Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 549/2012
PDF · 188.01 KB
No categories available
I. ÚS 549/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. M. Š., B.,
pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka Slovenskej republiky č. 1448/2012-420 z 30. marca 2012 v spojení s rozhodnutím
Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 3193/2011-430
z 26. júla 2011, rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Nitre č. 2010/00285-Ga
zo 14. septembra 2010, rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Nových Zámkoch
č. ObPÚ-10-10/6451/LV z 12. júla 2010, rozhodnutím Krajského pozemkového úradu
v Nitre č. 2010/00095-Pe zo 14. apríla 2010, rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu
v Nových Zámkoch č. ObPÚ-10-10/4489/LV z 12. januára 2010, rozhodnutím Krajského
pozemkového úradu v Nitre č. 2004/00283 z 21. októbra 2004 a rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu v Nových Zámkoch č. OPÚ-130-04/3992/LM z 28. júna 2004 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 3. augusta
2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozhodnutím Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo“) č.
1448/2012-420 z 30. marca 2012 v spojení s rozhodnutím ministerstva č. 3193/2011-430
z 26. júla 2011, rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Nitre (ďalej len ,,krajský
pozemkový úrad“) č. 2010/00285-Ga zo 14. septembra 2010, rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu v Nových Zámkoch (ďalej len ,,obvodný pozemkový úrad“) č. ObPÚ-
10-10/6451/LV z 12. júla 2010, rozhodnutím krajského pozemkového úradu č. 2010/00095-
Pe zo 14. apríla 2010, rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. ObPÚ-10-
10/4489/LV z 12. januára 2010, rozhodnutím krajského pozemkového úradu č. 2004/00283
z 21. októbra 2004 a rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. OPÚ-130-04/3992/LM
z 28. júna 2004.
2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že kúpnou zmluvou z 10. decembra
2009 nadobudla vlastnícke právo k viacerým pozemkom v katastrálnom území Ú., pričom
tieto pozemky boli podľa jej tvrdení vyvlastnené v prospech ,,záhradkárov“ a podľa jej názoru
neboli splnené podmienky podľa § 2 zákona č. 64/1997 Z. z. v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 64/1997 Z. z.“) o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách
a o vyporiadaní vlastníctva k nim. Sťažovateľka poukazuje na zásahy do jej vlastníckeho
práva a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov označenými rozhodnutiami a
zákon č. 64/1997 Z. z. považuje za nesúladný s ústavou. Ďalej sťažovateľka podrobne
rozoberá zásahy označených porušovateľov do jej vlastníckych práv, vytýka im porušenie
ústavných a zákonných noriem a v konečnom dôsledku poukazuje aj na jej podnikateľské
plány, ktoré mali byť označenými rozhodnutiami zmarené.
3. V petite svojej sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že jej
označené práva boli porušené, a aby ,,zrušil a vrátil na ďalšie konanie všetky rozhodnutia“
označené v záhlaví tohto uznesenia. Súčasne žiada priznať „majetkovú a nemajetkovú ujmu
vo výške 96 890 €, primerané finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní vo výške
5 000 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 501,02 €“.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o jeho prijatí
na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Prvotnou otázkou, ktorou sa ústavný súd zaoberal pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti, bola otázka včasnosti jej podania. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu
počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.
Z obsahu sťažnosti, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný, vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv viacerými
rozhodnutiami označenými v záhlaví tohto uznesenia a sama uvádza, že posledné
rozhodnutie ministerstva z 30. marca 2012 nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2012. Týmto
dňom jej teda začala plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Vo vzťahu
k ďalším rozhodnutiam označeným v záhlaví tohto uznesenia začala plynúť lehota ešte
podstatne skôr. Sťažnosť sťažovateľky bola podaná na poštovú prepravu 1. augusta 2012.
7. Skutočnosť, že si sťažovateľka bola vedomá dvojmesačnej lehoty na podanie
sťažnosti, vyplýva aj z jej podania z 18. júna 2012 označeného ako sťažnosť, ktoré doručila
ústavnému súdu 20. júna 2012. Z obsahu tohto podania vyplýva, že smerovalo proti
ministerstvu a týkalo sa jeho rozhodnutí z 30. marca 2012 a 26. júla 2011, ktoré boli
napadnuté aj touto sťažnosťou. Keďže však toto podanie sťažovateľky z 18. júna 2012
pre absenciu viacerých náležitostí nebolo možné považovať za návrh na začatie konania
pred ústavným súdom, 11. júla 2012 ho ústavný súd podľa § 23a zákona o ústavnom súde
odložil (č. k. Rvp 5607/2012-2).
8. Ústavný súd nemožno považovať za ničím neobmedzeného strážcu ústavnosti,
keďže aj ústavný súd pri plnení svojej základnej úlohy, ktorou je ochrana ústavnosti (čl. 124
ústavy), postupuje na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ako už ústavný súd opakovane uviedol, sťažnosť
nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti
(napr. I. ÚS 22/02), a rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie
sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej
(IV. ÚS 28/02), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani
nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03). Ak potom sťažovateľka
podala sťažnosť na ústavnom súde po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty vo vzťahu
ku všetkým označeným rozhodnutiam, táto ako oneskorená musela byť odmietnutá už pri
jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na jednu
zo základných zásad práva, ktorou je ,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo alebo
nech si každý stráži svoje práva vrátane zachovania lehoty na podanie sťažnosti
pred ústavným súdom.
9. Bez ohľadu na to, že sťažnosť bola podaná oneskorene, nemožno neuviesť, že aj
v prípade jej včasného podania by ústavný súd nemal právomoc na jej prerokovanie. Ako to
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Ústavný súd sa štandardne, a to
pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, zaoberá otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý
je oprávnený poskytnúť ochranu namietanému porušeniu práv sťažovateľa. Pri tomto
skúmaní ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka bola povinná ešte pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu obrátiť sa na všeobecný súd, ktorý je v konaní podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) oprávnený rozhodovať o ochrane jej práv
tak v prípade nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v prípade jeho nečinnosti.
10. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj
orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ
im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb
v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
11. S účinnosťou od 1. januára 2003 došlo novelou Občianskeho súdneho poriadku
vykonanou zákonom č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov k významnej zmene piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku a zavedeniu nových druhov konaní pred správnymi súdmi.
Okrem iného sa zaviedlo aj konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 244 ods. 4,
§ 250t a § 250u OSP) a konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy (§ 244 ods. 5 a § 250v OSP).
Podľa § 244 ods. 4 OSP súdy v správnom súdnictve rozhodujú o návrhoch
na uloženie povinnosti orgánom verejnej správy konať o právach a povinnostiach fyzických
osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy a o opatreniach na vynútenie plnenia
svojich rozhodnutí postupom uvedeným v § 250b a 250u.
12. Podstata námietok sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tom, že označenými
rozhodnutiami malo dôjsť k zásahu do jej vlastníckeho práva a práva pokojne užívať
majetok, ako aj zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Nielen z označených ustanovení ústavy a Občianskeho súdneho poriadku, ale aj
z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07, I. ÚS 393/08). Ústava nezakotvuje ústavný
súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb
a právnických osôb. Princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vylučuje právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať o namietanom porušení základných práv a slobôd vtedy, ak existuje iný súd
v sústave všeobecného súdnictva, ktorý pri rešpektovaní procesných pravidiel toho-ktorého
typu súdneho konania má právomoc rozhodnúť o ochrane týchto práv a slobôd. Ak ústavný
súd v konkrétnom prípade zistí, že o namietanom porušení základných práv a slobôd
(alt. ľudských práv a základných slobôd) má právomoc konať a rozhodnúť iný súd, sťažnosť
pre nedostatok svojej právomoci pri jej predbežnom prerokovaní odmietne.
13. Z obsahu sťažnosti je nesporné, že označenými rozhodnutiami správnych
orgánov malo podľa tvrdení sťažovateľky dôjsť k zásahu do jej základných práv a slobôd,
a preto ich preskúmanie patrilo do ústavnej a zákonnej právomoci príslušných správnych
súdov, ktoré boli oprávnené a zároveň povinné poskytnúť ochranu v prípade zistenia
porušenia jej práv. Napokon, o možnosti súdneho prieskumu týchto rozhodnutí správnych
orgánov bola sťažovateľka poučená aj v ich písomnom vyhotovení. Pokiaľ za týchto
okolností sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepristúpila k ochrane
svojich práv cestou návrhu adresovaného všeobecnému (správnemu) súdu, nie je s ohľadom
na už uvedený princíp subsidiarity daná právomoc ústavného súdu (obdobne III. ÚS 152/03,
II. ÚS 130/02, II. ÚS 61/02, III. ÚS 72/02). Táto skutočnosť by teda viedla k odmietnutiu
sťažnosti aj v prípade jej včasného podania.
14. Vychádzajúc z príloh pripojených k sťažnosti, pre úplnosť ústavný súd uvádza, že
sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo k pozemkom uvedeným v sťažnosti vkladom
do katastra až 19. apríla 2010. Až od tohto momentu, keď nastali právne účinky vkladu,
bola sťažovateľka aktívne legitimovaná na uplatňovanie ochrany svojich práv tak
v správnom súdnictve, ako aj v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na uvedené možno
konštatovať, že sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie ,,svojich“ práv aj
rozhodnutiami vydanými v čase, keď ešte nebola vlastníčkou nehnuteľností, je v tejto časti
podaná zjavne neoprávnenou osobou, čo taktiež zakladá dôvod jej odmietnutia podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa meritom veci, teda
namietaným porušením označených práv sťažovateľky, bližšie zaoberať nemohol
a neprichádzalo do úvahy ani rozhodovať o ďalších jej návrhoch (zrušenie označených
rozhodnutí správnych orgánov, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania),
keďže takéto výroky ústavného súdu sú viazané na to, že sťažnosti sťažovateľky bolo
vyhovené.
16. V súvislosti s návrhom sťažovateľky na priznanie náhrady majetkovej ujmy,
ktorú sťažovateľka stotožňuje so škodou (tak skutočnou, ako aj s ušlým ziskom), ktorá jej
mala byť spôsobená rozhodnutiami a postupom správnych orgánov jej ústavný súd dáva
do pozornosti, že primerané finančné zadosťučinenie nemožno zamieňať s jej právom
na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a/alebo nečinnosťou správnych
orgánov (napr. III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03). Toto právo má totiž iný ústavný základ (čl. 46
ods. 3 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 4 ústavy) a rozhodujú o ňom príslušné všeobecné súdy
v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012