Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 330/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpenej

advokátom JUDr. Dušanom Slaninom, Bradlanská 2, Trnava, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 23. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2013 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012 a postupom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013.

Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe o zaplatenie istiny

100 000 € s príslušenstvom (zmenkovej odmeny).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«... K porušeniu základného práva na súdnu ochranu súbežne s porušením ľudského

práva na spravodlivý proces v okolnostiach prípadu došlo z štyroch právne významných

príčin, a to:

1. Krajský súd v Trnave v nesúlade s neuviedol, ako vec právne

posúdil, keď neodôvodnil svoj záver o tom, že tvrdenia odvolateľa o tom, že mu postupom

prvostupňového súdu, ktorý sa nezaoberal jeho námietkami a teda nevyhodnotil, či sú alebo

nie sú opodstatnené;

2. vo svojom odôvodnení sa obmedzil iba na znenie uznesenia ÚS SR, sp. zn.

, čím alibisticky zdôvodnil svoju nečinnosť v tomto smere,

3. a už vôbec sa nevysporiadal s otázkou oprávnenosti zmluvnými stranami

dohodnutého rozhodcovského konania,

4. nie je možné vyjadriť súhlas s názorom druhostupňového súdu v otázke rozsahu

prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania, pretože právny predpis používa v tejto

otázke výraz „spravidla určuje rozsah“ a nie ako odôvodňuje druhostupňový súd, že vždy

určuje odvolateľ rozsah preskúmania.

Všetky namietnuté porušenia základného, resp. ľudského práva sú v skutkovom stave

prípadu úzko prepojené, k porušeniu základného práva podľa SR,

aj ľudského práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru došlo vo vzájomnej nadväznosti oboch

príčin porušenia základného práva na súdnu ochranu, aj ľudského práva na spravodlivý

proces.»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„Právny záver Krajského súdu v Trnave v o neopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa,

že žalobca si v tomto konaní uplatňuje svoju pohľadávku duplicitne a po speňažení majetku

v konkurze voči vystavovateľovi zmenky pod sp. zn. , keď bude uspokojení,

by vlastne zmenkovým konaním bol uspokojený duplicitne je nesprávny a bol by založený

predpoklad bezdôvodného obohatenia navrhovateľa.

Nepríslušnosť oboch súdov vo veci konať je daná v čl. IV. Spoločné a záverečné

ustanovenia zo dňa 23. 12. 2008, tým že vzájomné rozpory, ktoré medzi stranami vzniknú

z právneho vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom.

Obe zmluvné strany tak navrhovateľ, ako aj odporca tento návrh rozhodcovskej zmluvy

bez výhrad prijali.

Záverom sťažnosti konštatujeme, že výklad vykonaný odvolacím, ale tiež

prvostupňovým súdom v napadnutých rozsudkoch je nerešpektovaním práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, ktorá je sťažovateľovi priznaná v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, súbežne s porušením ľudského práva na spravodlivý proces.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané

Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tiež právo sťažovateľa

na základné právo na slobodu, rovnosť podľa v konaní pred Krajským

súdom v Trnave v konaní sp. zn. ako aj v predchádzajúcom konaní pred

Okresným súdom v Trnave v konaní sp. zn. , porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 15. októbra

2013 sa ruší. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) viazaný návrhom na rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľka je v konaní

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, je jej návrh na rozhodnutie, ktorého

sa dožaduje, nejednoznačný. Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k záveru,

že sťažovateľka namieta nielen porušenie svojich práv postupom okresného súdu

a krajského súdu v označených konaniach, ale aj rozsudkami týchto súdov vydanými

v označených konaniach. Ústavný súd v nadväznosti na to preskúmaval a posudzoval

sťažnosť sťažovateľky v takomto rozsahu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa je systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva,

že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený

podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu

krajskému súdu, sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme

všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd nezistil ústavný dôvod

na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci,

ktorý je ustanovený v , a preto, aplikujúc tento článok a

ods. 2 , odmietol sťažnosť v časti, v ktorej namieta porušenie

svojho základného práva podľa v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť nedostatočne odôvodneným rozsudkom

krajského súdu č. k. -125 z 15. októbra 2013, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu č. k. -98 z 23. októbra 2012, ktorým tento súd ponechal

v platnosti zmenkový platobný rozkaz č. k. -46 zo 6. apríla 2011.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľky podľa a jej právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

ale aj rozsudok okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd potvrdil. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho

rozsudku sp. zn. z 23. októbra 2012 okrem iného uviedol:

„... Podľa názoru súdu, je príslušnosť súdu daná podľa § 10 ods. 1, ods. 2 Zákona

č. Je pravdou, že v zmysle .5 Dohody o vydaní a vyplnení biankozmenky

je medzi účastníkmi uzatvorená rozhodcovská zmluva, v zmysle ktorej sa vzájomné spory

rozhodnú v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom, avšak podľa názoru súdu

sa uvedená rozhodcovská doložka vzťahuje na spory týkajúce sa dohody o vydaní a vyplnení

blankozmenky a nie na spory vyplývajúce z plnenia zmenky. Čo sa týka konkurzného

konania na tunajšom súde vedeného pod sp. zn. , súd uvádza, že vzhľadom

na charakter zmenky toto konanie nemá žiadny vplyv na konanie z plnenia zo zmenky.“

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol:

„... V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje

za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania

je zásadne daný odvolaním ( ), podľa ktorého je odvolací súd viazaný

návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu stránku a sám odvolateľ

si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom

preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody...

Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje

za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými v konaní

zistenými skutočnosťami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil

a právny záver, ku ktorému dospel a ktorý vyjadril vo vyhlásenom výroku rozsudku

je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací súd sa s ním stotožňuje.“

Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu poukázal

na príslušnú právnu úpravu, ktorú vykladal okresný súd a na ktorú poukazovala

aj sťažovateľka, to znamená príslušné pojmy zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový

a šekový v znení neskorších predpisov, okrem iného takto:

„Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,

že zmenkové ručenie je zabezpečovacím vzťahom, v ktorom zmenkový ručiteľ vyznačí svoj

záväzok popri niektorej inej zmenkovo zaviazanej osobe. Záväzok ručiteľa je akcesorický

ku zmenke ako listine a je nezávislý na záväzku dlžníka. Žalovaná je v rámci zmenkového

vzťahu avalistom a ako zmenkový ručiteľ – avalista môže proti majiteľovi zmenky uplatniť

iba námietky, ktoré vyplývajú z ich vzájomných vlastných vzťahov, ale nie námietky, ktoré

patria zmenkovému dlžníkovi a zakladajú sa na jeho vlastných vzťahoch k majiteľovi

zmenky. Zmenkovým ručením zmenkový ručiteľ vyznačí svoj záväzok popri inej zmenkovo

zaviazanej osobe a zmenkový ručiteľ zabezpečuje splnenie pohľadávky zo zmenového

vzťahu rovnako ako dlžník. Záväzok zmenkového ručiteľa – žalovanej je teda nezávislý na

záväzku dlžníka a podľa § 17 zák. zmenkového a šekového zmenkový ručiteľ (aval) môže

robiť majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa zakladajú iba na jeho vlastných vzťahoch k

majiteľovi zmenky, nie však na vzťahoch zmenkovo zaviazanej osoby, za ktorú bolo ručenie

prevzaté. Z toho dôvodu je z hľadiska dôvodnosti posúdenia odvolania nepodstatné, že

správca konkurznej podstaty... V. úpadcu Š. B... písomne potvrdil, že prihlásené pohľadávky

veriteľa... založené úverovými zmluvami priznal, ale nepotvrdil, že plnenie na zmenku bolo

do konkurzu prihlásené.

Dôvody odvolania ako i námietky žalovanej sa týkajú právneho postavenia a vzťahu

vystaviteľa, ale pre posúdenie a existenciu ručiteľského záväzku avalistu nemajú žiaden

relevantný význam.

Súd prvého stupňa sa správne v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal

i s príslušnosťou súdu, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a na ktoré poukazuje.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

podľa ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré

by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom

okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a navyše rozšíril

vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

Stotožnil sa s právnym názorom okresného súdu v otázke príslušnosti okresného súdu

ako zmenkového a šekového súdu v zmysle výkladu

o sídlach a obvodoch súdov v Slovenskej republike v znení neskorších predpisov a súčasne

argumentačne objasnil inštitút zmenkového ručenia, ako aj vzťah konkurzného konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. ku konaniu z plnenia zo zmenky,

ktorého sa týkala námietka sťažovateľky. Súčasne sa tým celkovo vyrovnal s námietkami

sťažovateľky, ktoré sú totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde (námietky 1 – 4

už uvedené; pozri s. 4 − 5 sťažnosti sťažovateľky).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní

pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu

č. k. -125 z 15. októbra 2013 a namietaným porušením (prípadne

odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práva podľa dohovoru, odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014