Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 55/2014
PDF · 268.99 KB
No categories available
IV. ÚS 55/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 55/2014 -37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi,
Trnavskej arcidiecézy, Ulica Jána Hollého 10, Trnava, zastúpenej Advokátkou kanceláriou
MAPLE & FISH s. r. o., Rajská 15/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. Viliama Karasa, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Trnava č. k. 37 C 18/2007-583 z 31. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č. k. 11 Co 385/2011-677 z 27. februára 2013 v časti výrokov o trovách konania, za účasti
Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave, takto
rozhodol:
Sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi Trnavskej arcidiecézy n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013
doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, Ulica Jána Hollého 10,
Trnava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“,
alebo „žalobca“), zastúpenej Advokátkou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Rajská 15/A,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Viliama Karasa, PhD.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava), práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 C 18/2007-583
z 31. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 385/2011-677 z 27. februára 2013 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) v časti výrokoch o trovách konania.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v súdnom konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 37 C 18/2007 sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala
podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“) proti Slovenskému
pozemkovému fondu (ďalej len „žalovaný“) vydania nehnuteľností.
Okresný súd rozsudkom č. k. 37 C 18/2007-583 z 31. októbra 2011 žalobe
sťažovateľky čiastočne vyhovel a rozhodol o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť
sťažovateľke vlastníctvo k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným vo výrokovej časti
rozsudku okresného súdu, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a s poukazom na § 142 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nepriznal žiadnemu účastníkovi právo
na náhradu trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie v rozsahu, v ktorom
bola jej žaloba zamietnutá, a v rozsahu, v ktorom okresný súd rozhodol o nepriznaní
jej práva na náhradu trov prvostupňového konania, ktorých sa na podklade dôvodov v ňom
uvedených domáhala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že žalovanému určí povinnosť vydať všetky nehnuteľnosti, v súvislosti s ktorými bola
žaloba zamietnutá, a súčasne aby určil žalovanému povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy
prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti výroku v merite veci
a o odvolaní sťažovateľky proti súvisiacemu výroku o trovách konania tak, že rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, čiastočne zmenil a rozhodol
o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť sťažovateľke vlastníctvo k nehnuteľnostiam
špecifikovaným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a vo zvyšnej zamietajúcej časti
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu podala
sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s porušením
označených práv odôvodnila takto:
„Z rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že sťažovateľovi voči SPF priznal nárok
2
na vydanie a navrátenie vlastníctva k pozemkom o celkovej výmere 1 425 640 m. Odvolací
súd priznal sťažovateľovi voči SPF priznal nárok na vydanie a navrátenie vlastníctva
2
k ďalším pozemkom o celkovej výmere 3 096 m. Rozdiel pôvodne žalovanej a priznanej
2
výmery teda predstavuje 9 058 m, čo je 0,62 % pôvodne žalovanej výmery.
... sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci a domnieva sa, že odvolací
súd mal správne aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 resp. § 142 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, v zmysle ktorých aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže
mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti,
resp. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí.
Máme za to, že pokiaľ by odvolací súd v rámci rozhodovania o trovách konania rozhodol
v súlade citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, učinil by spôsobom
predvídaným zákonom...
V danom prípade odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol arbitrárne,
rozhodnutie riadne neodôvodnil, a preto podľa nášho názoru uznesenie odvolacieho súdu
o náhrade trov konania naznačuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „[u]stanovenie § 142 ods. 2, v zmysle
ktorého súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, sa vzťahuje
na prípady, ak je pomer úspechu účastníkov rovnaký alebo približne rovnaký. Rozhodnutia
súdov v časti výroku o náhrade trov konania sú tak nepreskúmateľné a v rozpore
s výsledkom konania, keďže sťažovateľovi boli voči SPF priznané pozemky vo výmere
99,38% z pôvodne žalovanej výmery. Rovnako sa sťažovateľ domnieva, že rozsudok
odvolacieho súdu je nepreskúmateľný aj pre odôvodnenie odvolacieho súdu o tom,
že sťažovateľ nehnuteľnosti označil tak, aby boli spôsobilým predmetom vydania,
až po 4 rokoch od podania návrhu (táto skutočnosť je nepravdivá, nakoľko geometrické
plány č. 15/2008 a 16/2008 boli súdu predložené v r. 2008, na základe čoho došlo
k čiastočnej zmene petitu žalobného návrhu uznesením súdu prvého stupňa
sp. zn. 27 C/18/2007-261 z 17. 9. 2008. Zostávajúca zmena žalobného návrhu na základe
2
geometrického plánu č. 27/2011 sa týkala pozemkov o celkovej výmere 8 105 m,
čo predstavuje iba približne 0,5 % pôvodne žalovanej výmery).“ .
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že „... odôvodnenie
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového
a odvolacieho konania nie je pre nedostatok dôvodov dostatočne preskúmateľné
a nezodpovedá § 157 ods. 2 O. s. p... Všeobecné konštatovanie o čiastočnom úspechu
účastníkov je pre rozhodnutie o náhrade trov konania nedostačujúce...“.
V súvislosti s uplatnenými námietkami o nepriznaní náhrady trov konania
sťažovateľka na záver svojej argumentácie uvádza, že „... súdy v otázke rozhodovania
o náhrade trov konania v reštitučných veciach podľa zákona č. 161/2005 Z. z. nepostupujú
rovnako. Ako dôkaz tejto skutočnosti predkladáme uznesenie Okresného súdu Pezinok
zo dňa 20. 3. 2012, sp. zn. 5 C/1113/2008-393, ktorým súd v reštitučnej veci podľa zákona
č. 161/2005 Z. z. priznal SPF voči sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 86.945,- €,
pričom v tomto prípade súd pri stanovení náhrady trov konania vychádzal z hodnoty
nehnuteľností podľa stavu evidencie v pozemkových knihách. Uznesenie bolo potvrdené
uznesením Krajským súdom v Bratislave z 28. 9. 2012, sp. zn. 5 Co/446/2012-416.“.
Porušenie svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu sťažovateľka odôvodňuje v spojitosti s namietaným porušením základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Trnava
zo dňa 31. 10. 2011, č. k.: 37 C/18/2007-583, v časti výroku o trovách konania,
a rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 2. 2013, č. k.: 11 Co/385/2011-677,
v časti výroku o trovách konania, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa Článku 1 Protokolu č. 1
k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Trnava
zo dňa 31. 10. 2011, č. k.: 37 C/18/2007-583, v časti výroku o trovách konania, a rozsudok
Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 2. 2013, č. k.: 11 Co/385/2011-677, v časti výroku
o trovách konania, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trnava na nové konanie.
Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“
Uznesením č. k. IV. ÚS 55/2014-14 z 30. januára 2014 ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného
súdu a rozsudkom krajského súdu v časti výrokov o trovách konania podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského
súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili ústavnému súdu, či trvajú na ústnom
pojednávaní vo veci.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise
sp. zn. 1 SprV 123/2014 z 27. februára 2014, v ktorom uviedol stanovisko k veci
prejednávajúceho sudcu JUDr. Igora Malého, podľa ktorého „... účastník konania na strane
žalobcu mal vo veci úspech len čiastočný, z čoho vyplýva logicky že žalovaný mal vo veci
tiež čiastočný úspech, a v takomto prípade súd môže vysloviť že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo; súd k tomuto výroku pristúpil nielen vzhľadom k iba čiastočnej
úspešnosti odrážajúcej úspešnosť vo vzťahu k petitu návrhu súdom posledne pripustenom,
ale aj s ohľadom na skutočnosť že pôvodný návrh bol 2 x výrazne menený, t. j. nebol riadne
pripravený, i keď súd pripúšťa že z dôvodu časovej tiesne a nemožnosti zhromaždiť všetky
relevantné doklady pri podaní žaloby, a s ohľadom na petit pôvodného návrhu a konečný
výrok rozsudku súdu nie je vôbec možné určiť či, a ktorý z účastníkov konania mal v spore
prevažujúci úspech).“. Predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu zároveň oznámila,
že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise
sp. zn. Spr 88/14 z 27. februára 2014, v ktorom v podstatnej časti uviedol toto: „Odvolací
súd aplikoval na výrok o trovách konania účastníkov ustanovenie § 142 ods. 2 OSP
s prihliadnutím na čiastočný úspech oboch sporových strán v spore. Nároku žalobcu nebola
v celom rozsahu poskytnutá súdna ochrana a preto s prihliadnutím na túto okolnosť
odvolací súd považoval úspech účastníkov v spore na oboch stranách za čiastočný a preto
vyslovil, že žiaden z nich nemá právo na náhradu trov konania. Okrem úspechu účastníkov
v konaní zohľadnil skutočnosť uvedenú vo svojom odôvodnení a to najmä okolnosti,
za ktorých došlo k uplatneniu nároku žalobcu o vydanie predmetných nehnuteľností voči
žalovanému, rovnako k uplatneniu práva na súde, keďže tak, ako bol nárok žalobcu
pôvodne formulovaný, mu nebolo možné vyhovieť, nebolo možné uzavrieť pred začatím
sporu dohodu o vydaní veci, t. j. žalovaný nemohol poskytnúť dobrovoľné plnenie a
dohodnúť sa so žalobcom pred začatím sporu o mimosporovom uspokojení nároku a
rovnako v rámci konania pred súdom bol nárok žalobcu formulovaný do konečnej podoby,
ktorú prevzal súd do svojho rozhodnutia až po uplynutí dlhého časového obdobia t.j. až po 4
rokoch od podania žaloby, čo sa významnou mierou podieľalo najmä na výške trov oboch
procesných strán, t. j. aj žalobcu. I tieto okolnosti odvolací súd zohľadnil pri svojom
rozhodnutí...
Vzhľadom na to a s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2, § 167 ods. 2 OSP
odkazujem na správne, výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania
účastníkov, rozhodnutie je odôvodnené a preskúmateľné.“ Predseda krajského súdu
ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Označené vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie
a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľky a zároveň ju vyzval,
aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie.
V stanovisku k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu právna zástupkyňa
sťažovateľky poukázala na to, že všeobecné súdy len zopakovali svoju argumentáciu, ktorú
už uviedli v odôvodnení svojich rozhodnutí, pričom už len stručne zhrnula doterajšiu
argumentáciu a súčasne ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní
vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného
súdu a rozsudkom krajského súdu v časti výrokov o trovách konania.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu
základom jej argumentácie je jej nesúhlas so spôsobom jeho odôvodnenia v napadnutej
časti, ako aj s jeho právnym názorom, teda nesúhlas s tým, ako krajský súd interpretoval
a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov súdneho
konania. Sťažovateľka tiež namieta, že všeobecné súdy nepostupujú pri rozhodovaní
o náhrade trov konania v reštitučných veciach podľa zákona č. 161/2005 Z. z. rovnako,
čo preukazuje rozhodnutím Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5 C 1113/2008
z 20. marca 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Z doterajšej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Z tohto
vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu
a inú právnu ochranu. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov
konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08) v súlade so zákonom (Robins c. Spojené
kráľovstvo z 23. 9. 1997). Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho
konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky
na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje
len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
Zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom
súdnom poriadku ustanovuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym
obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú
platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom
a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len
z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu
v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol
úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže
mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo
ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu;
v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdom
priznaného plnenia.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa
platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 224 ods. 2 OSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách
konania na súde prvého stupňa.
Z už citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že kritériom na
priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje
tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí
od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený
vo veci samej. Z dispozície citovaných ustanovení § 142 ods. 2 a 3 OSP ďalej vyplýva,
že čiastočný úspech vo veci sa môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť troma
spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu trov konania pomerne rozdelí, (ii) náhradu trov
konania neprizná žiadnemu účastníkovi konania alebo (iii) náhradu trov konania v plnom
rozsahu prizná tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade,
ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997). Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho rozhodnutia,
ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom sťažovateľky.
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím
všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať
sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým,
ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia
(napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. III. ÚS 264/05).
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V súvislosti s rozhodnutím o trovách celého konania – prvostupňového a odvolacieho
– dospel krajský súd k záveru o dôvodnosti aplikácie pravidla obsiahnutého v § 142 ods. 2
OSP, „... keď mal za to, že navrhovateľ mal v konaní úspech len čiastočný, ktorá skutočnosť
opodstatňuje určiť, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania“.
V súvislosti s rozhodovaním o trovách celého konania ďalej uviedol, že „... prihliadol
aj k argumentácii odporcu, že ohľadne parciel, ktoré boli v tomto konaní vydané,
ak by si ich bol v lehote riadne uplatnil mohla byť uzavretá dohoda, lenže navrhovateľ
nehnuteľnosti označil tak, aby boli spôsobilé na vydanie až po 4 rokoch od podania
návrhu“.
Toto odôvodnenie krajského súdu nemožno (odhliadnuc od toho, že je pomerne
stručné) považovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúce citovaným článkom ústavy
a dohovoru. Pokiaľ § 157 ods. 2 OSP predpokladá aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to
predovšetkým odôvodnenia rozhodnutia o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu
odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia
(I. ÚS 230/04, III. ÚS 53/06). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že krajský
súd rozhodoval o trovách tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania a ak krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podčiarkol najmä to, že sťažovateľka mala
v priebehu celého konania iba čiastočný úspech, čo v tomto smere podľa názoru krajského
súdu opodstatňovalo prijať záver o aplikácii § 142 ods. 2 OSP a vysloviť, že žiaden
z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, pretože tento postup výslovne –
ako jednu z možných alternatív − pripúšťa znenie § 142 ods. 2 OSP, tak podľa názoru
ústavného súdu krajský súd odôvodnil namietané rozhodnutie ústavne akceptovateľným
spôsobom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu interpretácia § 142 ods. 2 OSP a následná aplikácia zistenej právnej normy v danej
veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že „súdy v otázke rozhodovania o náhrade
trov konania v reštitučných veciach podľa zákona č. 161/2005 Z. z. nepostupujú rovnako“
ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý
by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky,
napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]
zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho
plénu a kolégiám)], keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.
I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené
odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych
konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu
prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto
uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné (IV. ÚS 574/2013).
Ústavný súd, opierajúc sa o už uvedené ústavnoprávne vyhodnotenie jednotlivých
námietok sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu v časti výroku o trovách konania, konštatuje, že vzhľadom na už uvedené
nemožno prijať záver o porušení sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu, a preto tejto časti jej sťažnosti nevyhovel.
V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí
aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy a princípy spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže
ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť
ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že z jeho
odôvodnenia nemožno vyvodiť, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva
garantovaného čl. 1 dodatkového protokolu, keďže podľa názoru ústavného súdu
v posudzovanom prípade krajský súd ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ani tejto časti
sťažnosti nevyhovel.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu
v časti výroku o trovách konania ústavný súd uvádza, že tento rozsudok okresného súdu
preskúmal už krajský súd v rámci odvolacieho konania a keďže rozsudok krajského súdu
posúdil ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný, tak nemohol vyhovieť
ani sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom okresného súdu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označených práv
a jej sťažnosti nevyhovel, v nadväznosti na to nevyhovel ani ďalším jej procesným návrhom
(návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a na priznanie úhrady trov
konania), pretože rozhodovanie o nich sa viaže na vyslovenie porušenia základných práv
a práv, ktorých porušenie sťažovateľka namietala.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2014