Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 388/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. K., správcu

konkurznej podstaty úpadcu P., a. s., zastúpeného advokátom PhDr. Mgr. Petrom

Rosputinským, PhD., Advokátska kancelária, Kukučínova 18, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2012 doručená sťažnosť I. K., správcu konkurznej podstaty (ďalej len „sťažovateľ“ alebo

„správca“) úpadcu P., a. s., (ďalej len „úpadca“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. júla 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konkurznej veci teraz už úpadcu vedenej

Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 51-24 K 395/97

bol uznesením z 12. februára 1999 vyhlásený na jeho majetok konkurz, pričom sťažovateľ

bol ustanovený do funkcie správcu. V označenej konkurznej veci krajský súd uznesením

sp. zn. 51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011 schválil konečnú správu o speňažení

majetku z konkurznej podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu z 1. júla 2011.

Na základe riadne a včas podaného odvolania konkurzného veriteľa (spoločnosti

C., a. s.) proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011

vrátane jeho časti o odmene správcu (ďalej len „konkurzná odmena“) najvyšší súd

po preskúmaní veci rozhodol tak, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 5. septembra 2012.

Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä takto:

«... V konkurze vyhlásenom na majetok Úpadcu som bol ustanovený za správcu...

Podľa ustanovenia prvej vety o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) má správca nárok na odmenu, ktorej výšku

i spôsob výpočtu určuje na základe ustanovenia § 71 ZKV príslušným ministerstvom vydaná

Vyhláška.

V čase môjho ustanovenia do funkcie správcu... bola výška konkurznej odmeny...

určená § 7 ods. 1 Vyhlášky ako „10 % zo sumy uvedenej v § 6 písm. a)“ Vyhlášky.

Vyhláškou č. z 26. 9. 2001 platnou a účinnou od 29. 9. 2001 došlo

k zníženiu konkurznej odmeny, určeniu spôsobu výpočtu v ustanoveniach § 7 ods. 1 až 3

Vyhlášky a k stanoveniu maximálnej výšky konkurznej odmeny. Zároveň však podľa

ustanovenia § 11c ods. 3 Vyhlášky v tomto znení bolo prijaté prechodné ustanovenie, podľa

ktorého na odmenu správcov a ich zástupcov sa použijú ustanovenia doterajších predpisov,

ak boli súdom ustanovení do funkcie pred nadobudnutím účinnosti tejto vyhlášky.

Teda aj podľa Vyhlášky v znení od 29. 9. 2001 do 7. 10. 2001 sa na výpočet mojej

odmeny správcu... mala použiť dovtedajšia právna úprava, t. j. výška mojej konkurznej

odmeny mala byť „10% zo sumy uvedenej v § 6 písm. a)“ Vyhlášky.

Napokon vyhláškou č. zo 4. 10. 2001 platnou a účinnou od 8. 10. 2001

došlo k zmene § 11c ods. 3 Vyhlášky, a to tak, že „v začatých konaniach, v ktorých

k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie, sa na odmenu správcov a ich

zástupcov použijú § 6 až 9d. Preddavky na odmenu priznané podľa doterajších predpisov sa

nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny podľa § 7 ods. 1. Právne účinky

úkonov, ktoré nastali pred 8. októbrom 2001, zostávajú zachované“.

Táto zo 4. 10. 2001, na rozdiel od vyhlášky č. 389/2001

Z. z., určila nižšiu konkurznú odmenu retroaktívne aj pre správcov, ktorí boli súdom

ustanovení do funkcie pred nadobudnutím účinnosti vyhlášky obsahujúcej redukovanú výšku

konkurznej odmeny, ak šlo o konkurzné konania, v ktorých nebolo skončené prieskumné

pojednávanie k 8. 10. 2001.

... Keďže v Slovenskej republike platí ako ústavný princíp všeobecný zákaz spätného

pôsobenia právnych predpisov, ďalej princíp právnej istoty, princíp ochrany dôvery

v právny poriadok a princíp ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv, rozhodol Krajský

súd... Uznesením... ústavne súladným spôsobom o mojich právach a právom chránených

záujmoch, t. j. o mojej konkurznej odmene, na základe ustanovenia § 7 ods. 1 Vyhlášky

v znení platnom a účinnom do 28. 9. 2001.

Najvyšší súd... však v Uznesení NSSR vyslovil právny názor, že z dôvodu, že

v konkurze vyhlásenom na majetok Úpadcu sa 11. 11. 2002 uskutočnilo dodatočné

prieskumné pojednávanie, je potrebné aplikovať právnu úpravu platnú a účinnú

po 29. 9. 2001 a obsahujúcu redukovaný spôsob určenia konkurznej odmeny správcu. Lenže

takýto spôsob aplikácie práva znamená retroaktívnu aplikáciu právneho predpisu vo vzťahu

k môjmu nároku na konkurznú odmenu, t. j. na moje práva a právom chránené záujmy.

Ako správca... som od môjho ustanovenia do funkcie... vykonával funkciu... v dobrej

viere, že výkon mojej funkcie... bude ohodnotený podľa právnych predpisov platných

a účinných ku dňu môjho ustanovenia do funkcie..., ako mi to zaručoval princíp právneho

štátu obsiahnutý v .

Tvrdím, že v právnom štáte garantujúcom spravodlivé súdne konanie a poskytujúcom

súdnu ochranu všetkým osobám nie je možné pripustiť zníženie konkurznej odmeny

správcovi so spätnou platnosťou. Práva nadobudnuté správcom podľa právnej úpravy

rozhodnej v čase jeho ustanovenia do funkcie nesmú byť v právnom štáte retroaktívne

zmenené v jeho neprospech, a to ani Najvyšším súdom...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo I. K... na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa Slovenskej republiky, Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. 7. 2012 porušené boli.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. 7. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

I. K... vo výške 323,50 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta

PhDr. Mgr. Petra Rosputinského, PhD...“

Sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu v znení

platnom v čase jej doručenia pôvodne pridelená sudcovi Jurajovi Horváthovi, ktorému

uplynulo funkčné obdobie 4. júla 2014. Následne bola vec 14. júla 2014 v súlade

s dodatkom č. 1 k rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015

pridelená novému sudcovi spravodajcovi – sudcovi Ladislavovi Oroszovi. Z uvedeného

dôvodu sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval senát v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. júla 2012, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011 o schválení konečnej správy o speňažení majetku

z konkurznej podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu, došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj

jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že pokiaľ najvyšší (odvolací) súd zrušil označené

uznesenie krajského (prvostupňového) súdu okrem iného z dôvodu, že v danej konkurznej

veci mala byť konkurzná odmena správcu určená v zmysle § 6 písm. a) v spojení s § 7

ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní

(ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom od 29. septembra 2001, s poukazom na § 11c ods. 3

vyhlášky v znení jej novely vykonanej vyhláškou ministerstva č. , ktorá je

účinná až od 8. októbra 2001, tak založil príslušnú časť napadnutého uznesenia na právnom

názore, ktorý je v rozpore s princípom zákazu retroaktivity právnym noriem ako jednej

zo záruk právneho štátu.

Sťažovateľ teda namieta, že v dôsledku ústavne nekonformnej aplikácie označených

ustanovení vyhlášky sa mu arbitrárnym spôsobom spätne odníma právo na konkurznú

odmenu podľa kritérií účinných v čase, kedy bol do funkcie správcu (uznesením krajského

súdu sp. zn. 51-24 K 395/97 z 12. februára 1999, pozn.) ustanovený a ktoré boli pre výpočet

odmeny správcov ekonomicky výhodnejšie.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsahom základného práva podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo

prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.

Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ( ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v sťažovateľom namietanej časti

odôvodnené takto:

„... K odvolaniu... v časti týkajúcej sa vyúčtovania odmeny správcov konkurznej

podstaty Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Súd

prvého stupňa nesprávne priznal odmenu podľa ustanovení vyhlášky č.

v znení účinnom do 07. 10. 2001 a odvolal sa nemožnosť aplikácie ustanovenia § 11 ods. 3

vyhlášky č. 398/2001 s tým, že došlo k strate jej účinnosti. Uznesenie Ústavného súdu

č. -14 zo dňa 08. 12. 2010 č. l. 3773, ktorým zastavil konanie o vyslovenie

nesúladu uvedeného ustanovenia nemá vplyv na skutočnosť, že v danom konaní treba

v zmysle doterajšieho ustanovenia použiť doterajšie

právne predpisy, to jest vyhlášku č. 493/1991 v znení účinnom do 08. 10. 2001, nakoľko

v danej veci na deň 11. 11. 2002 bol nariadené dodatočné prieskumné pojednávanie...“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že aj keď napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nie je v predmetnej veci konečné, v ňom vyslovený právny názor

najvyššieho súdu týkajúci sa spôsobu určenia konkurznej odmeny sťažovateľa,

v (následnom) konaní pred krajským súdom pre jeho záväznosť nijako nemožno zmeniť

(zvrátiť), a to ani s poukazom na prípadnú zmenu skutkových zistení (sumy tvoriacej základ

pre určenie konkurznej odmeny, pozn.). Naopak, právny názor vyslovený najvyšším súdom

vopred determinuje konečné rozhodnutie v predmetnom konkurznom konaní v časti

týkajúcej sa odmeny správcu, a preto neexistujú dôvody na odmietnutie sťažnosti pre jej

neprípustnosť, príp. nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či existujú

dôvody na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej za zjavne neopodstatnenú

považuje sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( , tiež

napr. , , , ).

Podľa o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom

v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o konkurze“) ministerstvo vydá všeobecne

záväzný právny predpis, v ktorom ustanoví podrobnosti o zoznamoch správcov...

osobitných správcov... a o ich odmene...

Podľa § 6 písm. a) vyhlášky v znení účinnom do 28. septembra 2001 základ

pre určenie odmeny správcu... tvorí suma, ktorá bola v konkurze získaná speňažením

konkurznej podstaty, a suma určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone

funkcie správcu.

Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky v znení účinnom do 28. septembra 2001 konkurzná

odmena je 10 % zo sumy uvedenej v § 6 písm. a), najmenej však 50 000 Sk.

Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky v znení účinnom od 29. septembra 2001 konkurzná

odmena je pri dosiahnutí základu na určenie odmeny uvedeného v § 6 písm. a)

do 100 Sk,

od 100 000 Sk do 10 000 000 Sk 25 000 Sk

a 150 Sk za každých začatých 1 000 Sk,

od 10 000 000 Sk do 600 000 000 Sk 1 510 000 Sk

a 120 Sk za každých začatých 10 000 Sk,

od 600 000 000 Sk 8 590 000 Sk

a 100 Sk za každých začatých 100 000 Sk,

najviac však 10 000 000 Sk.

Podľa vyhlášky v znení vyhlášky ministerstva č. , ktorou

sa mení a dopĺňa vyhláška (ďalej len „ “) účinnom

od 29. septembra 2001 do 7. októbra 2001 na odmenu správcov a ich zástupcov sa použijú

ustanovenia doterajších predpisov, ak boli súdom ustanovení do funkcie pred nadobudnutím

účinnosti tejto vyhlášky.

Podľa vyhlášky č. účinnej od 8. októbra 2001 v začatých

konaniach, v ktorých k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie, sa

na odmenu správcov a ich zástupcov použijú § 6 až 9d. Preddavky na odmenu priznané

podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny

podľa § 7 ods. 1. Právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 8. októbrom 2001, zostávajú

zachované.

V zmysle bodu 3 o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnom od 1. januára 2006 (ďalej len „zákon

o konkurze a reštrukturalizácii“) sa okrem iného zrušuje aj vyhláška v znení jej noviel,

t. j. vyhlášky ministerstva č. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška, vyhlášky

ministerstva č. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška v znení vyhlášky

ministerstva č. , a vyhlášky č.

Zo sťažnosti možno nepriamo vyvodiť, že sťažovateľ vo svojej podstate namieta

neústavnosť vyhlášky v znení vyhlášky č. , t. j. v znení účinnom

od 8. októbra 2001. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v zmysle čl. 125 ods. 1

písm. b) právomoc rozhodovať o súlade nariadení vlády, všeobecne záväzných

právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (vrátane

vyhlášok, pozn.) s , ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a so zákonmi,

je vyhradená výlučne ústavnému súdu, a nie všeobecným súdom. Túto právomoc ale

ústavný súd v súlade s vykonáva v pléne a len v rámci konania

o súlade právnych predpisov, t. j. senát ústavného súdu nie je v konaní o sťažnosti

sťažovateľa podľa oprávnený preskúmať súlad namietaného

ustanovenia vyhlášky v znení vyhlášky č. , a preto musí (tak ako iné

orgány verejnej moci) vychádzať z prezumpcie ústavnosti označeného ustanovenia

vyhlášky.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej „každé konanie pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len

na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu

konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná

úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania

a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)

pred ústavným súdom“ ( , tiež , , ).

Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych

predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má

nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí

v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť

právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad

sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát ústavného

súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to

ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv

a slobôd (porovnaj ).

Pre úplnosť ústavný súd pripomína, že predmetom konania vedeného pod sp. zn.

iniciovaného krajským súdom bolo aj preskúmanie súladu § 11c vyhlášky

v znení vyhlášky č. s označenými ustanoveniami a Dodatkového

protokolu k dohovoru. Tento návrh krajského súdu však ústavný súd uznesením z 13. marca

2013 zamietol, a preto naďalej platí prezumpcia ústavnosti označeného ustanovenia

vyhlášky, ktorou bol viazaný najvyšší súd pri vydávaní napadnutého uznesenia, a je ňou

viazaný aj senát ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.

Za daných okolností nemá ústavný súd relevantné dôvody na spochybnenie

ústavnosti právneho záveru najvyššieho súdu založeného na požiadavke aplikácie § 11

ods. 3 vyhlášky v znení účinnom od 8. októbra 2001 na odmenu sťažovateľa ako správcu

v predmetnom konkurznom konaní. Tento právny záver nemožno totiž považovať

za arbitrárny, prípadne zjavne neodôvodnený. Z príslušnej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva podľa názoru ústavného súdu jednostrannosť, ktorá

by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd v nadväznosti na platnú právnu úpravu a zistený skutkový stav svoj

právny záver síce stručne, ale akceptovateľným spôsobom odôvodnil, keď uviedol, že

vzhľadom na skutočnosť, že v konkurznej veci úpadcu prieskumné pojednávanie nebolo

k 8. októbru 2001 skončené (dodatočné prieskumné pojednávanie sa konalo 11. novembra

2002, pozn.), nemožno sťažovateľovi priznať konkurznú odmenu vo výške 10 % zo základu

pre jej určenie, teda tak, ako ju sťažovateľovi priznal krajský súd uznesením sp. zn.

51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011.

Vo vzťahu k už uvedenému ústavný súd ešte dodáva (bez ambície vysloviť meritórny

záver o ústavnosti rozoberaného ustanovenia vyhlášky, pozn.), že sťažovateľovi nárok

na konkurznú odmenu v konkrétnej výške nevznikol v čase ustanovenia do funkcie, ale

tento mu vzniká (vznikol) až schválením konečnej správy o speňažovaní majetku

z konkurznej podstaty a v jej rámci aj vyúčtovania samotnej konkurznej odmeny

a výdavkov správcu (§ 29 zákona o konkurze), preto ak táto podľa právneho názoru

najvyššieho súdu s poukazom na ustanovenie § 11c ods. 3 vyhlášky v znení účinnom

od 8. októbra 2001 má byť sťažovateľovi priznaná podľa kritérií v zmysle ustanovenia § 7

ods. 1 vyhlášky v jej znení účinnom od 29. septembra 2001, ktoré sú oproti pôvodným

kritériám (normám) pre určenie konkurznej odmeny právne relevantných v čase, kedy bol

sťažovateľ do funkcie správcu ustanovený, síce ekonomicky menej výhodné, nemožno tento

právny názor považovať za arbitrárny.

Ústavný súd považuje za relevantnú aj skutočnosť, že konkrétna výška konkurznej

odmeny nie je závislá len od samotných kritérií na jej určenie, ale aj ďalších okolností, a to

najmä od rozsahu a charakteru majetku patriaceho (neskôr zapísaného) do konkurznej

podstaty, od výsledkov prípadných excidančných konaní (o jeho vylúčenie z konkurznej

podstaty, pozn.) a v neposlednom rade od celkového výťažku získaného jeho speňažením,

ktoré takisto v čase ustanovenia sťažovateľa do funkcie správcu nebolo možné s plnou

určitosťou predvídať a ktoré jeho očakávanie z hľadiska budúcej konkrétnej výšky (sumy)

konkurznej odmeny tiež relativizujú. Navyše, v zmysle druhej vety § 11c ods. 3 vyhlášky

v znení účinnom od 8. októbra 2001 preddavky na konkurznú odmenu priznané podľa

doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny podľa § 7

ods. 1 vyhlášky.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať v tomto konaní tvrdenie, že § 11c ods. 3

vyhlášky v znení účinnom od 8. októbra 2001, aplikáciou ktorého sa pre výpočet

konkurznej odmeny majú použiť kritéria v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky v jej znení účinnom

od 29. septembra 2001, má prvky tzv. nepriamej retroaktivity (majúcej pôvod

v normotvorbe), ktorá je ale inak za splnenia určitých podmienok aj podľa doterajšej

judikatúry ústavného súdu z ústavného hľadiska v zásade prípustná (pozri ,

, ). Bez ohľadu na uvedené ústavný súd aj na tomto mieste

opätovne pripomína, že je v tomto konaní viazaný prezumpciou ústavnosti označeného

ustanovenia vyhlášky.

Za daných okolností ústavný súd považuje právny záver najvyššieho súdu vyslovený

v napadnutom uznesení z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný

a v nadväznosti na to konštatuje, že medzi namietanou časťou uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. júla 2012 a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj práva podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júla 2012. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014