Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 55/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi,

Trnavskej arcidiecézy, Ulica Jána Hollého 10, Trnava, zastúpenej Advokátkou kanceláriou

MAPLE & FISH s. r. o., Rajská 15/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Viliama Karasa, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Trnava č. k. -583 z 31. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. -677 z 27. februára 2013 v časti výrokov o trovách konania, za účasti

Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave, takto

rozhodol:

Sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi Trnavskej arcidiecézy n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013

doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, Ulica Jána Hollého 10,

Trnava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“,

alebo „žalobca“), zastúpenej Advokátkou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Rajská 15/A,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Viliama Karasa, PhD.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „ústava), práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -583

z 31. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -677 z 27. februára 2013 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) v časti výrokoch o trovách konania.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v súdnom konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala

podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám

a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) proti Slovenskému

pozemkovému fondu (ďalej len „žalovaný“) vydania nehnuteľností.

Okresný súd rozsudkom č. k. -583 z 31. októbra 2011 žalobe

sťažovateľky čiastočne vyhovel a rozhodol o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť

sťažovateľke vlastníctvo k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným vo výrokovej časti

rozsudku okresného súdu, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a s poukazom na § 142 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) nepriznal žiadnemu účastníkovi právo

na náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie v rozsahu, v ktorom

bola jej žaloba zamietnutá, a v rozsahu, v ktorom okresný súd rozhodol o nepriznaní

jej práva na náhradu trov prvostupňového konania, ktorých sa na podklade dôvodov v ňom

uvedených domáhala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak,

že žalovanému určí povinnosť vydať všetky nehnuteľnosti, v súvislosti s ktorými bola

žaloba zamietnutá, a súčasne aby určil žalovanému povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy

prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti výroku v merite veci

a o odvolaní sťažovateľky proti súvisiacemu výroku o trovách konania tak, že rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, čiastočne zmenil a rozhodol

o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť sťažovateľke vlastníctvo k nehnuteľnostiam

špecifikovaným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a vo zvyšnej zamietajúcej časti

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu podala

sťažovateľka podľa sťažnosť, ktorú v súvislosti s porušením

označených práv odôvodnila takto:

„Z rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že sťažovateľovi voči SPF priznal nárok

2

na vydanie a navrátenie vlastníctva k pozemkom o celkovej výmere 1 425 640 m. Odvolací

súd priznal sťažovateľovi voči SPF priznal nárok na vydanie a navrátenie vlastníctva

2

k ďalším pozemkom o celkovej výmere 3 096 m. Rozdiel pôvodne žalovanej a priznanej

2

výmery teda predstavuje 9 058 m, čo je 0,62 % pôvodne žalovanej výmery.

... sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci a domnieva sa, že odvolací

súd mal správne aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 resp. § 142 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, v zmysle ktorých aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže

mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti,

resp. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí.

Máme za to, že pokiaľ by odvolací súd v rámci rozhodovania o trovách konania rozhodol

v súlade citovanými ustanoveniami , učinil by spôsobom

predvídaným zákonom...

V danom prípade odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol arbitrárne,

rozhodnutie riadne neodôvodnil, a preto podľa nášho názoru uznesenie odvolacieho súdu

o náhrade trov konania naznačuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa .“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „[u]stanovenie § 142 ods. 2, v zmysle

ktorého súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, sa vzťahuje

na prípady, ak je pomer úspechu účastníkov rovnaký alebo približne rovnaký. Rozhodnutia

súdov v časti výroku o náhrade trov konania sú tak nepreskúmateľné a v rozpore

s výsledkom konania, keďže sťažovateľovi boli voči SPF priznané pozemky vo výmere

99,38% z pôvodne žalovanej výmery. Rovnako sa sťažovateľ domnieva, že rozsudok

odvolacieho súdu je nepreskúmateľný aj pre odôvodnenie odvolacieho súdu o tom,

že sťažovateľ nehnuteľnosti označil tak, aby boli spôsobilým predmetom vydania,

až po 4 rokoch od podania návrhu (táto skutočnosť je nepravdivá, nakoľko geometrické

plány č. 15/2008 a 16/2008 boli súdu predložené v r. 2008, na základe čoho došlo

k čiastočnej zmene petitu žalobného návrhu uznesením súdu prvého stupňa

sp. zn. -261 z 17. 9. 2008. Zostávajúca zmena žalobného návrhu na základe

2

geometrického plánu č. 27/2011 sa týkala pozemkov o celkovej výmere 8 105 m,

čo predstavuje iba približne 0,5 % pôvodne žalovanej výmery).“ .

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že „... odôvodnenie

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového

a odvolacieho konania nie je pre nedostatok dôvodov dostatočne preskúmateľné

a nezodpovedá .. Všeobecné konštatovanie o čiastočnom úspechu

účastníkov je pre rozhodnutie o náhrade trov konania nedostačujúce...“.

V súvislosti s uplatnenými námietkami o nepriznaní náhrady trov konania

sťažovateľka na záver svojej argumentácie uvádza, že „... súdy v otázke rozhodovania

o náhrade trov konania v reštitučných veciach podľa nepostupujú

rovnako. Ako dôkaz tejto skutočnosti predkladáme uznesenie Okresného súdu Pezinok

zo dňa 20. 3. 2012, sp. zn. -393, ktorým súd v reštitučnej veci podľa zákona

č. priznal SPF voči sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 86.945,- €,

pričom v tomto prípade súd pri stanovení náhrady trov konania vychádzal z hodnoty

nehnuteľností podľa stavu evidencie v pozemkových knihách. Uznesenie bolo potvrdené

uznesením Krajským súdom v Bratislave z 28. 9. 2012, sp. zn. -416.“.

Porušenie svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu sťažovateľka odôvodňuje v spojitosti s namietaným porušením základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Trnava

zo dňa 31. 10. 2011, č. k.: -583, v časti výroku o trovách konania,

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 2. 2013, č. k.: -677,

v časti výroku o trovách konania, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa

podľa , podľa Článku 1 Protokolu č. 1

k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Trnava

zo dňa 31. 10. 2011, č. k.: -583, v časti výroku o trovách konania, a rozsudok

Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 2. 2013, č. k.: -677, v časti výroku

o trovách konania, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trnava na nové konanie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

Uznesením č. k. -14 z 30. januára 2014 ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného

súdu a rozsudkom krajského súdu v časti výrokov o trovách konania podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského

súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili ústavnému súdu, či trvajú na ústnom

pojednávaní vo veci.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise

sp. zn. z 27. februára 2014, v ktorom uviedol stanovisko k veci

prejednávajúceho sudcu JUDr. Igora Malého, podľa ktorého „... účastník konania na strane

žalobcu mal vo veci úspech len čiastočný, z čoho vyplýva logicky že žalovaný mal vo veci

tiež čiastočný úspech, a v takomto prípade súd môže vysloviť že žiadny z účastníkov nemá

na náhradu trov právo; súd k tomuto výroku pristúpil nielen vzhľadom k iba čiastočnej

úspešnosti odrážajúcej úspešnosť vo vzťahu k petitu návrhu súdom posledne pripustenom,

ale aj s ohľadom na skutočnosť že pôvodný návrh bol 2 x výrazne menený, t. j. nebol riadne

pripravený, i keď súd pripúšťa že z dôvodu časovej tiesne a nemožnosti zhromaždiť všetky

relevantné doklady pri podaní žaloby, a s ohľadom na petit pôvodného návrhu a konečný

výrok rozsudku súdu nie je vôbec možné určiť či, a ktorý z účastníkov konania mal v spore

prevažujúci úspech).“. Predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu zároveň oznámila,

že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise

sp. zn. Spr 88/14 z 27. februára 2014, v ktorom v podstatnej časti uviedol toto: „Odvolací

súd aplikoval na výrok o trovách konania účastníkov ustanovenie

s prihliadnutím na čiastočný úspech oboch sporových strán v spore. Nároku žalobcu nebola

v celom rozsahu poskytnutá súdna ochrana a preto s prihliadnutím na túto okolnosť

odvolací súd považoval úspech účastníkov v spore na oboch stranách za čiastočný a preto

vyslovil, že žiaden z nich nemá právo na náhradu trov konania. Okrem úspechu účastníkov

v konaní zohľadnil skutočnosť uvedenú vo svojom odôvodnení a to najmä okolnosti,

za ktorých došlo k uplatneniu nároku žalobcu o vydanie predmetných nehnuteľností voči

žalovanému, rovnako k uplatneniu práva na súde, keďže tak, ako bol nárok žalobcu

pôvodne formulovaný, mu nebolo možné vyhovieť, nebolo možné uzavrieť pred začatím

sporu dohodu o vydaní veci, t. j. žalovaný nemohol poskytnúť dobrovoľné plnenie a

dohodnúť sa so žalobcom pred začatím sporu o mimosporovom uspokojení nároku a

rovnako v rámci konania pred súdom bol nárok žalobcu formulovaný do konečnej podoby,

ktorú prevzal súd do svojho rozhodnutia až po uplynutí dlhého časového obdobia t.j. až po 4

rokoch od podania žaloby, čo sa významnou mierou podieľalo najmä na výške trov oboch

procesných strán, t. j. aj žalobcu. I tieto okolnosti odvolací súd zohľadnil pri svojom

rozhodnutí...

Vzhľadom na to a s poukazom na ustanovenie ,

odkazujem na správne, výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania

účastníkov, rozhodnutie je odôvodnené a preskúmateľné.“ Predseda krajského súdu

ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľky a zároveň ju vyzval,

aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie.

V stanovisku k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu právna zástupkyňa

sťažovateľky poukázala na to, že všeobecné súdy len zopakovali svoju argumentáciu, ktorú

už uviedli v odôvodnení svojich rozhodnutí, pričom už len stručne zhrnula doterajšiu

argumentáciu a súčasne ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní

vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného

súdu a rozsudkom krajského súdu v časti výrokov o trovách konania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

základom jej argumentácie je jej nesúhlas so spôsobom jeho odôvodnenia v napadnutej

časti, ako aj s jeho právnym názorom, teda nesúhlas s tým, ako krajský súd interpretoval

a aplikoval príslušné ustanovenia o náhrade trov súdneho

konania. Sťažovateľka tiež namieta, že všeobecné súdy nepostupujú pri rozhodovaní

o náhrade trov konania v reštitučných veciach podľa rovnako,

čo preukazuje rozhodnutím Okresného súdu Pezinok sp. zn.

z 20. marca 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie (, ). Z doterajšej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Z tohto

vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

Prostredníctvom sa zaručuje každému základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov

konania (napr. , ) v súlade so zákonom (Robins c. Spojené

kráľovstvo z 23. 9. 1997). Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho

konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky

na jej priznanie ( ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje

len za celkom výnimočných okolností (, ). Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom

súdnom poriadku ustanovuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym

obsahom ( v spojení s ). Procesné predpisy, ktoré upravujú

platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom

a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len

z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu

v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol

úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. , ).

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže

mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo

ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu;

v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdom

priznaného plnenia.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Podľa ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách

konania na súde prvého stupňa.

Z už citovaných ustanovení vyplýva, že kritériom na

priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje

tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí

od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený

vo veci samej. Z dispozície citovaných ustanovení a ďalej vyplýva,

že čiastočný úspech vo veci sa môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť troma

spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu trov konania pomerne rozdelí, (ii) náhradu trov

konania neprizná žiadnemu účastníkovi konania alebo (iii) náhradu trov konania v plnom

rozsahu prizná tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade,

ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný

dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997). Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho rozhodnutia,

ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom sťažovateľky.

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím

všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať

sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým,

ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia

(napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. ).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súvislosti s rozhodnutím o trovách celého konania – prvostupňového a odvolacieho

– dospel krajský súd k záveru o dôvodnosti aplikácie pravidla obsiahnutého v § 142 ods. 2

, „... keď mal za to, že navrhovateľ mal v konaní úspech len čiastočný, ktorá skutočnosť

opodstatňuje určiť, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania“.

V súvislosti s rozhodovaním o trovách celého konania ďalej uviedol, že „... prihliadol

aj k argumentácii odporcu, že ohľadne parciel, ktoré boli v tomto konaní vydané,

ak by si ich bol v lehote riadne uplatnil mohla byť uzavretá dohoda, lenže navrhovateľ

nehnuteľnosti označil tak, aby boli spôsobilé na vydanie až po 4 rokoch od podania

návrhu“.

Toto odôvodnenie krajského súdu nemožno (odhliadnuc od toho, že je pomerne

stručné) považovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúce citovaným článkom

a dohovoru. Pokiaľ predpokladá aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to

predovšetkým odôvodnenia rozhodnutia o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu

odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia

(, ). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že krajský

súd rozhodoval o trovách tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania a ak krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podčiarkol najmä to, že sťažovateľka mala

v priebehu celého konania iba čiastočný úspech, čo v tomto smere podľa názoru krajského

súdu opodstatňovalo prijať záver o aplikácii a vysloviť, že žiaden

z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, pretože tento postup výslovne –

ako jednu z možných alternatív − pripúšťa znenie , tak podľa názoru

ústavného súdu krajský súd odôvodnil namietané rozhodnutie ústavne akceptovateľným

spôsobom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu interpretácia a následná aplikácia zistenej právnej normy v danej

veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že „súdy v otázke rozhodovania o náhrade

trov konania v reštitučných veciach podľa nepostupujú rovnako“

ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných

súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý

by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky,

napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (obdobne napr. , ).

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho

plénu a kolégiám)], keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.

, ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené

odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych

konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu

prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto

uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné ().

Ústavný súd, opierajúc sa o už uvedené ústavnoprávne vyhodnotenie jednotlivých

námietok sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu v časti výroku o trovách konania, konštatuje, že vzhľadom na už uvedené

nemožno prijať záver o porušení sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu, a preto tejto časti jej sťažnosti nevyhovel.

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí

aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46

až a princípy spravodlivého procesu podľa dohovoru. Keďže

ústavný súd nezistil porušenie a dohovoru, nemohlo dôjsť

ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že z jeho

odôvodnenia nemožno vyvodiť, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva

garantovaného čl. 1 dodatkového protokolu, keďže podľa názoru ústavného súdu

v posudzovanom prípade krajský súd ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ani tejto časti

sťažnosti nevyhovel.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu

v časti výroku o trovách konania ústavný súd uvádza, že tento rozsudok okresného súdu

preskúmal už krajský súd v rámci odvolacieho konania a keďže rozsudok krajského súdu

posúdil ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný, tak nemohol vyhovieť

ani sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom okresného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označených práv

a jej sťažnosti nevyhovel, v nadväznosti na to nevyhovel ani ďalším jej procesným návrhom

(návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a na priznanie úhrady trov

konania), pretože rozhodovanie o nich sa viaže na vyslovenie porušenia základných práv

a práv, ktorých porušenie sťažovateľka namietala.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014