Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 317/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9,

Bratislava, zastúpenej spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8,

Bratislava, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 29. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,

Štefánikova 8, Bratislava, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD.,

LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. januára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo

„napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ sa ako žalobca v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V

pod sp. zn. domáhal zaplatenia zmenky do výšky zmenkovej sumy 1.000,- €

s prísl., a to voči zmenkovému dlžníkovi ITIMEX, a.s...

Zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30.5.2012,

č. k. -14, bola žalovanému ITIMEX, a.s. uložená povinnosť zaplatiť

sťažovateľovi uplatnenú zmenkovú sumu spolu s príslušenstvom. Proti identifikovanému

zmenkovému platobnému rozkazu podal žalovaný námietky, po prejednaní ktorých bol

zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu zrušený rozsudkom Okresného súdu Bratislava

V zo dňa 3.12.2012, č. k. -104 a sťažovateľovi bola uložená povinnosť

zaplatiť žalovanému náhradu trov konania o námietkach vo výške 281,63 € do troch dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia. Po odvolaní sťažovateľa bol prvostupňový rozsudok

potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.1.2014, sp. zn. .

Sťažovateľ sa domnieva, že uvedenými právoplatnými rozsudkami bolo porušené

jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle SR a jeho právo na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

a základných slobôd. ...

Sťažovateľ uvádza, že v jeho veci bola zo strany súdu prvého a súdu druhého stupňa

vykonaná extrémne nesprávna interpretácia procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem,

ktorá je nezlučiteľná s SR, a to do takej miery, že došlo k flagrantnému porušeniu

sťažovateľovo základného práva na súdnu ochranu. ...

Sťažovateľ, ktorý je bankovým subjektom, poskytol obchodnej spoločnosti ITIMEX,

a.s... kontokorentný úver vo výške 738.811,- €. Úverová pohľadávka sťažovateľa bola

„zabezpečená“ blankozmenkou, s riadne zriadeným vyplňovacím oprávnením v zmysle

zmluvy o použití zmenky č. 122 025 6504 zo dňa 15.4.2005.

Dňa 17.4.2010 bola povolená reštrukturalizácia žalovaného, a to uznesením

Okresného súdu Nitra zo dňa 12.4.2010, sp. zn. (zverejnené v OV č. 72/10

zo dňa 16.4.2010). V súlade s Z. z, o konkurze

a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) mohli veritelia

žalovaného prihlásiť svoje pohľadávky do reštrukturalizácie v lehote 30 dní, t.j.

do 17.5.2010.

Sťažovateľ svoju úverovú pohľadávku do reštrukturalizácie neprihlásil a nevyplnil

ani príslušnú blankozmenku. Reštrukturalizačné konanie žalovaného prebehlo bez účasti

sťažovateľa. Uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 27.7.2010 sp. zn. bol

reštrukturalizačný plán žalovaného potvrdený a reštrukturalizácia skončená. Účinky

potvrdeného reštrukturalizačného plánu nastali k 4.8.2010 (uznesenie zverejnené v OV

č. 148/10 zo dňa 3.8.2010).

V súlade s „Zverejnením uznesenia o potvrdení pianu

v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona

neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne

a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí

rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.“.

Na základe uvedených skutočností bola sťažovateľova úverová pohľadávka dňom

4.8.2010 naturalizovaná a stala sa voči žalovanému nevymáhateľnou. Po skončení

reštrukturalizácie vykonáva žalovaný naďalej neobmedzene podnikateľskú činnosť

v rozsahu predmetu svojho podnikania.

Sťažovateľ dňa 4.4.2012 (po skončení reštrukturalizácie) vyplnil blankozmenku

v súlade s vyplňovacím oprávnením, ktoré sa na ňu vzťahuje, na sumu úverovej pohľadávky

738.607,80 € a zmenku dňa 10.4.2012 uplatnil návrhom na vydanie zmenkového platobného

rozkazu do výšky 1.000,- €. ...

Súd prvého stupňa a súd druhého stupňa dospeli k záveru, že aj uplatnená zmenková

pohľadávka (a teda nielen úverová pohľadávka) je voči žalovanému nevymáhateľná podľa

, nakoľko vyplýva zo zmenky, ktorá bola vystavená ako neúplná dňa

15.4.2005 (pred reštrukturalizáciou). Jej následným doplnením po skončení

reštrukturalizácie žalovaného vznikla zmenková pohľadávka spätne ku dňu vystavenia

blankozmenky a ako taká mala byť prihlásená do reštrukturalizácie. Keďže v tomto prípade

sťažovateľ blankozmenku pred uplynutím prihlasovacej lehoty nevyplnil a následne

zmenkovú pohľadávku do reštrukturalizácie žalovaného neprihlásil, nemožno takúto

pohľadávku po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom od zmenkového dlžníka

vymáhať.

Súdy tak založili svoje rozhodnutia výlučne na tom, že v dôsledku účinkov potvrdenia

reštrukturalizačného plánu žalovaného zanikla vymáhateľnosť nielen kauzálnej (úverovej),

ale aj uplatnenej zmenkovej pohľadávky (keďže vyplnenie blankozmenky po skončení

reštrukturalizácie žalovaného malo účinky ex tunc k 15.4.2005 a zmenková pohľadávka

mala byť do reštrukturalizácie v zákonnej lehote prihlásená).

Sťažovateľ má za to, že pred riadnym vyplnením blankozmenky nemožno na jej

základe nič uplatňovať (KOVAŘÍK, Z.: Zákon směnečný a šekový. Komentár. 5. vydanie.

Praha, C.H.Beck 2011, s. 51). Pred vyplnením blankozmenky zmenková pohľadávka

neexistuje. Zmenková pohľadávka sťažovateľa z tohto dôvodu neexistovala ani v čase

plynutia prihlasovacej lehoty pre pohľadávky do reštrukturalizácie žalovaného. Sťažovateľ

teda nemal čo/akú pohľadávku do reštrukturalizácie prihlásiť, pretože z blankozmenky

samotnej mu žiadne právo na peňažné plnenie voči žalovanému nevyplývalo. Zákon

o konkurze a reštrukturalizácii, zákon zmenkový a šekový ani iný zákon, rovnako ani zmluva

o úvere a zmluva o použití zmenky, neukladali sťažovateľovi povinnosť vyplniť

blankozmenku a uplatniť zmenkové nároky v prípade povolenia reštrukturalizácie

žalovaného. Vyplnenie blankozmenky sa spravuje výlučne dohodou účastníkov a pri

zachovaní podmienok tejto dohody je zvrchovaným a neodňateľným subjektívnym právom

zmenkového veriteľa rozhodnúť sa kedy blankozmenku vyplní a aké nároky z takto

vzniknutej zmenky uplatní. Pokiaľ teda zmenkový veriteľ koná v medziach vlastných

oprávnení, nemôže mu byť tento jeho postup na škodu. Opak by znamenal výrazný

a neobhájiteľný zásah do princípu právnej istoty a do ústavného princípu slobody konania

v zmysle SR.

Je nesporné, že z hľadiska v čase uplynutia prihlasovacej lehoty ešte žiadna

zmenka reálne neexistovala a sťažovateľ tým bol objektívne vylúčený z možnosti zmenkovú

pohľadávku do reštrukturalizácie žalovaného prihlásiť. Efektívnemu prihláseniu

pohľadávky by muselo predchádzať vyplnenie blankozmenky, ktoré však sťažovateľ nebol

v zmysle právneho poriadku SR, ani na základe čl. II zmluvy o použití zmenky, povinný

realizovať. Medzi zákonné účinky začatia reštrukturalizačného konania a následného

povolenia reštrukturalizácie nepatrí povinnosť veriteľa vyplniť blankozmenku. Napriek

tomu prvostupňový a druhostupňový súd de facto konštatoval, že sťažovateľ mohol a mal (!)

po začatí plynutia prihlasovacej lehoty vyplniť svoju blankozmenku, kreovať tým zmenkovú

pohľadávku a túto riadne do reštrukturalizácie žalovaného prihlásiť.

Všeobecné súdy tak nedôvodné a excesne rozšírili účinky povolenia

reštrukturalizácie, ktoré podľa a nasl. dopadajú výlučne na pohľadávky voči

dlžníkovi, aj na vyplňovacie oprávnenie zmenkového veriteľa, ktoré v podstate povolením

reštrukturalizácie „zosplatnili“ a nútia zmenkového veriteľa vyplniť a uplatniť

blankozmenku, aj keď mu táto povinnosť reálne nevznikla a nebolo ju možné ani predvídať.

Spôsob akým všeobecné súdy interpretovali a použili rozhodné právo predstavuje

extrémne nesprávnu aplikáciu a nasl. a . Meritórny záver

o nevymáhateľnosti zmenkovej pohľadávky (kreovaný uvedenými súdmi) nijakým spôsobom

totiž z citovaných ustanovení nevyplýva. Prvostupňový a druhostupňový súd tak sťažovateľa

bezprecedentne „sankcionovali“ zamietnutím jeho nárokov, hoci sťažovateľ neporušil

a neopomenul žiadnu svoju povinnosť, čo je v právnom štátne neakceptovateľné. ...

Podľa : ,,... alebo aby v tej istej lehote podal námietky, v ktorých

musí uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu alebo šekovému platobnému

rozkazu namieta. ...“;

Podľa : „Ak odporca podá včas námietky, súd nariadi na ich

prejednanie pojednávanie; na námietky podané neskôr už nemožno prihliadať“.

Konanie o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu je v rámci zákonných

účinkov koncentračnej zásady špecifické nielen tým, že žalovaný zmenkový dlžník je už

v námietkach povinný bezpodmienečne uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému

rozkazu namieta ( ), ale aj tým, že súd prvého stupňa po včas podaných

námietkach v súlade s

a) nariadi pojednávanie (už iba) na prejednanie námietok - nie na prejednanie veci

samej ako je tomu v prípade , nakoľko ustanovenie je

vo vzťahu k ustanovením špeciálnym. V dôsledku toho nemôže byť

relevantným predmetom pojednávania nič nad rámec riadne a včas uplatnených námietok.

Obsah námietok definitívne determinuje obranu žalovaného proti uplatneným zmenkovým

nárokom a tým aj rozsah v akom bude súd ďalej vo veci konať a rozhodovať.

b) na neskôr podané námietky nemožno prihliadať, a to ani v prípade, ak by boli

z hľadiska hmotného práva dôvodné. Toto procesné pravidlo iba zdôrazňuje princíp

vyjadrený v predchádzajúcom bode a nad akúkoľvek pochybnosť vylučuje možnosť

legitímneho uplatnenia zmenkových námietok ex post vo vzťahu k tzv. námietkovej lehote

podľa .

Námietka zániku, resp. naturalizácie zmenkovej pohľadávky žalovaného nebola

v rámci koncentračnej zásady (ale ani následne na pojednávaní) zo strany žalovaného

vôbec vznesená. Aj napriek tomu súdy založili svoje rozhodnutie iba na tejto okolnosti (!).

Všeobecné súdy tak postupovali v extrémnom rozpore s a sankcionovali

žalobcu neúspechom v konaní výlučne z dôvodu, ktorý neboli vôbec oprávnené prejednávať

a zohľadňovať. ...

... Reálne uplatnenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu teda

predpokladalo, že sťažovateľovi sa táto ochrana v relevantnej kvalite poskytne.

To v sťažovateľovom prípade znamenalo, že prvostupňový aj druhostupňový súd mali pri

aplikácii a vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá

vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade (). Namiesto toho, uvedené súdy

interpretovali a aplikovali citované ustanovenia extrémne nesprávnym spôsobom, ktorý je

možno považovať za arbitrárny a zároveň zasahujúci do princípu právnej istoty sťažovateľa

(mutatis mutandis , ). ...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 29.1.2014, sp. zn. porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.1.2014, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. -104

z 3. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o zrušení zmenkového

platobného rozkazu okresného súdu č. k. -14 z 30. mája 2012.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ), a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu

bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa

dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoj

záver, keď uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa a bez nariadenia

pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

správny.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku, zohľadňujúc dôvody odvolania uvádza, že súd prvého

stupňa správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. S prihliadnutím na

skutočnosť, že blankozmenka, aj keď bola vystavená na zabezpečenie pohľadávok z úverovej

zmluvy, nemá povahu zabezpečovacieho práva definovaného v , (keďže nejde

o právo vecnej povahy, ktoré by malo podobný obsah a účinky ako záložné právo, zádržné

právo, zabezpečovací prevod práva a zabezpečovací prevod pohľadávky), odvolací súd

konštatuje, že neprihlásením kauzálnej pohľadávky v reštrukturalizácii pohľadávka žalobcu,

tak ako tvrdí v odvolaní, nezanikla, no potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom

zaniklo len jeho právo tento nárok voči žalovanému vymáhať v rámci reštrukturalizácie,

v ktorej sa žalovaný momentálne nachádza. Odvolací súd preto na zdôraznenie správnosti

rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že skutočnosť, že si žalobca svoju pohľadávku

v reštrukturalizácii neuplatnil, je prejavom jeho slobodnej vôle participovať

na reštrukturalizačnom konaní a vystavení sa eventuálnemu kráteniu svojej pohľadávky

alebo si pohľadávku neprihlásiť a domáhať sa jej uspokojenia inými dostupnými

prostriedkami zo zabezpečovacích inštitútov, na ktoré účinky reštrukturalizačného plánu

nedopadajú.“

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, je naplnený dôvod na odmietnutie

sťažnosti podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014