Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 263/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. D. a T. D., zastúpených

advokátom Mgr. Stanislavom Feketem, Námestie sv. Egídia 29/69, Poprad, ktorou namietali

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a práva na majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove č. k. -551 z 15. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D. a T. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára

2014 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), a T. D. (ďalej len „sťažovateľka“,

spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“), práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a práva na majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -551 z 15. októbra

2013 a žiadali vydať nález:

„1. Základné právo sťažovateľov 1/ M. D. a 2/ T. D. na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu podľa , základné právo vlastniť majetok

podľa a ods. 4 SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ich právo podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn.: -551 zo dňa 15. 10. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: -551 zo dňa

15. 10. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Porušovateľ základného práva je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania a náhradu trov právneho zastupovania na účet jeho právneho zástupcu

Mgr. Stanislava Feketeho, advokáta, Nám. sv. Egídia 29/69, 058 01 Poprad v sume

340,88 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplýva z podanej sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovatelia sťažnosťou

napádajú výrok rozsudku krajského súdu č. k. -551 z 15. októbra 2013,

ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -505 z 27. marca 2013 vo výroku o určení, že J. T. (ďalej len „žalobca“)

je podielovým spoluvlastníkom v pomere 6/10 k celku k nehnuteľnostiam zapísaným

2

na LV..., a to parc. č..., zastavané plochy a nádvoria o výmere 165 m, pozemku parc. č....,

2

zastavané plochy a nádvoria o výmere 137 ma pozemku parc. č...., záhrada o výmere

2

238 m(ďalej len „spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -505 z 27. marca 2013 rozhodol o žalobe

žalobcu proti sťažovateľom ako žalovaným ďalej tak, že zamietol žalobu žalobcu, pokiaľ sa

domáhal určenia, že kúpna zmluva uzatvorená 27. februára 2006 medzi žalobcom ako

predávajúcim a sťažovateľmi ako kupujúcimi, ktorej predmetom bol predaj

spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti (ďalej len „kúpna zmluva“), je v dôsledku

platného odstúpenia od zmluvy žalobcom zrušená, zamietol žalobu žalobcu, pokiaľ sa

domáhal proti sťažovateľom zaplatenia sumy 16 620 € z titulu náhrady škody,

a v prevyšujúcej časti konanie zastavil.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, tento vyhovel žalobcovi,

pokiaľ sa domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v 6/10, pretože

mal za preukázané, že žalobca platne od kúpnej zmluvy odstúpil. Nestotožnil sa s obranou

sťažovateľov spočívajúcou v tom, že kúpnu cenu za prevod spoluvlastníckeho podielu

k nehnuteľnosti uhradili tým, že financovali kúpu inej nehnuteľnosti (bytu) za príbuzných

žalobcu, a ani s obranou sťažovateľov, podľa ktorej odstúpenie od kúpnej zmluvy

z 30. novembra 2006 (ďalej len „odstúpenie od kúpnej zmluvy“) žalobcom podpísané jeho

manželkou je absolútne neplatné v dôsledku toho, že k nemu nebola pripojená a pevne s ním

spojená plná moc udelená žalobcom jeho manželke. Pokiaľ okresný súd zamietol žalobu

v časti, ktorou sa žalobca domáhal osobitne aj určenia, že kúpna zmluva je zrušená

v dôsledku tohto odstúpenia od nej, svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatkom naliehavého

právneho záujmu žalobcu na takomto určení. Okresný súd mal za preukázané, že

predmetom kúpnej zmluvy bol aj spoluvlastnícky podiel k domu, ktorý však bol

sťažovateľmi medzičasom prevažne (90 %) zbúraný, na jeho mieste sťažovateľmi

novopostavený dom patrí od ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom cena

prevádzaného spoluvlastníckeho podielu 6/10 k (pôvodnému) domu predstavuje 16 620 €,

avšak žalobe žalobcu o zaplatenie tejto sumy z titulu náhrady škody nevyhovel s poukazom

na sťažovateľmi vznesenú námietku premlčania.

Krajský súd na odvolanie žalobcu i sťažovateľov rozsudkom č. k. -551

z 15. októbra 2013 potvrdil ako vecne správny výrok rozsudku okresného súdu č. k.

-505 z 27. marca 2013, ktorým bolo určené, že žalobca je podielovým

spoluvlastníkom nehnuteľnosti vo veľkosti 6/10 k celku, zmenil výrok o zamietnutí žaloby

o zaplatenie sumy 16 620 € tak, že sťažovateľom uložil túto sumu žalobcovi zaplatiť z titulu

vydania bezdôvodného obohatenia (nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný),

a v prevyšujúcej časti odvolacie konanie (pre čiastočné späť vzatie odvolania žalobcom)

zastavil.

Rozsudok okresného súdu č. k. -505 z 27. marca 2013 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -551 z 15. októbra 2013 nadobudol

právoplatnosť 29. novembra 2013.

Sťažovatelia sťažnosť doručenú ústavnému súdu smerujúcu proti potvrdzujúcemu

výroku rozsudku krajského súdu č. k. -551 z 15. októbra 2013 pre porušenie

ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo

podľa a 4 a práva na majetok podľa dodatkového protokolu

odôvodnili tým, že krajský súd sa nezaoberal námietkou sťažovateľov, že odstúpenie

od kúpnej zmluvy nebolo doručené obom sťažovateľom, hoci sa bol povinný ňou zaoberať.

Podľa názoru sťažovateľov neobstojí názor krajského súdu, že na tento argument nebolo

možné prihliadnuť, keďže bol uplatnený až v odvolaní podanom sťažovateľmi proti

rozsudku okresného súdu [ (ďalej len „OSP“)].

Sťažovatelia tvrdia, že išlo o námietku právnu, nešlo o prípad uplatňovania novej

skutočnosti, ktorá by nebola už v priebehu prvostupňového konania tvrdená, resp. by

nevyplývala z vykonaného dokazovania. Námietka sa opierala o skutočnosti (skutkové

okolnosti) už známe súdu prvého stupňa. Podmienku, aby boli skutočnosti alebo dôkazy

nové, spĺňajú iba tie, ktoré neboli účastníkmi uvedené počas konania na súde prvého stupňa

a ani v ňom inak nevyšli najavo. Aj rozhodovacia prax potvrdila (uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. mája 2009), že napr. na námietku

premlčania sa koncentračná zásada nevzťahuje, ibaže by jej uplatnenie bolo spojené

s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. Vo veci sťažovateľov sa

námietka nedostatku doručenia odstúpenia opierala o skutočnosti, ktoré vyšli najavo

v priebehu konania pred súdom prvého stupňa: v spise sa nachádza odstúpenie od kúpnej

zmluvy datované 30. novembra 2006, na ktorom sú ako adresáti uvedení obaja sťažovatelia;

v spise sa však nenachádzajú doručenky preukazujúce jeho doručenie obom sťažovateľom

(každému z nich) a žalobca takéto doručovanie ani netvrdil. Aj manželka žalobcu

na pojednávaní uviedla o doručovaní odstúpenia od zmluvy, že toto bolo doručované

„žalovanému“. Z uvedeného je zrejmé, že odstúpenie od zmluvy nebolo doručované a ani

doručené sťažovateľke. Dôkazné bremeno zaťažovalo v konaní žalobcu a pokiaľ

nepreukázal, že doručil odstúpenie od kúpnej zmluvy i sťažovateľke, nemohlo byť žalobe

vyhovené, pretože nemohli nastať účinky odstúpenia od kúpnej zmluvy a ani strata

vlastníckeho práva sťažovateľov. Odstúpenie od kúpnej zmluvy malo byť doručované

každému zo sťažovateľov samostatne, pretože obaja boli bezpodieloví spoluvlastníci

nehnuteľnosti (obdobne ako musí byť doručená pre nastúpenie svojich právnych účinkov

napríklad výpoveď z nájmu bytu prenajímateľa obom manželom – spoločným nájomcom

bytu, pretože aj bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a aj spoločný nájom bytu

manželmi sú právami nedielnymi). Pokiaľ napriek tomu krajský súd právnu námietku

sťažovateľov kvalifikoval ako neprípustné uplatnenie nových skutočností v odvolacom

konaní a nezaoberal sa ňou, jeho postup nemá oporu v ústavne konformnom výklade § 205a

ods. 1 a je arbitrárny. Navyše s otázkou, či bolo odstúpenie od kúpnej zmluvy žalobcov

doručené obom sťažovateľom, sa krajský súd a ani okresný súd žiadnym spôsobom

nevysporiadali, hoci jej riešenie je rozhodujúce pre právny záver o platnosti odstúpenia

od kúpnej zmluvy majúcej za následok stratu vlastníckeho práva sťažovateľov, a teda išlo

o otázku pre vec podstatnú, ktorej riešenie malo byť obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia

krajského súdu. Tak došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

na súdnu a inú právnu ochranu. K porušeniu základného práva sťažovateľov

na vlastníctvo podľa a 4 došlo preto, že slovné spojenie právo

na ochranu použité v implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií

procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v a ktorých nedodržanie

môže mať za následok jeho porušenie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podstatou sťažnosti sťažovateľov na porušenie týchto ich základných práv

rozsudkom krajského súdu č. k. -551 z 15. októbra 2013 je jednak tvrdenie,

podľa ktorého krajský súd svojím výkladom a aplikáciou poprel jeho

účel a zmysel, ak s odkazom na toto ustanovenie neprerokoval námietku riadneho

nedoručenia odstúpenia od kúpnej zmluvy sťažovateľom vznesenú v odvolacom konaní

a jednak tvrdenie, že bez vysporiadania sa s otázkou účinkov doručenia odstúpenia

od kúpnej zmluvy v odôvodnení rozsudku krajského súdu je toto odôvodnenie

nedostatočné.

Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. -551 z 15. októbra 2013, pokiaľ

ide o odvolaciu námietku sťažovateľov týkajúcu sa nedoručenia odstúpenia od kúpnej

zmluvy obom sťažovateľom, takto:

„Pokiaľ išlo o platnosť odstúpenia od predmetnej zmluvy, z hľadiska vykonaného

dokazovania okresný súd túto otázku posúdil správne a pokiaľ v odvolacom konaní žalovaní

namietali nedostatok doručenia odstúpenia od zmluvy obom, odvolací súd v tejto súvislosti

musí zdôrazniť znenie ust. , podľa ktorého skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo

uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania,

vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi

preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, a ak ich účastník

konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 4. 3. 2013 je evidentné, že predseda senátu

poučil prítomných účastníkov podľa o povinnosti navrhnúť alebo

označiť dôkazy do skončenia dokazovania a to predtým, než vyhlásil uznesenie o skončení

dokazovania. Odvolací súd teda na túto okolnosť už v odvolacom konaní nemohol

prihliadnuť.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľov o tom, že krajský súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľov

neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sťažovateľmi v odvolaní

nastolenú otázku. Vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že námietkou riadneho nedoručenia

odstúpenia od kúpnej zmluvy sťažovateľom vznesenou v odvolacom konaní sa nemôže

zaoberať. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia.

Sťažovatelia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdili, že tento je založený

na nesprávnej aplikácii ustanovenia .

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Podľa skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím

dôvodom iba vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu; b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo

k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej; c) odvolateľ

nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4; d) ich účastník bez svojej viny nemohol označiť

alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je v súlade s princípom koncentrácie konania

a princípu zodpovednosti účastníka sporového konania za jeho výsledok sústrediť

dokazovanie do štádia prvostupňového konania tým, že okrem prípadov stanovených

v až d) je účastník povinný všetky skutočnosti a dôkazy uplatniť

pred súdom prvého stupňa.

Ako vyplýva aj zo sťažnosti sťažovateľov, ani sťažovatelia nie sú toho názoru, že

vznesenie námietky riadneho nedoručenia odstúpenia od kúpnej zmluvy môže napĺňať

niektorý z prípadov uvedených v až d) . Argumentácia

sťažovateľov spočíva v tom, že námietka nedoručenia odstúpenia od kúpnej zmluvy nie je

ani skutočnosťou, ani dôkazom v zmysle ; sťažovatelia ju považujú iba

za námietku právnu.

Právna námietka v odvolacom konaní je však svojou povahou argumentom účastníka

občianskeho konania odôvodňujúcim nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým

súdom za súčasne riadne a úplne zisteného skutkového stavu veci. Ako je zrejmé z priebehu

konania pred súdom prvého stupňa vo veci sťažovateľov, doručovanie odstúpenia od kúpnej

zmluvy sťažovateľke predmetom dokazovania nebolo a ani sťažovatelia netvrdili v priebehu

konania v rámci svojej procesnej obrany, že odstúpenie od kúpnej zmluvy sťažovateľke

nebolo doručené, hoci doručované byť malo. Princíp rovnosti účastníkov v občianskom

súdnom konaní predpokladá okrem iného, aby mal každý z účastníkov občianskeho súdneho

konania možnosť reagovať dôkaznými návrhmi na procesnú obranu a skutkové tvrdenia

iného účastníka konania. Pokiaľ by mali obstáť výhrady sťažovateľov uvedené v ich

sťažnosti doručenej ústavnému súdu, v konečnom dôsledku by to znamenalo, že žalobcovi

by už nebol poskytnutý priestor na návrhy na vykonanie dokazovania o danej otázke

a odvolací súd by vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa

v dokazovaní ukončenom prv, než mohlo byť žalobcovi zrejmé, že jeho predmetom sa malo

stať aj doručovanie odstúpenia od kúpnej zmluvy sťažovateľke. Ústavný súd považuje

námietku riadneho nedoručenia odstúpenia od kúpnej zmluvy sťažovateľom za skutočnosť,

na ktorú sa v celom rozsahu vzťahuje obmedzenie ustanovené v . Nejde

totiž iba o argument právny, ale súčasne aj o uplatnenie novej skutočnosti, t. j. okolnosti

týkajúcej sa skutkového stavu veci.

Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazovali na to, že

okresný súd i krajský súd sa mali s otázkou doručovania odstúpenia od kúpnej zmluvy

sťažovateľom v každom prípade vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia, pretože ide

o podstatnú otázku súdnej ochrany vo veci sťažovateľov, ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že povinnosť všeobecných súdov vysporiadať sa v odôvodnení svojich

rozhodnutí s právne a skutkovo relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej

ochrany sa vzťahuje predovšetkým na otázky nastolené účastníkmi konania v jeho priebehu

a pokiaľ ide o otázky účastníkmi nenastolené, táto povinnosť sa vzťahuje iba na tie prípady,

v ktorých je takáto povinnosť všeobecnému súdu osobitne uložená. Ide napríklad o konania

nesporové a prípady absolútnej neplatnosti zmlúv. Pokiaľ však všeobecný súd z úradnej

povinnosti prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, v prípade sťažovateľov

nedoručenie výpovede jednému z nich takúto absolútnu neplatnosť odstúpenia od kúpnej

zmluvy nespôsobuje; doručovanie odstúpenia od kúpnej zmluvy môže súvisieť iba

s nastúpením jeho účinkov. Podľa názoru ústavného súdu však posudzovanie nastúpenia

právnych účinkov odstúpenia od zmluvy vykonáva všeobecný súd iba v rozsahu procesnej

obrany niektorého z účastníkov konania, avšak nie z úradnej povinnosti. Z tohto dôvodu

nepovažuje ústavný súd (aj so zohľadnením záveru týkajúceho sa uplatnenia námietky

sťažovateľmi v odvolacom konaní) nevysporiadanie sa odvolacieho súdu v odôvodnení jeho

rozhodnutia s otázkou doručovania odstúpenia do kúpnej zmluvy sťažovateľom

za nedostatok odôvodnenia jeho rozhodnutia.

Iba to, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňujú, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti ich

sťažnosti.

Vo veci sťažovateľov nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým

postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd, naopak, dôsledne

rešpektoval procesné obmedzenia stanovené pre odvolacie konanie, ktoré museli byť

sťažovateľom známe už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu

mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru. Preto sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o tvrdené porušenie a dodatkového protokolu, ako to

vyplýva aj z argumentácie sťažovateľov v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, v kontexte

veci by prichádzalo do úvahy porušenie týchto ich práv iba za predpokladu, že súdna

ochrana nebola sťažovateľom poskytnutá v kvalite predpokladanej , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože ústavný súd vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov

na súdnu ochranu a právu na spravodlivý súdny proces považuje za vylúčené, aby

rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k ich porušeniu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosť sťažovateľov aj v jej zostávajúcej časti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014