Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 335/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj namietaného porušenia a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného

súdu Martin sp. zn. z 23. októbra 2012, ako aj postupom a uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 14. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“),

práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 23. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“), ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 14. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého z vykonávania exekúcie z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného

konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod

na jeho vylúčenie, pretože existujú pochybnosti o jeho nestrannosti z objektívneho hľadiska.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že z uznesenia okresného súdu nie je podľa jej názoru

zrejmé, akou úvahou okresný súd dospel k záveru, že súdny exekútor je zaujatý proti

oprávnenému (sťažovateľke) najmä za situácie, keď právna úprava výberu súdneho

exekútora neumožňuje exekučnému súdu vylúčiť súdneho exekútora z vykonávania

exekúcie pre pomer k oprávnenému.

Sťažovateľka ďalej namieta, že nemala možnosť reagovať na tvrdenia a dôkazy,

ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o jej právnom postavení, kedy v pozícii veriteľa

nútene vymáhala svoju pohľadávku voči povinnému, u ktorého naopak možno

bez pochybností predpokladať existenciu antipatie a averzie voči nej.

V ďalšej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie

jej v sťažnosti uvedených práv, tvrdiac, že okresný súd postupom v označenom konaní

a jeho uznesením v podstate zamedzil tomu, aby vymáhala svoju legitímnu pohľadávku a jej

príslušenstvo prostredníctvom zvoleného súdneho exekútora, ktorému dôverovala. Súd

nezákonne postavil sťažovateľku do situácie, kedy viac nie je schopná efektívne a účinne

domôcť sa uhradenia svojej pohľadávky a jej príslušenstva.

Podľa názoru sťažovateľky pokiaľ sa konania pred okresným súdom o námietke

zaujatosti zúčastnil povinný, mal byť jeho súčasťou v záujme dodržania zásad

kontradiktórnosti aj oprávnený, teda sťažovateľka.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok uviedla, že

uznesením okresného súdu bola de facto zbavená vlastníctva svojej pohľadávky a taktiež

došlo k zmareniu jej legitímneho očakávania, že okresný súd bude postupovať podľa

príslušných procesných noriem.

V súvislosti s argumentáciou o porušení všeobecného zákazu diskriminácie

sťažovateľka tvrdila, že jej postavenie v konaní pred všeobecnými súdmi bolo výrazne

nevýhodné a zaobchádzalo sa s ňou odlišne oproti povinnému.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že ňou

označené práva boli uznesením okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj

uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom porušené, a v nadväznosti

na to navrhuje, aby bolo uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu

zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného

zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru, podľa charty a podľa

dodatkového protokolu, ako aj porušenie a dohovoru postupom

okresného súdu v označenom konaní a jeho uznesením vydaným vyšším súdnym

úradníkom.

Podľa poslednej vety proti rozhodnutiu zamestnanca súdu

povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

V súvislosti s interpretáciou poslednej vety ústavný súd už

vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa

Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti

každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle

poslednej vety vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom

rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ale osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok

nepripúšťa.“ ().

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu

subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, ).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,

a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu (). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj

niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný

súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom

procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím

o nich vylúčená ().

Podľa (ďalej aj „OSP“) proti

rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie.

Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,

môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie

súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie

odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje

proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon

odvolanie nepripúšťa ( ), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne

rozhodne sudca.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv,

ktoré mali byť uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu podľa

jej názoru porušené. Oprávnenie sudcu (resp. odvolacieho súdu v prípade, že sudca

prvostupňového súdu odvolaniu sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom konaní rozhodnúť

o namietanom uznesení a postupe okresného súdu vylučuje v týchto veciach právomoc

ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka nemala inú

ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenie

vydané v napadnutom konaní preskúmateľné sudcom, resp. príp. aj odvolacím súdom

na základe odvolania sťažovateľky, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal

námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniu okresného súdu, a preto treba podanie

sťažnosti podľa ústavnému súdu pred konečným rozhodnutím sudcu,

resp. odvolacieho súdu považovať za predčasné.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), a tiež

z právneho vyhodnotenia skutkových okolností vecí, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už

pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty uznesením krajského súdu a jemu

predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka tiež namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom a uznesením krajského súdu. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov je podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu (, , , )

súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

V danom prípade sťažovateľka namieta postup a uznesenie krajského súdu, ktorým

bolo odmietnuté odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu okresného súdu ako podané

niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, čo vyplýva podľa krajského súdu

zo skutočnosti, že súdny exekútor v zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku nemá

postavenie účastníka exekučného konania, a preto nemá v súlade s právo podať

odvolanie.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď svojím uznesením rozhodol o odmietnutí odvolania podaného súdnym exekútorom ako

podanom neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie

je príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí týchto sťažností na ďalšie konanie

signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s uznesením

krajského súdu ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup a rozhodnutie súdu boli v súlade so zákonom, aby boli ústavne akceptovateľné a aby

príslušné rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia základného práva podľa , práva podľa

čl. 47 charty a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu práv podľa a ,

dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho

odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa

a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský

súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

príslušné právne normy.

V súvislosti s namietaným porušením zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2

, ako aj podľa dohovoru ústavný súd konštatuje, že majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných

podľa . Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom

prípade neboli porušené sťažovateľkou označené základné práva podľa a práva

podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

a dohovoru (m. m. ).

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť

sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014