Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 291/2014
PDF · 168.35 KB
No categories available
II. ÚS 291/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť E. P., zastúpenej advokátkou JUDr.
Zuzanou Bejdovou, Advokátska kancelária, Skuteckého 30, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 69/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2013 doručená sťažnosť E. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 69/2012 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:
„(...) Návrhom na začatie konania, doručeným do podateľne Okresného súdu
Košice II, dňa 22. 03. 2010, pod sp. zn. 42C/42/2010, začalo konanie o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode. Sťažovateľka v uvedenom konaní
vystupuje ako navrhovateľka.
Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom dňa 05. 03. 2012, voči ktorému podal
odporca odvolanie. Na základe výzvy okresného súdu sa sťažovateľka, k podanému
odvolaniu, cestou splnomocnenej právnej zástupkyne, písomne vyjadrila dňa 16. 04. 2012
Okresný súd Košice II postúpil súdny spis na prejednanie odvolaciemu súdu dňa
23. 04. 2012. Krajský súd v Košiciach vedie konanie pod sp. zn. 4Co/69/2012. (...)
Od postúpenia veci na prejednanie odvolacím súdom uplynulo takmer 1,5 roka a súd
vo veci nekonal.
Sťažovateľka na túto skutočnosť poukázala písomným podaním zo dňa 04. 09. 2013,
ktorým predsedovi Krajského súdu v Košiciach avizovala porušovanie jej práva na verejné
prerokovanie bez zbytočných prieťahov v odvolacom konaní sp. zn. 4Co/69/2012 a zároveň
sa domáhala odstránenia nedostatkov spôsobených prieťahmi v konaní. (...)
Dňa 10. 10. 2013 prevzala sťažovateľka písomné podanie predsedu Krajského súdu
v Košiciach, označeného ako Ospravedlnenie, datované 03. 10. 2013. Predmetnú odpoveď
však nemožno považovať za vybavenie sťažnosti, z dôvodu jej nepreskúmateľnosti.
Predseda krajského súdu sa vo svojej stručnej odpovedi obmedzil iba na
konštatovanie, že k dnešnému dňu sa nepodarilo zabezpečiť riadne podklady pre jeho
prešetrenie a správu o výsledkoch zašle v neskoršom termíne.
Z takto formulovanej odpovede nevyplýva, aké konkrétne prekážky bránili tomu, aby
uvedená sťažnosť bola vybavená v zákonnej lehote, ktoré konkrétne podklady na prešetrenie
sťažnosti sa nepodarilo zabezpečiť, v akej lehote sa zaväzuje predseda súdu uvedenú
sťažnosť vybaviť. Pritom sa jedná o jednoduchú vec, čo do obsahu, rozsahu, ako aj právnej
zložitosti. Takto generálne formulovaná odpoveď, označená ako Ospravedlnenie, nemá
oporu v zákone o súdoch.
Vybavovanie sťažností podľa ust. § 62 a nasl. z. č. 757/2004 Z. z. má smerovať
k zisteniu, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady
dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie zistených nedostatkov. Takéto zistenie je
potrebné urobiť v zákonnej lehote 30 dní.
Podľa ust. § 65 ods. 2 z. č. 757/2004 Z. z. ak lehotu podľa odseku 1 nemožno dodržať
z dôvodu nemožnosti zabezpečenia podkladov na riadne vybavenie sťažnosti alebo
v prípadoch náročných na prešetrenie, možno lehotu uvedenú v odseku 1 predĺžiť; sťažnosť
však musí byť vybavená najneskôr do troch mesiacov odo dňa jej doručenia orgánu
príslušnému na jej vybavenie. O každom predĺžení lehoty na vybavenie sťažnosti
a o dôvodoch predĺženia je orgán vybavujúci sťažnosť povinný písomne upovedomiť
sťažovateľa bez zbytočného odkladu, v rámci lehoty podľa odseku 1.
Predmetné podanie je síce datované 03. 10. 2013 (asi so zmyslom na zachovanie
30 dňovej lehoty), avšak, ako vyplýva z pripojenej poštovej obálky, podľa pečiatky
doručovacej pošty bola zásielka podaná na doručenie až dňa 08. 10. 2013. Sťažovateľka má
za to, že zákonná lehota na vybavenie jej sťažnosti bola zmeškaná. (...)
Vychádzajúc z doterajšej rozsiahlej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj
Európskeho súdu pre ľudské práva, je možné konštatovať, že predmetom súdneho konania
vedeného Krajským súdom v Košiciach, sp. zn. 4Co/69/2013, je vec právne a fakticky
jednoduchá. Podstatou rozhodnutia je iba konštatovanie dôvodnosti podaného odvolania
protistranou vo veci vyporiadania BSM po rozvode manželstva.
Právoplatné rozhodnutie v uvedenom prípade má mimoriadny význam pre
sťažovateľku.
Sťažovateľka bola nútená opustiť spoločnú domácnosť dňa 21. 03. 2007,
bezprostredne po tom protistrana vymenila zámky na dverách, tak vystavila sťažovateľku
k tomu, že nebola spôsobilá prevziať si ani veci osobnej potreby zo spoločného bytu.
Bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo dňa 25. 02. 2008. Po tom čo stroskotali
možnosti mimosúdneho vyporiadania BSM, podala sťažovateľka návrh na súdne
vyporiadanie.
Od marca 2007 k dnešnému dňu sťažovateľka nemôže disponovať s majetkom, resp.
prislúchajúcou časťou, nakoľko vo veci nie je právoplatne rozhodnuté. Tento viac ako 6,5
ročný stav sťažovateľka vníma veľmi negatívne tak ekonomicky, ako aj psychicky. Navyše,
protistrana sa v samostatnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II., sp. zn.
19C/117/2011, domáha zaplatenia časti nákladov vynaložených na spoločnú vec - náklady
spojené s užívaním bytu s príslušenstvom, ktorý je predmetom vyporiadania. Takto vyvolaný
stav považuje sťažovateľka ako vysoko nespravodlivý.
Správanie sťažovateľky ako účastníka konania bolo vždy aktívne, smerujúce najmä
k urýchlenému konaniu a následnému právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej.
Sťažovateľka má za to, že k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov dochádza zavinením Krajského súdu v Košiciach v tom smere, že od
23. 04. 2012, kedy bol spis postúpený na prejednanie podaného odvolania s vyjadrením
sťažovateľky, nekonal v dostatočnej miere tak, aby nedošlo k zbytočným prieťahom
v konaní.
Neprimeraná dĺžka konania pred odvolacím súdom oslabuje dôveru sťažovateľky na
spravodlivé súdne konanie, verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov a tým aj
v celkový súdny systém.
Sťažovateľka má za to, že pri prejednávaní jej nároku odvolacím súdom dochádza
k zjavným prieťahom v konaní, ktoré sú zapríčinené nedostatočnou aktivitou zo strany súdu.
Tento stav vyvolal sústavné porušovanie jej základného práva, aby sa vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
V prejednávanej veci sa jedná o štandardnú o právnu kauzu, nenáročnú čo do
právneho základu, ako aj do rozsahu. Ide o súdne konanie, ktorým sa rozvedení manželia
domáhajú súdneho usporiadania majetku nadobudnutého počas trvania manželstva.
Podaním ústavnej sťažnosti sa sťažovateľka domáha ochrany svojho základného
práva na konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov. Ako vyplýva z vyššie uvedených
skutočností, viac ako 6,5 roka trvá negatívny stav vyvolaný nemožnosťou disponovať
s vlastným majetkom. Vzhľadom ku charakteru porušenia práva sa domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia. Výška požadovanej satisfakcie predstavuje hlavne psychickú
ujmu na jej zdraví, keď od marca 2007 nemôže disponovať so svojím majetkom a súdna
ochrana, ktorá má rehabilitovať takýto stav, zlyháva. (...)
Ústava SR vyžaduje také správanie sa orgánov štátnej moci pri výkone ich funkcie,
ktoré plne korešponduje so základným zákonom slovenského právneho poriadku ako aj
s ostatnými zákonmi. Touto klauzulou je vyjadrená povinnosť štátnych orgánov postupovať
pri výkone štátnej moci v medziach ústavy a zákona a konať tak, ako im to vyplýva
z uvedených právnych noriem. (...)
Po tom, čo sťažovateľka využila všetky možné prostriedky nápravy, v danom prípade
nemá možnosť domáhať sa svojho ústavného práva na inom orgáne ako na Ústavnom súde
Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podľa ust. § 53 z. č. 38/1993 Z. z.
o ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním vyčerpal všetky zákonné možnosti
ako sa domáhať ochrany svojho ústavného práva.
Taktiež je naplnená zákonná podmienka podľa ust. § 53 ods. 3 z. č. 38/1993 Z. z.
o ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním, nakoľko porušenie vyššie
uvedeného základného práva ku dňu podania sťažnosti trvá.
Sťažovateľka si zároveň podľa ust. § 56 ods. z. č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde
Slovenskej republiky a konaní pred ním uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie ako
náhradu ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 3.300 € za to, že je povinná trpieť stav
nečinnosti dotyčného orgánu, teda Krajského súdu v Košiciach.
Sťažovateľka na základe týchto skutočností žiada, aby Ústavný súd SR uznesením
prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a domáha sa aby senát Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyslovil tento nález:
1. Nekonaním Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 4Co/69/2012, bolo
porušené právo sťažovateľky E. P., zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje v konaní pod sp. zn. 4Co/69/2012 konať
vo veci bez zbytočných prieťahov .
3. Sťažovateľke, E. P., sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.300 €(...), ktoré
je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť k jej rukám v lehote do dvoch mesiacoch odo
dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť E. P. trovy právneho zastúpenia
v sume 327,60 €(...) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Bejdovej(...) do dvoch
mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 69/2012.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).
Vyžiadaním súvisiaceho spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že na krajskom súde
sa napadnuté konanie začalo 23. apríla 2012, keď bol spis postúpený tomuto súdu, aby
rozhodol o odvolaní účastníka konania. Zo spisu krajského súdu sp. zn. 4 Co 69/2012 tiež
vyplýva, že tento v danej veci rozhodol uznesením č. k. 4 Co 69/2012-345 tak, že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vo všetkých výrokoch a vec vrátil Okresnému súdu
Košice II na nové konanie a rozhodnutie. Napadnuté konanie pred krajským súdom trvalo
teda celkovo asi poldruha roka.
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
Postup krajského súdu – pokiaľ sa odpočíta z celkového trvania odvolacieho konania
čas potrebný na prípravu pojednávania – v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 69/2012 sa
zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Krajskému súdu (vychádzajúc zo spisu
odvolacieho súdu) možno síce vytýkať obdobie nečinnosti cca desať mesiacov, avšak toto
obdobie nečinnosti – hoci nebolo bezvýznamné – ešte nemožno považovať za porušenie
základného práva sťažovateľky garantovaného v citovanom článku ústavy.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou
preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu v napadnutom
konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako
porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2014