Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 286/2014
PDF · 319.85 KB
No categories available
I. ÚS 286/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť V. K., zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Floriánom
Gajniakom, konateľom spoločnosti JUDr. Ján Florián Gajniak avokát, s. r. o., Šafárikovo
námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods.
1 a 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 1448/2012-420 z 30. marca
2012 v spojení s rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej
republiky č. 3193/2011-430 z 26. júla 2011, rozhodnutím Krajského pozemkového úradu
v Nitre č. 2010/00095-Pe zo 14. apríla 2010, rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu
v Nových Zámkoch č. ObPÚ-10-10/4489/LV z 12. januára 2010, rozhodnutím Krajského
pozemkového úradu v Nitre č. 2004/00283 z 21. októbra 2004, rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu v Nových Zámkoch č. OPÚ 130 04/3992/LM z 28. júna 2004,
uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 124/2010-77 z 30. apríla 2013 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžr 23/2013 z 18. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 2. apríla
2014 (doplnená podaním zo 7. apríla 2014) doručená sťažnosť V. K. (ďalej len
,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práv podľa čl. 8
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím
Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len
,,ministerstvo“) č. 1448/2012-420 z 30. marca 2012 v spojení s rozhodnutím ministerstva
č. 3193/2011-430 z 26. júla 2011, rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Nitre
(ďalej len ,,krajský pozemkový úrad“) č. 2010/00095-Pe zo 14. apríla 2010, rozhodnutím
Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch (ďalej len ,,obvodný pozemkový
úrad“) č. ObPÚ-10-10/4489/LV z 12. januára 2010, rozhodnutím krajského pozemkového
úradu č. 2004/00283 z 21. októbra 2004 a rozhodnutím obvodného pozemkového úradu
č. OPÚ-130-04/3992/LM z 28. júna 2004, uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 11 S 124/2010-77 z 30. apríla 2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžr 23/2013 z 18. decembra 2013.
2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že ako predávajúca kúpnou
zmluvou z 10. decembra 2009 previedla vlastnícke právo k viacerým pozemkom
v katastrálnom území... na kupujúcu J. K. Rozhodnutie Správy katastra... (ďalej len „správa
katastra“) o vklade vlastníckeho práva na kupujúcu nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2010.
Tieto pozemky boli podľa jej tvrdení vyvlastnené v prospech ,,záhradkárov“ a podľa jej
názoru neboli splnené podmienky podľa § 2 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov
v zriadených záhradkových osadách a o vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 64/1997 Z. z.“). Sťažovateľka poukazuje na zásahy do jej
vlastníckeho práva a v súvislosti s tým na porušenie jej v bode 1 a 3 označených práv
namietanými rozhodnutiami. Tieto zásahy menovaných správnych orgánov a všeobecných
súdov (bod 1) do jej vlastníckych práv považuje za porušenie ústavných a zákonných noriem
a v konečnom dôsledku poukazuje aj na podnikateľské plány kupujúcej, ktoré mali byť
označenými rozhodnutiami zmarené, v dôsledku čoho kupujúca žiada vrátenie kúpnej ceny.
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
«1. Základné právo V. K... podľa čl. 1 Európskeho DOHOVORU... „každá fyzická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok...“, podľa čl. 8 „Právo na rešpektovanie
súkromného a rodinného života“ podľa čl. 13 „Právo na účinný opravný prostriedok“ bolo
porušené a ďalej podľa Ústavy... čl. 20 odst. 1... a čl. 20 odst. 4... a čl. 46... a čl. 48 odst.2...
bolo porušené rozhodnutiami:
a/ Ministerstva... zo dňa 30. 03. 2012 číslo: 1448/2012-420
b/ Ministerstva... zo dňa 26. 07. 2011 číslo: 3193/2011-430
c/ Krajského pozemkového úradu... zo dňa 14. 04. 2010 číslo: 2010/00095-Pe
d/ Obvodného pozemkového úradu... v Nových Zámkoch zo dňa 12. 1. 2010 č. ObPÚ
10-10/4489/LV
e/ Krajského pozemkového úradu... zo dňa 21. 10. 2004 č. 2004/00283
f/ Obvodného pozemkového úradu... z 28. 6. 2004 č. ObPÚ-130-04/3992/LM
i/ UZNESENÍM Krajského súdu... č. k. 11 S/ 124/2010-77 zo dňa 30. 04. 2013
j/ UZNESENÍM Najvyššieho súdu... č. k. 9 Sžr/23/2013 zo dňa 18. 12. 2013
a uvedené rozhodnutia v bode 1.a až 1.j Ústavný súd... zrušuje a prikazuje na nové
správne konanie.»
Súčasne žiadala priznať jej „majetkovú ujmu vo výške 20000.- Eur a finančné
zadosťučinenie vo výške 30000.- Eur“, ako aj náhradu trov konania „v sume celkom:
1.260.- Eur“.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o jeho prijatí
na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutiami správnych orgánov
[bod 3 – 1a) až f) petitu sťažnosti]
6. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv vo veci konajúcimi správnymi
orgánmi a všeobecnými súdmi (bod 1 a 3).
7. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa vo vzťahu k rozhodnutiam
správnych orgánov (ministerstvo, pozemkové úrady) domáhala nápravy len proti
rozhodnutiu Obvodného úradu Nitra (ktorého predchodcom bol v sťažnosti uvádzaný
krajský pozemkový úrad) podaním žaloby krajskému súdu „o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 2010/00095-Pe zo dňa 14. apríla 2010“, ktorým bolo potvrdené
prvostupňové rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch
z 12. januára 2010 [bod 3, v petite sťažnosti uvádzané ako 1 c) a d)].
Krajský súd uznesením č. k. 11 S 124/2010-77 z 30. apríla 2013 konanie zastavil,
lebo sťažovateľka „predajom všetkého svojho pozemkového vlastníctva v... a vkladom
kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľnosti ku dňu 19. apríla 2010 v prospech J. K. stratila
aktívnu procesnú legitimáciu na podanie žalobného návrhu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Krajského pozemkového úradu...“ (pozri tiež bod 2). [Akým spôsobom a či sa
domáhala nápravy ňou označených práv ďalšími rozhodnutiami správnych orgánov
uvedených v bodoch 1a), b), e) a f) petitu pred podaním sťažnosti ústavnému súdu,
sťažovateľka neuviedla (nekonkretizovala)].
8. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie ústavnosti (zákonnosti) označených
rozhodnutí správnych orgánov [bod 1a) až f) petitu], lebo sťažovateľka bola povinná (mala
možnosť) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu obrátiť sa na všeobecný súd, ktorý je
v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku [zákon č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)] oprávnený rozhodovať o ochrane jej práv tak
v prípade nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v prípade jeho nečinnosti.
9. Sťažovateľka túto možnosť domáhať sa nápravy podaním žaloby krajskému súdu
čiastočne využila (bod 7). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti
(keďže preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku vykonávajú všeobecné súdy) odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
10. Ústavný súd nad rámec už uvedeného poznamenáva, že sťažovateľkina sťažnosť,
ktorou namietala porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutiami ministerstva,
krajského pozemkového úradu, obvodného pozemkového úradu označenými aj v aktuálne
posudzovanej sťažnosti, bola uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 550/2012-13 zo 7.
novembra 2012 odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde okrem iného pre
nedostatok právomoci ústavného súdu (sťažovateľka sa nedomáhala nápravy v rámci
správneho súdnictva), resp. že sťažnosť v jej časti bola podaná zjavne neoprávnenou
osobou, keďže sťažovateľka namietala neústavnosť rozhodnutí vydaných aj v čase (t. j.
po 19. apríli 2010, pozn.), keď už nebola vlastníčkou nehnuteľnosti (pozri bod 2).
11. K časti sťažnosti týkajúcej sa rozhodnutia správnych orgánov (nadväzne na
bod 10) ústavný súd ešte poznamenáva, že nová vlastníčka nehnuteľnosti J. K. namietala na
ústavnom súde porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutiami ministerstva z 30. marca 2012 a 26.
júla 2011, rozhodnutiami krajského pozemkového úradu zo 14. apríla 2010 a obvodného
pozemkového úradu z 12. januára 2010 (vydanými pred povolením vkladu vlastníckeho
práva 19. apríla 2010, pozn.), ako aj rozhodnutiami krajského pozemkového úradu aj
obvodného pozemkového úradu vydanými po povolení vkladu. Ústavný súd uznesením č. k.
I. ÚS 549/2012-14 zo 7. novembra 2012 jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol jednak z dôvodu jej oneskoreného podania, ako aj nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (J. K. sa nedomáhala svojich práv najprv prostredníctvom návrhu
adresovaného všeobecného súdu), a tiež z dôvodu, že namietala porušenie „svojich“ práv aj
rozhodnutiami vydanými v čase, keď ešte nebola vlastníčkou nehnuteľnosti (t. j. pred 19.
aprílom 2010, pozn.), teda bola zjavne neoprávnenou osobou na podanie sťažnosti v tejto jej
časti.
II. B
K namietanému porušeniu označených práv všeobecnými (správnymi) súdmi
12. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu
č. k. 11 S 124/2010-77 z 30. apríla 2013, ktorý konanie o žalobe sťažovateľky proti
obvodnému pozemkovému úradu o preskúmanie jeho rozhodnutia č. 2010/00095-Pe
zo 14. apríla 2010 zastavil. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 9 Sžr 23/2013 z 18. decembra 2013 tak, že uznesenie
krajského súdu z 30. apríla 2013 potvrdil.
13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu,
pretože na základe sťažovateľkou podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho
súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
14. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojich v sťažnosti označených práv
(bod 1 a 3) postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
9 Sžr 23/2013 a jeho uznesením z 18. decembra 2013.
15. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný
súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných
súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky
uznesením sp. zn. 9 Sžr 23/2013 z 18. decembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
17. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z konaní
zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia úvodom oboznámil podstatu
odvolaním napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým «zastavil konanie o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2010/00095-Pe zo dňa 14. apríla 2010, ktorým
žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového
úradu v Nových Zámkoch č. ObPÚ-10-10/4489/LV zo dňa 12. januára 2010 o nariadení
vykonania Projektu pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva pozemkov
v záhradkárskej osade..., schváleného rozhodnutím č. ObPÚ-21-09/9278/LV zo dňa 25.
novembra 2009.
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že krajský súd zistil, že v čase začatia
projektových úprav v zmysle zák. č. 64/1997 Z. z. bola žalobkyňa účastníčkou konania.
Keďže žalobkyňa podala odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 12. januára
2010, žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu druhého stupňa jej bolo
žalovaným doručované a doručené dňa 6. mája 2010. Vzhľadom na zmenu vlastníckeho
vzťahu k dotknutým pozemkom, a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 10. decembra 2009,
uzavretej medzi žalobkyňou a J. K. (kupujúca), došlo k zmene účastníka správneho konania
dňom 19. apríla 2010 (dňom rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu kúpnej zmluvy).
Pokiaľ žalobkyňa podala žalobu proti rozhodnutiu žalovaného urobila tak podľa krajského
súdu ako neoprávnená osoba, keďže už nebola vlastníčkou pozemkov evidovaných na...
a ani... na .... Naviac pozemok... 2739/29 nebol ani zahrnutý do projektových úprav v...
v rámci zadania projektu pozemkových úprav v záhradkárskej osade... (§ 10 ods. 4 zákona).
Krajský súd považoval za nesporné, že žalobkyňa predajom všetkého svojho pozemkového
vlastníctva v... a vkladom kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností ku dňu 19. apríla 2010 v
prospech J. K. stratila aktívnu procesnú legitimáciu na podanie žalobného návrhu o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského pozemkového úradu v Nitre č. 2010/00095-
Pe zo dňa 14. apríla 2010, lebo okruh účastníkov je daný v § 250 ods. 1 O. s. p. a žalobkyňa
od 19. apríla. 2010 nebola vlastníčkou pozemkov podliehajúcich projektu pozemkových
úprav v záhradkárskej osade...».
Následne uviedol podstatu odvolania sťažovateľky, ktorá „Nesúhlasila s názorom
krajského súdu ohľadom aktívnej legitimácie. Podľa jej názoru zo žiadneho ustanovenia
piatej časti, druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že aktívne
legitimovanou osobou môže byť len vlastník pozemkov, ktorých sa napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu týka, keďže vychádzajúc z ustanovenia § 247 O. s. p., aktívne
legitimovanou je fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.“.
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
«Najvyšší súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie bez pojednávania v súlade s § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno vyhovieť.
Z pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že napadnutým rozhodnutím
žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového
úradu v Nových Zámkoch č. ObPÚ-10-10/4489/LV zo dňa 12. januára 2010... V priebehu
konania žalobkyňa odpredala svoje pozemky v... J. K. kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 12.
decembra 2009, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Správy
katastra Nové Zámky zo dňa 19. apríla 2010 pod č. 383/10. Dňom vkladu do katastra
nehnuteľností sa stala vlastníčkou uvedených nehnuteľností J. K. a z toho dôvodu správny
orgán aktualizovaním registra zapísal J. K. namiesto pôvodnej účastníčky projektových
úprav, t. j. namiesto žalobkyne.
Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. sa
postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250 ods. 2 veta prvá O. s. p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba,
ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom
správneho orgánu ukrátená na svojich právach.
Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže
byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je
zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti
uzneseniu je prípustné.
V prejednávanej veci je rozhodujúce, že žalobkyňa, ktorá ako vlastníčka pozemkov
bola na začiatku konania o projektových pozemkových úpravách na vyporiadanie
vlastníctva pozemkov v záhradkárskej osade... účastníčkou konania, predmetné pozemky,
ktorých sa pozemkové úpravy týkali, odpredala a od 19. apríla 2010 nie je ich vlastníčkou.
Žalobkyňa preto napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného nie je ukrátená na
svojich právach v zmysle § 247 ods. 1 O. s. p. v spojení s 250 ods. 2 O. s. p. Nepochybil teda
krajský súd, keď konanie o jej žalobe zastavil a preto odvolací súd napadnuté uznesenie
krajského súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
potvrdil...
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v dôsledku zmeny vlastníctva po vydaní
rozhodnutia žalovaného, ale ešte pred jeho doručením žalobkyni, došlo k zmene účastníka
správneho konania. Na miesto žalobkyne ako pôvodnej vlastnícky nastúpila do konania
nová vlastnícka. Vzhľadom na uvedené je potrebné rozhodnutie zo 14. apríla 2010
v správnom konaní doručiť novej vlastnícke.»
18. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského
súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj
stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
20. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
9 Sžr 23/2013 z 18. decembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 odseku 1 a ani odseku 2 ústavy. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II. C
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 48 ods. 2 ústavy,
práv podľa čl. 8 a 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
22. Sťažovateľka namietala tiež porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, pričom v sťažnosti neuviedla, či sa všeobecne záväznými právnymi predpismi
danou jej možnosťou domáhala nápravy v rámci správneho konania, resp. v konaní
pred všeobecnými súdmi. Porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka uvádzala len ako
súčasť odôvodnenia svojej žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v bode VI
sťažnosti („... sťažovateľka je presvedčená, že konaním štátnych orgánov neprimerane
a s prieťahmi jej vznikla ujma... lebo konanie pozemkových úradov nemá konca...“).
V ďalších – iných súvislostiach sťažovateľka porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy neuvádza
a ani neuvádza žiadnu právne relevantnú skutočnosť majúcu toto jej tvrdenie
podporiť.
23. Nadväzujúc na svoje konštatácie, zistenia a závery uvedené v bodoch 17 až 22
ústavný súd poznamenáva, že nezistil žiadnu spojitosť medzi posudzovaným rozhodnutím
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z uvedených dôvodov odmietol jej sťažnosť v tejto časti tiež ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
24. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie svojich majetkových práv
zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným rozhodnutím
najvyššieho súdu (pozri body 1 a 3).
25. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/005,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné
práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané,
o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 1 dodatkového
protokolu) by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu z niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Zároveň
platí, že vzhľadom na predchádzajúce dôvody, ktoré viedli ústavný súd k odmietnutiu
sťažnosti, tieto možno použiť tiež k sťažovateľkou označeným porušeniam práv uvedených
v časti II.C, keďže nosné dôvody porušenia aj týchto práv (II.C) uvádzané sťažovateľkou sú
identické.
26. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov (body 21 a 23)
odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
27. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie svojho práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 a práva na účinné odvolanie podľa čl. 13
dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Sžr 23/2013 a jeho uznesením z 18. decembra 2013 porušenie
základného práva na súdnu ochranu, nemohlo dôjsť jeho postupom (uznesením) ani
k porušeniu týchto práv.
Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.
III.
28. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2014