní oslobodenia
vychádzal zo správne zistených pomerov účastníka a tieto sa neskôr nezmenili.
U sťažovateľky však k zmene pomerov došlo...
Inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov má zabezpečiť, že pre nikoho nebude jeho
bezmajetnosť predstavovať prekážku prístupu k spravodlivosti. Priznanie oslobodenia nie je
veľkorysým dobrodením štátu, ale nevyhnutným korektívom štátom uloženej poplatkovej
povinnosti, ktorá svojimi dôsledkami môže predstavovať bariéru prístupu k spravodlivosti
pre menej majetných. V súlade s uvedeným teda pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia má
súd posudzovať výlučne to, či aktuálne majetkové pomery dovoľujú účastníkovi konania
zaplatiť súdny poplatok.
Sťažovateľka okrem zmeny svojich majetkových pomerov, ktorá spočívala v tom, že
potenciálna pohľadávka vo výške 5.840,67 €, ktorou odôvodňoval súd zamietnutie prvej
žiadosti o oslobodenie, nebola sťažovateľke nakoniec priznaná. V rozpore s očakávaniami
súdu tak táto pohľadávka nemôže poslúžiť ako zdroj prostriedkov na zaplatenie súdneho
poplatku. Nechávam teraz bokom otázku, či ešte neuspokojená pohľadávka môže slúžiť na
úhradu súdneho poplatku a teda či je dôvodom na nepriznanie oslobodenia.
Sťažovateľka tiež veľmi logicky poukazovala na skutočnosť, že jej bezmajetnosť bola
nad akúkoľvek pochybnosť preukázaná výkonom rozhodnutia o jej poplatkovej povinnosti
Justičnou pokladnicou. Výkonom rozhodnutia sa poplatok nepodarilo uspokojiť, ale tento
prebieha dodnes zrážkami z dôchodku, obdobne ako keby si sťažovateľka zobrala pôžičku,
ktorú nie je schopná splácať. Domnelá pohľadávka sťažovateľky, ktorá bola hlavným
dôvodom pre prvotné nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, nemohla ani v rámci
výkonu rozhodnutia poslúžiť na uspokojenie súdneho poplatku, čím bola nad akúkoľvek
pochybnosť potvrdená bezmajetnosť sťažovateľky a danosť dôvodov pre oslobodenie od
súdnych poplatkov.
Účelom a zmyslom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov je zamedziť sociálnej
a majetkovej likvidácii účastníka konania v dôsledku využitia jeho ústavného práva na
súdnu ochranu a s tým spojenou povinnosťou platiť súdne poplatky. Ak by súd nebral na
uvedené zreteľ, ale by vynucoval splnenie poplatkovej povinnosti aj od účastníka, ktorého
majetkové pomery zaplatenie súdneho poplatku neumožňujú, správal by sa ako úžerník
vymáhajúci pohľadávku, ktorej vzniku sa dlžník vzhľadom na svoju tiesnivú situáciu fakticky
vyhnúť nemohol, pričom by tak konal aj za cenu, že svoju obeť uvrhne do úplnej biedy.
Takéto správanie by nebolo v súlade s poslaním súdu ako ochrancu spravodlivosti, ale súd
by sa stal nástrojom pomsty a zlomyseľnosti.
Voči sťažovateľke bol pritom uplatnený nárok v značnej výške, ktorý považuje za
neoprávnený, pričom platobným rozkazom bola zaviazaná k jeho zaplateniu bez možnosti
vyjadriť sa k oprávnenosti nároku a predkladať dôkazy. Na plné využite svojich procesných
práv preto musela podať proti platobnému rozkazu odpor. Pokiaľ je bránenie sa nároku
spojené s uvalením veľkého finančného bremena spočívajúceho v súdnom poplatku za
odpor, nastáva situácia porušovania práva na súdnu ochranu.
Judikatúra ESĽP sa pritom k otázke súdnych poplatkov stavia úplne jednoznačne -
tieto sú prípustné, nesmú však s ohľadom na majetkové pomery predstavovať pre účastníka
konania ťažké finančné bremeno. Osobitne prísne ESĽP posudzuje poplatky, ktoré primárne
slúžia ako príjem štátneho rozpočtu a nie na úhradu nákladov konania (Podbielsku a PPU
proti Poľsku, FC Mretebi proti Gruzínsku). Presne takýto poplatok pritom bol vyrubený
sťažovateľke, keďže suma 15.332,- € mnohonásobne presahuje akékoľvek rozumné náklady
konania.
ESĽP pritom vo veci Ilic proti Rumunsku posúdil ako neprimerané súdne poplatky
vo výške 4.512.000,- lei (žaloba) a 2.256.000,- lei (odvolanie) za situácie, keď účastník
konania má mesačný dôchodok 1.200.000,- lei. Sťažovateľka má dôchodok 358,30 € a je od
nej vymáhaný poplatok 15.332,- €, čo predstavuje extrémnu nespravodlivosť.
Za danej situácie je doslova šokujúcou ignorancia návrhu sťažovateľky na priznanie
oslobodenia od súdneho poplatku podaného z dôvodu zmeny pomerov, pričom sťažovateľka
je zjavne v tiesnivej majetkovej situácii...
Od podania návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku uplynuli 2 roky, napriek
tomu nebolo do dnešného dňa o návrhu sťažovateľky rozhodnuté. Takáto dĺžka konania má
sama o sebe za následok porušenie práva sťažovateľky na rozhodnutie jej veci bez
prieťahov.
Súd je v predmetnej veci stále nečinný, keďže doposiaľ nerozhodol. Súd uznesením zo
dňa 28. 06. 2013 rozhodol, iba o ďalšom, v poradí treťom, návrhu sťažovateľky na
priznanie oslobodenia tak, že ju oslobodil od poplatku za odvolanie, ktorý je trojnásobne
nižší ako poplatok za odpor, čím potvrdil, že majetková situácia sťažovateľky odôvodňuje
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. O oslobodení od poplatku za odpor však
napriek tomu súd zjavne odmieta rozhodnúť.
Dĺžku nečinnosti neodôvodňuje ani právna, či skutková zložitosť veci.
Sťažovateľka sa domáhala odstránenia nečinností súdu sťažnosťou na prieťahy
doručenou dňa 08. 07. 2013. Iné prostriedky nápravy k dispozícii nemá, ak možno vôbec
sťažnosť predsedovi súdu považovať za účinný prostriedok nápravy.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 34 Cbi/31/2009 pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky zo dňa 22. 06. 2012 na
priznanie oslobodenia do súdnych poplatkov porušené bolo.
2. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €,
ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici.
3. Krajskému súdu v Banskej Bystrici prikazuje konať bez prieťahov o návrhu
sťažovateľky zo dňa 22. 06. 2012 na priznanie oslobodenia do súdnych poplatkov.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho
zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, čo
odôvodňuje takto:
„Vzhľadom na predmet konania, tiesnivú majetkovú a životnú situáciu sťažovateľky,
do ktorej sa dostala práve v dôsledku vymáhania súdneho poplatku, celkovú dobu konania,
nečinnosť súdu a správanie sťažovateľky, ktorá k prieťahom neprispela, považuje
sťažovateľka za primerané finančné zadosťučinenie za utrpenú ujmu na jej základnom
práve sumu 6.000,- €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 31/2009 v súvislosti
s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov
z 22. júna 2012
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že o jej opätovnom návrhu na priznanie
oslobodenia od platenia súdneho poplatku z 22. júna 2012 za odpor podaný 30. marca 2007
proti platobnému rozkazu vydanému okresným súdom 16. marca 2007, ktorý odôvodnila
zmenou jej majetkových pomerov, krajský súd nerozhodol, pričom len „prípisom zo dňa
26. 10. 2010 (správne má byť 26. 10. 2012, pozn.) oznámil sťažovateľke, že o jej žiadosti
nerozhodne z dôvodu predchádzajúceho zamietnutia žiadosti v roku 2008, čo má zakladať
prekážku rozhodnutej veci. OSP predovšetkým neumožňuje vybaviť žiadosť o oslobodenie
tak, že o nej súd vôbec nerozhodne. Pri každej podanej žiadosti o oslobodenie musí súd
skúmať, či prišlo alebo neprišlo k zmene pomerov na strane účastníka, resp. či pomery,
z ktorých vychádzal súd pri predchádzajúcom rozhodnutí boli zistené správne. Výsledkom
takéhoto procesného postupu môže byť buď rozhodnutie o priznaní alebo o nepriznaní
oslobodenia.“.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd zo spisovej
dokumentácie krajského súdu zistil nasledovné:
Navrhovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 18. septembra 2006 domáhal
proti sťažovateľke zaplatenia sumy 188 577,72 € s príslušenstvom. Okresný súd platobným
rozkazom zo 16. marca 2007 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
7 698 225,63 Sk s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania.
Proti platobnému rozkazu vydanému okresným súdom 16. marca 2007 podala
sťažovateľka 30. marca 2007 odpor. Okresný súd postúpil spis vzťahujúci sa na napadnuté
konanie v súlade s § 104a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodu, že nesúhlasil s postúpením spisu
z krajského súdu. Najvyšší súd uznesením z 20. septembra 2007 rozhodol, že na konanie je
vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý uznesením z 19. novembra 2007 uložil
sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu
vydanému okresným súdom 16. marca 2007.
Sťažovateľka návrhom z 3. decembra 2007 požiadala krajský súd o oslobodenie od
platenia súdneho poplatku za podaný odpor, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením
sp. zn. 34 NcCb 21/2007 z 12. februára 2008 (ďalej len „uznesenie z 12. februára 2008
o nepriznaní oslobodenia za odpor“) tak, že sťažovateľke oslobodenie od platenia súdneho
poplatku nepriznal.
Na základe sťažovateľkou podaného odvolania najvyšší súd uznesenie krajského
súdu z 12. februára 2008 o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odpor
potvrdil svojím uznesením sp. zn. 2 Obo 57/2008 z 25. júna 2008 (označené uznesenie
nadobudlo právoplatnosť v spojení s prvostupňovým rozhodnutím 7. augusta 2008, pozn.).
Dňa 22. júna 2012 sťažovateľka doručila krajskému súdu opätovný návrh na
priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu
okresného súdu zo 16. marca 2007, o ktorom krajský súd nerozhodol, pričom sťažovateľku
o tomto informoval prípisom z 26. októbra 2012.
Dňa 3. augusta 2008 bola veci pridelená nová sp. zn. 34 Cbi 31/2009, pričom
následne krajský súd o nej (vo veci samej) rozhodol rozsudkom sp. zn. 34 Cbi 31/2009
z 18. februára 2013 (ďalej len „rozsudok z 18. februára 2013“) tak, že sťažovateľke uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 68 281,70 € s príslušenstvom a vo zvyšnej časti
žalobu zamietol.
Sťažovateľka podala proti rozsudku z 18. februára 2013 odvolanie, na základe čoho
jej krajský súd uznesením č. k. 34 Cbi 31/2009-480 z 15. marca 2013 uložil povinnosť
zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok.
Proti označenému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala odvolanie
a zároveň návrh na oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky. O tomto návrhu
krajský súd rozhodol tak, že uznesením č. k. 34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013 priznal
sťažovateľke oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané odvolanie. Proti tomuto
uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala 12. júla 2013 odvolanie, v ktorom namietala,
že krajský súd nerozhodol o oslobodení od povinnosti platiť súdny poplatok za celé
konanie, a to so spätnou účinnosťou, pričom navrhla, aby odvolací súd zmenil prvostupňové
rozhodnutie tak, že sťažovateľke priznáva oslobodenie pre celé konanie so spätnou
účinnosťou.
Najvyšší súd ako súd odvolací o odvolaniach sťažovateľky proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013 a proti rozsudku krajského súdu
z 18. februára 2013 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Obo 32/2013 a sp. zn. 5 Obo 33/2013
z 20. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu z 18. februára 2013 v časti, ktorou bola
sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 68 281,70 € s príslušenstvom, potvrdil,
vo zvyšku odvolanie sťažovateľky odmietol a uznesenie krajského súdu č. k.
34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013 potvrdil ako vecne správne.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 203/09).
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv krajský
súd a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho postupom v napadnutom konaní
(nerozhodnutím o oslobodení od platenia súdneho poplatku za odpor podaný proti
platobnému rozkazu okresného súdu zo 16. marca 2007) bolo porušené jej základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v odvolaní doručenom krajskému súdu 12. júla
2013 proti jeho uzneseniu č. k. 34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013 sa sťažovateľka
domáhala rozhodnutia o oslobodení od platenia súdnych poplatkov za celé konanie spätne
(vrátane oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odpor podaný proti platobnému
rozkazu okresného súdu zo 16. marca 2007, pozn.).
Ústavný súd na základe uvedenej skutočnosti konštatuje, že sťažovateľka mala
v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci právo namietať v rámci odvolacieho konania
postup krajského súdu, ktorým tento nerozhodol podľa názoru sťažovateľky o jej návrhu
o spätnom oslobodení od platenia súdnych poplatkov, teda aj o návrhu na oslobodenie od
platenia súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu okresného súdu zo 16. marca
2007 (oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu
okresného súdu zo 16. marca 2007 sa sťažovateľka domáhala aj návrhom z 22. júna 2012,
pozn.), čo aj využila, pričom o jej odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší
súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť v rámci odvolacieho konania vedeného pod
sp. zn. 5 Obo 32/2013 o námietke sťažovateľky týkajúcej sa (ne)rozhodovania krajského
súdu o spätnom oslobodení od platenia súdneho poplatku za ňou podaný odpor vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 34 Cbi 31/2009 v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia
do platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Sťažovateľka v súvislosti s postupom krajského súdu v napadnutom konaní namieta,
že tento o jej návrhu na oslobodenie od platenia súdneho poplatku z 22. júna 2012
nerozhodol, pričom „Takáto dĺžka konania má sama o sebe za následok porušenie práva
sťažovateľky na rozhodnutie jej veci bez prieťahov. Súd je v predmetnej veci stále nečinný,
keďže doposiaľ nerozhodol. Súd uznesením zo dňa 28. 06. 2013 rozhodol, iba o ďalšom,
v poradí treťom, návrhu sťažovateľky na priznanie oslobodenia tak, že ju oslobodil od
poplatku za odvolanie, ktorý je trojnásobne nižší ako poplatok za odpor, čím potvrdil, že
majetková situácia sťažovateľky odôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.“.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
V nadväznosti na už uvádzané skutkové zistenia (pozri časť II.1 tohto uznesenia)
ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom
k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).
Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03,
I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade krajským
súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už
nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd
sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (26. februára 2014,
pozn.) krajský súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže
v tom čase už v merite veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 34 Cbi 31/2009 z 18. februára 2013
a rozhodol aj o návrhu sťažovateľky na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku
(uznesenie krajského súdu č. k. 34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013, pozn.), pričom spis
vzťahujúci sa na napadnuté konanie sa nachádzal na najvyššom súde na účely rozhodnutia
o odvolaniach sťažovateľky proti označenému rozsudku krajského súdu a označenému
uzneseniu krajského súdu. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie vedené krajským
súdom bol zaslaný najvyššiemu súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach 17. júla 2013.
S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že krajský súd v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu už nemohol podniknúť žiadne zákonné kroky na odstránenie
stavu právnej neistoty, pretože v danom čase bol už spis vzťahujúci sa na napadnuté
konanie v dispozičnej sfére najvyššieho súdu na účely rozhodnutia o opravných
prostriedkoch podaných sťažovateľkou [vrátane odvolania sťažovateľky proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013, ktorým okrem iného namietala
(ne)rozhodnutie krajského súdu o spätnom oslobodení od platenia súdneho poplatku za ňou
podaný odpor].
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2014