Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 27/2014
PDF · 274.06 KB
No categories available
II. ÚS 27/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť J. H., zastúpeného
advokátkou JUDr. Klaudiou Azariovou, Advokátska kancelária Azariová & spol., Law
Office, Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009 p o r u š i l
základné právo J. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. J. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. J. H. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 417,98 € (slovom
štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov), ktorú j e Okresný súd Košice II
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Klaudie Azariovej, Advokátska
kancelária Azariová & spol., Law Office, Kmeťova 26, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 27/2014-21 z 23. januára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že:
«Týmto žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky o začatie konania v zmysle § 49
a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZUS“)
v právnej veci sťažovateľa voči Okresnému súdu Košice II pre porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 19C/3/2009 o vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj ako „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/3/2009, a aby
prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 3320,- EUR, ako aj náhradu trov
konania pred ústavným súdom.
Tento náš návrh odôvodňujeme nasledujúcim skutkovým a právnym stavom:
(...) Návrhom zo dňa 07. 01. 2009 podaným na Okresný súd Košice II sa sťažovateľ
domáhal zaplatenia sumy vo výške 10.000 Eur s prísl. voči odporcovi: Slovenská republika
v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR(...) z titulu náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci. Uvedenému konaniu bola pridelená sp. zn. 19C/3/2009.
Okresný súd rozsudkom zo dňa 05. 11. 2010 rozhodol, že žalobu zamieta z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie, čo bolo takmer po dvoch rokoch odo dňa podania žaloby.
Toto rozhodnutie však Krajský súd v Košiciach ako súd druhostupňový zrušil a vrátil na
ďalšie konanie. Predmetné rozhodnutie odôvodnil tým, že otázka pasívnej legitimácie je
jednak čisto procesného charakteru a jednak, že okresný súd žalobu zamietol z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie, hoci sám potvrdil, že za škodu zodpovedá štát, teda
Slovenská republika. Rozhodnutie Krajského súdu... bolo doručené okresnému súdu
24. 11. 2011, teda až tri roky po podaní žaloby.
Napriek jednoznačnému uzneseniu krajského súdu, doručené okresnému súdu
v októbri 2011, k dnešnému dňu, teda po ďalších dvoch rokoch, okresným súdom nielenže
nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej, ale nebola vyriešená ani otázka pasívnej
legitimácie žalovaného.
Z uvedeného dôvodu bola okresnému súdu adresovaná dňa 12. 09. 2012 sťažnosť na
postup súdu pre porušovanie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V predmetnej žiadosti bolo okresnému súdu vytýkané, že od opätovného vrátenia veci
Krajským súdom v Košiciach bol okresný súd absolútne nečinný takmer 8 mesiacov.
Predmetnej sťažnosti bolo predsedom okresného súdu dňa 25. 09. 2012 vyhovené
a bolo konštatované, že k prieťahom došlo a že zákonný sudca bude upozornený o tejto
skutočnosti ako aj o sledovaní plynulosti konania.
Od uvedeného vybavenia sťažnosti sa vo veci konali celkovo dve pojednávania (dňa
25. 04. 2013 a 13. 06. 2013) pred okresným súdom no ani na jednom nedošlo ani len
k vyriešeniu otázky pasívnej legitimácie a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu či už na
strane žalobných strán alebo súdu, keďže všetci menovaní boli na predmetných
pojednávaniach prítomní.
... je základnou povinnosťou súdov, vyplývajúcou zo základného práva účastníkov
súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte
medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, garantovať právo na prejednanie veci
v primeranej dobe vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru a zabezpečiť odstránenie stavu
právnej neistoty osoby domáhajúcej sa súdneho rozhodnutia, a to v primeranej dobe. Túto
povinnosť viackrát potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojich nálezoch, napríklad v nálezoch
pod sp. zn. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05.
Samotným prerokovaním veci na súde ako aj vytyčovaním pojednávaní bez
rozhodnutia vo veci samej sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím v prerokúvanej veci. Preto na splnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecné súdy vec prerokovali,
prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 29/03).
Súd je povinný pri rozhodovaní vo veci samej konať a možné časové predĺženie sporu je
prípustné iba pokiaľ ide o vec právne a skutkovo veľmi náročnú, no aj napriek tomu toto
časové obdobie rozhodovania vo veci samej nesmie byť neprimerane dlhé, čo v tomto
prípade splnené nie je, obzvlášť pokiaľ ide o spor vo veci podlžníckej žaloby, kde sťažovateľ
označil všetky dôkazy a predložil nevyhnutné dôkazy preukazujúceho jeho nárok.
Je pravdou, že okresný súd v danom konaní vykonával rôzne úkony (napr. zaslanie
výzvy, či samotné dve pojednávania a pod.), no tieto úkony neviedli ani k rozhodnutiu
o pasívnej legitimácii žalovaného, čo je čisto procesnou otázkou, a k dostatočnému
prerokovaniu veci na pojednávaní, nieto ešte k rozhodnutiu vo veci samej. ...
Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ nepopiera, že v predmetnej veci sa
vykonávali úkony, namieta však dĺžku celého konania a procesný postup súdu, ktorý
nezabezpečuje právo sťažovateľa, aby bola jeho vec prerokovaná bez zbytočných prieťahov
a že úkony súdu nesmerovali k rozhodnutiu vo veci samej.
Z čl. 46 až 48 ústavy deklarovanými aj nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 239/06 č. 62/2006 jednoznačne vyplýva pre súd povinnosť v občianskom súdnom
konaní poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu a za podmienok stanovených
v zákone (z procesného hľadiska predovšetkým v O. s. p.), spôsobom rešpektujúcim
základné ústavno-procesné princípy zakotvené v čl. 46 až 48 ústavy. V uvedených
ustanoveniach sú garantované základné procesné práva účastníka občianskeho súdneho
konania zahŕňajúce okrem iného právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
právo byť prítomný pri prerokovaní svojej veci a mať možnosť vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, právo na právnu pomoc v konaní, ako aj právo vyjadriť sa
k tvrdeniam protistrany a mať možnosť predniesť súdu svoju argumentáciu v podmienkach
porovnateľných s podmienkami druhej strany. ...
Napriek tomu, že vo veci bola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní (naposledy dňa
12. 09. 2012), súd neurobil vo veci nápravu a naďalej dochádza k porušovaniu
sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
... Ako bolo uvedené, sťažovateľ využil prostriedky na nápravu a sťažnosťou
adresovanou dňa 12. 09. 2012 sa domáhal odstránenia prieťahov v konaní. ...
Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR o priznanie majetkového primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 3320,- EUR. Výška je odôvodnená predovšetkým samotnou dobou
(ne)konania vo veci samej, t. j. časovým obdobím skoro 4 roky bez vyriešenia čiastkových
procesných otázok vo veci, neprimeraným predlžovaním dĺžky konania a v neposlednom
rade aj samotným predmetom sporu vo veci samej, ktorá ako zo skutkového a aj právneho
hľadiska nie je obzvlášť náročná vec, kde nie je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie
a pod. ...
Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR na základe dôvodov uvedených v sťažnosti
po jej prerokovaní rozhodol nasledovne:
Základné právo sťažovateľa J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/3/2009
porušené bolo.
Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/3/2009 prikazuje konať
bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi J. H. priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3320,- EUR, ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 331,13 EUR
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa...»
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1 SprV 122/2014
zo 4. marca 2014 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 31. marca 2014.
2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej
veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
«(...) Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že po podaní žaloby bola
dĺžka konania ovplyvnená predovšetkým skutočnosťou podania neúplného návrhu, ktorého
vady boli odstránené až ustanovenou právnou zástupkyňou sťažovateľa dňa 2. 10. 2009.
Následne súd vo veci konal.
Za jediné dlhodobejšie obdobie nečinnosti súdu možno označiť časový úsek po
vrátení spisu z odvolacieho súdu dňa 24. 11. 2011, kedy bola v januári 2012 zasielaná
výzva sťažovateľovi a ďalší úkon bol súdom vykonaný až v septembri 2012. Túto skutočnosť
som uznal i v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa zo dňa 17. 9. 2012, na ktorú som mu
odpovedal listom zo dňa 25. 9. 2012. Uvedená odpoveď bola doručená i právnej zástupkyni
sťažovateľa. Od uvedenej doby už k žiadnym dlhodobejším obdobiam nečinnosti nedošlo.
Pokiaľ ide o skutočnosť,... že sťažnosť zo dňa 25. 9. 2013 nebola vybavená, dokonca,
že „... do dnešného dňa sme však neboli ani len informovaný o sťažnosti a spôsobe jej
vybavenia...“, takého tvrdenie je nepravdivé. Predmetná sťažnosť nebola adresovaná
predsedovi súdu, preto bola zažurnalizovaná do predmetného spisu. Zákonnou sudkyňou
bola zo spisu vylúčená až 29. 10. 2013 a predložená predsedovi súdu na vybavenie.
Z uvedeného dôvodu bola predmetná sťažnosť vybavená až listom zo dňa 30. 10. 2013, kde
v poslednom odseku bol uvedený dôvod jej neskorého vybavenia a zároveň vyjadrené
ospravedlnenie za neskoré vybavenie tejto sťažnosti. Doklad o doručení tejto odpovede
právnej zástupkyni sťažovateľa sa nachádza v spise sp. zn. Spr. 172/2013 a vyplýva z neho,
že táto odpoveď bola prevzatá dňa 4. 11. 2013. ...
Rovnako poukazujem na rozpor v právnej kvalifikácii uplatneného nároku, keď...
uvádza sťažovateľ, že uplatňuje nárok z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci a... tvrdí, že „ide o spor vo veci podlžníckej žaloby, kde sťažovateľ označil všetky
dôkazy a predložil nevyhnutné dôkazy preukazujúce jeho nárok“.
Poukazujem na skutočnosť, že vo veci bolo dvakrát meritórne rozhodnuté, i keď prvé
z rozhodnutí odvolací súd zrušil a vec vrátil na nové konanie. Uvádzam zároveň, že
obdobie, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, nie som oprávnený žiadnym
spôsobom posudzovať.
Vzhľadom na mnou uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov, ako aj ďalšie
skutočnosti a tiež fakt, že dňa 28. 2. 2014 bolo vo veci rozhodnuté, navrhujem pri
rozhodnutí ústavného súdu nepriznať sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie.
Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na
ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. ... »
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu
okresného súdu zaujala toto stanovisko:
„(...) Trváme na tom, že práva porušovateľa v zmysle sťažnosti porušené boli ako to
aj potvrdzuje samotný porušovateľ práva, keďže:
1. od podania odvolania do rozhodnutia o ňom prešiel takmer rok
2. v následnom konaní bolo vykonaných viacero úkonov, no bez reálneho riešenia
veci a teda ako sme uviedli v našej sťažnosti iba vytyčovaním samotných pojednávaní
nedochádza k odstraňovaniu právnej neistoty, kedy v období 18. 09. 2012 do 29. 10. 2013
boli vykonané iba úkony nariadenia pojednávania (25. 04. 2013, 13. 06. 2013,
01. 08. 2013), ktoré sa buď vôbec neuskutočnili, alebo na nich reálne nedošlo ani
k odstráneniu problému týkajúceho sa označenia pasívne legitimovaného.
Čo sa týka sťažnosti z 25. 09. 2013, súd skúma podania podľa ich obsahu nie
označenia, preto argumentácia zažurnalizovania sťažnosti (v konaní už druhej v poradí)
do súdneho spisu nemôže ospravedlniť jej nevybavenie, aj keby v nej boli administratívne
chyby.
Na základe vyššie uvedeného trváme v plnom rozsahu na našej sťažnosti
a navrhujeme aby titulovaný súd rozhodol v zmysle jej petitu.
Taktiež netrváme na prejednaní veci nariadením ústneho pojednávania.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 3/2009:
Dňa 7. januára 2009 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobný návrh na zaplatenie
10 000 € z titulu náhradu škody – podľa akceptačného potvrdenia okresného súdu – proti
Okresnej prokuratúre Košice (ďalej len „odporca“). Vec bola na okresnom súde
zaevidovaná pod sp. zn. 19 C 3/2009.
Dňa 30. januára 2009 súd vyzval sťažovateľa, aby svoju žiadosť o oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov bližšie a podrobnejšie odôvodnil. Okresný súd zároveň zisťoval
majetkové pomery sťažovateľa prostredníctvom Sociálnej poisťovne v K. (ďalej len
„Sociálna poisťovňa“), Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v K. (ďalej len „úrad práce“),
Krajského dopravného inšpektorátu v K. (ďalej len „dopravný inšpektorát“) a Geodetického
a kartografického ústavu v Bratislave (ďalej len „geodetický ústav“).
Dňa 11. februára 2009 úrad práce, 13. februára 2009 Sociálna poisťovňa, 16. februára
2009 geodetický ústav, 2. marca 2009 sťažovateľ a dopravný inšpektorát reagovali na výzvu
okresného súdu.
Dňa 13. júla 2009 okresný súd uznesením č. k. 19 C 3/2009-15 uložil sťažovateľovi
odstrániť nedostatky podania spresnením označenia odporcu, označením dôkazov,
uvedením, čoho sa domáha, uvedením petitu návrhu. V rovnaký deň okresný súd uznesením
č. k. 19 C 3/2009-17 sťažovateľovi priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov
a uznesením č. k. 19 C 3/2009-18 mu ustanovil v napadnutom konaní právnu zástupkyňu.
Dňa 25. augusta 2009 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala súd o predĺženie
lehoty na odstránenie nedostatkov podania sťažovateľa.
Dňa 30. septembra 2009 právna zástupkyňa podala okresnému súdu „Odstránenie
vád podania - návrhu na začatie konania zo dňa 29.12.2009“, pričom spresnila, že
odporcom v danej veci je Slovenská republika.
Dňa 11. marca 2010 súd požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej
republiky, Úrad justičnej a kriminálnej polície v K. (ďalej len „polícia“) o zapožičanie
súvisiaceho vyšetrovacieho spisu č. VP-464/10-93.
Dňa 1. apríla 2010 polícia okresnému súdu oznámila, že uvedený spis už nie je
možné zapožičať, keďže došlo k jeho skartácii.
Dňa 20. apríla 2010 súd zaslal žalobný návrh odporcovi na vyjadrenie.
Dňa 17. mája 2010 bolo okresnému súdu doručené písomné stanovisko odporcu.
Dňa 2. júna 2010 bolo písomné stanovisko odporcu zaslané sťažovateľovi.
Dňa 4. októbra 2010 súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či vzhľadom na
stanovisko odporcu z 5. mája 2010 trvá na podanej žalobe.
Dňa 26. októbra 2010 právna zástupkyňa sťažovateľa reagovala na výzvu súdu.
Dňa 6. októbra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 5. november 2010.
Dňa 5. novembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd
rozsudkom č. k. 19 C 3/2009-62 žalobný návrh sťažovateľa zamietol.
Dňa 23. decembra 2010 sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.
Dňa 18. januára 2011 bolo odvolanie sťažovateľa zaslané odporcovi na vyjadrenie.
Dňa 11. marca 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.
Dňa 24. októbra 2011 krajský súd uznesením č. k. 2 Co 52/2011-90 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 24. novembra 2011 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 7. decembra 2011 bolo súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako
„Predloženie dôkazu vo veci“.
Dňa 25. januára 2012 súd vyzval sťažovateľa, aby odstránil „vady označenia
účastníka na strane žalovaného konkrétne v časti uvedenia jeho zástupcu“.
Dňa 24. februára 2012 bolo súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako
„Odstránenie vád podania – zástupcu odporcu“.
Dňa 18. septembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 19 C 3/2009-105 uložil
odporcovi (spresnene – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky), aby sa písomne vyjadril
k veci.
Dňa 12. októbra 2012 odporca požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie.
Dňa 12. februára 2013 sa odporca písomne vyjadril k žalobnému návrhu, ku ktorému
pripojil aj listinné dôkazy.
Dňa 1. marca 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 25. apríl 2013.
Dňa 25. apríla 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
13. jún 2013 s tým, že sťažovateľ „upresní žalobný petit“.
Dňa 7. mája 2013 bolo súdu doručené písomné vyjadrenie sťažovateľa.
Dňa 13. júna 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito.
Dňa 29. októbra 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. január 2014.
Dňa 7. novembra 2013 bol v spise zaznamenaný úradný záznam o tom, že bolo
zistené, že sťažovateľ sa nachádza v ústave na výkon trestu. V rovnaký deň súd dožiadal
Okresný súd Trnava o výsluch sťažovateľa.
Dňa 5. decembra 2013 sa uskutočnil výsluch sťažovateľa k danej veci.
Dňa 18. decembra 2013 bolo súdu doručené vybavené dožiadanie.
Dňa 3. januára 2014 odporca požiadal o odročenie nariadeného pojednávania.
Žiadosti odporcu súd vyhovel, pričom nariadené pojednávanie bolo odročené na 31. január
2014.
Dňa 31. januára 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
28. február 2014.
Dňa 28. februára 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd
rozsudkom č. k. 19 C 3/2009-251 návrh sťažovateľa zamietol.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či vo veci o náhradu
škody postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009 dochádza
k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania (ako na to bude poukázané v bode III/3 tohto rozhodnutia) nebola
závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného súdu
vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto
konaní k zbytočným prieťahom. Je skutočnosťou, že sťažovateľ podal vo veci
nekvalifikovaný žalobný návrh, súčasne však požiadal o právnu pomoc, pričom jeho
žiadosti bolo vyhovené a ustanovená právna zástupkyňa už spresnila pôvodné podanie
sťažovateľa.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a predovšetkým poukazuje na to, že nemožno pochybovať o tom, že povaha danej veci, t. j.
náhrada škody si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu
konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj
procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená, aby sa čo
najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania. Ústavný súd konštatuje, že
trvanie napadnutého konania (aj keď sa vec 9 mesiacov nachádzala aj na odvolacom súde)
viac ako 6 rokov je v kontexte o náhradu škody už samo osebe neprimerané. Okrem toho
okresný súd bol v danej veci aj opakovane krátkodobo absolútne nečinný, a to konkrétne od
2. marca 2009 do 13. júla 2009 (štyri mesiace), od 30. septembra 2009 do 11. marca 2010
(päť mesiacov), od 2. júna 2010 do 4. októbra 2010 (tri mesiace) a od 13. júna 2013 do
29. októbra 2013 (štyri mesiace). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas minimálne 16 mesiacov súd nevykonával vo veci úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti,
a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania
účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. Vzhľadom na to, že 28. februára 2014 okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 3/2009-
251 vo veci rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa
§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 320 €,
pričom podľa jeho názoru táto suma „je odôvodnená predovšetkým samotnou dobou
(ne)konania vo veci samej, t. j. časovým obdobím skoro 4 roky bez vyriešenia čiastkových
procesných otázok vo veci, neprimeraným predlžovaním dĺžky konania a v neposlednom
rade aj samotným predmetom sporu vo veci samej, ktorá ako zo skutkového a aj právneho
hľadiska nie je obzvlášť náročná vec, kde nie je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie
podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti
a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj
vzhľadom na povahu veci považuje za primerané vo výške 1 500 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 9. septembra 2013, spísanie
ústavnej sťažnosti z 5. decembra 2013 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu
z 31. marca 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po
130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2014 patrí
odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 417,98 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014