Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 456/2014
PDF · 144.11 KB
No categories available
II. ÚS 456/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 476/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra
2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 476/2013 a jeho
rozsudkom z 31. októbra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení žalobkyne
v konaní vedenom Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“), predmetom
ktorého bolo rozhodovanie o jej žalobe, ktorou sa domáhala náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom okresného súdu (ďalej len „žaloba“), ktorý je súčasne súdom, ktorý sťažovateľke
uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mal spôsobiť.
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom, ktorým žalobu v celom rozsahu
zamietol a zároveň zamietol i návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Proti rozsudku
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd svojím napadnutým rozsudkom
potvrdil rozhodnutie okresného súdu.
Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd svojím rozsudkom a postupom v konaní,
ktorý viedol k jeho vydaniu, „spôsobil“ porušenie jej základných práv «„osobitne“:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva
na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.».
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
1. „Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako
sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú
všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu.
Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami,
ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15
OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje
vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...“
2. „Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne
prekvapivým...“
3. „Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...“
4. „... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a napadnutým rozsudkom, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie
konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie
konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento
zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje
na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný
súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť
podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia
sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu
smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde).
Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie označených práv „rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 6 Co 476-2013...“. Rovnako tak v odôvodnení svojej
sťažnosti uvádza, že krajský súd porušil označené práva podľa ústavy a dohovoru
rozsudkom sp. zn. 6 Co 476/2013.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka so sťažnosťou nedoručila kópiu napadnutého
rozsudku krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a to ani do dňa jej predbežného
prerokovania (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). K sťažnosti priložila uznesenie
krajského súdu sp. zn. 6 Co 476/2013 z 31. októbra 2013, ktoré ale v sťažnosti nenapáda.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe
nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto spojitosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014