Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 311/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Hospodár, s. r. o., Sklené 330, zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom,

Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a , ako aj porušenie

a tiež práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Martin

č. k. -45 zo 17. mája 2013 a č. k. -66 z 25. októbra 2013,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Hospodár, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Hospodár, s. r. o., Sklené 330 (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie

M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj porušenie

a tiež práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -45 zo 17. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie zo 17. mája

2013“) a č. k. -66 z 25. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

z 25. októbra 2013“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Ján

Debnár (ďalej len „súdny exekútor“) požiadal Okresný súd Žilina 24. mája 2010 o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodnutia

č. 4396409007/8704-3824 z 23. novembra 2007 vydaného Slovenskou inšpekciou

životného prostredia Žilina (ďalej len „Slovenská inšpekcia životného prostredia“) a návrhu

Environmentálneho fondu (ďalej len „oprávnený“) na vykonanie exekúcie proti povinnému

(sťažovateľke, pozn.) na vymoženie sumy 995,82 € s príslušenstvom (vec vedená pod

sp. zn. , pozn.).

Dňa 11. júna 2010 Okresný súd Žilina postúpil vec vedenú pod sp. zn.

v súlade s § 45 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov okresnému súdu ako

súdu miestne príslušnému; veci bola pridelená sp. zn. . Okresný súd

následne poverením č. 5506 071312 z 15. júna 2010 poveril súdneho exekútora v zmysle

§ 45 ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie na základe vykonateľného

rozhodnutia Slovenskej inšpekcie životného prostredia č. k. -38248/Gaš

z 23. novembra 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Exekútor na základe poverenia nám

zaslal: «Upovedomenie o začatí exekúcie“ zo dňa 22. 06. 2010, ako aj: „Upovedomenie

o spôsobe vykonania exekúcie“ zo dňa 22. 06. 2010. Proti uvedeným upovedomeniam sme

podali Exekútorovi: „Námietky proti exekúcií EX 188/2010“ zo dňa 06. 07. 2010, ktoré

Exekútor prevzal dňa 12. 07. 2010. Exekútor v predmetných upovedomeniach nesprávne

uviedol číslo exekučného titulu. Námietky na exekúciu sme zdôvodnili nasledovne.

Poukázali sme na to, že Okresný súd Martin mal pred vydaním „Poverenie“ zo dňa

15. 06. 2010, číslo 5506 071312*, najskôr vyzvať súdneho exekútora JUDr. Jána Debnára,

aby v podaní: „Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie č. k.:

4396409007/8704-3824“ zo dňa 18. 05. 2010 odstránil nesprávne uvedené číslo

exekučného titulu - rozhodnutia č. -3824, pretože správne číslo

exekučného titulu je: 4396409007/8704-38248/Gaš. Okresný súd uvedenú vadu podania

neodstránil a následne prejudikoval nesprávne číslo exekučného titulu na správne číslo, čo

považujem za neprípustné. Okresný súd Martin o našich námietkach rozhodol uznesením zo

dňa 17. 05. 2013, sp. zn.: -45, ktorým naše námietky zamietol. Preto sme

proti nemu podali: „Odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Martin zo dňa 17. 05.

2013, sp. zn. -45 zo dňa 06. 06. 2013“ ktoré súd prevzal dňa 07. 06. 2013.

O našom odvolaní okresný súd rozhodol uznesením zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn.

-66, ktorým opätovne naše námietky zamietol. Následne nás okresný súd

uznesením zo dňa 31. 01. 2014, sp. zn. -80 vyzval, aby sme sa v lehote do

10 dní vyjadrili v čom napadnutý výrok uznesenia o zamietnutí námietok proti exekúcii...

považujeme za nesprávny. Okresnému súdu Martin sme zaslali podanie: „Stanovisko

povinného na uznesenie zo dňa 17. 05. 2013, sp. zn. -80, ktoré vydal

Okresný súd Martin a doplnenie odvolania“ zo dňa 07. 03. 2014, kde sme uviedli, v čom

vidíme pochybenie okresného súdu.

V prvom rade poukazujeme na to, že Okresný súd Martin o našich námietkach proti

exekúcií zo dňa 06. 07. 2010 v zákonnej lehote nerozhodol, rozhodol o nich po dvoch

rokoch a desiatich mesiacoch a to uznesením zo dňa 17. 05. 2013, pričom podľa § 50 ods. 2

Exekučného poriadku mal súd o nich rozhodnúť do 60 dní od ich doručenia. Faktom je, že

predmetné námietky boli okresnému súdu doručené dňa 20. 07. 2010, čo potvrdzuje

prijímacia pečiatka súdu na liste: „Námietky voči exekúcií“ zo dňa 15. 07. 2010.

Skutočnosť je taká, že súdny exekútor nám v roku 2010 obstavil motorové vozidla, zriadil

exekučné záložné právo na naše pozemky a zablokoval nám účty, čo nám spôsobilo

v podnikaní obrovské problémy a škodu. Nepomohla ani naša: „Žiadosť o odblokovanie

účtov a motorových vozidiel“ zo dňa 29. 07. 2010, sp. zn. EX 188/2010. Ďalej poukazujeme

na fakt, že v danom prípade sa jedná o vec už právoplatne skončenú, t. j. o našich

námietkach na exekučné konanie a trovy exekučného konania bolo právoplatne skončené

a to uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn. -66,

ktoré vydala sudkyňa okresného súdu Mgr. Katarína Janotová, pretože proti uvedenému

uzneseniu nebolo podľa prípustné odvolanie. To znamená, že uvedená

sudkyňa vo výroku uvedeného uznesenia rozhodla aj o našom podaní: „Odvolanie proti

uzneseniu Okresného súdu Martin zo dňa 17. 05. 2013, sp. zn. -45. Pokiaľ

malo naše odvolanie právne vady (neobsahovalo odôvodnenie proti trovám exekúcie) mal

nás najskôr súd v súlade s vyzvať na odstránenie vád podania a až

potom mal o našom odvolaní rozhodnúť, ale on tak neurobil, čo považujeme za pochybenie

súdu. Na druhej strane uznesenia zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn. je okrem

iného uvedené:

„Výrok predmetného uznesenia, ktorým súd zamietol námietky povinného proti

trovám exekúcie zo dňa 29. 06. 2010 bol síce napadnutý odvolaním povinného, avšak

odvolanie neobsahovalo odôvodnenie k tomuto výroku, preto bude napadnuté uznesenie

v tomto výroku predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline“.

Uvedený právny názor okresného súdu považujeme za nesprávny a nezákonný,

pretože vo výroku uvedeného uznesenia už bolo právoplatne rozhodnuté o trovách exekúcie

a to čo je uvedené v odôvodnení odporuje výroku rozhodnutia, preto to považujeme za

irelevantné. Pokiaľ by opakovane rozhodoval súd o našich námietkach proti trovám

exekúcie, ktoré sme uviedli v našom odvolaní zo dňa 06. 06. 2013, potom by sa jednalo

o res iudicata - vec právoplatne skončenú, čo nie je prípustné.

Máme zato, že okresný súd v danom prípade pochybil, svojím pochybením robí

obrovské prieťahy v konaní, veď o našom odvolaní okresný súd nerozhodol v zákonnej

lehote a iné.

Sme toho názoru, že v danom prípade sa nejedná o chybu v písaní zo strany

exekútora, ako tvrdí okresný súd, ale ide o závažné pochybenie súdneho exekútora. Pokiaľ

by to bola chyba v písaní, prečo ju za tri roky exekútor neopravil. Týmto namietame aj

postup Okresného súdu Martin v tomto konaní, pretože o našich námietkach proti

predmetnej exekúcií a trovám exekúcie nesprávne rozhodol a to aj preto, že ak naším

námietkam, ktoré sme špecifikovali nevyhovel, tým sa celé konanie predražuje a trovy

exekúcie sa zvýšili. Pričom poukazujeme na to, že to bolo spôsobené pochybením exekútora,

keď opätovne nesprávne uviedol číslo exekúcie: 4396409007. Súdny exekútor

JUDr. Debnár i napriek tomu, že sme oprávnenému uhradili istinu ju od nás stále vymáha.

Z uvedeného vyplýva, že boli zo strany Okresného súdu Martin, ale aj zo strany

súdneho exekútora porušené naše základne ľudské práva a slobody a to nasledovne.

Prieťahy v konaní, ktoré urobil Okresný súd Martin, ako sme už uviedli, bol porušený

a Dohovoru o základných právach

a slobodách.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa: Hospodár, s. r. o. na prieťahy v konaní, právo na

účinný opravný prostriedok, právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2,

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručene

v čl. 6 ods. 1, právo na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1

Dodatkovom protokole k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 17. 05. 2013, č. k.: 17 Er/2821/2010-

45.

2. Základné právo sťažovateľa: Hospodár, s. r. o. na prieťahy v konaní, právo na

účinný opravný prostriedok, právo na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2,

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručene

v čl. 6 ods. 1, právo na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1

Dodatkovom protokole k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, č. k.: 17 Er/2821/2010-

66.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa

25. 10. 2013, č. k.: -66 a prikazuje Okresnému súdu Martin, aby vo veci

námietok na exekúciu vydal uznesenie, ktorým vyhovie námietkam voči exekúcií.

4. Sťažovateľovi: Hospodár, s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

10000,- €. (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Martin povinný mu vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,

ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť na jeho účet... a to do 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutými uzneseniami okresného súdu zo 17. mája 2013 a 25. októbra 2013

Sťažovateľka argumentuje, že okresný súd o jej námietkach proti exekúcii zo 6. júla

2010 v zákonnej lehote nerozhodol, „rozhodol o nich po dvoch rokoch a desiatich

mesiacoch a to uznesením zo dňa 17. 05. 2013, pričom podľa § 50 ods. 2 Exekučného

poriadku mal súd o nich rozhodnúť do 60 dní od ich doručenia... Ďalej poukazujeme na

fakt, že v danom prípade sa jedná o vec už právoplatne skončenú, t. j. o našich námietkach

na exekučné konanie a trovy exekučného konania bolo právoplatne skončené a to

uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 25. 10. 2013, sp. zn. -66, ktoré

vydala sudkyňa okresného súdu Mgr. Katarína Janotová, pretože proti uvedenému

uzneseniu nebolo podľa prípustné odvolanie.“.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred

príslušným orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré

vylučujú, aby tento orgán porušoval sťažovateľom označené základné právo alebo slobodu,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva

podľa napadnutými uzneseniami okresného súdu zo 17. mája 2013

a 25. októbra 2013.

K porušeniu práva sťažovateľa podľa v časti týkajúcej sa

prerokovania veci bez zbytočných prieťahov môže v zásade dôjsť len neprimerane dlhým

postupom – konaním príslušného všeobecného súdu vyznačujúcim sa súhrnom viacerých

právnych skutočností (najmä neefektívnou činnosťou a neodôvodnenou nečinnosťou), t. j.

objektom skúmania pri posudzovaní, či k porušeniu označeného práva došlo, je dĺžka

(obdobie) rozhodovania všeobecného súdu v príslušnom konaní s prihliadnutím na

konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu.

Uvedený záver korešponduje aj základnému účelu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ktorým je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na

naplnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. ,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade okresným súdom) ešte mohlo

trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom všeobecného súdu,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej

sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , môže vyplývať aj z toho, že porušenie

tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už

príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127

ods. 1 (m. m. ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na

samotné vyjadrenie sťažovateľky, podľa ktorého „v danom prípade sa jedná o vec už

právoplatne skončenú“.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Vzhľadom na už uvedené a s prihliadnutím na návrh na začatie konania a v ňom

obsiahnutý petit, ktorým je ústavný súd viazaný, zvlášť v prípade zastúpenia sťažovateľky

advokátom, ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ods. 2 , práv podľa a dohovoru a podľa dodatkového protokolu

napadnutým uznesením okresného súdu zo 17. mája 2013

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a v nadväznosti na to porušenie , ako aj práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu v súvislosti s vecným posúdením jej námietok proti exekúcii

doručených súdnemu exekútorovi 12. júla 2010, keďže okresný súd o jej námietkach

nerozhodol (podľa jej názoru) správne, keď postup súdneho exekútora, ktorý

v upovedomení o začatí exekúcie a v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie

z 22. júna 2010 uviedol nesprávne označenie exekučného titulu, vyhodnotil ako postup,

v ktorom došlo (len) k chybe v písaní.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

zo 17. mája 2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom námietky sťažovateľky proti

exekúcii vedenej úradom súdneho exekútora pod sp. zn. EX 188/2010 doručené súdnemu

exekútorovi 12. júla 2010 zamietol. Sťažovateľkine námietky proti exekúcii doručené

súdnemu exekútorovi 12. júla 2010 sa týkali vád podaní súdneho exekútora, ktorý

v upovedomeniach o začatí exekúcie a o spôsobe vykonania exekúcie uviedol nesprávne

označenie exekučného titulu, na podklade ktorého sa viedla exekúcia pod sp. zn.

EX 188/2010, pričom „okresný súd uvedenú vadu podania neodstránil a následne

prejudikoval nesprávne číslo exekučného titulu na správne číslo, čo považujem za

neprípustné.“ (citované z podania – námietky proti exekúcii vedenej pod sp. zn.

EX 188/2010 doručené súdnemu exekútorovi 12. júla 2010, pozn.).

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu ustanovená

, vyplýva, že ústavný súd môže poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Podľa (ďalej len „OSP“) odvolanie nie

je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento

osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych

pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného

čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal

súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého

rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,

predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote

oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,

proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania

zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Aj keď proti rozhodnutiu exekučného súdu o námietkach proti exekúcii nie je

s prihliadnutím na odvolanie prípustné, vzhľadom na skutočnosť, že

napadnuté uznesenie okresného súdu zo 17. mája 2013 bolo vydané vyššou súdnou

úradníčkou, mala sťažovateľka v posudzovanej veci v súlade s (v spojení

s treťou vetou ) právo podať proti označenému uzneseniu odvolanie,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť sudca (sudkyňa) okresného súdu. Z § 374

ods. 4 totiž vyplýva, že podaním tohto odvolania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka v zákonom ustanovenej lehote sa toto rozhodnutie vydané vyšším súdnym

úradníkom ex lege zrušuje a zároveň sa tým zakladá právomoc sudcu príslušného súdu

o veci meritórne rozhodnúť.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje aj na svoje zjednocujúce

stanovisko obsiahnuté v uznesení č. k. PLz. -3 zo 16. januára 2008, podľa ktorého

„Vyšší súdny úradník je podľa o súdnych úradníkoch v znení

neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle poslednej vety

Slovenskej republiky vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca,

a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“.

Pokiaľ teda sťažovateľka nesúhlasila s napadnutým uznesením okresného súdu

zo 17. mája 2013, ktoré jej bolo doručené 23. mája 2013, mala možnosť proti tomuto

uzneseniu podať odvolanie. Sťažovateľka túto možnosť aj využila a proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom zo 17. mája 2013 podala

odvolanie, ktoré bolo doručené okresnému súdu 7. júna 2013.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv,

ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu zo 17. mája 2013 podľa jej názoru

porušené. Oprávnenie sudcu (sudkyne) okresného súdu v odvolacom konaní rozhodnúť

o námietkach sťažovateľky proti exekúcii vedenej na úrade súdneho exekútora pod sp. zn.

EX 188/2012 doručených súdnemu exekútorovi 12. júla 2010 vylučuje v tejto veci

právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka

nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ods. 2 , práv podľa a dohovoru a podľa dodatkového protokolu

napadnutým uznesením okresného súdu z 25. októbra 2013

Proti výroku napadnutého uznesenia okresného súdu zo 17. mája 2013, ktorým boli

sťažovateľkine námietky doručené súdnemu exekútorovi 12. júla 2010 zamietnuté, podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudkyňou

tohto súdu 25. októbra 2013 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľky zamietol.

Podľa § 50 ods. 3 Exekučného poriadku rozhodnutie o námietkach sa doručí

oprávnenému, povinnému a po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia exekútorovi

poverenému vykonaním exekúcie.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu

z 25. októbra 2013 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky a právnej zástupkyni

oprávneného 4. novembra 2013. Aj keď zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené

okresným súdom pod sp. zn. vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

okresného súdu z 25. októbra 2013 nevyplýva priamo právoplatnosť označeného

rozhodnutia, vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu nie je v súlade s § 202

ods. 2 prípustné odvolanie, možno konštatovať, že 4. november 2013 je zároveň dňom

nadobudnutia jeho právoplatnosti (čo do výroku o zamietnutí námietok sťažovateľky proti

exekúcii doručených súdnemu exekútorovi 12. júla 2010, pozn.).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z už uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu z 25. októbra 2013

nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2013, pričom sťažovateľka doručila svoju sťažnosť

ústavnému súdu až 19. marca 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa zákona o súde ako podanú

oneskorene.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014