Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 289/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TRANSAKTA

Bratislava, a. s., Námestie 1. mája 3, Bratislava, zastúpenej Legal Partners Slovakia,

advokátska kancelária, s. r. o., v mene ktorej koná advokát a konateľ Martin Laca, vo veci

namietaného porušenia a a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave č. k. -1083 z 2. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti TRANSAKTA Bratislava, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca

2013 doručená sťažnosť spoločnosti TRANSAKTA Bratislava, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), podľa (ďalej len „“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

na rovnosť účastníkov konania zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-1083 z 2. októbra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľka je akcionárkou spoločnosti Roľnícka a obchodná spoločnosť, a. s.

(ďalej len „ROS“), v dôsledku nesporného vlastníctva 343 akcií, s ktorými je spojený podiel

na spoločnosti ROS vo výške 13,56 %. V období od 11. mája 2007 do 15. novembra 2008

sťažovateľka uzavrela s ďalšími fyzickými osobami – akcionármi ROS zmluvy, ktorými sa

jej títo zaviazali previesť ďalšie akcie ROS, a nechala si tieto akcie aj rubopisovať na svoje

meno. Stanovy ROS platné a účinné v danom čase v § 6 ods. 3 ustanovovali: „Akcia je

prevoditeľná dovnútra spoločnosti a možno ju previesť len so súhlasom predstavenstva...

Spoločnosť je povinná rozhodnúť o žiadosti akcionára na udelenie súhlasu na najbližšom

zasadnutí predstavenstva a rozhodnutie oznámiť v lehote do jedného týždňa od jeho

prijatia. Orgán, ktorý o prevode akcie rozhoduje, môže prevod odmietnuť, keď

a) nebola splnená ponuková povinnosť zo strany predávajúceho akcionára

spoločnosti,

b) navrhovaný prevod akcií je v rozpore s predkupným právom iného akcionára,

c) je na prevádzané akcie uplatnené záložné právo,

d) navrhovaný prevod akcií môže ohroziť oprávnené záujmy ostatných akcionárov

( ).“

V súlade s citovaným ustanovením preto sťažovateľka spoločne s jednotlivými

fyzickými osobami – predávajúcimi – podala predstavenstvu ROS postupne 27. augusta

2007 a 4. júna 2008 žiadosti o udelenie súhlasu s prevodom 283 akcií ROS na sťažovateľku.

Predstavenstvo spoločnosti ROS rozhodnutiami z 30. augusta 2007 a 26. júna 2008 súhlas

s prevodom týchto akcií odoprelo z dôvodu, že prevádzajúci akcionári nerešpektovali

ustanovenie § 6 ods. 3 písm. a) stanov ROS a neponúkli svoje akcie na odkúpenie

spoločnosti. Odopretie súhlasu bolo akcionárom, ako aj sťažovateľke oznámené písomne.

Sťažovateľka sa preto žalobou na Okresnom súde Piešťany (ďalej len „okresný súd“)

domáhala, aby bola spoločnosť ROS povinná vykonať zmenu v zozname akcionárov

a zapísať sťažovateľku ako majiteľku aj týchto akcií (pozri ďalej bod 2.3).

2.2 Na valnom zhromaždení 27. mája 2009 bolo schválené uznesenie, podľa ktorého

mali akcionári predložiť všetky akcie na vyznačenie zvýšenia menovitej hodnoty, ku ktorej

došlo ešte na základe uznesenia valného zhromaždenia z 26. apríla 1995 v dôsledku

zvýšenia základného imania z majetku spoločnosti. Na predloženie bola určená lehota do

31. júla 2009 a dodatočná lehota do 30. septembra 2009 a boli tiež určené podmienky

predloženia (osobne alebo v zastúpení na základe splnomocnenia s úradne osvedčeným

podpisom). Sťažovateľka sa v súlade s uvedeným uznesením podľa vlastného tvrdenia

pokúsila medzi májom a septembrom 2009 predložiť na vyznačenie vyššej menovitej

hodnoty aj sporné akcie nadobudnuté v rokoch 2007 a 2008, spoločnosť ROS však zvýšenú

menovitú hodnotu nevyznačila, keďže sťažovateľku nepovažovala za majiteľku akcií

a sťažovateľka sa nevykázala riadnym splnomocnením na zastupovanie jednotlivých

akcionárov. Keďže tieto akcie neboli v súlade s týmito požiadavkami predložené ani do

30. septembra 2009, predstavenstvo spoločnosti ROS uznesením z 12. októbra 2009

vyhlásilo celkovo 321 nepredložených akcií za neplatné a rozhodlo o vydaní nových akcií

v menovitej hodnote 498 €, ktoré mali byť prevedené na zamestnancov spoločnosti za cenu

67 € za akciu. Sťažovateľka už 21. októbra 2009 upozornila spoločnosť na nezákonnosť

tohto postupu. Oznámenie o vyhlásení akcií za neplatné bolo v Obchodnom vestníku

zverejnené 28. októbra 2009. V rovnaký deň sa sťažovateľka opätovne pokúsila

o predloženie akcií na vyznačenie vyššej menovitej hodnoty, tentokrát aj s riadnymi

splnomocneniami, no spoločnosť ROS vyznačenie opäť odmietla z dôvodu, že akcie už boli

vyhlásené za neplatné. Následne ROS nové akcie vydané namiesto tých, ktoré boli

vyhlásené za neplatné, previedla sčasti na člena svojho predstavenstva a sčasti na člena

svojej dozornej rady.

2.3 Sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom (po zmenách žalobného petitu)

domáhala, aby (1) bolo určené, že je majiteľkou 321 akcií, ktoré nadobudla od iných

akcionárov fyzických osôb, (2) bola určená neplatnosť uznesenia predstavenstva ROS

z 12. októbra 2009 o vyhlásení akcií za neplatné, (3) bola určená neplatnosť akcií vydaných

namiesto nich, (4) bola určená neplatnosť zmlúv, ktorými spoločnosť ROS previedla novo

vydané akcie na člena predstavenstva a člena dozornej rady a (5) spoločnosť nechala

zapísať sťažovateľku do zoznamu akcionárov ako majiteľku vyššie uvedených akcií a aby

na nich vyznačila zvýšenú menovitú hodnotu. Svoju žalobu založila na tejto právnej

argumentácii:

a) Sťažovateľka považovala ustanovenie § 6 ods. 3 stanov ROS za neplatné pre

nezrozumiteľnosť, keďže nie je jasné, čo sa myslí prevoditeľnosťou „dovnútra“ spoločnosti

a voči komu sa má uplatniť ponuková povinnosť. Sťažovateľka predstavila a obsiahlo

odôvodnila názor, podľa ktorého sa pojem „dovnútra spoločnosti“ má interpretovať ako

prevoditeľnosť akcie na iných akcionárov, nie na spoločnosť ROS samotnú. Sťažovateľka

pritom uvádzala viacero prípadov, keď predstavenstvo udelilo súhlas s prevodmi napriek

tomu, že nedochádzalo k prevodu na spoločnosť, ale priamo na iného akcionára. Postup

(predstavenstva) spoločnosti ROS voči sťažovateľke považovala táto za porušenie

povinnosti rovnakého zaobchádzania s akcionármi v zmysle § 176b ods. 2 Obchodného

zákonníka a tiež za porušenie povinností členov predstavenstva podľa § 194 ods. 5

. Sťažovateľka sa ďalej dovolávala výkladu contra proferentem

( a ), keď podľa nej to bolo predstavenstvo, ktoré

ustanovenie § 6 ods. 3 stanov formulovalo a oboznámilo s ním (ostatných) akcionárov.

b) Neplatnosť uvedeného ustanovenia stanov ROS mala podľa sťažovateľky

(konzekventne) za následok, že prevoditeľnosť akcií nebola obmedzená, v dôsledku čoho

bolo podľa nej neplatné aj uznesenie predstavenstva, ktoré súhlas s prevodom akcií na

sťažovateľku odopieralo. Podľa sťažovateľky sa tak v prerokúvanej veci malo vychádzať

z toho, že toto uznesenie neexistuje, t. j. predstavenstvo akoby nerozhodlo o žiadosti

sťažovateľky o súhlas s prevodom akcií, v dôsledku čoho nastúpila fikcia súhlasu uvedená

v . Prevod akcií z fyzických osôb – akcionárov na

sťažovateľku tak bol platný, sťažovateľka sa podľa vlastného názoru stala platnou

majiteľkou uvedených akcií a spoločnosť ju mala zapísať do zoznamu akcionárov.

c) K otázke predloženia akcií sťažovateľkou na vyznačenie menovitej hodnoty

zastávala názor, že podmienka osobného predloženia, resp. úradne osvedčeného

splnomocnenia (schválená uznesením valného zhromaždenia z 27. mája 2009) bola voči

sťažovateľke určená šikanózne, pretože bola nesplniteľná. Sťažovateľka totiž (podľa

vlastných slov) už bola majiteľkou akcií, len nebola zapísaná v zozname akcionárov,

a jednotliví akcionári – fyzické osoby, ktorí tam zapísaní boli a ktorí tieto akcie na ňu

previedli, už ich majiteľmi neboli, lebo akcie indosovali (rubopisovali) na sťažovateľku,

a (generálne) splnomocnenia, ktoré jej vystavili na zastupovanie v súvislosti s výkonom ich

akcionárskych práv až do zápisu do zoznamu akcionárov, neboli úradne osvedčené. Takýto

postup spoločnosti ROS tak podľa sťažovateľky bol v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, keďže spoločnosť vedela o prebiehajúcom súdnom konaní o zápis do

zoznamu akcionárov.

d) Neplatnosť uznesenia predstavenstva z 12. októbra 2009 vyplývala podľa

sťažovateľky z toho, že proces predchádzajúci tomuto uzneseniu bol protiprávny: valné

zhromaždenie totiž 27. mája 2009 určilo lehotu na predloženie akcií do 31. júla 2009

a dodatočnú lehotu až do 30. septembra 2009, avšak predstavenstvo v opakovanej výzve na

predloženie akcií zo 6. augusta 2009 uviedlo termín na predloženie akcií len do

15. septembra 2009. Táto výzva tak odporovala uzneseniu predstavenstva a bola neplatná,

čo znamená, že nebola daná. Opakovaná výzva je ale nevyhnutným predpokladom

vyhlásenia akcií za neplatné. Kvôli neplatnosti uznesenia predstavenstva o vyhlásení akcií

za neplatné nemohla spoločnosť ROS vydať ani nové akcie, takže tie sú rovnako neplatné.

Preto musia byť neplatné aj zmluvy, ktorými spoločnosť ROS tieto akcie previedla na člena

predstavenstva a člena dozornej rady.

e) Vzhľadom na neplatnosť všetkých týchto krokov sa sťažovateľka považuje za

majiteľku všetkých sporných akcií a má podľa seba nárok na zápis do zoznamu akcionárov.

2.4 Okresný súd rozsudkom č. k. -760 zo 14. júna 2010 žalobu

v celom rozsahu zamietol.

Vychádzal pritom z názoru, že ustanovenie § 6 ods. 3 stanov ROS nie je neplatné,

pretože ho možno vyložiť za pomoci výkladových pravidiel § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho

zákonníka. Z uvedeného ustanovenia pritom jednoznačne vyplýva, že prevoditeľnosť akcií

je v súlade s obmedzená a citované ustanovenie podľa

súdu určuje lehotu na rozhodnutie predstavenstva o súhlase s prevodom, ako aj dôvody,

z ktorých možno takýto súhlas odoprieť. Predstavenstvo spoločnosti ROS v zmysle týchto

ustanovení postupovalo, o žiadostiach sťažovateľky a prevodcov rozhodlo a rozhodnutie

o odopretí súhlasu im riadne oznámilo. Fikcia udelenia súhlasu podľa okresného súdu

prichádza do úvahy iba v prípade úplnej nečinnosti predstavenstva, v prerokúvanej veci

však predstavenstvo o žiadostiach rozhodlo, i keď negatívne. Podľa okresného súdu sa

sťažovateľka mohla, ak s týmto rozhodnutím nesúhlasila, resp. ho považovala za rozporné

so zákonom alebo stanovami, domáhať nahradenia tohto súhlasu (prejavu vôle) súdom.

Prevod akcií na sťažovateľku bez takéhoto súhlasu bol podľa okresného súdu neplatný.

Postup spoločnosti ROS pri vyhlásení akcií za neplatné podľa okresného súdu

zodpovedal zákonu a sťažovateľke sa nepodarilo preukázať, že predložila sporné akcie

spoločnosti v lehote a za podmienok určenej valným zhromaždením.

2.5 Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie s návrhom, aby

krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. V jeho dôvodoch zopakovala

podstatné časti svojej argumentácie z konania pred okresným súdom:

a) Formulácia § 6 ods. 3 stanov ROS znamená, že akcie sú prevoditeľné medzi

akcionármi, a iný výklad spoločnosti ROS (o prevoditeľnosti na zamestnancov) je

irelevantný. Svoj názor sťažovateľka oprela o obchodnoprávny charakter stanov, ktoré

nezahŕňajú zamestnancov, o predošlú prax spoločnosti ROS, ako aj o už spomínaný výklad

contra proferentem, keďže toto ustanovenie stanov navrhovala samotná ROS

(predstavenstvo). Uplatnený postup bol voči sťažovateľke diskriminujúci (§ 176b ods. 2

), pretože ona sama nikdy nemôže byť zamestnancom ROS.

b) V ustanovení § 6 ods. 3 stanov ROS nie je riadne stanovená lehota, teda čas

určený podľa dní, týždňov, mesiacov a rokov. Formulácia „na najbližšom zasadnutí“ tejto

požiadavke nezodpovedá, v dôsledku čoho podľa sťažovateľky nedošlo k platnému

obmedzeniu prevoditeľnosti akcií súhlasom spoločnosti ROS. Navyše, ponuková povinnosť

akcionára spoločnosti uvedená v § 6 ods. 3 písm. a) stanov ROS ako možný dôvod

odmietnutia takého súhlasu nebola v celých stanovách upravená. Dôsledkom je podľa

sťažovateľky voľná prevoditeľnosť akcií medzi akcionármi.

c) K vyhláseniu sporných akcií za neplatné došlo šikanózne, pretože ROS si bola

vedomá situácie s akciami sťažovateľky, no napriek tomu určila podľa sťažovateľky

nesplniteľné podmienky predloženia akcií. Sťažovateľka napriek tomu predložila sporné

akcie na vyznačenie novej menovitej hodnoty viackrát v období od 16. do 30. septembra

2009 a spoločnosť ROS podľa nej neuniesla dôkazné bremeno, že sa tak nestalo, ktoré na ňu

(t. j. asi na jej predstavenstvo) prešlo v dôsledku nerešpektovania uznesenia valného

zhromaždenia z 27. mája 2009 a určenia kratšej dodatočnej lehoty na predloženie akcií.

Okresný súd si podľa sťažovateľky osvojil názor spoločnosti, že uznesenie valného

zhromaždenia určovalo len najneskorší možný termín a predstavenstvo bolo oprávnené

určiť aj termín kratší; tento názor však sťažovateľka považovala za nesprávny. Použitie

postupu podľa bolo za týchto okolností šikanóznym výkonom

práva. To všetko spôsobilo, že vyhlásenie akcií sťažovateľky za neplatné a tiež následné

vydanie nových akcií bolo neplatné.

d) Ďalšími podaniami sťažovateľka doplnila, že podľa jej názoru uznesenie valného

zhromaždenia ROS z 27. mája 2009 nebolo schválené náležitou väčšinou akcionárov. Tento

záver vyvodila z toho, že z celkového počtu cca 1 800 hlasov, ktoré sa na tomto

zhromaždení zúčastnili, sa s 1 367 hlasmi prezentovali osoby, ktoré podľa sťažovateľky

neboli akcionármi spoločnosti. Tieto akcie boli na tieto osoby prevádzané zo strany

spoločnosti ROS, avšak rubopisy na týchto akciách neboli zo strany ROS podpísané

v súlade so zákonom a stanovami. V dôsledku toho nemohlo dôjsť ani k ďalším platným

prevodom, keď ich dobromyseľné nadobudnutie bolo vylúčené. Uvedený nedostatok hlasov

mal podľa sťažovateľky za následok, že uznesenie valného zhromaždenia z 27. mája 2009

bolo nulitné (ničotné) a nevyvoláva žiadne právne účinky.

Súčasťou odvolania a ďalších podaní bol aj návrh, aby krajský súd v prípade

potvrdenia prvostupňového rozsudku pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie na

riešenie viacerých presne formulovaných otázok, ktoré sa týkali výkladu formulácie

„prevoditeľná do vnútra spoločnosti“ v stanovách akciovej spoločnosti, súladu

prevoditeľnosti akcií len na zamestnancov s § 56a ods. 2, § 176b ods. 2 a § 194 ods. 5

, súladu určenia lehoty (ako v stanov ROS) s ,

resp. s , a . Ďalej navrhovala

položiť otázku, či treba vykladať tak, že pri naplnení

dôvodov určených stanovami predstavenstvo musí odoprieť súhlas s prevodom akcií, alebo

má aj určitú úvahu; či určenie inej lehoty v opakovanej výzve predstavenstva na predloženie

akcií, než aká bola určená uznesením valného zhromaždenia, spôsobuje neplatnosť tejto

výzvy a následného vyhlásenia akcií za neplatné a či postup predstavenstva ako

v prerokúvanej veci (prebiehajúce súdne konanie a opakovaný pokus o predloženie akcií) je

v súlade s dobrými mravmi; či okolnosť, že majoritný akcionár presadil do uznesenia

valného zhromaždenia podmienky ako v prerokúvanej veci, ktoré boli podľa sťažovateľky

objektívne nesplniteľné, je zneužitím majoritného postavenia v spoločnosti.

2.6 Krajský súd vo veci vykonal pojednávanie 2. októbra 2012, na ktorom vystúpil

právny zástupca sťažovateľky i právny zástupca spoločnosti ROS. V zápisnici

o pojednávaní sú zachytené prejavy právneho zástupcu sťažovateľky tak, že zopakoval

svoje stanovisko k pojmu „prevoditeľnosť do vnútra spoločnosti“ s doplnením, že výklad

spoločnosti ROS (prevod len na zamestnancov) je nelogický, že v stanovách nedošlo

k platnému obmedzeniu prevoditeľnosti akcií pre absenciu lehoty na rozhodnutie, čo malo

za následok neobmedzenú prevoditeľnosť akcií. Ďalej je zachytená jeho výhrada

nerovnakého zaobchádzania s akcionármi a tvrdenie o neplatnosti vyhlásenia akcií za

neplatné z dôvodov uvedených v predošlých bodoch tohto uznesenia.

Po skončení pojednávania sťažovateľka požiadala o doplnenie zápisnice o ďalšie

svoje prednesy, ktoré v nej neboli zachytené. Krajský súd na návrh sťažovateľky osobitným

uznesením č. k. -1079 z 30. októbra 2012 doplnil zápisnicu o prednes

právneho zástupcu sťažovateľky, podľa ktorého odkázal na predchádzajúce písomné

podania, na to, že je majiteľom akcií, ako aj na to, že „žalobca sa nikdy nestal majiteľom

sporných akcií, nakoľko ich mal nadobudnúť na základe neplatnej zmluvy, v rozpore

so zákonom a stanovami žalovaného“. Zvyšnú časť návrhu na doplnenie zamietol.

2.7 Rozsudkom krajského súdu č. k. -1083 z 2. októbra 2012 bol

napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdený a nebolo proti nemu pripustené dovolanie.

V jeho odôvodnení krajský súd po rekapitulácii priebehu konania doslova uviedol:

«Z... stanov žalovaného (spoločnosti ROS, pozn.) jednoznačne vyplýva, že

prevoditeľnosť akcií na meno bola v zmysle obmedzená

súhlasom spoločnosti... V Stanovách je určená lehota, v ktorej má predstavenstvo o udelení

súhlasu rozhodnúť, lehota, v ktorej má byť rozhodnutie oznámené od jeho prijatia ako

i dôvody, pre ktoré môže, byť udelenie súhlasu odmietnuté, pričom prevody ktoré nie sú

odsúhlasené predstavenstvom sú neplatné. Stanovy teda môžu obmedziť, nie však vylúčiť

prevoditeľnosť akcií na meno. Ak však Stanovy podmienia prevoditeľnosť akcií na meno

súhlasom spoločnosti, musia ustanoviť aj dôvody, pre ktoré môže spoločnosť odmietnuť

udelenie súhlasu a lehotu, v ktorej je spoločnosť povinná rozhodnúť o žiadosti akcionára na

udelenie súhlasu a oznámiť toto rozhodnutie akcionárovi. V danom prípade z vykonaného

dokazovania vyplýva, že o žiadostiach žalobcu (sťažovateľky, pozn.) zo dňa 27. 8. 2007

a 2. 6. 2008 o udelenie súhlasu s prevodom predmetných akcií žalovaný rozhodol negatívne

a túto skutočnosť písomne žalobcovi a dotknutým akcionárom oznámil listami zo dňa

4. 9. 2007 a 20. 6. 2008. Rozhodol tak v súlade so stanovami dostatočne určitým spôsobom

vymedzujúcimi dôvod, pre ktorý môže spoločnosť udelenie súhlasu odmietnuť, a v

stanovami upravenej lehote, ktorý nepochybne z praktických dôvodov nie je stanovená

určením konkrétneho časového úseku (počet dní, týždňov, mesiacov), v ktorom by bolo v

prípade každej žiadosti akcionára potrebné zabezpečiť mimoriadne zasadnutie

predstavenstva, ale označením najbližšieho zasadnutia predstavenstva za predstavenstvo,

ktoré musí o žiadosti rozhodnúť pričom termíny jeho zasadania vyplývajú z § 13 ods. 3

stanov žalovaného.

Z formulácie ust. § 6 ods. 3 stanov žalovaného vyplýva, za akých podmienok a akým

spôsobom je možné previesť akcie na meno, a teda ak stanovy spoločnosti emitujúcej akcie

na meno ich prevoditeľnosť obmedzujú súhlasom spoločnosti, je takýto súhlas bezpochyby

podmienkou platnosti ich prevodu.

Vzhľadom k tomu, že prevody akcií sa uskutočnili bez súhlasu žalovaného

vyžadovaného ust. , jednalo sa o úkony odporujúce

zákonu, ktoré je potrebné považovať v zmysle za absolútne

neplatné. V predmetnej veci nebolo možné aplikovať tzv. fikciu udelenia súhlasu s prevodom

predmetných akcií, nakoľko predstavenstvo žalovaného o žiadosti žalobcu v lehote rozhodlo

tak, že súhlas k prevodu akcií nebol daný.

Z judikatúry a súdnej praxe v prípadoch, ak prejav vôle nie je celkom určitý, vyplýva,

že tento nedostatok je potrebné odstrániť výkladom, resp. interpretačnými pravidlami.

Znamená to, že právne úkony, ktoré sú vyjadrené slovami sa majú vykladať nielen podľa ich

jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil. V prípade, že

prejav vôle nie je možné vyložiť podľa úmyslu konajúceho, vykladá sa podľa významu,

pričom sa musia vziať do úvahy všetky okolnosti, ktoré súvisia s prejavom vôle, teda

okolnosti, za ktorých bola vôľa prejavená, doterajšia prax a na následné správanie strán,

pričom takýto postup je možný vtedy, ak účastníci právneho vzťahu majú medzi sebou určitú

zmluvnú prax.

Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou odvolateľa, pokiaľ ide o význam

slovného spojenia „dovnútra spoločnosti“ v súvislosti s prevodom akcií, pretože od prijatia

aktuálnych stanov žalovaného v roku 2002 boli akcie vždy odplatne prevádzané v súlade

s § 6 ods. 3 stanov žalovaného so súhlasom predstavenstva a na základe ponukovej

povinnosti vždy dovnútra spoločnosti, t. j. na spoločnosť a následne zamestnancov

žalovaného a nie akcionára. Za tohto stavu je potrebné slovné spojenie „ponuková

povinnosť spoločnosti“ vo vete „nebola splnená ponuková povinnosť zo strany

prevádzajúceho akcionára spoločnosti“ chápať v datíve (komu, čomu – spoločnosti) a nie

v genitíve (koho, čoho – spoločnosti), pričom stanovy spoločnosti pojednávajú iba

o akcionároch a nie o žiadnych iných subjektoch a takémuto výkladu zodpovedá aj slovné

spojenie ponuková povinnosť vo význame povinnosť ponúknuť. Žalovaný listinnými dôkazmi

preukázal, že v minulosti pri odplatných prevodoch akcií postupoval rovnakým spôsobom,

tiež sa vyžadoval súhlas predstavenstva a dodržanie postupu v zmysle stanov, a teda za

rovnakých podmienok postupoval voči všetkým akcionárom obdobne a nediskriminačne.

Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno považovať za dôvodnú požiadavku žalobcu,

aby žalovanému bola uložená povinnosť vykonať zmenu v zozname akcionárov, pričom

žalobca za tohto stavu nemôže byť zapísaný ako majiteľ dotknutých akcií, nakoľko tieto boli

prevádzané v rozpore so zákonom a stanovami žalovaného. Zmluvu o prevode je preto

potrebné považovať za neplatnú a žalobca sa preto nemohol stať majiteľom dotknutých

akcií, a to aj z dôvodu, že tieto boli postupom podľa

vyhlásené za neplatné a teda de iure ani de facto už neexistujú.

Pokiaľ ide o žalobcom navrhnuté dôkazy ako aj prejudiciálne otázky, ktoré súd

nevykonal, resp. ktorými sa nezaoberal, je potrebné konštatovať, že tak vykonanie žalobcom

navrhnutých dôkazov ako aj posúdenie predbežných otázok (otázka neplatnosti uznesenia

predstavenstva žalovaného k bodu programu č. 3 a 4 zasadnutia predstavenstva žalovaného

zo dňa 12. 10. 2009 a otázka neplatnosti akcií vydaných žalovaných (zrejme „žalovaným“,

pozn.) ako akcií nahrádzajúcich akcie na meno emitované žalovaným) by bolo irelevantné,

nemajúce vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Naviac otázky týkajúce sa neplatnosti zmlúv

o prevode akcií uzatvorených medzi žalovaným v postavení prevodcu a Ing. J. A. a Ing. S. V.

ako nadobúdateľmi boli prejednané tunajším súdom v rámci odvolacieho konania pod

sp. zn. , pričom v rozhodnutí bolo okrem iného konštatované, že určenie

právnej skutočnosti, ktorej sa žalobca domáhal v súvislosti s vyslovením neplatnosti

prevodov akcií rubopismi nemá oporu v žiadnom ustanovení právnych predpisov, ktoré sa

na konanie vzťahujú.

Pokiaľ ide o žalobcom predložené nálezy Ústavného súdu SR (,

a ), tak tieto nie je možné aplikovať na prejednávanú vec,

nakoľko sa týkajú výkladu právnych predpisov zabezpečujúcich právo na súdnu ochranu

a spravodlivý proces, v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia

právneho predpisu umožňujúceho rôzny výklad, resp. interpretáciu. Podľa názoru

odvolacieho súdu tieto žalobcom predložené nálezy Ústavného súdu nie sú použiteľné

pokiaľ ide o výklad znenia konkrétnych ustanovení stanov žalovaného v prospech žalobcu.»

2.8 Dovolanie podané proti tomuto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn. z 18. júna 2013.

Sťažovateľka proti nemu podala sťažnosť podľa , ktorá bola v podstate

zhodná s tu prerokúvanou sťažnosťou. Práve z tohto dôvodu bola daná sťažnosť uznesením

č. k. -18 odmietnutá ako neprípustná z dôvodu litispendencie [§ 24 písm. b)

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

3. Sťažnosť, ktorá je predmetom tohto uznesenia, smeruje len proti rozsudku

krajského súdu č. k. -1083 z 2. októbra 2012 a sťažovateľka v nej vytýka

krajskému súdu porušenie jej práv celkovo siedmimi okruhmi nedostatkov.

3.1 Krajský súd ani okresný súd sa podľa sťažovateľky nezaoberali neplatnosťou § 6

ods. 3 písm. a), resp. celého odseku 3 stanov ROS.

a) Podľa sťažovateľky ustanovenie vyžaduje,

aby boli v stanovách určené jednoznačné a pre akcionára predvídateľné dôvody odopretia

súhlasu s prevodom akcií. Citované ustanovenie § 6 ods. 3 stanov ROS tejto požiadavke

nevyhovuje, pretože ponuková povinnosť, o ktorej je reč v písmene a), nie je upravená

v žiadnom ustanovení stanov ROS ani v . Dôkazom

nezrozumiteľnosti, a tým neplatnosti uvedeného ustanovenia má byť podľa sťažovateľky to,

že 10. marca 2010 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie ROS, ktorého programom

bola práve zmena ustanovení jej stanov upravujúcich prevoditeľnosť akcií. Dôvodom

rozporu s a , ale aj je potom

skutočnosť, že citované ustanovenia dávajú predstavenstvu len možnosť, nie povinnosť

v daných prípadoch súhlas s prevodom akcií odoprieť.

b) Nezrozumiteľné a neurčité, a teda v rozpore s § 156 ods. 9 Obchodného

zákonníka, je ďalej určenie lehoty na rozhodnutie predstavenstva odkazom na „najbližšie

zasadnutie“. Tento pojem nie je nikde v stanovách ROS vymedzený, len ich § 13 ods. 3

ustanovuje, že zasadnutie predstavenstva zvolá najmenej jedenkrát za dva mesiace jeho

predseda písomnou pozvánkou. To umožňuje zaujať voči jednotlivým akcionárom rozdielny

prístup, čo je v rozpore s , a .

Obmedzenie prevoditeľnosti akcií v § 6 ods. 3 stanov ROS je tak neplatné podľa § 37 ods. 1

a , neprihliada sa naň a prevody akcií sú platné bez

obmedzenia. Argumentáciu krajského súdu „praktickosťou“ takéhoto určenia lehoty

sťažovateľka odmieta, keďže úlohou súdu malo byť posúdenie súladu s právom, nie

praktickosti.

V týchto nedostatkoch vidí sťažovateľka porušenie a

dohovoru.

3.2 Neplatnosť § 6 ods. 3 stanov ROS mala podľa sťažovateľky za následok

neplatnosť uznesenia predstavenstva o odopretí súhlasu s prevodom akcií na sťažovateľku.

Toto uznesenie tak vôbec nemalo byť brané do úvahy a predstavenstvo ROS bolo povinné

vykonať zmenu v zozname akcionárov ihneď po preukázaní zmeny majiteľa akcií. Tým, že

sa okresný súd aj krajský súd odmietli zaoberať otázkou neplatnosti uznesenia

predstavenstva ako prejudiciálnou otázkou, porušili a

dohovoru.

3.3 Sťažovateľka ďalej protirečí výkladu prvej vety § 6 ods. 3 stanov ROS

o prevoditeľnosti akcií „dovnútra spoločnosti“ ako prevodu na zamestnancov, pretože

podľa nej to vyjadruje prevoditeľnosť medzi akcionármi. Opačný výklad považuje

sťažovateľka za nelogický, pretože pri prevodoch akcií ide o obchodnoprávne vzťahy, ktoré

v sebe nezahŕňajú zamestnancov spoločnosti. O nesprávnosti tohto výkladu svedčí aj to, že

samotná ROS toto ustanovenie nikdy takto nevykladala (a preto neobstojí záver krajského

súdu, že takýto výklad zodpovedá konštantnej praxi ROS), ďalej to, že najväčším

akcionárom v čase prijímania daného ustanovenia stanov ROS bola sama sťažovateľka,

ktorá sa nemohla stať zamestnancom ROS. Takýto výklad neobstojí ani podľa § 266 ods. 2

, keď v danej veci za „osoby, ktorým bol prejav vôle určený“, treba

považovať akcionárov, ktorí svoje akcie previedli na sťažovateľku. Súdy navyše nijako

nereagovali na účelové tvrdenia ROS, podľa ktorých sa uvedené ustanovenie vykladalo

rovnako pri odplatnom a bezodplatnom prevode, ale naopak, bez presvedčivého

odôvodnenia sa stotožnili s jej argumentáciou. Citované ustanovenie stanov ROS však

žiadnu takúto rozdielnu úpravu neobsahuje. Názor okresného súdu ani krajského súdu tak

nemožno akceptovať s odkazom na § 56a ods. 2, § 176b ods. 2 a § 194 ods. 5 Obchodného

zákonníka. Konečne, sťažovateľka opätovne upozorňuje, že sporné ustanovenie stanov ROS

navrhlo predstavenstvo ROS (30. septembra 2002), v dôsledku čoho sa výkladové

nejasnosti majú aplikovať na ťarchu ROS. Krajský súd v tomto smere odmietol vykonať

dôkaz na „ozrejmenie výkladu sporných zmätočných ustanovení“. Naopak, celý výklad

pojmu „dovnútra spoločnosti“ okresným súdom a krajským súdom je voči sťažovateľke

diskriminujúci, ich závery sú arbitrárne a nepreskúmateľné a tak porušujú čl. 46 ods. 1

a a dohovoru.

3.4 Nesprávny je právny záver krajského súdu, že zápis sťažovateľky do zoznamu

akcionárov nemožno vykonať kvôli vyhláseniu akcií za neplatné. Toto vyhlásenie sa totiž

jednak týka len 216 z celkovo 283 akcií, o ktorých zápis sa sťažovateľka usiluje,

a odôvodnenie rozsudku krajského súdu v tejto otázke je protirečivé. Jednak vyhlásenie

samotných akcií za neplatné je neplatné, pretože podmienky určené uznesením valného

zhromaždenia z 27. mája 2009 (osobné predloženie alebo splnomocnenie s úradne

overeným podpisom) boli voči sťažovateľke účelové a diskriminačné. Spoločnosť ROS

odoprela vyznačiť na akciách vyššiu menovitú hodnotu, hoci jej ich sťažovateľka viackrát

predložila. Navyše, v opakovanej výzve na ich predloženie predstavenstvo ROS určilo

kratšiu lehotu, než bola uvedená v už uvedenom uznesení valného zhromaždenia, čím

porušilo svoju povinnosť uvedenú v . K vyhláseniu

akcií za neplatné tak nemohlo dôjsť účinne a postupu spoločnosti ROS, ktorý bol nemravný

a nepoctivý, súdy podľa nemali poskytnúť ochranu.

Spoločnosť ROS totiž vedela o prebiehajúcom súdnom konaní, napriek tomu na jeho

výsledok nepočkala a vyhlásila akcie za neplatné. Takýto postup je aj v rozpore s účelom

a zmyslom . V dôsledku uvedených úkonov sú neplatné

aj nové akcie vydané namiesto tých, ktoré boli predtým vyhlásené za neplatné, a neplatné sú

aj následné prevody týchto akcií na člena predstavenstva a dozornej rady ROS. Všetky

uvedené nedostatky mali za následok porušenie a , ako aj

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.5 Ďalšie porušenie uvedených práv videla sťažovateľka v tom, že okresný súd ani

krajský súd nevykonali viaceré ňou navrhnuté dôkazy, ale priklonili sa k tvrdeniam ROS,

a svoj postup presvedčivo neodôvodnili. Tým „konali jednostranne a neobjektívne“.

3.6 Porušenia práv zaručených v a dohovoru sa

krajský súd mal dopustiť aj tým, že sa nezaoberal právnym posúdením otázok zásadného

právneho významu, resp. nepripustil dovolanie na riešenie sťažovateľkou predložených

právnych otázok. Sťažovateľka s odkazom na judikatúru najvyššieho súdu tvrdí, že zásadný

právny význam otázky môže byť daný aj jej významom pre prerokúvanú vec.

3.7 Konečne sťažovateľka vidí zásah do jej práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 , ako aj dohovoru v tom, že na pojednávaní pred krajským súdom

neboli riadne protokolované jej vyjadrenia, že krajský súd čiastočne zamietol aj jej žiadosť

o doplnenie zápisnice. V dôsledku toho krajský súd podľa sťažovateľky interpretoval jej

argumentáciu, najmä aplikovateľnosť ňou citovaných nálezov ústavného súdu na

prerokúvanú vec.

3.8 Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Základné právo Sťažovateľa... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo... podľa § 46

ods. 1 ... a právo... podľa ... postupom Krajského súdu... v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho Rozsudkom č. k. -1083

zo dňa 02. 10. 2012, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... č. k. -1083, zo dňa 02. 10. 2012

zrušuje, a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania...“

4. Ústavný súd podľa sťažnosť sťažovateľky

predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného

zákona. Podľa ustanovenia môže ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, na ktorej prerokovanie

nemá právomoc alebo ktorá je zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa

konštantnej judikatúry považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva označeného sťažovateľkou, pretože nie je daná jeho

vzájomná súvislosť s napadnutým postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr.

, , , ).

5. Sťažovateľka vidí v rozsudku krajského súdu č. k. -1083

z 2. októbra 2012 predovšetkým zásah do základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v . Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu

ochranu zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu

vo veci konať a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.

v tomto zmysle , , , ), najmä

s ustanovením (ďalej aj „OSP“), v ktorom sú

upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle

ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už ,

). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného

postupu) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (zhodne napríklad , ). Skutkové alebo právne závery

všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne

len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ).

6. Z obsahu sťažnostných námietok je zrejmé, že sťažovateľka vidí arbitrárnosť

a nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu v tom, že sa na viacerých miestach

nevyjadril k určitým jej argumentom. Sťažovateľka zrejme súdi, že ak by sa bol krajský súd

k týmto jej argumentom vyjadril, resp. ak by ich bol vzal do úvahy, viedlo by to k úspechu

jej žaloby.

Ako napovedá zistený skutkový stav a postupnosť jednotlivých krokov týkajúcich sa

akcií ROS, ktoré si sťažovateľka nechala na seba previesť a rubopisovať viacerými

akcionármi – fyzickými osobami, podstata prerokúvanej veci spočíva v otázke, či stanovy

ROS platne obmedzovali prevoditeľnosť jej akcií. Na to nadväzuje otázka, či postup

predstavenstva spoločnosti ROS pri odopretí súhlasu s prevodom akcií na sťažovateľku bol

v súlade so stanovami ROS a zákonom, najmä , a ak

nie, aké boli účinky jeho prípadnej protiprávnosti na nadobudnutie akcií sťažovateľkou.

Preto bude aj ústavný súd postupovať v rovnakom logickom slede.

6.1 Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky (porov. bod 3.1) nevidí v skutkových

a právnych záveroch rozsudkov okresného súdu i krajského súdu nič ústavne dramatické, čo

by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Predovšetkým,

ustanovenie § 6 ods. 3 stanov ROS nesporne obmedzovalo prevoditeľnosť akcií tak, že sú

prevoditeľné len „dovnútra spoločnosti“ a len so súhlasom predstavenstva, určovalo

celkovo štyri okruhy dôvodov oprávňujúcich predstavenstvo na odopretie takého súhlasu

a bola v ňom obsiahnutá aj úprava lehoty, do ktorej k takému rozhodnutiu malo dôjsť.

Sťažovateľkou tvrdená neplatnosť písmena a) v § 6 ods. 3 stanov ROS, teda neplatnosť

jednej z podmienok, za ktorých bolo možné odoprieť súhlas s prevodom akcie, by však nič

nemenila na tom, že v citovanom odseku by zostali existovať ďalšie tri okruhy výnimiek,

ktorých platnosť sťažovateľka nijako nespochybnila. Ak by teda aj krajský súd dospel

k záveru, že podmienka upravená v písmene a) je neplatná (a ústavný súd nepopiera

racionálnosť argumentácie sťažovateľky v tomto smere, pokiaľ ponuková povinnosť

akcionára voči spoločnosti skutočne v žiadnom inom ustanovení stanov ROS nie je

upravená), ustanovenie § 6 ods. 3 ako celok by stále vyhovovalo požiadavke § 156 ods. 9

, pretože by obsahovalo ďalšie tri okruhy dôvodov odmietnutia

súhlasu s prevodom, ktorých platnosť sťažovateľka v konaní nijako nespochybnila.

Podobne ústavný súd nevidí nič ústavne dramatické vo výklade krajského súdu, ktorý

považoval lehotu „na najbližšom zasadnutí“ za dostatočne určitú najmä v dôsledku

aplikácie § 13 ods. 3 stanov ROS. Ak toto ustanovenie ustanovovalo, že zasadnutie

predstavenstva sa má konať raz za dva mesiace, nie je podľa ústavného súdu arbitrárny

záver, že takéto (nepriame) určenie lehoty na rozhodnutie vyhovuje požiadavke § 156 ods. 9

. Citované ustanovenie totiž nevyžaduje, aby bola príslušná lehota

určená presnými časovými jednotkami (dňami, týždňami, mesiacmi), a výklad krajského

súdu tak nemožno považovať za popretie jeho zmyslu alebo účelu. Prirodzene, možno

uznať, že spôsob určenia lehoty odkazom na periodicitu zasadnutia orgánu, ktorý o žiadosti

rozhoduje, je v istom zmysle menej prehľadný a môže viesť k určitým výkladovým

ťažkostiam (napríklad, či sa „dva mesiace“ v § 13 ods. 3 stanov ROS majú na účely § 156

ods. 9 vykladať ako lehota od posledného zasadnutia

predstavenstva alebo ako jedno zasadnutie počas dvoch kalendárnych mesiacov). Podľa

názoru ústavného súdu však v týchto prípadoch nejde o taký nedostatok, ktorý by

spôsoboval neurčitosť a neplatnosť uvedeného ustanovenia stanov ROS. Ústavný súd už

v minulosti judikoval, že je povinnosťou všeobecných súdov dať v maximálnej možnej

miere prednosť platnosti súkromnoprávnych úkonov pred neplatnosťou (porov. k

preferencii platnosti zmlúv už , č. 40/2008 ZNaU). Bez ohľadu na to, či treba

stanovy akciovej spoločnosti vykladať skôr podľa pravidiel výkladu právnych úkonov (t. j.

predovšetkým podľa subjektívnej vôle konajúceho korigovanej objektívnym vnímaním

adresáta, čoho sa dovoláva napríklad sťažovateľka odkazmi na § 266 Obchodného

zákonníka), alebo podľa pravidiel výkladu právnych noriem (t. j. predovšetkým podľa

objektívneho jazykového významu až následne korigovaného účelom), o čom v doktríne

môžu existovať spory [porov. z posledného obdobia napr. Fleischer, H. Zur Auslegung von

Gesellschaftsverträgen und Satzungen – Notizen aus rechtsdogmatischer und

rechtsvergleichender Sicht. Der Betrieb, ročník 2013, s. 1466 – 1476, porov. napr. aj

prehľad v diele Hagenbuch, M., Ulmer, P. Gesetz betreffend die Gesellschaften mit

beschränkter Haftung (GmbHG): Großkommentar. De Gruyter : Berlin 1995 – 1996, s. 182

a nasl.], zostávajú stanovy akciovej spoločnosti aktom prejavu súkromnoprávnej autonómie

akcionárov – členov obchodnej korporácie pri úprave svojich vzájomných

súkromnoprávnych vzťahov v rámci nej. Preto sa sluší zachovať tento akt v maximálnej

možnej miere v platnosti, a tým priznať prejavenej vôli zamýšľané účinky.

Možno teda zhrnúť, že ústavný súd z práve uvedených dôvodov nepovažuje výklad

a v tejto súvislosti ani výklad stanov ROS

zaujatý krajským súdom za arbitrárny alebo ústavne nekonformný. Tým sa ale podstatne

oslabuje právny základ celej nasledujúcej argumentácie sťažovateľky v prerokúvanej

právnej veci.

6.2 Ústavný súd ďalej nemôže akceptovať názor sťažovateľky, že súdy zasiahli do jej

práv tým, že sa odmietli zaoberať otázkou neplatnosti rozhodnutí predstavenstva ROS

z 30. augusta 2007 a 26. júna 2008 (bod 3.2). Ono „odmietnutie“ zaoberať sa uvedenou

otázkou bolo logickým dôsledkom právneho záveru okresného súdu i krajského súdu

o platnosti ustanovenia § 6 ods. 3 stanov ROS a v ňom obsiahnutého obmedzenia

prevoditeľnosti. Okrem toho sa okresný súd otázkou následkov prípadnej protiprávnosti

uvedených rozhodnutí zaoberal a vyslovil, že ak by aj boli protiprávne (teda vydané

v rozpore s § 6 ods. 3 stanov ROS), neznamená to bez ďalšieho ich neplatnosť

a neexistenciu, ale len vznik relatívneho práva domáhať sa voči spoločnosti, aby jej bolo

súdom uložené daný súhlas udeliť (teda aby bol prejav jej vôle nahradený rozhodnutím).

Ústavný súd ani tento záver nepovažuje za arbitrárny alebo ústavne nekonformný. Podľa

názoru ústavného súdu tento prístup (absolútne – „vecnoprávne“ – účinky hoci aj

protiprávneho odopretia súhlasu na prevoditeľnosť akcií, teda neplatnosť takéhoto prevodu,

ale vznik relatívneho práva domáhať sa udelenia súhlasu s ním) viac rešpektuje požiadavku

stability v intrakorporátnych vzťahoch než prístup, ktorý presadzuje sťažovateľka. Inak

povedané, ak by bolo na každom akcionárovi, aby si posúdil platnosť alebo neplatnosť

rozhodnutia, ktorým bol odopretý súhlas s prevodom akcií, viedlo by to k riziku

neprehľadnosti akcionárskych vzťahov, ako aj rizikám neplatnosti rubopisov

(indosamentov) na samotných listinných akciách. Keďže legitimácia akcionára sa spravidla

preukazuje nepretržitým radom indosamentov (porov. čl. I § 16 ods. 1 Zákona zmenkového

a šekového č. ), viedla by ich prípadná neplatnosť aj k neprehľadnosti

vlastníctva samotnej akcie, a tým oslabeniu jej funkcie legitimačného cenného papiera.

Taktiež je potrebné dodať, že ustanovenie upravuje

osobitný následok v prípade neudelenia súhlasu s prevodom akcie (pričom citované

ustanovenie nerozlišuje medzi odopretím súhlasu v súlade alebo v rozpore so stanovami),

ktorým je právo akcionára na odkúpenie akcie spoločnosťou. V tejto súvislosti i časť

doktríny (porov. Patakyová, M., a kol. . Komentár. 2. aktualizované

vydanie. C. H. BECK : Bratislava 2008, s. 447) zastáva názor, že prípadné porušenie § 156

ods. 9 (dokonca v podobe nedostatočnej úpravy podmienok

prevoditeľnosti v stanovách) má len obligačné dôsledky ustanovené v tomto ustanovení.

V porovnaní s týmito názormi ústavný súd hodnotí názor okresného súdu, podľa ktorého má

akcionár obligačný nárok na udelenie súhlasu spoločnosti s prevodom akcií, ak splní

podmienky prevoditeľnosti akcií ustanovené v stanovách, za ústretovejší k vlastníckemu

právu akcionára k jeho vlastnej akcii.

Preto podľa ústavného súdu nemožno za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný

považovať výsledný záver okresného súdu a krajského súdu, že sťažovateľka nemohla

platne nadobudnúť akcie, ktoré boli predmetom konania, a nemohol jej ani vzniknúť nárok

na zápis do zoznamu akcionárov. Z ústavného hľadiska pritom nie je podstatné, či je úplne

správny názor krajského súdu, že neplatnosť sa dotýka aj kúpnych zmlúv ako obligačných

titulov prevodu, nielen rubopisov ako vlastných vecnoprávnych prevodných úkonov,

ktorých neplatnosť je aj podľa ústavného súdu (na rozdiel od názoru krajského súdu

vyjadreného v rozsudku č. k. -1141 zo 14. decembra 2010) určiteľná

v konaní podľa , pretože v prípade rubopisov nejde o žiadne „osobitné

právne skutočnosti“, ale o štandardné súkromnoprávne prejavy vôle (právne úkony).

Vo vzťahu k nároku, ktorý uplatňuje sťažovateľka (zápis do zoznamu akcionárov), však oba

závery vedú v podstate k rovnakému negatívnemu výsledku.

6.3 Ústavný súd uznáva racionálnosť argumentácie sťažovateľky (bod 3.3), že

formulácia „dovnútra spoločnosti“ sa má vykladať ako „medzi akcionármi“, nie

„na spoločnosť“ (takýto výklad je problematický najmä z hľadiska obmedzení nadobúdania

vlastných akcií podľa ) či „na zamestnancov spoločnosti“,

pretože proti týmto výkladom svedčí najmä ustanovenie § 6 ods. 3 písm. b) stanov ROS,

ktoré pripúšťa existenciu predkupného práva iného akcionára, a tým aj prevoditeľnosť akcií

medzi akcionármi. Nie je však zrejmé, čo mala sťažovateľka v prerokúvanej veci

akceptáciou tohto výkladu získať. Ak by ho krajský súd aj akceptoval, nič by to nemenilo

na tom, že citovaný odsek 3 ako taký a v ňom zakotvené obmedzenie prevoditeľnosti akcií

a potreba súhlasu predstavenstva by boli principiálne platné a účinné voči sťažovateľke, ako

aj fyzickým osobám, ktoré na ňu previedli a rubopisovali svoje akcie (ako akcionárom

spoločnosti ROS). Podľa toho, čo bolo uvedené v predošlom bode 6.2, by navyše ani rozpor

rozhodnutí predstavenstva, ktoré odôvodňovalo odopretie súhlasu s prevodom akcií (podľa

sťažovateľky nesprávnym) výkladom formulácie „dovnútra spoločnosti“, so stanovami ROS

nemal za následok neplatnosť alebo neexistenciu daných rozhodnutí, a tým voľnú

prevoditeľnosť akcií, ako tvrdí sťažovateľka, ale založil by len iné nároky. Tých sa však

sťažovateľka v konaniach pred okresným súdom ani krajským súdom nedomáhala.

6.4 Vzhľadom na uvedené závery je podľa názoru ústavného súdu zbytočné bez

hlbšieho významu zaoberať sa okolnosťami vyhlásenia akcií ROS, ktorých majiteľom je

sťažovateľka, za neplatné (bod 3.4), keďže na sťažovateľkino postavenie už nemali

podstatnejší vplyv. Postačí len stručne uviesť toto: Pokiaľ sťažovateľka namieta

nevýhodnosťou podmienok predloženia akcií na výmenu v uznesení valného zhromaždenia

z 27. mája 2009, potom bez ohľadu na to, ako racionálna sa jej argumentácia javí, mala

sťažovateľka proti tomuto uzneseniu k dispozícii žalobu o neplatnosť uznesenia podľa § 183

. Práve citované ustanovenie v podstate vylučuje absolútnu

neplatnosť (s účinkami neexistencie) uznesení valného zhromaždenia rozporných

so zákonom alebo stanovami (porov. napr. Blaha, M. In: Patakyová, M. a kol. cit. dielo,

s. 381). Sťažovateľka netvrdila, že by takúto žalobu podala. V nej mohla uplatniť v podstate

všetky dôvody, z ktorých sa v prerokúvanej veci snažila odvodiť neexistenciu uvedeného

uznesenia, medzi nimi napríklad rozpor tohto uznesenia so zákazom diskriminácie

niektorého akcionára, povinnosť spoločnosti ROS vyčkať na výsledok prebiehajúceho

súdneho konania a nedostatok hlasovacích práv (pre ktoré je však podstatný zápis

v zozname akcionárov, porov. ). Ani názor krajského

súdu, že sťažovateľka nepreukázala, že predložila svoje akcie pred 28. októbrom 2009, nie

je podľa ústavného súdu arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný. Má totiž svoj zákonný

základ v , podľa ktorého sťažovateľku ako žalobkyňu zaťažovalo bremeno

dôkazu svojich tvrdení. Tvrdenie sťažovateľky [bod 2.5 písm. c)], že dôkazné bremeno

zaťažovalo spoločnosť ROS, nemožno podľa ústavného súdu akceptovať, a to odhliadnuc

aj od všeobecne problematického dokazovania negatívnych skutočností (porov. napr.

). Tak ako sťažovateľka dokázala pokus o predloženie svojich akcií

28. októbra 2009 notárskou zápisnicou, mala podľa ústavného súdu dokázať aj ostatné

tvrdené pokusy o predloženie.

6.5 Nevykonanie dôkazov navrhovaných sťažovateľkou (bod 3.5) nebolo podľa

ústavného súdu dôsledkom neobjektívneho či jednostranného postupu okresného súdu alebo

krajského súdu. Naopak, navrhované dôkazné témy (predmet dokazovania) boli vzhľadom

na právne názory zaujaté oboma súdmi, ktoré ústavný súd nepovažoval za ústavne

neakceptovateľné, nepodstatné.

6.6 Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že otázka pripustenia či

nepripustenia dovolania je predmetom voľnej úvahy odvolacieho súdu (porov. z posledného

obdobia napr. ). Na tomto závere nemá ústavný dôvod nič meniť ani v tu

prerokúvanej veci.

6.7 Z uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnutý rozsudok krajského súdu č. k.

-1083 z 2. októbra 2012 už na prvý pohľad (prima facie) netrpí

nedostatkami odôvodnenia tvrdenými sťažovateľkou a právne názory v ňom uvedené nie sú

arbitrárne alebo ústavne neakceptovateľné. Preto podľa ústavného súdu nemôže tento

rozsudok zasahovať do jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a sťažnosť treba v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú (

).

7. Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v ústavný súd vo svojej

judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky

a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. , č. 7/1996 ZNaU). Všeobecné

súdy sú podľa uvedenej zásady povinné v súlade so zákonom dať všetkým účastníkom

občianskeho súdneho konania rovnakú príležitosť predniesť svoje stanovisko, predniesť

rozhodujúce tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu

svojich tvrdení. Z uvedenej zásady však nemožno odvodiť absolútne právo každého

účastníka, aby súd vykonal každý jeden ním navrhnutý dôkaz, resp. aby vzal za správny

každý jeden jeho prednesený argument. Podľa je úlohou súdu rozhodnúť,

ktoré dôkazy vykoná, keďže je to súd, ktorý vo veci rozhoduje a ktorého úlohou je viesť

dokazovanie tým smerom, ktorý je v prerokúvanej veci podstatný. Z toho, čo bolo uvedené

v bodoch 6.1 až 6.6 tohto uznesenia, je podľa ústavného súdu zrejmé, že okresný súd ani

krajský súd neodopreli bezdôvodne vykonať dôkazy navrhnuté sťažovateľkou, ale odmietli

vykonať len také dôkazy, ktoré s ohľadom na vlastné právne názory na prerokúvanú vec

(ktoré ústavný súd nepovažuje za arbitrárne alebo ústavne neakceptovateľné) nepovažovali

v danej veci za rozhodujúce. Výsluchom Ing. P. K. chcela sťažovateľka dokazovať, kto

formuloval ustanovenie § 6 ods. 3 stanov ROS, táto otázka však bola vo výsledku

nepodstatná. Téma výsluchu svedkov Ing. J. A. a Ing. J. A. je z podaní sťažovateľky

nejasná, najmä nie je jasné, či sťažovateľka chcela preukázať len vzájomnú komunikáciu

medzi ňou a spoločnosťou ROS týkajúcu sa procesu výmeny akcií alebo či chcela

preukázať, že medzi 15. a 30. septembrom 2009 predložila akcie v súlade s podmienkami

uznesenia valného zhromaždenia z 27. mája 2009. Podľa názoru ústavného súdu preto

nemožno okresnému súdu ani krajskému súdu vyčítať to, ako posúdili navrhovanú tému

výsluchu a jej relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej.

Na záver zostáva dodať, že ustanovenie je podľa ústavného súdu

len procesnou zárukou, no nie je aplikovateľné na výklad hmotnoprávnych predpisov.

K porušeniu tohto ustanovenia tak podľa ústavného súdu nemôže dôjsť tým, že všeobecný

súd vykladá určité hmotnoprávne ustanovenie právneho predpisu (v prerokúvanej veci

napríklad ), alebo dokonca právneho úkonu ( stanov

ROS) na ťarchu, resp. v neprospech sťažovateľky. Taký postup by podľa okolností mohol

predstavovať arbitrárnosť alebo ústavnú neakceptovateľnosť samotného rozhodnutia

krajského súdu, ktoré je na takom výklade založené, nie však porušenie .

V prerokúvanej veci však ústavný súd takéto nedostatky napadnutého rozsudku krajského

súdu č. k. -1083 z 2. októbra 2012 nezistil (porov. body 6.1 až 6.6).

Sťažnosť tak treba považovať za zjavne neopodstatnenú aj v časti, v ktorej namieta

porušenie princípu rovnosti účastníkov konania zakotveného v .

8. Ďalšie námietky sťažovateľky smerujú proti porušeniu jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd však v tejto súvislosti považuje za

potrebné pripomenúť judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

podľa ktorej jeho úlohou nie je pri aplikácii uvedeného ustanovenia preskúmavať

a naprávať skutkové či právne chyby národných súdov, pokiaľ nemali za následok

porušenie práv alebo slobôd zaručených dohovorom. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru

neurčuje pravidlá prípustnosti alebo hodnotenia dôkazov, čo je predovšetkým úlohou

národných súdov. Z pohľadu tohto ustanovenia je podstatné, či konanie ako celok, vrátane

vykonávania dokazovania bolo spravodlivé (porov. napríklad rozsudok zo 6. 12. 2011,

Popivčák proti Slovensku, sťažnosť č. 13665/07, bod 56). Podobne ESĽP judikuje, že

požiadavkou princípu rovnosti zbraní je, aby bola každej strane daná rozumná možnosť

predostrieť svoju vec súdu za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatnej nevýhody voči

protistrane, a úlohou ESĽP je posúdiť, či konanie ako celok bolo spravodlivé [porov.

napríklad rozhodnutie z 9. 10. 2007, K. H. a ďalší proti Slovensku, sťažnosť č. 32881/04,

časť „Právo“ („The Law“), oddiel B.2 písm. b)].

Vzhľadom na to, že uvedené princípy sa zhodujú s judikatúrou ústavného súdu

k a , odkazuje ústavný súd na odôvodnenie v bodoch 6.1 až

6.6 a bode 7 s rovnakými závermi, teda že k tvrdenému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

nedošlo.

9. Sťažovateľkou namietané nedostatky protokolácie obsahu jej prednesov na

pojednávaní pred krajským súdom (bod 3.7) boli predmetom rozhodovania krajského súdu,

ktorý ich uznesením č. k. -1079 z 30. októbra 2012 čiastočne napravil,

no čiastočne ich neakceptoval. Tým bolo o uvedených námietkach sťažovateľky rozhodnuté

všeobecnými súdmi, v dôsledku čoho ústavnému súdu chýba právomoc na posudzovanie

správnosti postupu krajského súdu pri samotnej protokolácii. Pokiaľ sťažovateľka chcela

urobiť tento postup predmetom konania pred ústavným súdom, mala jej sťažnosť smerovať

aj proti zamietajúcej časti uvedeného uznesenia krajského súdu. Z obsahu sťažnosti, ktorým

je ústavný súd podľa viazaný, je však zrejmé, že

sťažovateľka toto uznesenie nenapadla. Na prerokovanie tejto námietky tak ústavný súd

nemá právomoc, čo taktiež zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

10. Z uvedeného výkladu vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je čiastočne mimo

právomoci ústavného súdu a čiastočne zjavne neopodstatnená. Ústavnému súdu tak

nezostalo nič iné, než ju v súlade s na neverejnom

zasadnutí senátu odmietnuť, čo sa aj vo výroku stalo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014