Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 317/2014
PDF · 201.55 KB
No categories available
I. ÚS 317/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9,
Bratislava, zastúpenej spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8,
Bratislava, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 CoZm 5/2013 z 29. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,
Štefánikova 8, Bratislava, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD.,
LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 CoZm 5/2013 z 29. januára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo
„napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ sa ako žalobca v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V
pod sp. zn. 1CbZm/43/2012 domáhal zaplatenia zmenky do výšky zmenkovej sumy 1.000,- €
s prísl., a to voči zmenkovému dlžníkovi ITIMEX, a.s...
Zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30.5.2012,
č. k. 3Zm/237/2012-14, bola žalovanému ITIMEX, a.s. uložená povinnosť zaplatiť
sťažovateľovi uplatnenú zmenkovú sumu spolu s príslušenstvom. Proti identifikovanému
zmenkovému platobnému rozkazu podal žalovaný námietky, po prejednaní ktorých bol
zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu zrušený rozsudkom Okresného súdu Bratislava
V zo dňa 3.12.2012, č. k. 1CbZm/43/2012-104 a sťažovateľovi bola uložená povinnosť
zaplatiť žalovanému náhradu trov konania o námietkach vo výške 281,63 € do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia. Po odvolaní sťažovateľa bol prvostupňový rozsudok
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.1.2014, sp. zn. 3CoZm/5/2013.
Sťažovateľ sa domnieva, že uvedenými právoplatnými rozsudkami bolo porušené
jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd. ...
Sťažovateľ uvádza, že v jeho veci bola zo strany súdu prvého a súdu druhého stupňa
vykonaná extrémne nesprávna interpretácia procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem,
ktorá je nezlučiteľná s Ústavou SR, a to do takej miery, že došlo k flagrantnému porušeniu
sťažovateľovo základného práva na súdnu ochranu. ...
Sťažovateľ, ktorý je bankovým subjektom, poskytol obchodnej spoločnosti ITIMEX,
a.s... kontokorentný úver vo výške 738.811,- €. Úverová pohľadávka sťažovateľa bola
„zabezpečená“ blankozmenkou, s riadne zriadeným vyplňovacím oprávnením v zmysle
zmluvy o použití zmenky č. 122 025 6504 zo dňa 15.4.2005.
Dňa 17.4.2010 bola povolená reštrukturalizácia žalovaného, a to uznesením
Okresného súdu Nitra zo dňa 12.4.2010, sp. zn. 31R/3/2010 (zverejnené v OV č. 72/10
zo dňa 16.4.2010). V súlade s § 121 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z, o konkurze
a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) mohli veritelia
žalovaného prihlásiť svoje pohľadávky do reštrukturalizácie v lehote 30 dní, t.j.
do 17.5.2010.
Sťažovateľ svoju úverovú pohľadávku do reštrukturalizácie neprihlásil a nevyplnil
ani príslušnú blankozmenku. Reštrukturalizačné konanie žalovaného prebehlo bez účasti
sťažovateľa. Uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 27.7.2010 sp. zn. 31R/3/2010 bol
reštrukturalizačný plán žalovaného potvrdený a reštrukturalizácia skončená. Účinky
potvrdeného reštrukturalizačného plánu nastali k 4.8.2010 (uznesenie zverejnené v OV
č. 148/10 zo dňa 3.8.2010).
V súlade s § 155 ods. 2 ZKR „Zverejnením uznesenia o potvrdení pianu
v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona
neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne
a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí
rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.“.
Na základe uvedených skutočností bola sťažovateľova úverová pohľadávka dňom
4.8.2010 naturalizovaná a stala sa voči žalovanému nevymáhateľnou. Po skončení
reštrukturalizácie vykonáva žalovaný naďalej neobmedzene podnikateľskú činnosť
v rozsahu predmetu svojho podnikania.
Sťažovateľ dňa 4.4.2012 (po skončení reštrukturalizácie) vyplnil blankozmenku
v súlade s vyplňovacím oprávnením, ktoré sa na ňu vzťahuje, na sumu úverovej pohľadávky
738.607,80 € a zmenku dňa 10.4.2012 uplatnil návrhom na vydanie zmenkového platobného
rozkazu do výšky 1.000,- €. ...
Súd prvého stupňa a súd druhého stupňa dospeli k záveru, že aj uplatnená zmenková
pohľadávka (a teda nielen úverová pohľadávka) je voči žalovanému nevymáhateľná podľa
§ 155 ods. 2 ZKR, nakoľko vyplýva zo zmenky, ktorá bola vystavená ako neúplná dňa
15.4.2005 (pred reštrukturalizáciou). Jej následným doplnením po skončení
reštrukturalizácie žalovaného vznikla zmenková pohľadávka spätne ku dňu vystavenia
blankozmenky a ako taká mala byť prihlásená do reštrukturalizácie. Keďže v tomto prípade
sťažovateľ blankozmenku pred uplynutím prihlasovacej lehoty nevyplnil a následne
zmenkovú pohľadávku do reštrukturalizácie žalovaného neprihlásil, nemožno takúto
pohľadávku po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom od zmenkového dlžníka
vymáhať.
Súdy tak založili svoje rozhodnutia výlučne na tom, že v dôsledku účinkov potvrdenia
reštrukturalizačného plánu žalovaného zanikla vymáhateľnosť nielen kauzálnej (úverovej),
ale aj uplatnenej zmenkovej pohľadávky (keďže vyplnenie blankozmenky po skončení
reštrukturalizácie žalovaného malo účinky ex tunc k 15.4.2005 a zmenková pohľadávka
mala byť do reštrukturalizácie v zákonnej lehote prihlásená).
Sťažovateľ má za to, že pred riadnym vyplnením blankozmenky nemožno na jej
základe nič uplatňovať (KOVAŘÍK, Z.: Zákon směnečný a šekový. Komentár. 5. vydanie.
Praha, C.H.Beck 2011, s. 51). Pred vyplnením blankozmenky zmenková pohľadávka
neexistuje. Zmenková pohľadávka sťažovateľa z tohto dôvodu neexistovala ani v čase
plynutia prihlasovacej lehoty pre pohľadávky do reštrukturalizácie žalovaného. Sťažovateľ
teda nemal čo/akú pohľadávku do reštrukturalizácie prihlásiť, pretože z blankozmenky
samotnej mu žiadne právo na peňažné plnenie voči žalovanému nevyplývalo. Zákon
o konkurze a reštrukturalizácii, zákon zmenkový a šekový ani iný zákon, rovnako ani zmluva
o úvere a zmluva o použití zmenky, neukladali sťažovateľovi povinnosť vyplniť
blankozmenku a uplatniť zmenkové nároky v prípade povolenia reštrukturalizácie
žalovaného. Vyplnenie blankozmenky sa spravuje výlučne dohodou účastníkov a pri
zachovaní podmienok tejto dohody je zvrchovaným a neodňateľným subjektívnym právom
zmenkového veriteľa rozhodnúť sa kedy blankozmenku vyplní a aké nároky z takto
vzniknutej zmenky uplatní. Pokiaľ teda zmenkový veriteľ koná v medziach vlastných
oprávnení, nemôže mu byť tento jeho postup na škodu. Opak by znamenal výrazný
a neobhájiteľný zásah do princípu právnej istoty a do ústavného princípu slobody konania
v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR.
Je nesporné, že z hľadiska ZKR v čase uplynutia prihlasovacej lehoty ešte žiadna
zmenka reálne neexistovala a sťažovateľ tým bol objektívne vylúčený z možnosti zmenkovú
pohľadávku do reštrukturalizácie žalovaného prihlásiť. Efektívnemu prihláseniu
pohľadávky by muselo predchádzať vyplnenie blankozmenky, ktoré však sťažovateľ nebol
v zmysle právneho poriadku SR, ani na základe čl. II zmluvy o použití zmenky, povinný
realizovať. Medzi zákonné účinky začatia reštrukturalizačného konania a následného
povolenia reštrukturalizácie nepatrí povinnosť veriteľa vyplniť blankozmenku. Napriek
tomu prvostupňový a druhostupňový súd de facto konštatoval, že sťažovateľ mohol a mal (!)
po začatí plynutia prihlasovacej lehoty vyplniť svoju blankozmenku, kreovať tým zmenkovú
pohľadávku a túto riadne do reštrukturalizácie žalovaného prihlásiť.
Všeobecné súdy tak nedôvodné a excesne rozšírili účinky povolenia
reštrukturalizácie, ktoré podľa § 120 a nasl. ZKR dopadajú výlučne na pohľadávky voči
dlžníkovi, aj na vyplňovacie oprávnenie zmenkového veriteľa, ktoré v podstate povolením
reštrukturalizácie „zosplatnili“ a nútia zmenkového veriteľa vyplniť a uplatniť
blankozmenku, aj keď mu táto povinnosť reálne nevznikla a nebolo ju možné ani predvídať.
Spôsob akým všeobecné súdy interpretovali a použili rozhodné právo predstavuje
extrémne nesprávnu aplikáciu § 120 a nasl. ZKR a § 155 ods. 2 ZKR. Meritórny záver
o nevymáhateľnosti zmenkovej pohľadávky (kreovaný uvedenými súdmi) nijakým spôsobom
totiž z citovaných ustanovení nevyplýva. Prvostupňový a druhostupňový súd tak sťažovateľa
bezprecedentne „sankcionovali“ zamietnutím jeho nárokov, hoci sťažovateľ neporušil
a neopomenul žiadnu svoju povinnosť, čo je v právnom štátne neakceptovateľné. ...
Podľa § 175 ods. 1 OSP: ,,... alebo aby v tej istej lehote podal námietky, v ktorých
musí uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu alebo šekovému platobnému
rozkazu namieta. ...“;
Podľa § 175 ods. 4 OSP: „Ak odporca podá včas námietky, súd nariadi na ich
prejednanie pojednávanie; na námietky podané neskôr už nemožno prihliadať“.
Konanie o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu je v rámci zákonných
účinkov koncentračnej zásady špecifické nielen tým, že žalovaný zmenkový dlžník je už
v námietkach povinný bezpodmienečne uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému
rozkazu namieta (§ 175 ods. 1 OSP), ale aj tým, že súd prvého stupňa po včas podaných
námietkach v súlade s § 175 ods. 4 OSP
a) nariadi pojednávanie (už iba) na prejednanie námietok - nie na prejednanie veci
samej ako je tomu v prípade § 115 ods. 1 OSP, nakoľko ustanovenie § 175 ods. 4 OSP je
vo vzťahu k § 115 ods. 1 OSP ustanovením špeciálnym. V dôsledku toho nemôže byť
relevantným predmetom pojednávania nič nad rámec riadne a včas uplatnených námietok.
Obsah námietok definitívne determinuje obranu žalovaného proti uplatneným zmenkovým
nárokom a tým aj rozsah v akom bude súd ďalej vo veci konať a rozhodovať.
b) na neskôr podané námietky nemožno prihliadať, a to ani v prípade, ak by boli
z hľadiska hmotného práva dôvodné. Toto procesné pravidlo iba zdôrazňuje princíp
vyjadrený v predchádzajúcom bode a nad akúkoľvek pochybnosť vylučuje možnosť
legitímneho uplatnenia zmenkových námietok ex post vo vzťahu k tzv. námietkovej lehote
podľa § 175 ods. 1 OSP.
Námietka zániku, resp. naturalizácie zmenkovej pohľadávky žalovaného nebola
v rámci koncentračnej zásady (ale ani následne na pojednávaní) zo strany žalovaného
vôbec vznesená. Aj napriek tomu súdy založili svoje rozhodnutie iba na tejto okolnosti (!).
Všeobecné súdy tak postupovali v extrémnom rozpore s § 175 ods. 4 OSP a sankcionovali
žalobcu neúspechom v konaní výlučne z dôvodu, ktorý neboli vôbec oprávnené prejednávať
a zohľadňovať. ...
... Reálne uplatnenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu teda
predpokladalo, že sťažovateľovi sa táto ochrana v relevantnej kvalite poskytne.
To v sťažovateľovom prípade znamenalo, že prvostupňový aj druhostupňový súd mali pri
aplikácii § 155 ods. 2 ZKR a § 175 ods. 4 OSP vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá
vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade (IV. ÚS 214/04). Namiesto toho, uvedené súdy
interpretovali a aplikovali citované ustanovenia extrémne nesprávnym spôsobom, ktorý je
možno považovať za arbitrárny a zároveň zasahujúci do princípu právnej istoty sťažovateľa
(mutatis mutandis I. ÚS 335/06, III. ÚS 264/05). ...»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 29.1.2014, sp. zn. 3CoZm/5/2013 porušené boli.
II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.1.2014, sp. zn. 3CoZm/5/2013 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 CbZm 43/12-104
z 3. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o zrušení zmenkového
platobného rozkazu okresného súdu č. k. 3 Zm 237/2012-14 z 30. mája 2012.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa
dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoj
záver, keď uviedol:
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku, zohľadňujúc dôvody odvolania uvádza, že súd prvého
stupňa správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. S prihliadnutím na
skutočnosť, že blankozmenka, aj keď bola vystavená na zabezpečenie pohľadávok z úverovej
zmluvy, nemá povahu zabezpečovacieho práva definovaného v § 8 ZKR, (keďže nejde
o právo vecnej povahy, ktoré by malo podobný obsah a účinky ako záložné právo, zádržné
právo, zabezpečovací prevod práva a zabezpečovací prevod pohľadávky), odvolací súd
konštatuje, že neprihlásením kauzálnej pohľadávky v reštrukturalizácii pohľadávka žalobcu,
tak ako tvrdí v odvolaní, nezanikla, no potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom
zaniklo len jeho právo tento nárok voči žalovanému vymáhať v rámci reštrukturalizácie,
v ktorej sa žalovaný momentálne nachádza. Odvolací súd preto na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že skutočnosť, že si žalobca svoju pohľadávku
v reštrukturalizácii neuplatnil, je prejavom jeho slobodnej vôle participovať
na reštrukturalizačnom konaní a vystavení sa eventuálnemu kráteniu svojej pohľadávky
alebo si pohľadávku neprihlásiť a domáhať sa jej uspokojenia inými dostupnými
prostriedkami zo zabezpečovacích inštitútov, na ktoré účinky reštrukturalizačného plánu
nedopadajú.“
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, je naplnený dôvod na odmietnutie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014