Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 317/2014
PDF · 249.31 KB
No categories available
II. ÚS 317/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr.
Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 18309/2013, sp. zn. Rvp 20116/2013,
sp. zn. Rvp 20117/2013 a sp. zn. Rvp 20625/2013 až sp. zn. Rvp 20628/2013 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu
Nitra sp. zn. 7 Er 353/2003 z 18. apríla 2012, sp. zn. 9 Er 525/2005 zo 4. apríla 2012, sp. zn.
25 Er 93/2005 zo 16. mája 2012, sp. zn. 9 Er 433/2003 z 10. apríla 2012, sp. zn.
7 Er 188/2003 z 5. apríla 2012, sp. zn. 10 Er 233/2004 z 5. septembra 2012 a sp. zn.
10 Er 334/2006 z 5. apríla 2012, ako aj porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47
Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 8 CoE 159/2012 z 31. decembra 2012, sp. zn. 7 CoE 66/2013 z 26. apríla 2013,
sp. zn. 26 CoE 68/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 15 CoE 4/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
15 CoE 64/2013 z 28. marca 2013, sp. zn. 5 CoE 9/2013 z 28. februára 2013 a sp. zn.
7 CoE 27/2013 z 28. februára 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 18309/2013, sp. zn. Rvp 20116/2013, sp. zn. Rvp 20117/2013 a sp. zn.
Rvp 20625/2013 až sp. zn. Rvp 20628/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 18309/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2013,
2. augusta 2013 a 20. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod
sp. zn. Rvp 18309/2013, sp. zn. Rvp 20116/2013, sp. zn. Rvp 20117/2013 a sp. zn.
Rvp 20625/2013 až sp. zn. Rvp 20628/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý
proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom
a uzneseniami Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Er 353/2003
z 18. apríla 2012, sp. zn. 9 Er 525/2005 zo 4. apríla 2012, sp. zn. 25 Er 93/2005 zo 16. mája
2012, sp. zn. 9 Er 433/2003 z 10. apríla 2012, sp. zn. 7 Er 188/2003 z 5. apríla 2012, sp. zn.
10 Er 233/2004 z 5. septembra 2012 a sp. zn. 10 Er 334/2006 z 5. apríla 2012, ako aj
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a zároveň porušenie čl. 47 charty
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 CoE 159/2012 z 31. decembra 2012, sp. zn. 7 CoE 66/2013 z 26. apríla 2013, sp. zn.
26 CoE 68/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 15 CoE 4/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
15 CoE 64/2013 z 28. marca 2013, sp. zn. 5 CoE 9/2013 z 28. februára 2013 a sp. zn.
7 CoE 27/2013 z 28. februára 2013.
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych
zápisníc, ktoré obsahovali okrem iných náležitostí súhlas povinných osôb s ich
vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka
nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií
na podklade exekučných titulov (notárske zápisnice). Prvostupňový súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne exekúcie
napadnutými uzneseniami zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté
uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Sťažovateľka v úvode svojich sťažností poukázala na to, že „všeobecné súdy
postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou
v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti
Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv,
ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty
základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali
sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali
sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec
neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec
neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho
úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.
V sťažnostiach sťažovateľka ďalej tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok
zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2
Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy
oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné
učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov sťažovateľka
predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo
vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred
účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného
to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa
Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní
začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s
ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie a rozhodnutie.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou
takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade
tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu
rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.
V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako
jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť
posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad
čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu
argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za
to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní
EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu
dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predkladajú prejudiciálne otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru;“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom
a uzneseniami okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia okresného
súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej
prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn.
Rvp 18309/2013, sp. zn. Rvp 20116/2013, sp. zn. Rvp 20117/2013 a sp. zn.
Rvp 20625/2013 až sp. zn. Rvp 20628/2013 týkajúcich sa v záhlaví tohto rozhodnutia
citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel
k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej
právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný
súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných
súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich
sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach
týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu
tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania
skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej
zápisnice), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery
všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov
všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.
S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej
právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných
súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu
na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd
plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn.
I. ÚS 509/2013 zo 7. augusta 2013, sp. zn. II. ÚS 394/2013 z 10. júla 2013, sp. zn.
IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013 alebo sp. zn.
III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn.
II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013 a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis
sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013,
sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012,
sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013
a sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp.
podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené
právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,
v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (v častiach
týkajúcich sa uznesení okresného súdu), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti
(v častiach týkajúcich sa uznesení krajského súdu).
V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala voči postupu
a uzneseniam okresného súdu vydaným po 9. auguste 2012, že v postupe podľa § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku okresný súd
nevykonal pojednávanie; táto podmienka vyplývala z v tom čase platného a účinného
Exekučného poriadku [t. j. v znení novelizácie Exekučného poriadku zavedenej zákonom
č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 9. augusta 2012].
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil
uznesenia okresného súdu o zastavení exekúcie, vyplýva, že uvedenú námietku
sťažovateľka neuplatnila v odvolacom konaní. Uvedené potvrdzuje i skutočnosť, že
vo vzťahu k postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka v samotnej sťažnosti ani
nenamietala a nedeklarovala, že uvedenú námietku v odvolacích konaniach uplatnila a že sa
krajský súd s touto nevysporiadal a nepreskúmal na jej základe postup okresného súdu
v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, resp. sťažovateľka v sťažnosti nenamietala v tejto súvislosti porušenie svojich
ústavných práv postupom a uzneseniami krajského súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že
hoci sťažovateľka z formálneho hľadiska vyčerpala možnosť podania riadneho opravného
prostriedku – odvolania, z hľadiska materiálneho túto možnosť v súvislosti s uvedenou
námietkou nevyužila, pretože ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní
pred všeobecným (krajským) súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu jej námietky
nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto vôbec neprichádzal do úvahy
prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Tieto
skutočnosti boli dôvodom odmietnutia predmetných sťažností v tejto časti pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2014