Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 311/2014
PDF · 259 KB
No categories available
IV. ÚS 311/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Hospodár, s. r. o., Sklené 330, zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom,
Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Martin
č. k. 17 Er 2821/2010-45 zo 17. mája 2013 a č. k. 17 Er 2821/2010-66 z 25. októbra 2013,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Hospodár, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Hospodár, s. r. o., Sklené 330 (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie
M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie
čl. 2 ods. 2 ústavy a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 17 Er 2821/2010-45 zo 17. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie zo 17. mája
2013“) a č. k. 17 Er 2821/2010-66 z 25. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
z 25. októbra 2013“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Ján
Debnár (ďalej len „súdny exekútor“) požiadal Okresný súd Žilina 24. mája 2010 o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodnutia
č. 4396409007/8704-3824 z 23. novembra 2007 vydaného Slovenskou inšpekciou
životného prostredia Žilina (ďalej len „Slovenská inšpekcia životného prostredia“) a návrhu
Environmentálneho fondu (ďalej len „oprávnený“) na vykonanie exekúcie proti povinnému
(sťažovateľke, pozn.) na vymoženie sumy 995,82 € s príslušenstvom (vec vedená pod
sp. zn. 24 Er 2073/2010, pozn.).
Dňa 11. júna 2010 Okresný súd Žilina postúpil vec vedenú pod sp. zn.
24 Er 2073/2010 v súlade s § 45 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov okresnému súdu ako
súdu miestne príslušnému; veci bola pridelená sp. zn. 17 Er 2821/2010. Okresný súd
následne poverením č. 5506 071312 z 15. júna 2010 poveril súdneho exekútora v zmysle
§ 45 ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie na základe vykonateľného
rozhodnutia Slovenskej inšpekcie životného prostredia č. k. 4396409007/8704-38248/Gaš
z 23. novembra 2007.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Exekútor na základe poverenia nám
zaslal: «Upovedomenie o začatí exekúcie“ zo dňa 22. 06. 2010, ako aj: „Upovedomenie
o spôsobe vykonania exekúcie“ zo dňa 22. 06. 2010. Proti uvedeným upovedomeniam sme
podali Exekútorovi: „Námietky proti exekúcií EX 188/2010“ zo dňa 06. 07. 2010, ktoré
Exekútor prevzal dňa 12. 07. 2010. Exekútor v predmetných upovedomeniach nesprávne
uviedol číslo exekučného titulu. Námietky na exekúciu sme zdôvodnili nasledovne.
Poukázali sme na to, že Okresný súd Martin mal pred vydaním „Poverenie“ zo dňa
15. 06. 2010, číslo 5506 071312*, najskôr vyzvať súdneho exekútora JUDr. Jána Debnára,
aby v podaní: „Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie č. k.:
4396409007/8704-3824“ zo dňa 18. 05. 2010 odstránil nesprávne uvedené číslo
exekučného titulu - rozhodnutia č. 4396409007/8704-3824, pretože správne číslo
exekučného titulu je: 4396409007/8704-38248/Gaš. Okresný súd uvedenú vadu podania
neodstránil a následne prejudikoval nesprávne číslo exekučného titulu na správne číslo, čo
považujem za neprípustné. Okresný súd Martin o našich námietkach rozhodol uznesením zo
dňa 17. 05. 2013, sp. zn.: 17 E r/2821/2010-45, ktorým naše námietky zamietol. Preto sme
proti nemu podali: „Odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Martin zo dňa 17. 05.
2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010-45 zo dňa 06. 06. 2013“ ktoré súd prevzal dňa 07. 06. 2013.
O našom odvolaní okresný súd rozhodol uznesením zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn.
17 Er/2821/2010-66, ktorým opätovne naše námietky zamietol. Následne nás okresný súd
uznesením zo dňa 31. 01. 2014, sp. zn. 17 Er/2821/2010-80 vyzval, aby sme sa v lehote do
10 dní vyjadrili v čom napadnutý výrok uznesenia o zamietnutí námietok proti exekúcii...
považujeme za nesprávny. Okresnému súdu Martin sme zaslali podanie: „Stanovisko
povinného na uznesenie zo dňa 17. 05. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010-80, ktoré vydal
Okresný súd Martin a doplnenie odvolania“ zo dňa 07. 03. 2014, kde sme uviedli, v čom
vidíme pochybenie okresného súdu.
V prvom rade poukazujeme na to, že Okresný súd Martin o našich námietkach proti
exekúcií zo dňa 06. 07. 2010 v zákonnej lehote nerozhodol, rozhodol o nich po dvoch
rokoch a desiatich mesiacoch a to uznesením zo dňa 17. 05. 2013, pričom podľa § 50 ods. 2
Exekučného poriadku mal súd o nich rozhodnúť do 60 dní od ich doručenia. Faktom je, že
predmetné námietky boli okresnému súdu doručené dňa 20. 07. 2010, čo potvrdzuje
prijímacia pečiatka súdu na liste: „Námietky voči exekúcií“ zo dňa 15. 07. 2010.
Skutočnosť je taká, že súdny exekútor nám v roku 2010 obstavil motorové vozidla, zriadil
exekučné záložné právo na naše pozemky a zablokoval nám účty, čo nám spôsobilo
v podnikaní obrovské problémy a škodu. Nepomohla ani naša: „Žiadosť o odblokovanie
účtov a motorových vozidiel“ zo dňa 29. 07. 2010, sp. zn. EX 188/2010. Ďalej poukazujeme
na fakt, že v danom prípade sa jedná o vec už právoplatne skončenú, t. j. o našich
námietkach na exekučné konanie a trovy exekučného konania bolo právoplatne skončené
a to uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010-66,
ktoré vydala sudkyňa okresného súdu Mgr. Katarína Janotová, pretože proti uvedenému
uzneseniu nebolo podľa § 202 ods. 2 O. s. p. prípustné odvolanie. To znamená, že uvedená
sudkyňa vo výroku uvedeného uznesenia rozhodla aj o našom podaní: „Odvolanie proti
uzneseniu Okresného súdu Martin zo dňa 17. 05. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010-45. Pokiaľ
malo naše odvolanie právne vady (neobsahovalo odôvodnenie proti trovám exekúcie) mal
nás najskôr súd v súlade s § 43 ods. 1 O. s. p. vyzvať na odstránenie vád podania a až
potom mal o našom odvolaní rozhodnúť, ale on tak neurobil, čo považujeme za pochybenie
súdu. Na druhej strane uznesenia zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010 je okrem
iného uvedené:
„Výrok predmetného uznesenia, ktorým súd zamietol námietky povinného proti
trovám exekúcie zo dňa 29. 06. 2010 bol síce napadnutý odvolaním povinného, avšak
odvolanie neobsahovalo odôvodnenie k tomuto výroku, preto bude napadnuté uznesenie
v tomto výroku predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline“.
Uvedený právny názor okresného súdu považujeme za nesprávny a nezákonný,
pretože vo výroku uvedeného uznesenia už bolo právoplatne rozhodnuté o trovách exekúcie
a to čo je uvedené v odôvodnení odporuje výroku rozhodnutia, preto to považujeme za
irelevantné. Pokiaľ by opakovane rozhodoval súd o našich námietkach proti trovám
exekúcie, ktoré sme uviedli v našom odvolaní zo dňa 06. 06. 2013, potom by sa jednalo
o res iudicata - vec právoplatne skončenú, čo nie je prípustné.
Máme zato, že okresný súd v danom prípade pochybil, svojím pochybením robí
obrovské prieťahy v konaní, veď o našom odvolaní okresný súd nerozhodol v zákonnej
lehote a iné.
Sme toho názoru, že v danom prípade sa nejedná o chybu v písaní zo strany
exekútora, ako tvrdí okresný súd, ale ide o závažné pochybenie súdneho exekútora. Pokiaľ
by to bola chyba v písaní, prečo ju za tri roky exekútor neopravil. Týmto namietame aj
postup Okresného súdu Martin v tomto konaní, pretože o našich námietkach proti
predmetnej exekúcií a trovám exekúcie nesprávne rozhodol a to aj preto, že ak naším
námietkam, ktoré sme špecifikovali nevyhovel, tým sa celé konanie predražuje a trovy
exekúcie sa zvýšili. Pričom poukazujeme na to, že to bolo spôsobené pochybením exekútora,
keď opätovne nesprávne uviedol číslo exekúcie: 4396409007. Súdny exekútor
JUDr. Debnár i napriek tomu, že sme oprávnenému uhradili istinu ju od nás stále vymáha.
Z uvedeného vyplýva, že boli zo strany Okresného súdu Martin, ale aj zo strany
súdneho exekútora porušené naše základne ľudské práva a slobody a to nasledovne.
Prieťahy v konaní, ktoré urobil Okresný súd Martin, ako sme už uviedli, bol porušený
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o základných právach
a slobodách.»
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa: Hospodár, s. r. o. na prieťahy v konaní, právo na
účinný opravný prostriedok, právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2,
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručene
v čl. 6 ods. 1, právo na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1
Dodatkovom protokole k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 17. 05. 2013, č. k.: 17 Er/2821/2010-
45.
2. Základné právo sťažovateľa: Hospodár, s. r. o. na prieťahy v konaní, právo na
účinný opravný prostriedok, právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2,
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručene
v čl. 6 ods. 1, právo na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1
Dodatkovom protokole k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, č. k.: 17 Er/2821/2010-
66.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa
25. 10. 2013, č. k.: 17 Er/2821/2010-66 a prikazuje Okresnému súdu Martin, aby vo veci
námietok na exekúciu vydal uznesenie, ktorým vyhovie námietkam voči exekúcií.
4. Sťažovateľovi: Hospodár, s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
10000,- €. (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Martin povinný mu vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,
ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť na jeho účet... a to do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutými uzneseniami okresného súdu zo 17. mája 2013 a 25. októbra 2013
Sťažovateľka argumentuje, že okresný súd o jej námietkach proti exekúcii zo 6. júla
2010 v zákonnej lehote nerozhodol, „rozhodol o nich po dvoch rokoch a desiatich
mesiacoch a to uznesením zo dňa 17. 05. 2013, pričom podľa § 50 ods. 2 Exekučného
poriadku mal súd o nich rozhodnúť do 60 dní od ich doručenia... Ďalej poukazujeme na
fakt, že v danom prípade sa jedná o vec už právoplatne skončenú, t. j. o našich námietkach
na exekučné konanie a trovy exekučného konania bolo právoplatne skončené a to
uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn. 17 Er/2821/2010-66, ktoré
vydala sudkyňa okresného súdu Mgr. Katarína Janotová, pretože proti uvedenému
uzneseniu nebolo podľa § 202 ods. 2 O. s. p. prípustné odvolanie.“.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred
príslušným orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré
vylučujú, aby tento orgán porušoval sťažovateľom označené základné právo alebo slobodu,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutými uzneseniami okresného súdu zo 17. mája 2013
a 25. októbra 2013.
K porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa
prerokovania veci bez zbytočných prieťahov môže v zásade dôjsť len neprimerane dlhým
postupom – konaním príslušného všeobecného súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých
právnych skutočností (najmä neefektívnou činnosťou a neodôvodnenou nečinnosťou), t. j.
objektom skúmania pri posudzovaní, či k porušeniu označeného práva došlo, je dĺžka
(obdobie) rozhodovania všeobecného súdu v príslušnom konaní s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu.
Uvedený záver korešponduje aj základnému účelu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade okresným súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom všeobecného súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na
samotné vyjadrenie sťažovateľky, podľa ktorého „v danom prípade sa jedná o vec už
právoplatne skončenú“.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Vzhľadom na už uvedené a s prihliadnutím na návrh na začatie konania a v ňom
obsiahnutý petit, ktorým je ústavný súd viazaný, zvlášť v prípade zastúpenia sťažovateľky
advokátom, ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 2
ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením okresného súdu zo 17. mája 2013
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a v nadväznosti na to porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu v súvislosti s vecným posúdením jej námietok proti exekúcii
doručených súdnemu exekútorovi 12. júla 2010, keďže okresný súd o jej námietkach
nerozhodol (podľa jej názoru) správne, keď postup súdneho exekútora, ktorý
v upovedomení o začatí exekúcie a v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie
z 22. júna 2010 uviedol nesprávne označenie exekučného titulu, vyhodnotil ako postup,
v ktorom došlo (len) k chybe v písaní.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením
zo 17. mája 2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom námietky sťažovateľky proti
exekúcii vedenej úradom súdneho exekútora pod sp. zn. EX 188/2010 doručené súdnemu
exekútorovi 12. júla 2010 zamietol. Sťažovateľkine námietky proti exekúcii doručené
súdnemu exekútorovi 12. júla 2010 sa týkali vád podaní súdneho exekútora, ktorý
v upovedomeniach o začatí exekúcie a o spôsobe vykonania exekúcie uviedol nesprávne
označenie exekučného titulu, na podklade ktorého sa viedla exekúcia pod sp. zn.
EX 188/2010, pričom „okresný súd uvedenú vadu podania neodstránil a následne
prejudikoval nesprávne číslo exekučného titulu na správne číslo, čo považujem za
neprípustné.“ (citované z podania – námietky proti exekúcii vedenej pod sp. zn.
EX 188/2010 doručené súdnemu exekútorovi 12. júla 2010, pozn.).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu ustanovená
čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že ústavný súd môže poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú
ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.
IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolanie nie
je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento
osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych
pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote
oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania
zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Aj keď proti rozhodnutiu exekučného súdu o námietkach proti exekúcii nie je
s prihliadnutím na § 202 ods. 2 OSP odvolanie prípustné, vzhľadom na skutočnosť, že
napadnuté uznesenie okresného súdu zo 17. mája 2013 bolo vydané vyššou súdnou
úradníčkou, mala sťažovateľka v posudzovanej veci v súlade s § 374 ods. 4 OSP (v spojení
s čl. 142 ods. 2 treťou vetou ústavy) právo podať proti označenému uzneseniu odvolanie,
o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť sudca (sudkyňa) okresného súdu. Z § 374
ods. 4 OSP totiž vyplýva, že podaním tohto odvolania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka v zákonom ustanovenej lehote sa toto rozhodnutie vydané vyšším súdnym
úradníkom ex lege zrušuje a zároveň sa tým zakladá právomoc sudcu príslušného súdu
o veci meritórne rozhodnúť.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje aj na svoje zjednocujúce
stanovisko obsiahnuté v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/08-3 zo 16. januára 2008, podľa ktorého
„Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení
neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety Ústavy
Slovenskej republiky vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca,
a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“.
Pokiaľ teda sťažovateľka nesúhlasila s napadnutým uznesením okresného súdu
zo 17. mája 2013, ktoré jej bolo doručené 23. mája 2013, mala možnosť proti tomuto
uzneseniu podať odvolanie. Sťažovateľka túto možnosť aj využila a proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom zo 17. mája 2013 podala
odvolanie, ktoré bolo doručené okresnému súdu 7. júna 2013.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv,
ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu zo 17. mája 2013 podľa jej názoru
porušené. Oprávnenie sudcu (sudkyne) okresného súdu v odvolacom konaní rozhodnúť
o námietkach sťažovateľky proti exekúcii vedenej na úrade súdneho exekútora pod sp. zn.
EX 188/2012 doručených súdnemu exekútorovi 12. júla 2010 vylučuje v tejto veci
právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka
nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 2
ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením okresného súdu z 25. októbra 2013
Proti výroku napadnutého uznesenia okresného súdu zo 17. mája 2013, ktorým boli
sťažovateľkine námietky doručené súdnemu exekútorovi 12. júla 2010 zamietnuté, podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudkyňou
tohto súdu 25. októbra 2013 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľky zamietol.
Podľa § 50 ods. 3 Exekučného poriadku rozhodnutie o námietkach sa doručí
oprávnenému, povinnému a po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia exekútorovi
poverenému vykonaním exekúcie.
Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu
z 25. októbra 2013 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky a právnej zástupkyni
oprávneného 4. novembra 2013. Aj keď zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 17 Er 2821/2010 vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
okresného súdu z 25. októbra 2013 nevyplýva priamo právoplatnosť označeného
rozhodnutia, vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu nie je v súlade s § 202
ods. 2 OSP prípustné odvolanie, možno konštatovať, že 4. november 2013 je zároveň dňom
nadobudnutia jeho právoplatnosti (čo do výroku o zamietnutí námietok sťažovateľky proti
exekúcii doručených súdnemu exekútorovi 12. júla 2010, pozn.).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z už uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu z 25. októbra 2013
nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2013, pričom sťažovateľka doručila svoju sťažnosť
ústavnému súdu až 19. marca 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde ako podanú
oneskorene.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2014