Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 313/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného

advokátom Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 13. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014

doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Ľubomírom

Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 4. 2013, sp. zn.

14 bol zamietnutý môj návrh proti odporcovi R. M... na zaplatenie 99.581,76 €

s príslušenstvom. Okresný súd mi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 13. 2. 2014 o mojom odvolaní, ktoré som podal

proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici rozhodol rozsudkom zo dňa 13. 2. 2014,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd môj návrh zamietol

a vo výroku o náhrade trov konania zmenil rozsudok okresného súdu v môj neprospech.

Okresný súd a aj krajský súd ako odvolací súd nevyhoveli môjmu návrhu z dôvodu,

že uznanie záväzku odporcom je neurčité a nezrozumiteľné a aj v prípade, ak by došlo

zo strany odporcu k uznaniu záväzku, podľa ktorého mal navrhovateľovi plniť

dňa 30. 9. 2004 potom nasledujúcim dňom začína plynúť nová štvorročná premlčacia

lehota a keďže som podal návrh na súd dňa 3. 4. 2012, teda po uplynutí tejto doby nebolo

možné návrhu navrhovateľa vyhovieť. Krajský súd naviac vo svojom rozsudku poukazuje

na rozhodnutia ústavného súdu z minulosti a podľa krajského súdu je rozhodnutie

okresného súdu potrebné posudzovať za presvedčivé, prijateľné aj pre laickú verejnosť,

racionálne a aj spravodlivé.

Tieto stanoviská krajského súdu sú svojvoľné a v rozpore s SR,

ktorý upravuje právo každého domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Bol som presvedčený, že krajský súd je všeobecným súdom, ktorý je schopný rozhodovať

ako nezávislý a nestranný. Preukázané však bolo, že v mojom prípade tento súd postupoval

svojvoľne, rozhodnutie ktoré vydal je absolútne nespravodlivé, pre laickú verejnosť

neprijateľné a nepochopiteľné, pričom súd zásadným spôsobom porušil jedno zo základných

ľudských práv zakotvených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý

je záväzný aj pre vnútroštátne súdy, akým je aj krajský súd ako súd všeobecný v sústave

súdov Slovenskej republiky. Právo na spravodlivý proces bolo v tomto mojom prípade

krajským súdom úplne pošliapané a tento súd postupoval v rozpore s týmto článkom

Dohovoru.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 13. 2. 2014, ktorým

došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie podľa SR

a čl. 6 ods. 1 DOHOVORU a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ žiada aj o úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj

ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti vo všeobecnosti namieta, že rozhodnutie krajského súdu je

„absolútne nespravodlivé, pre laickú verejnosť neprijateľné a nepochopiteľné“.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:

„Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie

vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa

a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil podľa Odvolací súd sa

stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva nasledovné:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna časť skutočností, ktoré vyšli

v konaní najavo, naopak, súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité

vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Pokiaľ ide

o odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej, a teda zamietnutie návrhu navrhovateľa,

prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú

príslušný záver o nedôvodnom nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je

presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto

premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,

racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania navrhovateľa je zhodný s jeho námietkami

počas priebehu celého konania, jeho písomnými a ústnymi podaniami pred prvostupňovým

súdom, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné,

aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové,

relevantné skutočnosti a nepredkladá žiadne nové dôkazy, ktoré by neboli zistené

a vyhodnotené prvostupňovým súdom.“

V ďalšej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:

„Ak teda navrhovateľ v priebehu konania, ako i v odvolacom konaní tvrdí, že

k uznaniu dlhu zo strany odporcu došlo v zmysle ust. ,

nakoľko k uznaniu dlhu, ako i tomu predchádzajúcemu záväzku došlo medzi fyzickými

osobami, odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o tom, že

i v prípade, ak by toto uznanie dlhu bolo posudzované v zmysle je

neplatné v zmysle ust, z dôvodu, že právny úkon nebol

urobený určite a zrozumiteľne. Z ustanovenia vyplýva, že

uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je

pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma. Písomná forma dodržaná bola.

Odvolací súd sa však stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že prejav vôle uznať

dlh čo do dôvodu a výšky nebol určitý a zrozumiteľný, nakoľko ani výkladom podľa § 35

ods. 2 nebol objektívne pochopiteľný, teda vzbudzuje pochybnosti

o jeho obsahu...

Podľa musí byť prejav vôle urobený okrem iného

určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Právny úkon je nezrozumiteľný, ak ani jeho

výkladom nemožno zistiť, aký obsah mal byť týmto úkonom vyjadrený. Záver o neurčitosti

právneho úkonu predpokladá, že vyjadrenie prejavuje síce zrozumiteľné, avšak neurčitý je

jeho obsah. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať z hľadiska možného

významu jednotlivých použitých pojmov, z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých

pojmov, z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu, interpretácia

obsahu právneho úkonu súdom podľa však nemôže

nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje

vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade

so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon urobený. Preto, ak navrhovateľ dodatočne

dopĺňa, či domýšľa aká vôľa bola v čase urobenia tohto úkonu prejavená, nejde o právny

úkon, ktorý by spĺňal podmienky určitosti.

Odvolací súd poznamenáva, že ak by aj uznanie záväzku posudzoval podľa

, dôvody jeho neplatností v zmysle Občianskeho

zákonníka sa v celom rozsahu vzťahujú aj na takéto právne posúdenie. Záväzok, ktorého sa

uznanie týka, musí byť identifikovaný aj v prípade takým spôsobom,

aby nebol zameniteľný s iným (napr. uvedením konkrétneho dôvodu, odkazom na listinu,

na základe ktorej vznikol a pod.). Uznať možno len záväzok určitý, ktorý existoval v čase

jeho uznania. Určitosť písomného prejavu vôle, či už podľa Občianskeho alebo

, je objektívnou kategóriou a tento prejav by nemal vzbudzovať

dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb...

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ak by aj prichádzalo do úvahy uznanie záväzku

podľa , potom subjekty obchodného práva si nemôžu platne zvoliť,

aby sa ich právne vzťahy spravovali iným ako , a ak išlo o vzťahy

medzi obchodnými spoločnosťami, potom nie je zrejmé, na základe čoho by odporca ako

fyzická osoba, mal uznávací prejav vôle urobiť. Len v tom prípade, ak by bol predmetný

jednostranný právny úkon uznania záväzku posudzovaný v zmysle ,

by potom platil i právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že návrh podal

navrhovateľ po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, pretože podľa uznania záväzku mal

odporca plniť navrhovateľovi do 30. 09. 2004 a nasledujúcim dnom začala plynúť nová

štvorročná premlčacia lehota, pričom navrhovateľ podal návrh na súd dňa 03. 04. 2012,

teda po jej uplynutí.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku veľmi podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s odvolaním sťažovateľa, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení

(upravujúcich rozhodovanie o odvolaní), Občianskeho

zákonníka (týkajúcich sa platnosti právnych úkonov) a

(upravujúcich v oboch kódexoch inštitúty uznania záväzku a premlčania).

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným

právom podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014