Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 347/2014
PDF · 150.45 KB
No categories available
IV. ÚS 347/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 CoE 196/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 196/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2014.
Sťažovateľka uvádza, že Okresný súd Košice I doručil jej „právnemu zástupcovi
uznesenie zo dňa 4. 9. 2013 sp. zn.: 20 Er 3252-2009, ktorým došlo k uloženiu povinnosti
úhrady súdneho poplatku vo výške 1,00 EUR za spracovanie hromadného podania podľa
položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa
30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196-2013 tak, že napadnuté rozhodnutie ukladajúce povinnosť
úhrady potvrdil. Sťažovateľ sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého
stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú
jeho základné práva...“.
Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti označuje ako jej prílohy „Plnomocenstvo“
a „Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 4. 9. 2013 sp. zn.: 20 Er 3252-2009;
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach uznesením zo dňa 30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196-
2013“.
Splnomocnenie ani uvedené rozhodnutia však sťažovateľka k svojej sťažnosti
nepripojila. Zo sťažnosti vyplýva, že bola spísaná a podpísaná advokátom a konateľom
právnej zástupkyne sťažovateľky doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
a na hlavičkovom papieri advokátskej kancelárie, prostredníctvom ktorej bola
10. apríla 2014 podaná na poštovú prepravu a adresovaná Okresnému súdu Košice I.
Sťažovateľka s poukazom na § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v sťažnosti
namieta, že napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené. Jej výhrady sa týkajú
aj toho, že všeobecné súdy mali podľa nej „prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1
písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b
Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci,
je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal
zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti.“. K tomuto
tvrdeniu predkladá sťažovateľka v sťažnosti podrobnú argumentáciu.
Sťažovateľka vyjadruje názor, „že opisované konania vedené všeobecnými súdmi
neboli spravodlivé ako celok a v je[j] prípade nie je možné hovoriť o tom, že došlo
k spravodlivému výkonu súdnictva. Vytýkané chyby, ktorých sa dopustili všeobecné súdy,
viedli k porušeniu práv zaručených Ústavou SR a Dohovorom tak, ako to špecifikuje
sťažovateľ v tejto sťažnosti.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1) Základné právo spoločnosti EX CREDIT... na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn.: 2 CoE 196-2013 bolo porušené.
2) Základné právo spoločnosti EX CREDIT... na spravodlivý súdny proces zaručené
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 CoE 196-2013 bolo porušené.
3) Základné právo spoločnosti EX CREDIT... na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa
30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196-2013 bolo porušené.
4) Základné právo spoločnosti EX CREDIT... na spravodlivý súdny proces zaručené
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196-2013 bolo porušené.
5) Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196-
2013 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
6) Spoločnosti EX CREDIT... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
100,- EUR, ktoré je jej Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
7) Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti EX CREDIT... trovy
konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho
zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie
konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento
zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje
na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný
súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť
podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia
sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu
smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde).
V rozpore so svojou povinnosťou podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní
o jej sťažnosti.
Zároveň ústavný súd zistil, že sťažovateľka so sťažnosťou nedoručila ani kópiu
napádaného rozhodnutia, proti ktorému smeruje, a to ani do dňa jej predbežného
prerokovania (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe
nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 20 ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto spojitosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré
je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2014