Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 291/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť O. N., zastúpenej

advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia od

platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára

2014 osobne doručená sťažnosť O. N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“) v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia od

platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že krajský súd uznesením

č. k. 34 NcCb 21/2007-Sn-117 z 19. novembra 2007 sťažovateľke (odporkyni, pozn.) uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. marca 2007 (ďalej

len „platobný rozkaz okresného súdu zo 16. marca 2007“) v sume 15 332 €.

Sťažovateľka „3. 12. 2007 požiadala KS BB o oslobodenie od súdneho poplatku

po prvý krát a o tejto jej žiadosti bolo zamietavo rozhodnuté podľa pomerov sťažovateľky

v čase rozhodovania.

Dňa 22. 06. 2012 sťažovateľka doručila na KS BB novú žiadosť o oslobodenie od

súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu. Túto žiadosť odôvodnila zmenou

majetkových pomerov. Súd bol o tejto žiadosti povinný znovu rozhodnúť, pričom mal

skúmať, či sa majetkové pomery sťažovateľky zmenili alebo nie.

KS BB neformálnym prípisom zo dňa 26. 10. 2010 (správne má byť 26. 10. 2012,

pozn.) oznámil sťažovateľke, že jej žiadosti nerozhodne z dôvodu predchádzajúceho

zamietnutia žiadosti v roku 2008, čo má zakladať prekážku rozhodnutej veci.

predovšetkým neumožňuje vybaviť žiadosť o oslobodenie tak, že o nej súd vôbec

nerozhodne. Pri každej podanej žiadosti o oslobodenie musí súd skúmať, či prišlo alebo

neprišlo k zmene pomerov na strane účastníka, resp. či pomery, z ktorých vychádzal súd pri

predchádzajúcom rozhodnutí boli zistené správne. Výsledkom takéhoto procesného postupu

môže byť buď rozhodnutie o priznaní alebo o nepriznaní oslobodenia.

Rozhodnutie o priznaní/nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku má formu

uznesenia, doručuje sa žiadateľovi a proti rozhodnutiu má tento účastník právo podať

odvolanie, ak súd jeho návrhu v celom rozsahu nevyhovel (ust.

a contrario).

Súd teda postupoval vecne aj procesné nesprávne, keď sa úplne odmietol žiadosťou

sťažovateľky zaoberať.

Súd pritom paradoxne neskôr rozhodol o v poradí treťom návrhu sťažovateľky na

priznanie oslobodenia, ktorým reagovala na uloženie poplatku za odvolanie. Tomuto

návrhu súd vyhovel a oslobodenie od poplatku za odvolanie (4.096,- €) jej priznal. O

oslobodení od poplatku za odpor, ktorý je trojnásobne vyšší (15.332,- €), však súd odmieta

rozhodnúť, napriek tomu, že neskorším priznaním oslobodenia od nižšieho poplatku za

odvolanie fakticky potvrdil, že majetková situácia sťažovateľky odôvodňuje priznanie

oslobodenia aj od poplatku za odpor.

Podotýkam, že medzi prvou a druhou žiadosťou sťažovateľky uplynulo 5 rokov, takže

je určite nejde o žiadosť, ktorá by bola zjavne neopodstatnená, predčasná a iba

zneužívajúca právo požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov...“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje takto:

«Súd teda môže znovu konať vo veci žiadosti sťažovateľky o priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov, aj vtedy, ak došlo k zmene pomerov účastníka konania alebo ak

pomery účastníka sú iné, než z akých súd vychádzal. Pokiaľ oslobodenie pôvodne priznané

nebolo a majetkové pomery účastníka sa zmenili k horšiemu, je zmena takého rozhodnutia

nielen možná, ale aj nutná a žiaduca v záujme ochrany práva účastníka na súdnu ochranu.

Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn.: : „Totožnosť predmetu konania je

daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých

skutkových tvrdení, ktorými bol už uplatnený (z rovnakého stavu). Právoplatné rozhodnutie

súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci však iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už

právoplatne rozhodnuté.“

Rozhodnutie o priznaní/nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov zakladá

prekážku rozhodnutej veci iba v prípade, ak súd pri priznaní/nepriznaní oslobodenia

vychádzal zo správne zistených pomerov účastníka a tieto sa neskôr nezmenili.

U sťažovateľky však k zmene pomerov došlo...

Inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov má zabezpečiť, že pre nikoho nebude jeho

bezmajetnosť predstavovať prekážku prístupu k spravodlivosti. Priznanie oslobodenia nie je

veľkorysým dobrodením štátu, ale nevyhnutným korektívom štátom uloženej poplatkovej

povinnosti, ktorá svojimi dôsledkami môže predstavovať bariéru prístupu k spravodlivosti

pre menej majetných. V súlade s uvedeným teda pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia má

súd posudzovať výlučne to, či aktuálne majetkové pomery dovoľujú účastníkovi konania

zaplatiť súdny poplatok.

Sťažovateľka okrem zmeny svojich majetkových pomerov, ktorá spočívala v tom, že

potenciálna pohľadávka vo výške 5.840,67 €, ktorou odôvodňoval súd zamietnutie prvej

žiadosti o oslobodenie, nebola sťažovateľke nakoniec priznaná. V rozpore s očakávaniami

súdu tak táto pohľadávka nemôže poslúžiť ako zdroj prostriedkov na zaplatenie súdneho

poplatku. Nechávam teraz bokom otázku, či ešte neuspokojená pohľadávka môže slúžiť na

úhradu súdneho poplatku a teda či je dôvodom na nepriznanie oslobodenia.

Sťažovateľka tiež veľmi logicky poukazovala na skutočnosť, že jej bezmajetnosť bola

nad akúkoľvek pochybnosť preukázaná výkonom rozhodnutia o jej poplatkovej povinnosti

Justičnou pokladnicou. Výkonom rozhodnutia sa poplatok nepodarilo uspokojiť, ale tento

prebieha dodnes zrážkami z dôchodku, obdobne ako keby si sťažovateľka zobrala pôžičku,

ktorú nie je schopná splácať. Domnelá pohľadávka sťažovateľky, ktorá bola hlavným

dôvodom pre prvotné nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, nemohla ani v rámci

výkonu rozhodnutia poslúžiť na uspokojenie súdneho poplatku, čím bola nad akúkoľvek

pochybnosť potvrdená bezmajetnosť sťažovateľky a danosť dôvodov pre oslobodenie od

súdnych poplatkov.

Účelom a zmyslom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov je zamedziť sociálnej

a majetkovej likvidácii účastníka konania v dôsledku využitia jeho ústavného práva na

súdnu ochranu a s tým spojenou povinnosťou platiť súdne poplatky. Ak by súd nebral na

uvedené zreteľ, ale by vynucoval splnenie poplatkovej povinnosti aj od účastníka, ktorého

majetkové pomery zaplatenie súdneho poplatku neumožňujú, správal by sa ako úžerník

vymáhajúci pohľadávku, ktorej vzniku sa dlžník vzhľadom na svoju tiesnivú situáciu fakticky

vyhnúť nemohol, pričom by tak konal aj za cenu, že svoju obeť uvrhne do úplnej biedy.

Takéto správanie by nebolo v súlade s poslaním súdu ako ochrancu spravodlivosti, ale súd

by sa stal nástrojom pomsty a zlomyseľnosti.

Voči sťažovateľke bol pritom uplatnený nárok v značnej výške, ktorý považuje za

neoprávnený, pričom platobným rozkazom bola zaviazaná k jeho zaplateniu bez možnosti

vyjadriť sa k oprávnenosti nároku a predkladať dôkazy. Na plné využite svojich procesných

práv preto musela podať proti platobnému rozkazu odpor. Pokiaľ je bránenie sa nároku

spojené s uvalením veľkého finančného bremena spočívajúceho v súdnom poplatku za

odpor, nastáva situácia porušovania práva na súdnu ochranu.

Judikatúra ESĽP sa pritom k otázke súdnych poplatkov stavia úplne jednoznačne -

tieto sú prípustné, nesmú však s ohľadom na majetkové pomery predstavovať pre účastníka

konania ťažké finančné bremeno. Osobitne prísne ESĽP posudzuje poplatky, ktoré primárne

slúžia ako príjem štátneho rozpočtu a nie na úhradu nákladov konania (Podbielsku a PPU

proti Poľsku, FC Mretebi proti Gruzínsku). Presne takýto poplatok pritom bol vyrubený

sťažovateľke, keďže suma 15.332,- € mnohonásobne presahuje akékoľvek rozumné náklady

konania.

ESĽP pritom vo veci Ilic proti Rumunsku posúdil ako neprimerané súdne poplatky

vo výške 4.512.000,- lei (žaloba) a 2.256.000,- lei (odvolanie) za situácie, keď účastník

konania má mesačný dôchodok 1.200.000,- lei. Sťažovateľka má dôchodok 358,30 € a je od

nej vymáhaný poplatok 15.332,- €, čo predstavuje extrémnu nespravodlivosť.

Za danej situácie je doslova šokujúcou ignorancia návrhu sťažovateľky na priznanie

oslobodenia od súdneho poplatku podaného z dôvodu zmeny pomerov, pričom sťažovateľka

je zjavne v tiesnivej majetkovej situácii...

Od podania návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku uplynuli 2 roky, napriek

tomu nebolo do dnešného dňa o návrhu sťažovateľky rozhodnuté. Takáto dĺžka konania má

sama o sebe za následok porušenie práva sťažovateľky na rozhodnutie jej veci bez

prieťahov.

Súd je v predmetnej veci stále nečinný, keďže doposiaľ nerozhodol. Súd uznesením zo

dňa 28. 06. 2013 rozhodol, iba o ďalšom, v poradí treťom, návrhu sťažovateľky na

priznanie oslobodenia tak, že ju oslobodil od poplatku za odvolanie, ktorý je trojnásobne

nižší ako poplatok za odpor, čím potvrdil, že majetková situácia sťažovateľky odôvodňuje

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. O oslobodení od poplatku za odpor však

napriek tomu súd zjavne odmieta rozhodnúť.

Dĺžku nečinnosti neodôvodňuje ani právna, či skutková zložitosť veci.

Sťažovateľka sa domáhala odstránenia nečinností súdu sťažnosťou na prieťahy

doručenou dňa 08. 07. 2013. Iné prostriedky nápravy k dispozícii nemá, ak možno vôbec

sťažnosť predsedovi súdu považovať za účinný prostriedok nápravy.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa SR, právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR a právo na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky zo dňa 22. 06. 2012 na

priznanie oslobodenia do súdnych poplatkov porušené bolo.

2. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €,

ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici.

3. Krajskému súdu v Banskej Bystrici prikazuje konať bez prieťahov o návrhu

sťažovateľky zo dňa 22. 06. 2012 na priznanie oslobodenia do súdnych poplatkov.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho

zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, čo

odôvodňuje takto:

„Vzhľadom na predmet konania, tiesnivú majetkovú a životnú situáciu sťažovateľky,

do ktorej sa dostala práve v dôsledku vymáhania súdneho poplatku, celkovú dobu konania,

nečinnosť súdu a správanie sťažovateľky, ktorá k prieťahom neprispela, považuje

sťažovateľka za primerané finančné zadosťučinenie za utrpenú ujmu na jej základnom

práve sumu 6.000,- €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov

z 22. júna 2012

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že o jej opätovnom návrhu na priznanie

oslobodenia od platenia súdneho poplatku z 22. júna 2012 za odpor podaný 30. marca 2007

proti platobnému rozkazu vydanému okresným súdom 16. marca 2007, ktorý odôvodnila

zmenou jej majetkových pomerov, krajský súd nerozhodol, pričom len „prípisom zo dňa

26. 10. 2010 (správne má byť 26. 10. 2012, pozn.) oznámil sťažovateľke, že o jej žiadosti

nerozhodne z dôvodu predchádzajúceho zamietnutia žiadosti v roku 2008, čo má zakladať

prekážku rozhodnutej veci. predovšetkým neumožňuje vybaviť žiadosť o oslobodenie

tak, že o nej súd vôbec nerozhodne. Pri každej podanej žiadosti o oslobodenie musí súd

skúmať, či prišlo alebo neprišlo k zmene pomerov na strane účastníka, resp. či pomery,

z ktorých vychádzal súd pri predchádzajúcom rozhodnutí boli zistené správne. Výsledkom

takéhoto procesného postupu môže byť buď rozhodnutie o priznaní alebo o nepriznaní

oslobodenia.“.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd zo spisovej

dokumentácie krajského súdu zistil nasledovné:

Navrhovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 18. septembra 2006 domáhal

proti sťažovateľke zaplatenia sumy 188 577,72 € s príslušenstvom. Okresný súd platobným

rozkazom zo 16. marca 2007 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu

7 698 225,63 Sk s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania.

Proti platobnému rozkazu vydanému okresným súdom 16. marca 2007 podala

sťažovateľka 30. marca 2007 odpor. Okresný súd postúpil spis vzťahujúci sa na napadnuté

konanie v súlade s Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodu, že nesúhlasil s postúpením spisu

z krajského súdu. Najvyšší súd uznesením z 20. septembra 2007 rozhodol, že na konanie je

vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý uznesením z 19. novembra 2007 uložil

sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu

vydanému okresným súdom 16. marca 2007.

Sťažovateľka návrhom z 3. decembra 2007 požiadala krajský súd o oslobodenie od

platenia súdneho poplatku za podaný odpor, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 12. februára 2008 (ďalej len „uznesenie z 12. februára 2008

o nepriznaní oslobodenia za odpor“) tak, že sťažovateľke oslobodenie od platenia súdneho

poplatku nepriznal.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania najvyšší súd uznesenie krajského

súdu z 12. februára 2008 o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odpor

potvrdil svojím uznesením sp. zn. z 25. júna 2008 (označené uznesenie

nadobudlo právoplatnosť v spojení s prvostupňovým rozhodnutím 7. augusta 2008, pozn.).

Dňa 22. júna 2012 sťažovateľka doručila krajskému súdu opätovný návrh na

priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu

okresného súdu zo 16. marca 2007, o ktorom krajský súd nerozhodol, pričom sťažovateľku

o tomto informoval prípisom z 26. októbra 2012.

Dňa 3. augusta 2008 bola veci pridelená nová sp. zn. , pričom

následne krajský súd o nej (vo veci samej) rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 18. februára 2013 (ďalej len „rozsudok z 18. februára 2013“) tak, že sťažovateľke uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 68 281,70 € s príslušenstvom a vo zvyšnej časti

žalobu zamietol.

Sťažovateľka podala proti rozsudku z 18. februára 2013 odvolanie, na základe čoho

jej krajský súd uznesením č. k. -480 z 15. marca 2013 uložil povinnosť

zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok.

Proti označenému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala odvolanie

a zároveň návrh na oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky. O tomto návrhu

krajský súd rozhodol tak, že uznesením č. k. -508 z 28. júna 2013 priznal

sťažovateľke oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané odvolanie. Proti tomuto

uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala 12. júla 2013 odvolanie, v ktorom namietala,

že krajský súd nerozhodol o oslobodení od povinnosti platiť súdny poplatok za celé

konanie, a to so spätnou účinnosťou, pričom navrhla, aby odvolací súd zmenil prvostupňové

rozhodnutie tak, že sťažovateľke priznáva oslobodenie pre celé konanie so spätnou

účinnosťou.

Najvyšší súd ako súd odvolací o odvolaniach sťažovateľky proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -508 z 28. júna 2013 a proti rozsudku krajského súdu

z 18. februára 2013 rozhodol rozsudkom sp. zn. a sp. zn.

z 20. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu z 18. februára 2013 v časti, ktorou bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 68 281,70 € s príslušenstvom, potvrdil,

vo zvyšku odvolanie sťažovateľky odmietol a uznesenie krajského súdu č. k.

-508 z 28. júna 2013 potvrdil ako vecne správne.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. , , ).

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv krajský

súd a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho postupom v napadnutom konaní

(nerozhodnutím o oslobodení od platenia súdneho poplatku za odpor podaný proti

platobnému rozkazu okresného súdu zo 16. marca 2007) bolo porušené jej základné právo

podľa .

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v odvolaní doručenom krajskému súdu 12. júla

2013 proti jeho uzneseniu č. k. -508 z 28. júna 2013 sa sťažovateľka

domáhala rozhodnutia o oslobodení od platenia súdnych poplatkov za celé konanie spätne

(vrátane oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odpor podaný proti platobnému

rozkazu okresného súdu zo 16. marca 2007, pozn.).

Ústavný súd na základe uvedenej skutočnosti konštatuje, že sťažovateľka mala

v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci právo namietať v rámci odvolacieho konania

postup krajského súdu, ktorým tento nerozhodol podľa názoru sťažovateľky o jej návrhu

o spätnom oslobodení od platenia súdnych poplatkov, teda aj o návrhu na oslobodenie od

platenia súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu okresného súdu zo 16. marca

2007 (oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu

okresného súdu zo 16. marca 2007 sa sťažovateľka domáhala aj návrhom z 22. júna 2012,

pozn.), čo aj využila, pričom o jej odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší

súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť v rámci odvolacieho konania vedeného pod

sp. zn. o námietke sťažovateľky týkajúcej sa (ne)rozhodovania krajského

súdu o spätnom oslobodení od platenia súdneho poplatku za ňou podaný odpor vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia

do platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Sťažovateľka v súvislosti s postupom krajského súdu v napadnutom konaní namieta,

že tento o jej návrhu na oslobodenie od platenia súdneho poplatku z 22. júna 2012

nerozhodol, pričom „Takáto dĺžka konania má sama o sebe za následok porušenie práva

sťažovateľky na rozhodnutie jej veci bez prieťahov. Súd je v predmetnej veci stále nečinný,

keďže doposiaľ nerozhodol. Súd uznesením zo dňa 28. 06. 2013 rozhodol, iba o ďalšom,

v poradí treťom, návrhu sťažovateľky na priznanie oslobodenia tak, že ju oslobodil od

poplatku za odvolanie, ktorý je trojnásobne nižší ako poplatok za odpor, čím potvrdil, že

majetková situácia sťažovateľky odôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.“.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

V nadväznosti na už uvádzané skutkové zistenia (pozri časť II.1 tohto uznesenia)

ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom

k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iného štátneho orgánu (, , ), alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným

rozhodnutím súdu (m. m. , ).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. , , ,

) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa

(a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade krajským

súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už

nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd

sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do

základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (26. februára 2014,

pozn.) krajský súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo

sťažovateľky podľa ani jej právo podľa dohovoru, keďže

v tom čase už v merite veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 18. februára 2013

a rozhodol aj o návrhu sťažovateľky na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku

(uznesenie krajského súdu č. k. -508 z 28. júna 2013, pozn.), pričom spis

vzťahujúci sa na napadnuté konanie sa nachádzal na najvyššom súde na účely rozhodnutia

o odvolaniach sťažovateľky proti označenému rozsudku krajského súdu a označenému

uzneseniu krajského súdu. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie vedené krajským

súdom bol zaslaný najvyššiemu súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach 17. júla 2013.

S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že krajský súd v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu už nemohol podniknúť žiadne zákonné kroky na odstránenie

stavu právnej neistoty, pretože v danom čase bol už spis vzťahujúci sa na napadnuté

konanie v dispozičnej sfére najvyššieho súdu na účely rozhodnutia o opravných

prostriedkoch podaných sťažovateľkou [vrátane odvolania sťažovateľky proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -508 z 28. júna 2013, ktorým okrem iného namietala

(ne)rozhodnutie krajského súdu o spätnom oslobodení od platenia súdneho poplatku za ňou

podaný odpor].

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (m. m. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014