Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 370/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. M., M. M., a A. M.,

zastúpených Advokátskou kanceláriou ANDRAŠOVIČ & PARTNERS, s. r. o.,

Lermontovova 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Eduarda Andrašoviča, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

, a 2, a 5,

postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Levice v konaní vedenom pod

ČVS: ORP-69/OVK-LV-2006, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 16

ods. 1, a 2, a 5, a Slovenskej

republiky bližšie neoznačeným postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. z 10. apríla 2012 a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 23. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M., M. M. a A. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2013 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), M. M. (ďalej len „sťažovateľka

v 1. rade“), a A. M. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených Advokátskou kanceláriou ANDRAŠOVIČ & PARTNERS, s. r. o.,

Lermontovova 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Eduarda Andrašoviča, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

, a 2, a 5 a

(ďalej len „ústava) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Levice (ďalej len

„okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-69/OVK-LV-2006, ako aj

porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 5, čl.

21 ods. 1 a bližšie neoznačeným postupom Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), rozsudkom Okresného súdu Levice

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. apríla 2012 a rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v procesnom postavení

žalobcov v konaní pred okresným súdom domáhali uloženia povinnosti ministerstvu vnútra

ako žalovanému zaplatiť im sumu 286 702,83 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody,

ktorá im mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresného riaditeľstva v dôsledku

toho, že sa nezaoberalo trestným oznámením sťažovateľky v 1. rade (v procesnom postavení

žalobkyne v 2. rade) z 1. februára 2006 a z 2. februára 2006.

Sťažovatelia v sťažnosti popisujú skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti

ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádzajú:

„Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov dňa 18. 10. 2003 podali na Okresný

súd Bratislava III žalobu o neplatnosť právnych úkonov, sp. zn. , v rámci

ktorej sa domáhali neplatnosti právnych úkonov proti odporcom: v rade 1. M., s. r. o., so

sídlom..., v rade 2. J. s. r. o., so sídlom..., v rade 3. M. J., v rade 4. M., s. r. o., so sídlom...,

v rade 5. S. K., v rade 6. Penzión S., v rade 7. Detský domov... a zároveň aby Okresný súd

Bratislava III. určil, že vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území,

obec..., okres..., ktoré boli do vykonania vkladu Správou katastra... dňa 18. 03. 2002 vedené

na LV ako pozemok par. č. druh pozemku záhrady o výmere 295 m²

a pozemok par. č. druh pozemku zastavané plochy o výmere 295 m² a rodinný dom

so súp. č. postavený na pozemku par. č., a ktoré sú v súčasnosti vedené

na LV č. Správou katastra..., nachádzajúce sa v katastrálnom území, okres..., obec... -

rodinný dom so súpisným číslom stojaci na pozemku parcelné číslo..., druh stavby..., ďalej

garáž so súpisným číslom... stojaca na pozemku parcelné číslo..., druh stavby..., ďalej

pozemok parcelné číslo... o výmere 251 m², druh pozemku záhrady, ďalej pozemok parcelné

číslo... o výmere 44 m², druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a pozemok parcelné

číslo... o výmere 295 m², druh pozemku zastavané plochy a nádvoria..., je sťažovateľ 1

v podiele 2/4 – iny... k celku, ďalej je sťažovateľ 2 v podiele 1/4 – ina... k celku a ďalej je

sťažovateľ 3 v podiele 1/4 - ina... k celku. Okresný súd Bratislava III. v konaní vedenom pod

sp. zn. dňa 23. 07. 2009 vyhovel návrhu sťažovateľov, v dôsledku čoho sa

sťažovatelia s účinkom ex tunc stali vlastníkmi Nehnuteľností.

V čase, kedy vo vyššie uvedenej veci ešte nebolo právoplatne rozhodnuté,

sťažovatelia najskôr Nehnuteľnosti využívali ako svoje obydlie, resp. užívali Nehnuteľnosti

bez prerušenia prechádzajúceho stavu, keďže Nehnuteľnosti obývali celý svoj život. Počas

pokojného užívania Nehnuteľností vnikli dňa 01. 02. 2006 približne o 17 hodine násilne

do Nehnuteľností a do budovy priľahlej garáže viacerí muži, medzi ktorými bol M. J., B. B.

a ďalšie osoby. Sťažovatelia okamžite privolali príslušníkov Okresného riaditeľstva

Policajného zboru... Pán J. vo veci nezákonného vniknutia do Nehnuteľností uviedol, že je

nájomcom Nehnuteľností, pričom za účelom preukázania tejto informácie predložil

v rovnaký deň uzatvorenú nájomnú zmluvu so spoločnosťou M. s. r. o., ktorá bola v tom

čase zapísaná v príslušnom katastri nehnuteľnosti ako vlastník predmetných Nehnuteľností.

Ostatných narušiteľov označil pán J. za svojich hostí.

Sťažovateľka 2 dňa 01. 02. 2006 a následne dňa 02. 02. 2006 podala na útvare

porušovateľa 1 trestné oznámenie na pána J. a osoby, ktoré ho pri násilnom vniknutí

do Nehnuteľností sprevádzali, a to z dôvodu, že tieto osoby neoprávnene vnikli

do Nehnuteľností v čase, keď vlastnícke právo k nim bolo predmetom konania vedenom

na Okresnom súde Bratislava III, sp. zn. , a to bez akéhokoľvek oprávnenia,

resp. právneho titulu, t. j. bez toho, aby disponovali právoplatným a vykonateľným

rozhodnutím vecne a miestne príslušného súdu. Vyššie uvedené osoby sa preukázali výlučne

nájomnou zmluvou datovanou v deň násilného vniknutia do Nehnuteľností, t. j. dňa

01. 02. 2006 uzavretou medzi pánom J. a spoločnosťou M. s. r. o. Sme presvedčení, že

nájomná zmluva nie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky dostatočným

právnym titulom oprávňujúcim jeho držiteľov na svojpomocné vypratanie akýchkoľvek

nehnuteľnosti.

V čase svojho príchodu bez predchádzajúceho upozornenia vymontovali, prepílili,

prerezali a inak násilne mechanicky znefunkčnili všetky zámky nachádzajúce sa na pozemku

s výnimkou zámku na dverách rodinného domu. Naviac si dovoľujeme dať do pozornosti

skutočnosť, že vyššie uvedené osoby prevŕtali zámok aj na dverách priľahlej garáže, pričom

vlastnícke právo sťažovateľov k nej nikdy nebolo dotknuté žiadnym prevodom ani

prechodom tohto práva. Budova garáže bola teda v tom čase v katastri nehnuteľností

evidovaná ako vlastníctvo sťažovateľov. Napriek tejto skutočnosti, ktorá bola bez zmeny

konštantne zaznamenaná v príslušnom katastri nehnuteľností porušovateľ 1 v rozpore

s povinnosťami, ktoré mu ukladá zákon, nezasiahol a narušiteľom nezabránil v obsadení

Nehnuteľností a súčasne aj garáže. Sťažovatelia si dovoľujú zdôrazniť skutočnosť, že

porušovateľ 1 bol vo veci ochrany ich práv pasívny a sťažovateľov, ktorí sa nátlaku

siedmich mužov nemohli brániť, naviac vyzval na dohodu s pánom J. a jeho spoločníkmi.

Sťažovateľka 2 v dôsledku vyššie uvedeného podala predmetné trestné oznámenie,

ČVS: -2006, nakoľko mala za to, že M. J., B. B. a ďalšie osoby svojím

násilným konaním naplnili skutkovú podstatu trestného činu porušovania domovej slobody

podľa ustanovenia ..., resp. trestného činu

neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa

ustanovenia ...

Porušovateľ 1 však napriek skutočnosti, že už v predchádzajúcom procese evidentne

pochybil, pokračoval v ignorácii ústavných práv sťažovateľov a so sťažovateľkou 2 spísal

v rámci konania ČVS: ORP-69/0VK-LV-2006 len zápisnicu o podaní Trestného oznámenia

a viac sa Trestným oznámením nezaoberal. Následne už sťažovateľke 2 neboli poskytnuté

žiadne ďalšie informácie o postupe porušovateľa 1, a to v dôsledku skutočnosti, že poverený

príslušník porušovateľa 1 neurobil v zmysle ustanovenia a nasl.

Z. z. ... absolútne žiaden ďalší úkon za účelom zistenia objektívneho

skutkového a právneho stavu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že porušovateľ 1 sa vôbec nezaoberal Trestným

oznámením sťažovateľky 2 a Trestné oznámenie dňa 13. 02. 2006 uznesením

ČVS: ORP-69/0VK-LV-2006 bez ďalších úkonov odmietol. Sťažovatelia majú za to, že

porušovateľ 1 bol pri výkone verejnej moci v tejto súvislosti v maximálnej možnej miere

nečinný. Sťažovatelia sú súčasne presvedčení, že v prípade, ak by sa poverený príslušník

porušovateľa 1 začal riadne a včas zaoberať Trestným oznámením, konal v súlade

so svojimi zákonom stanovenými povinnosťami a súčasne by predmetné Trestné oznámenie

vybavil v súlade s ustanovením a nasl. , nedošlo by k násilnému

vysťahovaniu sťažovateľov z ich domova, a teda k výraznému zásahu do ich základných

ľudských práv a slobôd, ktorých ochranu im garantuje SR.

Po násilnom vniknutí pána J. a jeho spoločníkov, ktorému privolaný porušovateľ 1

nezabránil, a to napriek evidentnému skutkovému stavu a faktu, že sťažovatelia neboli

fyzicky schopní ochrániť svoj majetok, obydlie a súkromie svojej rodiny, boli sťažovatelia

uvedenými subjektmi naviac pod hrozbou ublíženia na zdraví vyprataní. V dôsledku

nesprávneho a nezákonného postupu porušovateľa 1 boli Nehnuteľnosti a súčasne aj garáž,

ktoré nikdy neprestali byť v spoluvlastníctve sťažovateľov, zdevastované a sťažovatelia

utrpeli značnú psychickú ujmu zodpovedajúcu násilnému vyprataniu občanov

z celoživotného obydlia bez varovania, priestoru na zbalenie sa a naviac v celom rozsahu

nezákonným spôsobom schváleným príslušníkom Policajného zboru SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedený stav spôsobil porušovateľ 1 ignoráciou

svojich povinností, čím napomáhal násilným narušiteľom porušiť viacero základných

ústavných práv sťažovateľov, doručili sťažovatelia porušovateľovi 2 žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 02. 2009. Porušovateľ 2 vo svojej

odpovedi zo dňa 04. 09. 2008 uviedol, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre sa plne

stotožňuje s postupom porušovateľa 1 a prokurátora Okresnej prokuratúry Levice

a náhradu škody a nemajetkovej ujmy sťažovateľom nepriznáva.

Dňa 19. 08. 2009 podali sťažovatelia na vecne a miestne príslušný Okresný súd

Levice, t. j. porušovateľa 3, žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom. Predmetným podaním sa sťažovatelia domáhali uhradenia náhrady škody, ktorá

im bola spôsobená bezprostredne v dôsledku konania porušovateľa 1, pričom predbežným

prerokovaním porušovateľa 3 malo byť vyslovené aj porušenie ústavných práv sťažovateľov

porušovateľom 1 a porušovateľom 2. Porušovateľ 3 Rozsudkom 1, rozhodol v tejto právnej

veci tak, že žalobu zamietol a sťažovateľom nepriznal náhradu trov konania...

Proti rozsudku porušovateľa 3 podali sťažovatelia v súlade s ustanovením § 201

a nasl. prostredníctvom svojho právneho zástupcu v celom rozsahu odvolanie

z dôvodu, že porušovateľ 3 dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, nesprávne právne posúdil vec, nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

a zo skutkového stavu, ktorý zistil, vyvodil nesprávne právne závery.

Porušovateľ 2 sa odvolal voči časti výroku rozsudku prvého stupňa, ktorým mu

nebola priznaná náhrada trov konania.

Krajský súd v Nitre, t. j. porušovateľ 4, Rozsudkom 2 rozhodol o oboch vyššie

uvedených odvolaniach tak, že rozsudok porušovateľa 3 vo veci samej potvrdil a v časti

týkajúcej sa náhrady trov konania účastníkov rozsudok porušovateľa 3 zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie.“

Ďalšia časť sťažnosti obsahuje právnu argumentáciu, v rámci ktorej sťažovatelia

v súvislosti s namietaným porušením nimi označených základných práv podľa

v rámci konania pred okresným riaditeľstvom, ministerstvom vnútra a súdmi jednotlivých

stupňov poukazujú najmä na tieto skutočnosti:

„Sťažovatelia sú v nadväznosti na uvedené presvedčení, že porušovateľ 1 postupoval

nezákonným spôsobom keď umožnil narušiteľom násilne obsadiť obydlie sťažovateľov bez

existencie právneho titulu a porušovateľ 2 uznal postup porušovateľa 1 za zákonný

a odmietol uhradiť sťažovateľom škodu spôsobenú porušovateľom 1 ako subjektom, za ktorý

v tejto súvislosti zodpovedá, pričom predmetnú nezákonnosť preukazujú nasledujúcim

spôsobom:

V súlade s vyššie uvedeným porušovateľ 1 a porušovateľ 2 porušili tým, že pri

násilnom vyprataní sťažovateľov z ich obydlia a naviac pri preukázateľnom poškodzovaní

majetku sťažovateľov, ktoré nebolo predmetom prevodov majetku (napr. garáž) odmietli

poskytnúť ochranu sťažovateľom, pričom naviac počas ďalšieho konania po podaní

Trestného oznámenia svojvoľne porušovali procesné práva sťažovateľov, nasledujúce

ústavné práva sťažovateľov, a to najmä:

- právo na ochranu nedotknuteľnosti osôb sťažovateľov a ich súkromia ustanovené

v článku 16 ods. 1 SR,

- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti ustanovené v článku 19

ods. 1 SR,

- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života ustanovené v článku 19 ods. 2 SR,

- vlastnícke právo ustanovené v článku 20 ods. 1 a 5 SR,

- právo na ochranu obydlia ustanovené v článku 21 ods. 1 SR,

- právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,

resp. nezákonným konaním a rozhodovaním, ustanovené v článku 46 ods. 3 SR.“

Podľa tvrdenia sťažovateľov «k poškodeniu ich ústavných práv došlo tak, že

príslušník porušovateľa 1 a porušovateľa 2

- vôbec neposkytol sťažovateľom ochranu pred neoprávneným zásahom

do užívacieho práva sťažovateľov,

- svojou nečinnosťou a „asistenciou“ umožnil tretím osobám vypratať Nehnuteľnosti

bez akéhokoľvek právneho titulu (napr. právoplatný rozsudok na vypratanie nehnuteľnosti),

- akceptoval a zároveň umožnil vykonať neoprávnenú svojpomoc tretích osôb,

- vôbec sa nezaoberal trestným oznámením podaným sťažovateľkou 2, t. j. predmetné

trestné oznámenie nevybavil v súlade s § ustanovením 196 ods. 2 ,

- sťažovateľku 2 ako oznamovateľa trestného činu a poškodenú nepoučil v súlade

s ustanovením ,

- nedoručil sťažovateľke 2, t. j. oznamovateľovi trestného činu, uznesenie

o odmietnutí Trestného oznámenia,

- porušovateľ 2 ako zodpovedný subjekt odmietol sťažovateľom uhradiť škodu

a nemajetkovú ujmu, ktorá im v dôsledku konania porušovateľa 1 vznikla».

Sťažovatelia namietajú, že „v dôsledku nezákonného a nesprávneho postupu

porušovateľa 1 vzniklo právo na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom

konštituované v SR“.

Tým, že okresný súd a krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach „vôbec nevyjadrili

k relevantnej argumentácii sťažovateľov, neodôvodnili, na základe akého myšlienkového

postupu uprednostnili existenciu novej nájomnej zmluvy pred právom na ochranu obydlia,

absolútne opomenuli vlámanie narušiteľov do garáže, bez ďalšieho považovali

za nespochybniteľnú výpoveď vyšetrovateľa porušovateľa 1, hoci samotná výpoveď v

zásade potvrdzovala všetky sťažovateľmi deklarované porušenia právneho poriadku SR,

túto nesprávne posúdili bez opory zákona svojvoľne a arbitrárne, svojvoľne usúdili, že

odňatie procesných práv sťažovateľov počas trestného konania pred porušovateľom 1 nie je

spôsobilé zmeniť už raz vydané uznesenie porušovateľa 1...“, podľa sťažovateľov im

„upreli právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom porušovateľa

1“.

Medzičasom o podnete sťažovateľov z 13. mája 2013 na podania mimoriadneho

dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 10. apríla 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. októbra 2012 rozhodla Krajská

prokuratúra v Nitre tak, že ho prípisom sp. zn. Kc 67/13 z 18. júla 2013 odložila.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Leviciach porušilo právo sťažovateľov

na ochranu súkromia a rodinného života, na nedotknuteľnosť osoby, na zachovanie ľudskej

cti a dôstojnosti, vlastnícke právo a právo na ochranu obydlia.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky porušilo právo sťažovateľov na ochranu

súkromia a rodinného života, na nedotknuteľnosť osoby, na zachovanie ľudskej cti

a dôstojnosti, vlastnícke právo, právo na ochranu obydlia a právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Okresný súd Levice rozhodnutím zo dňa 10. 04. 2012, sp. zn. porušil

právo sťažovateľov na ochranu súkromia a rodinného života, na nedotknuteľnosť osoby,

na zachovanie ľudskej cti a dôstojnosti, vlastnícke právo, právo na ochranu obydlia, právo

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a právo na spravodlivý súdny

proces.

Krajský súd v Nitre rozhodnutím zo dňa 23. 10. 2012, sp. zn. porušil

právo sťažovateľov na ochranu súkromia a rodinného života, na nedotknuteľnosť osoby,

na zachovanie ľudskej cti a dôstojnosti, vlastnícke právo, právo na ochranu obydlia, právo

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a právo na spravodlivý súdny

proces.

Rozhodnutie Okresného súdu Levice zo dňa 10. 04. 2012, sp. zn.

a rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. 10. 2012, sp. zn. sa

zrušuje.

Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania k rukám

právneho zástupcu sťažovateľov do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom (m. m. , , ).

Z petitu vyplýva, že za porušovateľov v ňom označených základných práv podľa

sťažovatelia označujú okresné riaditeľstvo, ministerstvo vnútra, okresný súd

a krajský súd.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa

postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod

ČVS: ORP-69/OVK-LV-2006 a bližšie neoznačeným postupom ministerstva vnútra

v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že k porušeniu v sťažnosti označených základných

práv podľa došlo nesprávnym úradným postupom (nečinnosťou, nevykonaním

žiadnych procesných úkonov) okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod

ČVS: ORP-69/OVK-LV-2006 pri vyšetrovaní trestného oznámenia sťažovateľky v 1. rade

z 1. a 2. februára 2006. Podľa ich tvrdenia v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom okresného riaditeľstva je vzniknutá škoda a nemajetková ujma, ktorá im

vznikla „násilným vniknutím do obydlia, násilným obsadením obydlia a vyprataním“.

Na základe žiadosti sťažovateľov z 23. februára 2009 o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody im ministerstvo vnútra náhradu škody a nemajetkovej ujmy nepriznalo.

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (m. m. , ,

, ).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V posudzovanej veci boli sťažovatelia oprávnení podať proti namietanému postupu

okresného riaditeľstva sťažnosť podľa ( v spojení s ),

príp. podnet a následne tiež opakovaný podnet podľa a nasl.

o prokuratúre v znení neskorších predpisov, o ktorých bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť príslušný orgán prokuratúry. Právomoc prokurátora rozhodnúť o opravnom

prostriedku, resp. inom prostriedku nápravy, uplatnenom sťažovateľmi v posudzovanej veci

vylučuje právomoc ústavného súdu.

V súvislosti s namietaným postupom ministerstva vnútra pri predbežnom

prerokovaním nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

okresného riaditeľstva ústavný súd, vychádzajúc zo sťažnosti, konštatuje, že sťažovatelia si

túto škodu (vyčíslenú vo výške 286 702,83 €) uplatnili proti ministerstvu vnútra ako

žalovanému žalobou v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

Právomoc všeobecného súdu (okresného súdu ako súdu prvého stupňa a krajského súdu ako

odvolacieho súdu) rozhodnúť o náhrade škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym

úradným postupom okresného riaditeľstva, v posudzovanom prípade taktiež vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa prvej vety z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. apríla 2012 a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 23. októbra 2012

Podstata argumentácie sťažovateľov spočíva v namietaní právneho záveru okresného

súdu ako prvostupňového súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu v súvislosti

s posúdením nimi uplatneného nároku na náhradu škody, ktorá im mala vzniknúť

v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom okresného riaditeľstva.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa

sťažovatelia mohli o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

V súvislosti s posudzovaním otázky, či sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou

namietali porušenie svojich garantovaných práv označeným rozsudkom

prvostupňového okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu, nebola podaná

oneskorene, považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi

[podľa až (ďalej len „OSP“)] nepovažuje

za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorého uplatnenie je predpokladom

(podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa , a preto na jej

podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno

prihliadať (m. m. , , , a iné).

Z uvedeného dôvodu bol pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť v tejto časti podaná pred

uplynutím lehoty ustanovenej v , relevantný termín

nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 10. apríla 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. októbra 2012 čo do merita veci nadobudol právoplatnosť 4. januára 2013.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov bola v tejto časti ústavnému súdu

doručená (23. septembra 2013) zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd, rešpektujúc zákonom ustanovenú lehotu na podanie

sťažnosti podľa a svoju ustálenú judikatúru, v tejto časti sťažnosť

po predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako

podanú oneskorene.

Nad rámec odôvodnenia tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej podnet na podanie mimoriadneho

dovolania generálnemu prokurátorovi (podľa až ) nepovažuje za účinný

a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorého uplatnenie je predpokladom (podmienkou)

podania sťažnosti ústavnému súdu podľa , a preto na jej podanie

z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (m. m.

, , , a iné). Z uvedeného dôvodu bol

pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť v tejto časti podaná pred uplynutím lehoty

ustanovenej v , relevantný termín nadobudnutia

právoplatnosti napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, a nie termín

doručenia prípisu príslušným prokurátorom o odložení podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014