Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 388/2014
PDF · 232.87 KB
No categories available
II. ÚS 388/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 388/2014 -13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. K., správcu
konkurznej podstaty úpadcu P., a. s., zastúpeného advokátom PhDr. Mgr. Petrom
Rosputinským, PhD., Advokátska kancelária, Kukučínova 18, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Obo 88/2011 z 19. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra
2012 doručená sťažnosť I. K., správcu konkurznej podstaty (ďalej len „sťažovateľ“ alebo
„správca“) úpadcu P., a. s., (ďalej len „úpadca“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 88/2011 z 19. júla 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konkurznej veci teraz už úpadcu vedenej
Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 51-24 K 395/97
bol uznesením z 12. februára 1999 vyhlásený na jeho majetok konkurz, pričom sťažovateľ
bol ustanovený do funkcie správcu. V označenej konkurznej veci krajský súd uznesením
sp. zn. 51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011 schválil konečnú správu o speňažení
majetku z konkurznej podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu z 1. júla 2011.
Na základe riadne a včas podaného odvolania konkurzného veriteľa (spoločnosti
C., a. s.) proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011
vrátane jeho časti o odmene správcu (ďalej len „konkurzná odmena“) najvyšší súd
po preskúmaní veci rozhodol tak, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 5. septembra 2012.
Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä takto:
«... V konkurze vyhlásenom na majetok Úpadcu som bol ustanovený za správcu...
Podľa ustanovenia prvej vety § 8 ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) má správca nárok na odmenu, ktorej výšku
i spôsob výpočtu určuje na základe ustanovenia § 71 ZKV príslušným ministerstvom vydaná
Vyhláška.
V čase môjho ustanovenia do funkcie správcu... bola výška konkurznej odmeny...
určená § 7 ods. 1 Vyhlášky ako „10 % zo sumy uvedenej v § 6 písm. a)“ Vyhlášky.
Vyhláškou č. 389/2001 Z. z. z 26. 9. 2001 platnou a účinnou od 29. 9. 2001 došlo
k zníženiu konkurznej odmeny, určeniu spôsobu výpočtu v ustanoveniach § 7 ods. 1 až 3
Vyhlášky a k stanoveniu maximálnej výšky konkurznej odmeny. Zároveň však podľa
ustanovenia § 11c ods. 3 Vyhlášky v tomto znení bolo prijaté prechodné ustanovenie, podľa
ktorého na odmenu správcov a ich zástupcov sa použijú ustanovenia doterajších predpisov,
ak boli súdom ustanovení do funkcie pred nadobudnutím účinnosti tejto vyhlášky.
Teda aj podľa Vyhlášky v znení od 29. 9. 2001 do 7. 10. 2001 sa na výpočet mojej
odmeny správcu... mala použiť dovtedajšia právna úprava, t. j. výška mojej konkurznej
odmeny mala byť „10% zo sumy uvedenej v § 6 písm. a)“ Vyhlášky.
Napokon vyhláškou č. 398/2001 Z. z. zo 4. 10. 2001 platnou a účinnou od 8. 10. 2001
došlo k zmene § 11c ods. 3 Vyhlášky, a to tak, že „v začatých konaniach, v ktorých
k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie, sa na odmenu správcov a ich
zástupcov použijú § 6 až 9d. Preddavky na odmenu priznané podľa doterajších predpisov sa
nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny podľa § 7 ods. 1. Právne účinky
úkonov, ktoré nastali pred 8. októbrom 2001, zostávajú zachované“.
Táto vyhláška č. 398/2001 Z. z. zo 4. 10. 2001, na rozdiel od vyhlášky č. 389/2001
Z. z., určila nižšiu konkurznú odmenu retroaktívne aj pre správcov, ktorí boli súdom
ustanovení do funkcie pred nadobudnutím účinnosti vyhlášky obsahujúcej redukovanú výšku
konkurznej odmeny, ak šlo o konkurzné konania, v ktorých nebolo skončené prieskumné
pojednávanie k 8. 10. 2001.
... Keďže v Slovenskej republike platí ako ústavný princíp všeobecný zákaz spätného
pôsobenia právnych predpisov, ďalej princíp právnej istoty, princíp ochrany dôvery
v právny poriadok a princíp ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv, rozhodol Krajský
súd... Uznesením... ústavne súladným spôsobom o mojich právach a právom chránených
záujmoch, t. j. o mojej konkurznej odmene, na základe ustanovenia § 7 ods. 1 Vyhlášky
v znení platnom a účinnom do 28. 9. 2001.
Najvyšší súd... však v Uznesení NSSR vyslovil právny názor, že z dôvodu, že
v konkurze vyhlásenom na majetok Úpadcu sa 11. 11. 2002 uskutočnilo dodatočné
prieskumné pojednávanie, je potrebné aplikovať právnu úpravu platnú a účinnú
po 29. 9. 2001 a obsahujúcu redukovaný spôsob určenia konkurznej odmeny správcu. Lenže
takýto spôsob aplikácie práva znamená retroaktívnu aplikáciu právneho predpisu vo vzťahu
k môjmu nároku na konkurznú odmenu, t. j. na moje práva a právom chránené záujmy.
Ako správca... som od môjho ustanovenia do funkcie... vykonával funkciu... v dobrej
viere, že výkon mojej funkcie... bude ohodnotený podľa právnych predpisov platných
a účinných ku dňu môjho ustanovenia do funkcie..., ako mi to zaručoval princíp právneho
štátu obsiahnutý v Ústave Slovenskej republiky .
Tvrdím, že v právnom štáte garantujúcom spravodlivé súdne konanie a poskytujúcom
súdnu ochranu všetkým osobám nie je možné pripustiť zníženie konkurznej odmeny
správcovi so spätnou platnosťou. Práva nadobudnuté správcom podľa právnej úpravy
rozhodnej v čase jeho ustanovenia do funkcie nesmú byť v právnom štáte retroaktívne
zmenené v jeho neprospech, a to ani Najvyšším súdom...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo I. K... na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 88/2011
z 19. 7. 2012 porušené boli.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 88/2011
z 19. 7. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
I. K... vo výške 323,50 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta
PhDr. Mgr. Petra Rosputinského, PhD...“
Sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu v znení
platnom v čase jej doručenia pôvodne pridelená sudcovi Jurajovi Horváthovi, ktorému
uplynulo funkčné obdobie 4. júla 2014. Následne bola vec 14. júla 2014 v súlade
s dodatkom č. 1 k rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015
pridelená novému sudcovi spravodajcovi – sudcovi Ladislavovi Oroszovi. Z uvedeného
dôvodu sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval senát v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto uznesenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Obo 88/2011 z 19. júla 2012, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.
51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011 o schválení konečnej správy o speňažení majetku
z konkurznej podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu, došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že pokiaľ najvyšší (odvolací) súd zrušil označené
uznesenie krajského (prvostupňového) súdu okrem iného z dôvodu, že v danej konkurznej
veci mala byť konkurzná odmena správcu určená v zmysle § 6 písm. a) v spojení s § 7
ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
č. 493/1991 Zb. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní
(ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom od 29. septembra 2001, s poukazom na § 11c ods. 3
vyhlášky v znení jej novely vykonanej vyhláškou ministerstva č. 398/2001 Z. z. , ktorá je
účinná až od 8. októbra 2001, tak založil príslušnú časť napadnutého uznesenia na právnom
názore, ktorý je v rozpore s princípom zákazu retroaktivity právnym noriem ako jednej
zo záruk právneho štátu.
Sťažovateľ teda namieta, že v dôsledku ústavne nekonformnej aplikácie označených
ustanovení vyhlášky sa mu arbitrárnym spôsobom spätne odníma právo na konkurznú
odmenu podľa kritérií účinných v čase, kedy bol do funkcie správcu (uznesením krajského
súdu sp. zn. 51-24 K 395/97 z 12. februára 1999, pozn.) ustanovený a ktoré boli pre výpočet
odmeny správcov ekonomicky výhodnejšie.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo
prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.
Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07 ).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00 ).
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v sťažovateľom namietanej časti
odôvodnené takto:
„... K odvolaniu... v časti týkajúcej sa vyúčtovania odmeny správcov konkurznej
podstaty Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Súd
prvého stupňa nesprávne priznal odmenu podľa ustanovení vyhlášky č. 493/1991 Zb.
v znení účinnom do 07. 10. 2001 a odvolal sa nemožnosť aplikácie ustanovenia § 11 ods. 3
vyhlášky č. 398/2001 s tým, že došlo k strate jej účinnosti. Uznesenie Ústavného súdu
č. PL. ÚS 14/29 -14 zo dňa 08. 12. 2010 č. l. 3773, ktorým zastavil konanie o vyslovenie
nesúladu uvedeného ustanovenia nemá vplyv na skutočnosť, že v danom konaní treba
v zmysle doterajšieho ustanovenia § 206 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. použiť doterajšie
právne predpisy, to jest vyhlášku č. 493/1991 v znení účinnom do 08. 10. 2001, nakoľko
v danej veci na deň 11. 11. 2002 bol nariadené dodatočné prieskumné pojednávanie...“
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že aj keď napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nie je v predmetnej veci konečné, v ňom vyslovený právny názor
najvyššieho súdu týkajúci sa spôsobu určenia konkurznej odmeny sťažovateľa,
v (následnom) konaní pred krajským súdom pre jeho záväznosť nijako nemožno zmeniť
(zvrátiť), a to ani s poukazom na prípadnú zmenu skutkových zistení (sumy tvoriacej základ
pre určenie konkurznej odmeny, pozn.). Naopak, právny názor vyslovený najvyšším súdom
vopred determinuje konečné rozhodnutie v predmetnom konkurznom konaní v časti
týkajúcej sa odmeny správcu, a preto neexistujú dôvody na odmietnutie sťažnosti pre jej
neprípustnosť, príp. nedostatok právomoci ústavného súdu.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či existujú
dôvody na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť. V tejto súvislosti ústavný
súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej za zjavne neopodstatnenú
považuje sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 , tiež
napr. I. ÚS 4/00 , II. ÚS 101/03 , IV. ÚS 136/05 , III. ÚS 198/07 ).
Podľa § 71 písm. c) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom
v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o konkurze“) ministerstvo vydá všeobecne
záväzný právny predpis, v ktorom ustanoví podrobnosti o zoznamoch správcov...
osobitných správcov... a o ich odmene...
Podľa § 6 písm. a) vyhlášky v znení účinnom do 28. septembra 2001 základ
pre určenie odmeny správcu... tvorí suma, ktorá bola v konkurze získaná speňažením
konkurznej podstaty, a suma určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone
funkcie správcu.
Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky v znení účinnom do 28. septembra 2001 konkurzná
odmena je 10 % zo sumy uvedenej v § 6 písm. a), najmenej však 50 000 Sk.
Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky v znení účinnom od 29. septembra 2001 konkurzná
odmena je pri dosiahnutí základu na určenie odmeny uvedeného v § 6 písm. a)
do 100 000 Sk 25 000 Sk,
od 100 000 Sk do 10 000 000 Sk 25 000 Sk
a 150 Sk za každých začatých 1 000 Sk,
od 10 000 000 Sk do 600 000 000 Sk 1 510 000 Sk
a 120 Sk za každých začatých 10 000 Sk,
od 600 000 000 Sk 8 590 000 Sk
a 100 Sk za každých začatých 100 000 Sk,
najviac však 10 000 000 Sk.
Podľa § 11c ods. 3 vyhlášky v znení vyhlášky ministerstva č. 389/2001 Z. z. , ktorou
sa mení a dopĺňa vyhláška (ďalej len „vyhláška č. 389/2001 Z. z. “) účinnom
od 29. septembra 2001 do 7. októbra 2001 na odmenu správcov a ich zástupcov sa použijú
ustanovenia doterajších predpisov, ak boli súdom ustanovení do funkcie pred nadobudnutím
účinnosti tejto vyhlášky.
Podľa § 11c ods. 3 vyhlášky č. 398/2001 Z. z. účinnej od 8. októbra 2001 v začatých
konaniach, v ktorých k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie, sa
na odmenu správcov a ich zástupcov použijú § 6 až 9d. Preddavky na odmenu priznané
podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny
podľa § 7 ods. 1. Právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 8. októbrom 2001, zostávajú
zachované.
V zmysle § 208 bodu 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnom od 1. januára 2006 (ďalej len „zákon
o konkurze a reštrukturalizácii“) sa okrem iného zrušuje aj vyhláška v znení jej noviel,
t. j. vyhlášky ministerstva č. 358/1996 Z. z. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška, vyhlášky
ministerstva č. 21/1998 Z. z. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška v znení vyhlášky
ministerstva č. 358/1996 Z. z. , a vyhlášky č. 389/2001 Z. z.
Zo sťažnosti možno nepriamo vyvodiť, že sťažovateľ vo svojej podstate namieta
neústavnosť § 11c vyhlášky v znení vyhlášky č. 398/2001 Z. z. , t. j. v znení účinnom
od 8. októbra 2001. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v zmysle čl. 125 ods. 1
písm. b) ústavy právomoc rozhodovať o súlade nariadení vlády, všeobecne záväzných
právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (vrátane
vyhlášok, pozn.) s ústavou , ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a so zákonmi,
je vyhradená výlučne ústavnému súdu, a nie všeobecným súdom. Túto právomoc ale
ústavný súd v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy vykonáva v pléne a len v rámci konania
o súlade právnych predpisov, t. j. senát ústavného súdu nie je v konaní o sťažnosti
sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený preskúmať súlad namietaného
ustanovenia § 11c vyhlášky v znení vyhlášky č. 398/2001 Z. z. , a preto musí (tak ako iné
orgány verejnej moci) vychádzať z prezumpcie ústavnosti označeného ustanovenia
vyhlášky.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej „každé konanie pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len
na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu
konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná
úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania
a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)
pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01 , tiež II. ÚS 184/03 , III. ÚS 184/06 , IV. ÚS 314/07 ).
Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ústavy . Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má
nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí
v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť
právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy ), čo je aj prípad
sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy , a preto si senát ústavného
súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to
ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv
a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010 ).
Pre úplnosť ústavný súd pripomína, že predmetom konania vedeného pod sp. zn.
PL. ÚS 4/2013 iniciovaného krajským súdom bolo aj preskúmanie súladu § 11c vyhlášky
v znení vyhlášky č. 398/2001 Z. z. s označenými ustanoveniami ústavy a čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru. Tento návrh krajského súdu však ústavný súd uznesením z 13. marca
2013 zamietol, a preto naďalej platí prezumpcia ústavnosti označeného ustanovenia
vyhlášky, ktorou bol viazaný najvyšší súd pri vydávaní napadnutého uznesenia, a je ňou
viazaný aj senát ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.
Za daných okolností nemá ústavný súd relevantné dôvody na spochybnenie
ústavnosti právneho záveru najvyššieho súdu založeného na požiadavke aplikácie § 11
ods. 3 vyhlášky v znení účinnom od 8. októbra 2001 na odmenu sťažovateľa ako správcu
v predmetnom konkurznom konaní. Tento právny záver nemožno totiž považovať
za arbitrárny, prípadne zjavne neodôvodnený. Z príslušnej časti odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva podľa názoru ústavného súdu jednostrannosť, ktorá
by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Najvyšší súd v nadväznosti na platnú právnu úpravu a zistený skutkový stav svoj
právny záver síce stručne, ale akceptovateľným spôsobom odôvodnil, keď uviedol, že
vzhľadom na skutočnosť, že v konkurznej veci úpadcu prieskumné pojednávanie nebolo
k 8. októbru 2001 skončené (dodatočné prieskumné pojednávanie sa konalo 11. novembra
2002, pozn.), nemožno sťažovateľovi priznať konkurznú odmenu vo výške 10 % zo základu
pre jej určenie, teda tak, ako ju sťažovateľovi priznal krajský súd uznesením sp. zn.
51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011.
Vo vzťahu k už uvedenému ústavný súd ešte dodáva (bez ambície vysloviť meritórny
záver o ústavnosti rozoberaného ustanovenia vyhlášky, pozn.), že sťažovateľovi nárok
na konkurznú odmenu v konkrétnej výške nevznikol v čase ustanovenia do funkcie, ale
tento mu vzniká (vznikol) až schválením konečnej správy o speňažovaní majetku
z konkurznej podstaty a v jej rámci aj vyúčtovania samotnej konkurznej odmeny
a výdavkov správcu (§ 29 zákona o konkurze), preto ak táto podľa právneho názoru
najvyššieho súdu s poukazom na ustanovenie § 11c ods. 3 vyhlášky v znení účinnom
od 8. októbra 2001 má byť sťažovateľovi priznaná podľa kritérií v zmysle ustanovenia § 7
ods. 1 vyhlášky v jej znení účinnom od 29. septembra 2001, ktoré sú oproti pôvodným
kritériám (normám) pre určenie konkurznej odmeny právne relevantných v čase, kedy bol
sťažovateľ do funkcie správcu ustanovený, síce ekonomicky menej výhodné, nemožno tento
právny názor považovať za arbitrárny.
Ústavný súd považuje za relevantnú aj skutočnosť, že konkrétna výška konkurznej
odmeny nie je závislá len od samotných kritérií na jej určenie, ale aj ďalších okolností, a to
najmä od rozsahu a charakteru majetku patriaceho (neskôr zapísaného) do konkurznej
podstaty, od výsledkov prípadných excidančných konaní (o jeho vylúčenie z konkurznej
podstaty, pozn.) a v neposlednom rade od celkového výťažku získaného jeho speňažením,
ktoré takisto v čase ustanovenia sťažovateľa do funkcie správcu nebolo možné s plnou
určitosťou predvídať a ktoré jeho očakávanie z hľadiska budúcej konkrétnej výšky (sumy)
konkurznej odmeny tiež relativizujú. Navyše, v zmysle druhej vety § 11c ods. 3 vyhlášky
v znení účinnom od 8. októbra 2001 preddavky na konkurznú odmenu priznané podľa
doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny podľa § 7
ods. 1 vyhlášky.
Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať v tomto konaní tvrdenie, že § 11c ods. 3
vyhlášky v znení účinnom od 8. októbra 2001, aplikáciou ktorého sa pre výpočet
konkurznej odmeny majú použiť kritéria v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky v jej znení účinnom
od 29. septembra 2001, má prvky tzv. nepriamej retroaktivity (majúcej pôvod
v normotvorbe), ktorá je ale inak za splnenia určitých podmienok aj podľa doterajšej
judikatúry ústavného súdu z ústavného hľadiska v zásade prípustná (pozri PL. ÚS 28/00 ,
PL. ÚS 25/05 , PL. ÚS 67/07 ). Bez ohľadu na uvedené ústavný súd aj na tomto mieste
opätovne pripomína, že je v tomto konaní viazaný prezumpciou ústavnosti označeného
ustanovenia vyhlášky.
Za daných okolností ústavný súd považuje právny záver najvyššieho súdu vyslovený
v napadnutom uznesení z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný
a v nadväznosti na to konštatuje, že medzi namietanou časťou uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obo 88/2011 z 19. júla 2012 a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obo 88/2011 z 19. júla 2012. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 2014