Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 313/2014
PDF · 184.98 KB
No categories available
IV. ÚS 313/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného
advokátom Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 508/2013 z 13. februára 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014
doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Ľubomírom
Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 16 Co 508/2013 z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 4. 2013, sp. zn.
14 C/83/2012 bol zamietnutý môj návrh proti odporcovi R. M... na zaplatenie 99.581,76 €
s príslušenstvom. Okresný súd mi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 13. 2. 2014 o mojom odvolaní, ktoré som podal
proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici rozhodol rozsudkom zo dňa 13. 2. 2014,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd môj návrh zamietol
a vo výroku o náhrade trov konania zmenil rozsudok okresného súdu v môj neprospech.
Okresný súd a aj krajský súd ako odvolací súd nevyhoveli môjmu návrhu z dôvodu,
že uznanie záväzku odporcom je neurčité a nezrozumiteľné a aj v prípade, ak by došlo
zo strany odporcu k uznaniu záväzku, podľa ktorého mal navrhovateľovi plniť
dňa 30. 9. 2004 potom nasledujúcim dňom začína plynúť nová štvorročná premlčacia
lehota a keďže som podal návrh na súd dňa 3. 4. 2012, teda po uplynutí tejto doby nebolo
možné návrhu navrhovateľa vyhovieť. Krajský súd naviac vo svojom rozsudku poukazuje
na rozhodnutia ústavného súdu z minulosti a podľa krajského súdu je rozhodnutie
okresného súdu potrebné posudzovať za presvedčivé, prijateľné aj pre laickú verejnosť,
racionálne a aj spravodlivé.
Tieto stanoviská krajského súdu sú svojvoľné a v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ktorý upravuje právo každého domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Bol som presvedčený, že krajský súd je všeobecným súdom, ktorý je schopný rozhodovať
ako nezávislý a nestranný. Preukázané však bolo, že v mojom prípade tento súd postupoval
svojvoľne, rozhodnutie ktoré vydal je absolútne nespravodlivé, pre laickú verejnosť
neprijateľné a nepochopiteľné, pričom súd zásadným spôsobom porušil jedno zo základných
ľudských práv zakotvených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý
je záväzný aj pre vnútroštátne súdy, akým je aj krajský súd ako súd všeobecný v sústave
súdov Slovenskej republiky. Právo na spravodlivý proces bolo v tomto mojom prípade
krajským súdom úplne pošliapané a tento súd postupoval v rozpore s týmto článkom
Dohovoru.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 13. 2. 2014, ktorým
došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 DOHOVORU a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ žiada aj o úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal
po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba
splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj
ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria
A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov
ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti vo všeobecnosti namieta, že rozhodnutie krajského súdu je
„absolútne nespravodlivé, pre laickú verejnosť neprijateľné a nepochopiteľné“.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:
„Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie
vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p.
a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd sa
stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva nasledovné:
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna časť skutočností, ktoré vyšli
v konaní najavo, naopak, súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité
vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010). Pokiaľ ide
o odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej, a teda zamietnutie návrhu navrhovateľa,
prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú
príslušný záver o nedôvodnom nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je
presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto
premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania navrhovateľa je zhodný s jeho námietkami
počas priebehu celého konania, jeho písomnými a ústnymi podaniami pred prvostupňovým
súdom, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné,
aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové,
relevantné skutočnosti a nepredkladá žiadne nové dôkazy, ktoré by neboli zistené
a vyhodnotené prvostupňovým súdom.“
V ďalšej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:
„Ak teda navrhovateľ v priebehu konania, ako i v odvolacom konaní tvrdí, že
k uznaniu dlhu zo strany odporcu došlo v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka,
nakoľko k uznaniu dlhu, ako i tomu predchádzajúcemu záväzku došlo medzi fyzickými
osobami, odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o tom, že
i v prípade, ak by toto uznanie dlhu bolo posudzované v zmysle Občianskeho zákonníka je
neplatné v zmysle ust, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že právny úkon nebol
urobený určite a zrozumiteľne. Z ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je
pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma. Písomná forma dodržaná bola.
Odvolací súd sa však stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že prejav vôle uznať
dlh čo do dôvodu a výšky nebol určitý a zrozumiteľný, nakoľko ani výkladom podľa § 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka nebol objektívne pochopiteľný, teda vzbudzuje pochybnosti
o jeho obsahu...
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť prejav vôle urobený okrem iného
určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Právny úkon je nezrozumiteľný, ak ani jeho
výkladom nemožno zistiť, aký obsah mal byť týmto úkonom vyjadrený. Záver o neurčitosti
právneho úkonu predpokladá, že vyjadrenie prejavuje síce zrozumiteľné, avšak neurčitý je
jeho obsah. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať z hľadiska možného
významu jednotlivých použitých pojmov, z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých
pojmov, z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu, interpretácia
obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka však nemôže
nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje
vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade
so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon urobený. Preto, ak navrhovateľ dodatočne
dopĺňa, či domýšľa aká vôľa bola v čase urobenia tohto úkonu prejavená, nejde o právny
úkon, ktorý by spĺňal podmienky určitosti.
Odvolací súd poznamenáva, že ak by aj uznanie záväzku posudzoval podľa
Obchodného zákonníka, dôvody jeho neplatností v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa v celom rozsahu vzťahujú aj na takéto právne posúdenie. Záväzok, ktorého sa
uznanie týka, musí byť identifikovaný aj v prípade obchodného zákonníka takým spôsobom,
aby nebol zameniteľný s iným (napr. uvedením konkrétneho dôvodu, odkazom na listinu,
na základe ktorej vznikol a pod.). Uznať možno len záväzok určitý, ktorý existoval v čase
jeho uznania. Určitosť písomného prejavu vôle, či už podľa Občianskeho alebo
Obchodného zákonníka, je objektívnou kategóriou a tento prejav by nemal vzbudzovať
dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb...
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ak by aj prichádzalo do úvahy uznanie záväzku
podľa Obchodného zákonníka, potom subjekty obchodného práva si nemôžu platne zvoliť,
aby sa ich právne vzťahy spravovali iným ako Obchodným zákonníkom, a ak išlo o vzťahy
medzi obchodnými spoločnosťami, potom nie je zrejmé, na základe čoho by odporca ako
fyzická osoba, mal uznávací prejav vôle urobiť. Len v tom prípade, ak by bol predmetný
jednostranný právny úkon uznania záväzku posudzovaný v zmysle Obchodného zákonníka,
by potom platil i právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že návrh podal
navrhovateľ po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, pretože podľa uznania záväzku mal
odporca plniť navrhovateľovi do 30. 09. 2004 a nasledujúcim dnom začala plynúť nová
štvorročná premlčacia lehota, pričom navrhovateľ podal návrh na súd dňa 03. 04. 2012,
teda po jej uplynutí.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku veľmi podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
s odvolaním sťažovateľa, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok
krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený
a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich rozhodovanie o odvolaní), Občianskeho
zákonníka (týkajúcich sa platnosti právnych úkonov) a Obchodného zákonníka
(upravujúcich v oboch kódexoch inštitúty uznania záväzku a premlčania).
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2014