Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 330/2014
PDF · 209.25 KB
No categories available
IV. ÚS 330/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpenej
advokátom JUDr. Dušanom Slaninom, Bradlanská 2, Trnava, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CbZm 1/2011 a jeho
rozsudkom z 23. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 CoZm 3/2013 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra
2013 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 CbZm 1/2011 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012 a postupom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoZm 3/2013
a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013.
Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe o zaplatenie istiny
100 000 € s príslušenstvom (zmenkovej odmeny).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«... K porušeniu základného práva na súdnu ochranu súbežne s porušením ľudského
práva na spravodlivý proces v okolnostiach prípadu došlo z štyroch právne významných
príčin, a to:
1. Krajský súd v Trnave v nesúlade s § 157 ods. 2 OSP neuviedol, ako vec právne
posúdil, keď neodôvodnil svoj záver o tom, že tvrdenia odvolateľa o tom, že mu postupom
prvostupňového súdu, ktorý sa nezaoberal jeho námietkami a teda nevyhodnotil, či sú alebo
nie sú opodstatnené;
2. vo svojom odôvodnení sa obmedzil iba na znenie uznesenia ÚS SR, sp. zn.
II. ÚS 78/2005, čím alibisticky zdôvodnil svoju nečinnosť v tomto smere,
3. a už vôbec sa nevysporiadal s otázkou oprávnenosti zmluvnými stranami
dohodnutého rozhodcovského konania,
4. nie je možné vyjadriť súhlas s názorom druhostupňového súdu v otázke rozsahu
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania, pretože právny predpis používa v tejto
otázke výraz „spravidla určuje rozsah“ a nie ako odôvodňuje druhostupňový súd, že vždy
určuje odvolateľ rozsah preskúmania.
Všetky namietnuté porušenia základného, resp. ľudského práva sú v skutkovom stave
prípadu úzko prepojené, k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
aj ľudského práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru došlo vo vzájomnej nadväznosti oboch
príčin porušenia základného práva na súdnu ochranu, aj ľudského práva na spravodlivý
proces.»
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:
„Právny záver Krajského súdu v Trnave v o neopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa,
že žalobca si v tomto konaní uplatňuje svoju pohľadávku duplicitne a po speňažení majetku
v konkurze voči vystavovateľovi zmenky pod sp. zn. 31 K/39/2009, keď bude uspokojení,
by vlastne zmenkovým konaním bol uspokojený duplicitne je nesprávny a bol by založený
predpoklad bezdôvodného obohatenia navrhovateľa.
Nepríslušnosť oboch súdov vo veci konať je daná v čl. IV. Spoločné a záverečné
ustanovenia zo dňa 23. 12. 2008, tým že vzájomné rozpory, ktoré medzi stranami vzniknú
z právneho vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom.
Obe zmluvné strany tak navrhovateľ, ako aj odporca tento návrh rozhodcovskej zmluvy
bez výhrad prijali.
Záverom sťažnosti konštatujeme, že výklad vykonaný odvolacím, ale tiež
prvostupňovým súdom v napadnutých rozsudkoch je nerešpektovaním práva sťažovateľa
na súdnu ochranu, ktorá je sťažovateľovi priznaná v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, súbežne s porušením ľudského práva na spravodlivý proces.“
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tiež právo sťažovateľa
na základné právo na slobodu, rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 ústavy v konaní pred Krajským
súdom v Trnave v konaní sp. zn. 21 CoZm/3/2013 ako aj v predchádzajúcom konaní pred
Okresným súdom v Trnave v konaní sp. zn. 14 CbZm 1/2011, porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 CoZm/3/2013 zo dňa 15. októbra
2013 sa ruší. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) viazaný návrhom na rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľka je v konaní
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, je jej návrh na rozhodnutie, ktorého
sa dožaduje, nejednoznačný. Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k záveru,
že sťažovateľka namieta nielen porušenie svojich práv postupom okresného súdu
a krajského súdu v označených konaniach, ale aj rozsudkami týchto súdov vydanými
v označených konaniach. Ústavný súd v nadväznosti na to preskúmaval a posudzoval
sťažnosť sťažovateľky v takomto rozsahu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CbZm 1/2011 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012
Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva,
že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený
podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu
krajskému súdu, sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme
všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd nezistil ústavný dôvod
na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci,
ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 CbZm 1/2011 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012, pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoZm 3/2013 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť nedostatočne odôvodneným rozsudkom
krajského súdu č. k. 21 CoZm 3/2013-125 z 15. októbra 2013, ktorým potvrdil rozsudok
okresného súdu č. k. 14 CbZm 1/2011-98 z 23. októbra 2012, ktorým tento súd ponechal
v platnosti zmenkový platobný rozkaz č. k. 38 Zm 2/2011-46 zo 6. apríla 2011.
Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,
ale aj rozsudok okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd potvrdil. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho
rozsudku sp. zn. 14 CbZm 1/2011 z 23. októbra 2012 okrem iného uviedol:
„... Podľa názoru súdu, je príslušnosť súdu daná podľa § 10 ods. 1, ods. 2 Zákona
č. 371/2004 Z. z. Je pravdou, že v zmysle čl. 4.5 Dohody o vydaní a vyplnení biankozmenky
je medzi účastníkmi uzatvorená rozhodcovská zmluva, v zmysle ktorej sa vzájomné spory
rozhodnú v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom, avšak podľa názoru súdu
sa uvedená rozhodcovská doložka vzťahuje na spory týkajúce sa dohody o vydaní a vyplnení
blankozmenky a nie na spory vyplývajúce z plnenia zmenky. Čo sa týka konkurzného
konania na tunajšom súde vedeného pod sp. zn. 31 K/39/2009, súd uvádza, že vzhľadom
na charakter zmenky toto konanie nemá žiadny vplyv na konanie z plnenia zo zmenky.“
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol:
„... V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania
je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O. s. p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný
návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu stránku a sám odvolateľ
si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom
preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody...
Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje
za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými v konaní
zistenými skutočnosťami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil
a právny záver, ku ktorému dospel a ktorý vyjadril vo vyhlásenom výroku rozsudku
je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací súd sa s ním stotožňuje.“
Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu poukázal
na príslušnú právnu úpravu, ktorú vykladal okresný súd a na ktorú poukazovala
aj sťažovateľka, to znamená príslušné pojmy zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový
a šekový v znení neskorších predpisov, okrem iného takto:
„Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že zmenkové ručenie je zabezpečovacím vzťahom, v ktorom zmenkový ručiteľ vyznačí svoj
záväzok popri niektorej inej zmenkovo zaviazanej osobe. Záväzok ručiteľa je akcesorický
ku zmenke ako listine a je nezávislý na záväzku dlžníka. Žalovaná je v rámci zmenkového
vzťahu avalistom a ako zmenkový ručiteľ – avalista môže proti majiteľovi zmenky uplatniť
iba námietky, ktoré vyplývajú z ich vzájomných vlastných vzťahov, ale nie námietky, ktoré
patria zmenkovému dlžníkovi a zakladajú sa na jeho vlastných vzťahoch k majiteľovi
zmenky. Zmenkovým ručením zmenkový ručiteľ vyznačí svoj záväzok popri inej zmenkovo
zaviazanej osobe a zmenkový ručiteľ zabezpečuje splnenie pohľadávky zo zmenového
vzťahu rovnako ako dlžník. Záväzok zmenkového ručiteľa – žalovanej je teda nezávislý na
záväzku dlžníka a podľa § 17 zák. zmenkového a šekového zmenkový ručiteľ (aval) môže
robiť majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa zakladajú iba na jeho vlastných vzťahoch k
majiteľovi zmenky, nie však na vzťahoch zmenkovo zaviazanej osoby, za ktorú bolo ručenie
prevzaté. Z toho dôvodu je z hľadiska dôvodnosti posúdenia odvolania nepodstatné, že
správca konkurznej podstaty... V. úpadcu Š. B... písomne potvrdil, že prihlásené pohľadávky
veriteľa... založené úverovými zmluvami priznal, ale nepotvrdil, že plnenie na zmenku bolo
do konkurzu prihlásené.
Dôvody odvolania ako i námietky žalovanej sa týkajú právneho postavenia a vzťahu
vystaviteľa, ale pre posúdenie a existenciu ručiteľského záväzku avalistu nemajú žiaden
relevantný význam.
Súd prvého stupňa sa správne v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal
i s príslušnosťou súdu, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a na ktoré poukazuje.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré
by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva
na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a navyše rozšíril
vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu.
Stotožnil sa s právnym názorom okresného súdu v otázke príslušnosti okresného súdu
ako zmenkového a šekového súdu v zmysle výkladu § 10 ods. 2 zákona č. 371/2004 Z. z.
o sídlach a obvodoch súdov v Slovenskej republike v znení neskorších predpisov a súčasne
argumentačne objasnil inštitút zmenkového ručenia, ako aj vzťah konkurzného konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31 K 39/2009 ku konaniu z plnenia zo zmenky,
ktorého sa týkala námietka sťažovateľky. Súčasne sa tým celkovo vyrovnal s námietkami
sťažovateľky, ktoré sú totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde (námietky 1 – 4
už uvedené; pozri s. 4 − 5 sťažnosti sťažovateľky).
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní
pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo
rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu
č. k. 21 CoZm 3/2013-125 z 15. októbra 2013 a namietaným porušením (prípadne
odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2014