Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 324/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť R. Ž., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,

za ktorú koná advokát JUDr. Peter Štrpka, PhD., , ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena podľa ,

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa , práva na rešpektovanie súkromného

života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na prezumpciu neviny podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Trnava č. k. -821 zo 14. augusta 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. -868 z 5. novembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014

doručená sťažnosť R. Ž., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1

, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa , práva na rešpektovanie súkromného života

podľa dohovoru a práva na prezumpciu neviny podľa a

dohovoru rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 104/2010-

821 zo 14. augusta 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -868 z 5. novembra 2013 a žiada vydať tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Trnava

zo dňa 14. 08. 2012, č. k.: -821 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa

05. 11. 2013, č. k.: -868, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa

SR, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života podľa SR, práva na prezumpciu neviny

podľa SR, ako aj práva na súdnu ochranu podľa

SR a zároveň aj porušenia čl. 6 ods. 1 a ods. 2 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

právach a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa

14. 08. 2012, č. k.: -821 a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa

05. 11. 2013, č. k.: -868, zrušuje v celom rozsahu vec vracia Okresnému

súdu Trnava na nové konanie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu a z jej príloh,

sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorom sa proti žalovanému R. A. S. S., (ďalej len „žalovaný“), domáhal

ochrany osobnosti. Sťažovateľ žiadal uložiť žalovanému uverejniť na titulnej strane denníka

NOVÝ ČAS ospravedlnenie („Spoločnosť ako vydavateľ denníka Nový čas, týždenníka

Nový čas nedeľa a prevádzkovateľ portálu www.cas.sk sa týmto ospravedlňuje R. Ž.

za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti spôsobený uverejnením článku

a popisky ku fotografii v týždenníku Nový čas nedeľa dňa 30. 11. 2008 s nadtitulom: M. Ž. –

titulom Učíme sa žiť bez T. s plackou Exkluzívne, článok mal na strane 13 podtitul Bolestná

spoveď otca, ktorému R. Ž. zabil syna; ďalej uverejnením fotografie s popiskou: Vinník

nehody R. Ž. k článku v denníku Nový čas dňa 23. 5. 2009 na stranách 22 a 23 s titulkom T.

nenahradí nič na svete! s nadtitulkom M. Ž. (35): Opäť budeme štyria a uverejnením

fotografie s popiskou Vinník nehody R. Ž. k článku M. Ž.: T. nenahradí nič na svete!

publikovaného na portály www.cas.sk dňa 23. 5. 2009, nakoľko obsah článku z 30. 11. 2008

a popisky k fotografiám k článkom z 23. 5. 2009 hrubým spôsobom zasahujú do práva R. Ž.

na ochranu osobnosti, vyslovuje odporca ako vydavateľ, ľútosť nad zásahom do jeho

zákonom chránených práv“) a nahradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch

vo výške 330 000 €.

Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že 29. júna 2008 bol účastníkom dopravnej

nehody, následne 2. júla 2008 mu bolo vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia podľa

a a a prečin ublíženia na zdraví podľa

a 1. decembra 2009 bola na neho podaná obžaloba na Okresnom súde

Malacky, avšak do dňa podania návrhu na začatie konania o ochranu osobnosti

proti žalovanému trestné konanie vedené proti sťažovateľovi právoplatne skončené nebolo.

Žalovaný ako vydavateľ najčítanejšieho denníka označil sťažovateľa v článku

z 30. novembra 2008 za vinníka tragédie (na s. 13) a za vinníka bol označený i v popiske

k fotografii v tomto článku; rovnako za vinníka nehody bol sťažovateľ označený aj

v popiske k svojej podobizni v článku uverejnenom 23. mája 2009 (podobizeň s rovnakou

popiskou bola uverejnená aj na portáli www.cas.sk). Žalovaný tak postupoval napriek tomu,

že v čase uverejnenia týchto článkov nebol sťažovateľ právoplatne odsúdený (nebolo

skončené ani len prípravné konanie). Aj skutkové tvrdenie, že sťažovateľ „zabil“, je

difamujúce – sťažovateľ nebol obvinený zo zločinu zabitia (ale z prečinu usmrtenia). Tieto

neoprávnené zásahy do osobnosti sťažovateľa sa dotkli nielen priamo jeho, ale aj jeho

matky a sestry, sťažovateľ musel previesť obchodný podiel vo svojej spoločnosti a jeho

spoločenské uplatnenie sa sťažilo, televízia M. s ním ukončila spoluprácu, žalovaným

uverejnené negatívne tvrdenia vyvolávajú vulgárne útoky voči sťažovateľovi. Sťažovateľ

a jeho rodina boli redaktormi žalovaného prenasledovaní, samotný sťažovateľ bol

profesionálne zničený.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na to, že nepostupoval protiprávne,

realizoval svoju slobodu prejavu, pričom sťažovateľ ako osoba verejného záujmu je povinný

prejaviť väčšiu mieru tolerancie ako súkromná osoba a prejav žalovaného uverejnený

v bežnej periodickej tlači je potrebné posudzovať aj s ohľadom na prípustnú mieru

zjednodušenia. Novinári konali v dobrej viere a poskytli verejnosti informácie overené

z viacerých zdrojov. Žalovaný sa v článkoch obmedzil na popis skutkového deja, neuviedol

v nich, že sťažovateľ sa dopustil trestného činu. Pojem „vinník tragédie“ vo vzťahu

k sťažovateľovi je použitý v zmysle „pôvodca tragédie“. Výraz „zabiť“ má v hovorovej reči

viacero významov, nepomenúva trestný čin zabitia, znamená „pripraviť o život“.

Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie najmä výsluchom navrhnutých svedkov

a oboznámil sa aj s rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k. -917

z 24. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 17. apríla 2012, z ktorých zistil, že týmto rozsudkom Krajského súdu v Bratislave bol

zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sťažovateľovi

bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dva roky, odvolania prokurátora

a poškodeného boli zamietnuté a v zostávajúcej časti ostal rozsudok okresného súdu

nedotknutý, t. j. aj vo výroku, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu

usmrtenia podľa a v súbehu s prečinom ublíženia

na zdraví podľa . Okresný súd Malacky sa stotožnil s posudkom

ústavu súdneho inžinierstva, že rýchlosť vozidla riadeného sťažovateľom v čase dopravnej

nehody bola 139 km/h, pričom v danom úseku bola povolená najvyššia rýchlosť 90 km/h,

a príčinou dopravnej nehody nebola zdravotná indispozícia obžalovaného, ale porušenie

predpisov v premávke na pozemných komunikáciách. Rozsudok Okresného súdu Malacky

č. k. -917 z 24. októbra 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 17. apríla 2012 nadobudol právoplatnosť

17. apríla 2012.

Okresný súd rozsudkom č. k. -821 zo 14. augusta 2012 žalobu

sťažovateľa zamietol a zaviazal ho nahradiť trovy konania žalovanému i štátu.

Rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na , a ,

ods. 2 a dohovoru, ustanovenia – ,

, a so zohľadnením záverov

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Perna v. Taliansko, Castells v. Španielsko,

Lingens v. Rakúsko, De Haes a Gijsels v. Belgicko a Daktaras v. Litva, Ústavného súdu

Českej republiky (, , resp. aj ) i Slovenskej republiky

(, , a ) a napokon tiež najvyšších súdov

Českej i Slovenskej republiky (, resp. ). Vecne bol toho

názoru, že uverejnením žalobou napadnutých článkov týkajúcich sa tragickej dopravnej

nehody za účasti sťažovateľa nepochybne došlo k stretu osobnostných práv sťažovateľa

a práva na slobodu prejavu, z tých však sloboda prejavu a s ňou spojené právo verejnosti

na informácie majú prednosť, pretože tu médiá majú plniť úlohu strážneho psa demokracie.

Ak navyše u osôb verejného záujmu, ktorou v čase uverejnenia článkov bol aj sťažovateľ

ako moderátor najsledovanejšej hlavnej televíznej spravodajskej relácie a účastník

sledovanej televíznej tanečnej súťaže, je miera ochrany pred prípadnými zásahmi

do súkromia menšou a novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť určitej miery preháňania,

provokácie či prípustnej zjednodušenej interpretácie faktov, bolo tu síce právo sťažovateľa

na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do jeho práva na ochranu osobnosti, avšak

žalovaným uverejnené údaje, ktoré boli predmetom konania, kritériu neoprávnenosti

nezodpovedali. Princíp prezumpcie neviny (nemožnosť hľadieť na toho, voči komu sa vedie

trestné konanie, ako na vinného, kým vina nie je preukázaná, resp. vyslovená právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom súdu) platí pre každého, v tomto prípade však sporné údaje

jednak boli publikované ešte v čase, v ktorom žalobcova trestná vec bola len v štádiu

vyšetrovania (a k porušeniu prezumpcie neviny na ujmu žalobcu ovplyvnením nestrannosti

súdu majúceho rozhodnúť o vine nemohlo dôjsť), ale najmä nešlo o údaje nepravdivé,

pretože pravdivosť skutkových tvrdení bola potvrdená neskorším priebehom trestného

konania a najmä jeho výsledkom (sťažovateľ bol právoplatne uznaný vinným podľa

obžaloby). Pri informovaní periodikami žalovaným, určenými pre najširšiu laickú verejnosť

nebolo možno očakávať bližšie a detailné podrobnosti prípadov, bola tu len požiadavka

na celkové vyznenie informácie, zodpovedajúce pravde (táto požiadavka bola podľa súdu

prvého stupňa splnená). Keďže nebol preukázaný neoprávnený zásah do osobnostných práv

sťažovateľa, ktorý by sa prejavil v jeho spoločenskom, osobnom alebo pracovnom živote,

žaloba nebola dôvodná nielen v časti požadovaného ospravedlnenia, ale ani v časti náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým navrhoval napadnutý

rozsudok zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené. Namietal arbitrárnosť, nepresvedčivosť

a nepreskúmateľnosť dôvodov vedúcich k zamietnutiu žaloby, ako aj nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa, resp. z vykonaných dôkazov vyvodenie nesprávnych

skutkových zistení, nesúhlasiac najmä so závermi v časti prezumpcie neviny, ktorú podľa

neho médiá vydávané žalovanými celkom jednoznačne porušili (odvolávajúc sa pritom

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Súd prvého

stupňa sa pritom podľa sťažovateľa argumentačne nevysporiadal ani s namietaným použitím

výrazu „zabil“, ktorý je taktiež difamujúci, pretože sťažovateľ nebol obvinený zo zločinu

zabitia, ale z prečinu usmrtenia. Zásahy žalovaného, spočívajúce v tvrdenej, avšak

právoplatným rozsudkom nepreukázanej trestnej činnosti sťažovateľa, preto zakladajú

i nárok sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Krajský súd rozsudkom č. k. -868 z 5. novembra 2013 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny vo výroku o zamietnutí sťažovateľovej žaloby potvrdil

a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému.

Rozsudok okresného súdu č. k. -821 zo 14. augusta 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -868 z 5. novembra 2013 nadobudol

právoplatnosť 9. januára 2014.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu smerujúcu proti rozsudku okresného

súdu č. k. -821 zo 14. augusta 2012 i rozsudku krajského súdu

č. k. -868 z 5. novembra 2013, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv a práv podľa , a 2 dohovoru, a

2 , dohovoru a , odôvodnil tým, že obe rozhodnutia

všeobecných súdov sú nedostatočne odôvodnené a sú založené na nesprávnom posúdení

konfliktu základného práva na ochranu osobnej cti, dobrej povesti, mena a súkromia

sťažovateľa na jednej strane a práva na slobodu prejavu žalovaného. Všeobecné súdy

uprednostnili bez relevantného odôvodnenia základné právo žalovaného na slobodu prejavu

pred základnými právami sťažovateľa, a tým odopreli súdnu ochranu sťažovateľovi, to

všetko napriek tomu, že neoprávnený zásah žalovaného do práva na ochranu osobnosti

sťažovateľa bol mimoriadne intenzívny a pre zmiernenie jeho následkov bola nevyhnutná

nielen morálna, ale aj peňažná satisfakcia v rozsahu, v akom ich uplatňoval sťažovateľ.

Výklad dotknutých ustanovení právneho poriadku všeobecnými súdmi považoval

sťažovateľ za arbitrárny. Navyše všeobecné súdy nesprávne vyhodnotili aj výsledky

vykonaného dokazovania, svojím prístupom favorizovali žalovaného na úkor sťažovateľa.

K porušeniu základného práva sťažovateľa na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú

povesť a na ochranu mena došlo tým, že všeobecné súdy neposkytli tomuto základnému

právu sťažovateľa ochranu, hoci žalovaný svojím konaním do práva na ochranu osobnosti

sťažovateľa neoprávnene zasiahol. Celkovo žalovaný v priebehu piatich rokov uverejnil

o sťažovateľovi viac než 150 článkov. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že žalovaný

rozširoval o sťažovateľovi difamujúce informácie a používal jeho podobizeň v rozpore

s oprávnenými záujmami sťažovateľa. Intenzitu zásahu do osobnosti sťažovateľa zvyšovala

aj skutočnosť, že denník NOVÝ ČAS a týždenník Nový čas nedeľa boli v danom čase

najčítanejšími periodikami na Slovensku, portál www.cas.sk patril k najnavštevovanejším

portálom a údaje v nich uverejnené majú markantný celospoločenský dosah. Uverejnením

skreslených a nepresných informácií o sťažovateľovi a čine, ktorý sa stal, došlo

k podsunutiu týchto informácií širokej celospoločenskej vrstve, čo malo za následok

negatívne dopady na ďalší osobný, rodinný, pracovný i podnikateľský život sťažovateľa.

Hoci tlač plní v spoločnosti dôležitú úlohu, musí rešpektovať určité limity, ani sloboda

prejavu nie je bezhraničná. Sťažovateľ akceptuje názor všeobecných súdov, ktoré ho

považovali za osobu verejného záujmu, avšak aj osoba verejného záujmu má právo

na ochranu svojej osobnosti. Všeobecné súdy paušálne uprednostnili slobodu prejavu

žalovaného bez toho, aby sa bližšie pokúsili vymedziť hranicu neprípustnosti zásahu

do osobnosti sťažovateľa a nevzali do úvahy, že žalovaný zneužil tragickú dopravnú nehodu

proti sťažovateľovi na účely jeho celospoločenskej likvidácie a dehonestácie tým, že ho

tvrdo perzekvoval, prenasledoval a fakticky spoločensky a profesijne zničil s cieľom

zvýšenia predaja svojich titulov a dosiahnutia zisku. Navyše, ako vyplýva z odôvodnenia

rozsudku okresného súdu i krajského súdu, všeobecné súdy nevykonali test proporcionality

perspektívou odpovedí na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako, hoci tento je považovaný

za jednu z najdôležitejších pomôcok pri skúmaní difamácie a slobody prejavu. Základné

právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života bolo okresným súdom aj krajským súdom porušené preto, že ani tomuto právu

sťažovateľa neposkytli ochranu. Sťažovateľ aj jeho rodina trpeli neustálym uverejňovaním

článkov žalovaným po dlhší čas a vo veľkom počte. Sťažovateľ opakovane vyhlásil, že

s nehodou a jej tragickým koncom sa nikdy psychicky nevysporiada, spôsobila mu životnú

traumu, žalovaný (napriek tomu) udržoval tému dopravnej nehody umelo aktuálnou

po významne dlhý čas, čo negatívne zasahovalo do súkromia sťažovateľa. Téma pritom

nikdy nebola témou v skutočnom verejnom záujme, pretože sťažovateľ nebol nikdy

politikom. Informovanie verejnosti žalovaným o nešťastí druhej osoby, navyše

neprimeraným spôsobom, spôsobilo sťažovateľovi negatívne následky na zdraví (depresia,

sociofóbia vedúce k priznaniu invalidného dôchodku sťažovateľovi), dopady v rodine,

zamestnaní (napr. neprijatie do zamestnania na Univerzite Cyrila a Metoda) aj v podnikaní

(strata obchodných partnerov). Napriek tomu, že konkrétne následky zásahu a praktiky

novinárov žalovaného boli v konaní preukázané svedeckými výpoveďami, všeobecné súdy

na nich neprihliadli. Nevyporiadali sa ani so sťažovateľovou argumentáciou, podľa ktorej

žalovaný uverejnením údajov o sťažovateľovi zasiahol do prezumpcie neviny sťažovateľa,

keď články, ktoré boli predmetom konania a obsahovali výrazy „vinník“ a „zabil“ na adresu

sťažovateľa, uverejnil prv, než trestné konanie vedené proti sťažovateľovi bolo právoplatne

skončené. Navyše to, že sťažovateľ nebol v čase uverejnenia článkov právoplatne uznaný

súdom vinným, z uverejnených článkov nemožno zistiť, čitateľ si nemôže objektívne

vytvoriť na túto otázku vlastný úsudok. Tu nešlo o kritiku, ktorú by sťažovateľ ako osoba

verejného záujmu bol povinný zniesť, ale o nepravdivé tvrdenie, ktoré nemožno vysloviť

ani na adresu takejto osoby. Všeobecné súdy sa priklonili k výkladu pojmov „vinník“

a „zabil“, tak ako ich prezentoval žalovaný, hoci objektívne takýto výklad neobstojí.

Sťažovateľ rešpektuje, že žalovaný má právo informovať verejnosť aj o tragických

dopravných nehodách, avšak je povinný tak robiť uvážlivo, opatrne a objektívne, pokiaľ je

konanie ich účastníkov predmetom neskončeného trestného konania. V prípade sťažovateľa

tak žalovaný nepostupoval a všeobecné súdy na túto skutočnosť primerane nereagovali.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia týchto svojich práv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. -821

zo 14. augusta 2012 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -868

z 5. novembra 2013.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -821 zo 14. augusta 2012. V súlade s princípom

subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto

časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho práv týmto

rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky

súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom

odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -868 z 5. novembra 2013.

Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie

sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 104/2010-

821 zo 14. augusta 2012 z týchto dôvodov podľa odmietol

pre nedostatok svojej právomoci.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku

krajského súdu č. k. -868 z 5. novembra 2013; vo vzťahu k nej je právomoc

ústavného súdu daná.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 19

ods. 1 a 2, a práv podľa a 2 a dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -868 z 5. novembra 2013 v podstate tým, že tento

rozsudok je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny, pričom táto arbitrárnosť spočíva

v takom výklade dotknutých zákonných ustanovení ( – )

pri riešení konfliktu práva sťažovateľa na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti, mena, súkromia a prezumpcie neviny na jednej strane a základného práva

žalovaného na slobodu prejavu, ktorý poprel účel a zmysel označených práv sťažovateľa.

Krajský súd rozsudok č. k. -868 z 5. novembra 2013 odôvodnil takto:

«Odvolací súd prejednal podľa a v medziach

odvolania celú vec (keď pominúc napadnutie rozsudku ako celku od jeho najzásadnejšej

časti, teda rozhodnutia vo veci samej, boli závislými i oba ostatné čiastkové výroky) a to

podľa bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci

samej, popri tom však nie aj o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci

na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania

dokazovania, nešlo tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu

pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobcu považovať za vecne správny (čo

platilo v prípade rozhodnutia vo veci samej bez výhrad a v prípade oboch tzv. náhradových

výrokov s menšími výhradami, ktoré však názor na principiálnu správnosť i takýchto

rozhodnutí neboli spôsobilé zmeniť).

Predovšetkým a to špecificky k námietke arbitrárnosťou rozsudku, o ktorý tu ide,

odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že napriek opačnému názoru žalobcu nemal

dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť ako s podstatou argumentácie použitej súdom prvého

stupňa na podporu ním zvoleného postupu, tak i s konkrétnym spôsobom, akým táto bola

(okresným súdom) zanesená do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Práve pre správnosť

a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých

dôvodov (pričom parametrom objektivity tu treba rozumieť schopnosť presvedčiť každého

s výnimkou toho, kto má nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak

zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím

súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. ). Nakoľko tu však bol

i nesúhlas žalobcu s takýmito dôvodmi, vo vzťahu k dvom aspektom problému

posudzovaného súdom tiež adresná polemika s názormi súdu prvého stupňa a tým vyvolaná

potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však

napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady

paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo),

potrebné sa javí doplniť ( in fine) ešte toto:

Správnym, logicky odôvodneným a nepochybne aj ústavne konformným je i podľa

názoru odvolacieho súdu už ten výklad pomeru základných práv chránených Dohovorom,

i zákonmi, na základe ktorého súd prvého stupňa dospel k záveru o potrebe istého

uprednostnenia práva žalovanej (ako vydavateľky periodickej tlače, resp. prevádzkovateľky

webového portálu a takto i šíriteľky informácií) na slobodu prejavu pred právom žalobcu

na ochranu pred šírením informácií o jeho osobe. Relevantné závery judikatúry tuzemských

aj iných súdov totiž poukazujú na logickú hierarchiu základných práv i nimi

reprezentovaných hodnôt a nech aj práva viažúce sa k osobnej integrite jedinca majú

nepochybne miesto na vyšších priečkach takto vytváraného obrazného rebríčka, ich

existenciou nemožno limitovať uplatňovanie práv vlastných demokratickej spoločnosti ako

takej, medzi ktoré celkom zjavne patrí aj všeobecné právo občana na informácie o veciach

verejného záujmu a s ním súvisiace právo šíriteľa informácií tieto zhromažďovať, šíriť

a nebyť pri takomto šírení obmedzovaný niečím, čo by bránilo slobodnému vyslovovaniu

názorov. Samozrejme i uplatňovanie týchto práv – za opisovaných okolností právu

na súkromie jednotlivca konkurujúcich – musí mať určité hranice (po ktorých prekročení by

už mal nasledovať postih, aby sa tak zamedzilo anarchii a úplnému potlačeniu práva

na ochranu osobnosti), tie sú však u osôb verejného záujmu (najmä u verejných činiteľov,

akými sú predstavitelia politického života, ale aj u osôb z prostredia tzv. „šoubiznisu“,

do ktorého v čase uverejnenia sporných materiálov patril i žalobca z prejednávanej veci)

podstatne ďalej než u bežných občanov (z pohľadu „konzumenta“ šírených informácií nie

až tak zaujímavých).

Prostriedky masovej komunikácie (tlač rozhodne nevynímajúc) sú síce schopné

so šírenými informáciami pracovať v zmysle vytvárania pozitívneho aj negatívneho obrazu

o predmete informácie, tým i formovať postoje adresátov informácie či aspoň napomáhať

v takomto formovaní a prinajmenšom do určitej miery tiež ovplyvňovať verejnú mienku

a za prirodzený treba považovať i záujem osôb dotknuteľných informáciami na tom, aby sa

o nich podľa možnosti nešírili také informácie, ktoré by ich mohli stavať do zlého či

horšieho svetla (než keby tu informácia nebola vôbec, alebo táto bola naopak pochvalnou);

z pohľadu možného charakterizovania prípadného takto spôsobeného zásahu do práva

na ochranu osobnosti (osoby informáciou dotknutej) ako zásahu neoprávneného je však

rozhodujúcou len elementárna pravdivosť informácie. Takouto elementárnou pravdivosťou

pritom nemožno rozumieť to, aby bolo absolútne učinené zadosť právu toho, o kom sa

informuje, na presnosť podanej informácie, ale to, aby sa pri rešpektovaní logickej

požiadavky na „stráviteľnosť“ informácie táto nepriblížila spôsobom majúcim za následok

také skreslenie skutočnosti, ktoré by už obhájiť nešlo (kde inak ide o ďalší stret, tentoraz

často protichodných, nie však celkom nezlučiteľných požiadaviek na presnosť a objektívnu

zrozumiteľnosť informácie). Pri posudzovaní, či tu takáto elementárna pravdivosť je alebo

nie je, pritom zaiste nemôže byť bez významu ako povaha prostriedku masovej komunikácie,

prostredníctvom ktorého sa informácia šíri, tak i cieľovej skupiny, ktorej je informácia

určená. Uvedené možno vyjadriť aj tak, že nepochybne väčšie kompromisy vo vzťahu

k požiadavke na presnosť informácie bude treba robiť u tých masovokomunikačných

prostriedkov, ktorých cieľovou skupinou je primárne laická a najmä v oblasti práva

nevzdelaná či nie dostatočne vzdelaná verejnosť, kým iné takéto prostriedky (v prevažnej

miere tlačoviny) s puncom odbornosti si môžu „dovoliť" celkom opodstatnene väčšiu mieru

presnosti (ktorá je mimochodom v takýchto prípadoch aj vyžadovaná a adresátmi

informácií očakávaná).

Pri nazeraní na vec aj z takéhoto uhla pohľadu potom odvolací súd nezdieľa ako

názor z odvolania, podľa ktorého spornými materiálmi malo dôjsť (na ujmu žalobcu)

k porušeniu zásady prezumpcie neviny, tak ani ďalší rovnako odvolaním prezentovaný

názor, podľa ktorého sa masovokomunikačné prostriedky kontrolované žalovanou dopustili

už takej miery zjednodušenia, pri ktorej by bolo nutné usudzovať na nedostatok pravdivosti

(v už vyššie priblíženom zmysle) a takto i na neoprávnenosť zásahu.

Pokiaľ šlo o údajné porušenie zásady prezumpcie neviny, o tú tu nešlo jednak

pre potrebu stotožnenia sa s interpretáciou, podanou už v napadnutom rozsudku

a precizovanou žalovanou, teda s tým, že okruh potenciálnych alebo i reálnych

porušovateľov príslušného práva treba definovať reštriktívne a zahŕňať doň len orgány

činné v trestnom konaní (nie teda i iné osoby vrátane šíriteľov prípadných informácií

nepodieľajúcich sa na postupoch podľa ), ako aj pre akceptovateľnosť tej úvahy, že

prezumpcia neviny má povahu niečoho, čo môže byť konečným rozhodnutím v trestnom

konaní buď potvrdené (v prípade akéhokoľvek rozhodnutia bez uznania viny) alebo naopak

vyvrátené (to v prípade uznania viny) a takto len charakter istej fikcie (kde sa inak tunajší

súd práve pre existenciu možnosti neskoršieho vyvrátenia toho, na čo sa tu pôvodne

usudzuje, prihovára skôr za použitie výrazu vyvrátiteľná domnienka). Tým najzásadnejším

dôvodom, pre ktorý názor o porušení zásady prezumpcie neviny nemohol obstáť, bolo ale

práve použitie (v sporných materiáloch) slovného spojenia „vinník nehody“ (nie „vinný“).

Účinné uplatňovanie práva na slobodu prejavu a to osobitne u šíriteľov informácií

určených laickej verejnosti je možným len za splnenia tej podmienky, že šíriteľovi branému

takto na zodpovednosť za prípadné difamujúce výroky na jednej strane nejdú na vrub

(ťarchu) zjednodušenia, ktorých sa nedopustil, na druhej strane sa potom nepreceňujú tie

zjednodušenia, ktorých sa naopak dopustil. V prvom prípade ide o môžbyť vedomé použitie

výraziva, interpretovateľného viacerými spôsobmi, z ktorých si však pozorný (nech aj

laický) adresát informácie dokáže vybrať ten správny, v druhom potom o priblíženie

informácie s použitím (opäť môžbyť i vedomým) takých výrazov, ktoré síce možno nahradiť

inými, je tu však buď rozoznateľnosť všetkých takýchto výrazov od iných (ešte tvrdších)

alebo sa tu (do tretice vedome) pracuje aj s faktorom emocionálneho podfarbenia

niektorých výrazov.

V prejednávanej veci potom odvolací súd má za to, že slovné spojenie „vinník

nehody“, majúce podľa žalobcu porušiť zásadu prezumpcie neviny, bolo práve takou

formuláciou, ktorú nešlo považovať za zjednodušenie na ujmu presnosti informácie; kým

ďalšie odvolaním namietané nerozlišovanie medzi dvoma z trestných činov proti životu,

teda medzi zabitím (§147 a § 148 Tr. zák.) a usmrtením (§ 149 Tr. zák.) bolo tou dávkou

nepresnosti, ktorú bol schopný chápať výlučne odborne zdatný adresát informácie, nie však

i priemerný (v súlade s uvedeným vyššie vzdelaním v otázkach práva nedotknutý) čitateľ

a takto tiež zjednodušením prípustným. Pri tejto nepresnosti šlo zároveň o druhú odvolaním

namietanú nesprávnosť žalovanou poskytnutej informácie, s ktorou sa súd prvého stupňa

nemal vyporiadať (a tým podľa žalobcu dospieť k nesprávnemu rozhodnutiu), pričom

neskôr bude objasnené, prečo podľa názoru odvolacieho súdu takéto zjednodušenie ani

nebolo spôsobilé nazeranie na osobu žalobcu ovplyvniť.

Slová „vinník nehody“ totiž pozorný čitateľ periodík vydávaných žalovanou, resp. aj

adresát informácií na príslušnom webovom portáli nemohol pochopiť v zmysle

pripisovanom mu žalobou, teda tak, že Nový čas už žalobcu odsúdil (hoci by to takto, avšak

výlučne v morálnej rovine, interpretovať šlo) a žeby na toto buď mal mať sám oprávnenie,

alebo pri informovaní čerpať už z právoplatného rozsudku súdu, ale nanajvýš tak, že sa tu

má na mysli osoba so zodpovednosťou za dopravnú nehodu, pri ktorej (ako to vyplynulo

z celkového kontextu podávanej informácie) vyhasol ľudský život. Z celkového penza

dostupných informácií o takejto udalosti i o okolnostiach, za ktorých k tejto došlo, pritom

muselo byť zrejmé, že záver o tom, že za nehodu môže žalobca, bol podstatne

pravdepodobnejším než ten, žeby na spôsobení nehody mohol niesť vinu druhý účastník

nehody. Použitie žalobou spochybňovaného výraziva tak nemalo povahu príslovečného

„varenia len z vody“, ale opierania sa o opis udalostí zodpovedajúci realite (čo v konečnom

dôsledku, i keď logicky až po uverejnení sporných materiálov, bolo potvrdené aj výsledkami

trestného konania vedeného voči žalobcovi).

U namietaného nerozlišovania (či už žalovanou, tak i súdom prvého stupňa) medzi

zabitím a usmrtením sa potom na jednej strane preceňoval význam takejto nepresnosti

a spolu s ním aj miera schopnosti laického (i keď pozorného) čitateľa porozumieť rozdielom

medzi skutkovými podstatami takýchto trestných činov, na druhej strane žalobca sa podľa

názoru odvolacieho súdu mylne domnieval, žeby mu v tomto prípade celkom presná

informácia (na ktorej zjavne trval) mohla uškodiť menej.

Tunajší súd síce môže vyhovieť požiadavke žalobcu na to upresnenie, že (z pohľadu

rozlišovania medzi druhmi trestných činov na prečiny a zločiny, tu pre prípad záujmu por.

aj § 9 Tr. zák.) len u zabitia ide aj o zločin a u usmrtenia „iba“o prečin, pričom základná

deliaca čiara medzi oboma takýmito druhmi je definovaná subjektívnou stránkou zavinenia,

teda tým, či je trestný čin spáchaný úmyselne (zločin podľa § 11 ods. 1 a 2 v spojení s § 15

Tr. zák.) alebo z nedbanlivosti (prečin podľa § 10 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 16 Tr. zák.),

resp. v prípade menej závažných úmyselných trestných činov i hornou hranicou trestnej

sadzby odňatia slobody v trvaní 5 rokov (prečin podľa § 10 ods. 1 písm. b/ Tr. zák.), takúto

dávku presnosti však žalobca rozhodne nemohol očakávať od periodík určených najširšej

laickej verejnosti (a ak by aj toto očakával, samozrejme by musel byť sklamaný). V prípade

trestných činov, medzi ktorými tu došlo k zámene (v dôsledku zjednodušovania

oznamovaného) pritom rozdiely nepochybne zastieralo (a autorom textov

do masovokomunikačných prostriedkov kontrolovaných žalovanou orientáciu sťažovalo) aj

to, že u zabitia i usmrtenia ide o spôsobenie inému z nedbanlivosti smrti a toto je len

pri zabití doplnené tiež úmyslom ublížiť na zdraví (čo možno vysvetliť aj tak, že u prečinu

usmrtenia sa vyžaduje nedbanlivosť vo vzťahu k celému trestnému činu, teda nielen k jeho

následku, čiže tu musí úmysel spôsobiť ujmu absentovať celkom, kým u zločinu zabitia sa

vyžaduje úmysel ublížiť na zdraví a iba prehnanosť intenzity útoku, v dôsledku ktorého

„len“ pri tomto neostane, ale poškodený zomrie).

Napriek tomuto viac-menej teoretickému exkurzu, dávajúcemu za pravdu žalobcovi,

však zásah žalovanej za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti pre

elementárnu nepravdivosť poskytnutej informácie považovaný byť nemohol, pričom takto to

bolo ako pre principiálnu neschopnosť adresátov informácie poznať rozdiel (ktorú

schopnosť je možno predpokladať – na základe už uvedeného vyššie – zásadne len u osôb

disponujúcich právnickým vzdelaním), tak i pre zjavný vyšší emocionálny náboj výrazu

usmrtenie (v porovnaní s výrazom zabitie).

Pominúc to, že popri výrazoch zabitie a usmrtenie je tu ešte i tretí výraz zavraždenie

(hovorovo mord), ktorý v právnej terminológii zodpovedá najzávažnejšiemu trestnému činu

proti životu, teda vražde podľa § 145, resp. § 146 Tr. zák. (líšiacej sa od oboch skôr

priblížených trestných činov úmyslom aj vo vzťahu k docielenému následku) a jeho použitie

by v intenciách posudzovaného prípadu mimo akúkoľvek pochybnosť muselo byť vnímané

ako prekročenie hranice medzi elementárne pravdivou a elementárne nepravdivou

informáciou; totiž nejde nevidieť rozdiel medzi právnickým a laickým vykladaním si

použitých výrazov.

Kým v odbornom periodiku určenom primárne právnickej verejnosti by zamenenie

výrazov bolo zjavným prešľapom (a zrejme i dôvodom pre výsmech toho, kto by sa toho

dopustil, pretože odborná verejnosť významy oboch pojmov pozná a je schopná medzi nimi

rozlišovať), u masovokomunikačného prostriedku poskytujúceho informácie nie za účelom

rozpútania odbornej polemiky, ale s cieľom uspokojenia všeobecnej požiadavky najmä

laickej verejnosti na informovanosť ovplyvní konečné vyznenie obsahu informácie výklad

označiteľný skôr za prvoplánový.

Takýmto výkladom je potom podľa názoru odvolacieho súdu ten, ktorý svedčí

v prospech presného opaku tzv. právnickej verzie, teda ten, ktorý práve „zabitie“ vníma

skôr ako niečo, čo sa môže prihodiť aj náhodou (čo inak ani nie je vzdialené skutočnosti)

a naopak „usmrtenie“ (z pohľadu terminológie Tr. zák. to menej závažné) ako niečo, s čím

sa spája väčšia miera osobného vkladu páchateľa i jeho uzrozumenia s následkom. Práve to

je aj dôvodom, pre ktorý možno logicky usúdiť i na to, že v prípade počínania si

masovokomunikačných prostriedkov žalovanej spôsobom podsúvaným tejto žalobcom by

miera odsudzovania (zo strany „konzumentov“ poskytovaných informácií) toho, čo sa

žalobcovi prihodilo, mohla byť len ťažko nižšou.

Vedený všetkými takýmito úvahami preto aj odvolací súd dospel k záveru, že žaloba

ako v časti požiadavky na tzv. morálnu satisfakciu (v podobe uverejnenia ospravedlnenia),

tak i v časti ďalšej požiadavky na satisfakciu materiálnu (na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch) bola bez nádeje na úspech.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, ak žalobu zamietol a odvolací súd preto

jeho rozsudok vo veci samej... podľa potvrdil.»

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

č. k. -868 z 5. novembra 2013 dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa

o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto

argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru

o tom, že žaloba sťažovateľa neobstojí. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie

argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho

rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -868

z 5. novembra 2013 ďalej tvrdil, že tento je založený na takom výklade dotknutých

zákonných ustanovení, ktorý popiera účel a zmysel základných práv sťažovateľa

garantovaných , , a práv podľa a 2 a

dohovoru. Sťažovateľ je presvedčený, že ústavne konformný výklad týchto ustanovení musí

viesť k záveru, že neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby, a tým aj porušením

jej základného práva na ochranu dobrej povesti, osobnej cti, súkromia a prezumpcie neviny

je aj označenie osoby, voči ktorej je prebiehajúce trestné konanie vedené, slovom „vinník“,

resp. pripísanie jej, že „zabila“, a to aj v prípade, ak neskôr bola za daný skutok právoplatne

uznaná vinnou.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa podobizne, obrazové snímky a obrazové

a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť

primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové

a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými

záujmami fyzickej osoby.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby

sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby

je jeho neoprávnenosť. Podľa tvrdení sťažovateľa podstatou zásahu do jeho osobnosti malo

byť najmä zverejnenie vo vzťahu k nemu, resp. dopravnej nehode, ktorej bol účastníkom,

v periodiku žalovaného (resp. na jeho internetovom portáli) tvrdení „vinník“ a „zabil“, a to

v článkoch uverejnených 30. novembra 2008 a 23. mája 2009, pričom neoprávnenosť tohto

zásahu mala spočívať v tom, že v čase uverejnenia článkov sťažovateľ (ešte) nebol

právoplatne uznaný vinným zo žiadneho trestného činu, ktorého by sa dopustil ako účastník

dopravnej nehody, a aj pokiaľ bol právoplatne odsúdený neskôr, nešlo o zločin zabitia –

uverejnené informácie (skutkové tvrdenia) označil preto sťažovateľ za nepravdivé.

Ústavný súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi krajského súdu, pokiaľ

tento konštatoval, že použité výrazy sú iba dôsledkom prípustnej miery zjednodušenia, ako

aj so zisteniami všeobecných súdov, podľa ktorých z ich obsahu nemožno vyvodiť

(a nevyvodí to ani priemerný čitateľ), že žalovaný sťažovateľa označuje za osobu, ktorá sa

dopustila trestného činu (resp. prípadne už bola za jeho spáchanie odsúdená). Ostatne to, že

sťažovateľ dopravnú nehodu so smrteľným následkom zavinil, bolo preukázané

i právoplatným rozhodnutím trestného súdu a princíp prezumpcie neviny smeruje voči

štátnym orgánom (úradným osobám). Takýto výklad podmienok vzniku zodpovednosti

žalovaného za zásah do osobnosti sťažovateľa krajským súdom nemožno považovať

za ústavne nekonformný, a teda za porušujúci sťažovateľom označené práva.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre viackrát zdôraznil, že každý konflikt

vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich spravodlivej

rovnováhy (pozri , , ). Všetky základné práva

a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva

alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva

alebo slobody ().

V oblasti difamačných sporov existuje niekoľko základných orientačných kritérií,

ktoré zvyknú byť zohľadňované pri riešení otázky ochrany osobnostných práv v strete

so slobodou prejavu a ktorých systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná

prednosť ochrane slobody prejavu, alebo naopak, osobnostným právam. Medzi uvedené

základné kritériá patria status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, obsah

a forma prejavu, status autora prejavu, úmysel, cieľ a motív autora prejavu

(napr. ).

Aplikovanie týchto kritérií na konkrétnu vec (test proporcionality) je úlohou

všeobecných súdov, pričom tieto kritériá sú návodom pre úvahy všeobecného súdu

predchádzajúce jeho rozhodnutiu. Výrok rozsudku krajského súdu č. k. -868

z 5. novembra 2013 podľa názoru ústavného súdu obstojí v kontexte okolností a povahy

veci sťažovateľa i v teste proporcionality a implicitne aj širšiemu testu ()

proporcionality (kto – žurnalisti, o kom – o osobe verejného záujmu, čo – elementárne

pravdivú informáciu, kde – v neodbornej periodickej tlači, resp. webovom portáli, kedy –

informácie publikované v štádiu vyšetrovania, ako – s dôrazom na celkové vyznenie

informácie).

Pokiaľ totiž predmetom konania boli sťažovateľom v žalobe označené články a údaje

v nich, ich uverejnením s ohľadom na celkový kontext uverejnených článkov i následné

právoplatné odsúdenie sťažovateľa nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnosti

sťažovateľa, a preto ani k porušeniu jeho označených základných práv rozhodnutím

krajského súdu pre nedostatok príčinnej súvislosti.

Osobitne považuje ústavný súd vo vzťahu k za potrebné

zdôrazniť, že (tak ako to uviedol i krajský súd) adresátom povinností vyplývajúcich

z princípu prezumpcie neviny je štát a jeho orgány a jeho účelom je zabezpečenie

dodržiavania práv osoby, voči ktorej je vedené trestné stíhanie. Zmyslu

potom zodpovedá aj prístup, podľa ktorého okruh adresátov týchto povinností je

nevyhnutné definovať reštriktívne a zahŕňať doň len orgány činné v trestnom konaní.

Pokiaľ sťažovateľ namietal v kontexte ním označených práv samotné použitie svojej

podobizne, ústavný súd sa stotožňuje aj v tejto otázke so závermi všeobecných súdov

so zvýraznením osobitného postavenia sťažovateľa ako osoby verejného záujmu

a poukazom na to, že podoba sťažovateľa nebola verejnosti odhalená konaním žalovaného,

naopak, bola známa v dôsledku konania samotného sťažovateľa širokej verejnosti už prv.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie dospel ústavný súd k presvedčeniu, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -868 z 5. novembra 2013 nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa

garantovaných , a 2 , , a 2 a

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

č. k. -868 z 5. novembra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014