Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 125/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., G., zastúpenej advokátom JUDr.

V. H., G., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. septembra 2011 a

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 22. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 14. septembra 2011 a postupom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 22. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v napadnutých konaniach domáhala

určenia neplatnosti dražby podľa o dobrovoľných

dražbách a o doplnení o notároch

a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, pričom jej podstatnú

časť tvoril opis skutočností, z ktorých vyvodzuje neplatnosť dražby pozemkov, a teda vecnú

nesprávnosť napadnutých rozhodnutí.

K samotnému porušeniu označených práv sťažovateľka uvádza:

„Súd sme požiadali, aby sa odvolacie konanie konalo nariadením pojednávania

v našej prítomnosti, nakoľko sa objavili nové skutočnosti, ktoré nám neboli známe na

pojednávaní pred okresným súdom. Napriek tomu odvolací súd rozhodol bez pojednávania,

čím nám bolo odopreté právo na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú SR

a čl. 6/1 Dohovoru.

Na základe uvedeného namietame, že konaním a rozhodovaním prvostupňového súdu

ako aj súdu odvolacieho bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja k návrhom sťažovateľa

zasiahnuté do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Prvostupňový ako aj

odvolací súd tým, že bez racionálnych dôvodov (iba ničím nepodložených tvrdení o opaku)

odmietli argumentáciu sťažovateľa - porušili jeho právo na presvedčivé súdne rozhodnutie,

čím zasiahli do jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1,

SR a Dohovoru. Z vyššie uvedených dôvodov treba hodnotiť konanie

okresného súdu aj krajského súdu za arbitrárne.

Vzhľadom na to, že odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s návrhom

sťažovateľa na pripustenie dovolania a jeho argumentmi, odňal sťažovateľovi právo na

presvedčivé súdne rozhodnutie ako jedno z procesných práv, ktoré účastníkovi garantuje

SR a Dohovoru.“

V konkrétnostiach sťažovateľka uviedla:

„Nepovažujem za dôležité duplicitne uviesť v tejto sťažnosti právne skutočnosti na

ktoré sa sťažovateľ OS Galanta a KS Trnava v predmetnej veci poukazoval ako na

nezákonné, nakoľko sú uvedené opakovane vo viacerých listinách nachádzajúcich sa v spise

a v prílohách tejto sťažnosti.

Je právne neudržateľné, ak všeobecné súdy v napadnutom konaní odignorovali

právnu argumentáciu sťažovateľa opierajúcu sa výlučne o ústavu SR, platné zákony SR,

zaužívanú judikatúru NS SR, ÚS SR a judikatúru ESĽP. OS Galanta a KS Trnava ako súd

odvolací arbitrárne odignorovali prednesené/predložené právne skutočnosti opierajúce sa

výlučne o zákon a predložené judikáty NS SR, ÚS SR a ESĽP, ktoré sú aplikovateľné

v napadnutých konaniach.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, . Slovenskej

republiky v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod. sp. zn. , zo dňa

22. 08. 2012 a ako vyplýva z vyššie uvedeného aj Okresným súdom Galanta sp. zn.

zo dňa 14. 09. 2011 porušené bolo.

2. Podľa zákona o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení,

Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. , zo dňa 22. 08.

2012 zrušuje.

3. Podľa , zákona o organizácii

Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný

súd vracia Krajskému súdu Trnava vec sp. zn. zo dňa 22. 08. 2012 na ďalšie

konanie (ev. okresnému súdu Galanta).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

sťažovateľky, ktorý bol spísaný kvalifikovaným právnym zástupcom, u ktorého sa

predpokladá znalosť judikatúry ústavného súdu. Preto v danom prípade ústavný súd

posudzoval sťažnosť sťažovateľky v rozsahu uvádzanom v petite jej sťažnosti

(, , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. septembra 2011

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

(mutatis mutandis napr. , ).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie krajskému súdu. Sťažovateľka mala teda k dispozícii účinný právny prostriedok

na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využila

(odvolanie sťažovateľky z 2. novembra 2011), čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu

a jeho rozsudkom pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012

2.1 Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka označeným postupom krajského

súdu a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012 namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru. V sťažnosti uvádza, že „... konaním a rozhodovaním prvostupňového

súdu ako aj súdu odvolacieho bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja k návrhom

sťažovateľa zasiahnuté do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Prvostupňový

ako aj odvolací súd tým, že bez racionálnych dôvodov (iba ničím nepodložených tvrdení

o opaku) odmietli argumentáciu sťažovateľa – porušili jeho právo na presvedčivé súdne

konanie, čím zasiahli do jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie... Vzhľadom

na to, že odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s návrhom sťažovateľa na

pripustenie dovolania a jeho argumentmi, odňal sťažovateľovi právo na presvedčivé súdne

rozhodnutie...“.

Sťažovateľka porušenie označených práv namieta z dôvodu, že krajský súd sa

nevysporiadal s jej žiadosťou o nariadenie pojednávania v jej prítomnosti a vo veci rozhodol

bez pojednávania.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka bola proti namietanému rozsudku krajského

súdu oprávnená podať dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“). Sťažovateľka mala teda k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd. Sťažovateľka dovolanie

nepodala a z obsahu sťažnosti ani nevyplýva, že by ho nepodala z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol už pri

predbežnom prerokovaní ako neprípustnú podľa .

2.2 Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných

súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre

ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym

právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (napr. ). Z tohto dôvodu nebolo možné považovať za

dôvodnú tú časť sťažnosti sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie označených práv pre

„vecnú nesprávnosť“ rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Odvolací súd vo veci rozhodol podľa bez nariadenia

odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne

prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. ...

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne

právne posúdil, svoje rozhodnutie náležité odôvodnil. Odvolací súd: sa v celom rozsahu

stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením

a v podrobnostiach na neho poukazuje.

V sporovom konaní je účastníkom konania ten, kto podal návrh na začatie konania

na súde, t. j. navrhovateľ - žalobca - a ten, koho navrhovateľ označil v návrhu za odporcu

-žalovaného ( ).

Vecnú legitimáciu (aktívnu - na strane navrhovateľa a pasívnu - na strane odporcu)

určujú hmotnoprávne predpisy, t. j, kto je vlastne nositeľom uplatneného práva alebo

povinnosti v konkrétnej veci. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej či pasívnej) znamená,

že účastník nie je. nositeľom práva alebo povinnosti, o ktoré išlo v konkrétnom konaní a jej

nedostatok je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Pri určovacej žalobe (neplatnosť kúpnej

zmluvy) musí žalobca preukázať svoj naliehavý právny záujem na takomto určení [§ 80

písm. c) ].

Z hľadiska vecnej legitimácie je podstatné to, kto je nositeľom hmotnoprávneho

oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo

pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.

Navrhovateľ v konaní na súde prvého stupňa nepreukázal, že je vlastníkom

nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dobrovoľnej dražby dňa 14. 05. 2010. Súd prvého

stupňa správne vychádzal z rozhodnutia Okresného súdu Trnava sp. zn.

zo dňa 21. 05. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 29. 03. 2010, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa na

vylúčenie veci nehnuteľností, ktoré boli predmetom dobrovoľnej dražby dňa 14. 05. 2010.

Navrhovateľ nepreukázal, že rozhodnutie odvolacieho súdu napadol dovolaním. Najvyšší

súd SR na dopyt súdu prvého stupňa uviedol, že takéto konanie nie je vedené u nich, ani

nebolo vedené. Súd prvého stupňa správne posúdil ako predbežnú otázku, či odstúpenie od

kúpnej zmluvy, ktorou spoločnosť H. s. r. o. previedla predmetné nehnuteľnosti na

spoločnosť E., so záverom, že toto odstúpenie je platné a kúpna zmluva týmto odstúpením sa

stala neúčinnou. Z toho vyplýva, že navrhovateľ v tejto preskúmavanej veci nie je aktívne

vecne legitimovaný.

V skúmanom prípade ide o nedostatok vecnej legitimácie na strane navrhovateľa,

v dôsledku čoho musel súd prvého stupňa návrh zamietnuť.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa ustan. potvrdil.

S poukazom na ustan. svoje rozhodnutie odvolací súd

podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia.“

Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ako

aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s a s dohovoru, ako to

sťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil

všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku

ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne

neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila, nestačí na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd

tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd

zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní

nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné, resp. sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia preto neznamená, že súd

musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, hoci z odôvodnenia

rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce

skutkový a právny základ rozhodnutia ().

K námietke sťažovateľky o nevyhovení jej žiadosti nariadiť pojednávanie ústavný

súd uvádza, že krajský súd náležite vo svojom rozhodnutí odôvodnil, prečo nenariadil

vo veci pojednávanie, využijúc postup, ktorý mu umožňuje § 214 ods. 2 Občiansky súdny

poriadok. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu

vychádzajúci a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se

ako nezákonný (, ) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka

konania.

Napokon, k námietke sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej návrhom na pripustenie

dovolania ústavný súd uvádza, že dostupná literatúra uvedený problém už riešila a zaujala

k nemu toto stanovisko: Vyslovenie prípustnosti dovolania nie je závislé od vôle účastníka

konania. Odvolací súd nie je viazaný návrhom účastníka na vyslovenie prípustnosti

dovolania proti jeho rozhodnutiu a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu

osobitne rozhodnúť (. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2009,

s. 678).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa , pretože napadnutý

postup krajského súdu a jeho rozhodnutie v ničom nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej

by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013