Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 487/2014
PDF · 253.04 KB
No categories available
II. ÚS 487/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 20123/2013, sp. zn. Rvp 20124/2013,
sp. zn. Rvp 20131/2013, sp. zn. Rvp 20132/2013, sp. zn. Rvp 20588/2013, sp. zn.
Rvp 20590/2013 a sp. zn. Rvp 20591/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23 Er 413/2009
zo 17. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 3500/2007 z 1. januára 2011, sp. zn. 23 Er 15/2009
z 26. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 4887/2007 z 11. mája 2012, Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 3 Er 2108/2007 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 3 Er 1988/2007 z 25. mája 2012
a Okresného súdu Lučenec sp. zn. 9 Er 975/2010 z 12. novembra 2012, ako aj porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom
a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 62/2013 z 22. mája 2013,
sp. zn. 15 CoE 57/2013 z 22. mája 2013, sp. zn. 16 CoE 76/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.
16 CoE 58/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. 5 CoE 24/2013 z 11. júna 2013, sp. zn.
15 CoE 78/2013 z 22. mája 2013 a sp. zn. 43 CoE 128/2013 z 30. mája 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 20123/2013, sp. zn. Rvp 20124/2013, sp. zn. Rvp 20131/2013, sp. zn. Rvp 20132/2013,
sp. zn. Rvp 20588/2013, sp. zn. Rvp 20590/2013 a sp. zn. Rvp 20591/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 20123/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. augusta 2013
a 20. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 20123/2013,
sp. zn. Rvp 20124/2013, sp. zn. Rvp 20131/2013, sp. zn. Rvp 20132/2013, sp. zn.
Rvp 20588/2013, sp. zn. Rvp 20590/2013 a sp. zn. Rvp 20591/2013, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný
prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn.
23 Er 413/2009 zo 17. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 3500/2007 z 1. januára 2011, sp. zn.
23 Er 15/2009 z 26. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 4887/2007 z 11. mája 2012, Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 3 Er 2108/2007 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 3 Er 1988/2007
z 25. mája 2012 a Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresné súdy“) sp. zn.
9 Er 975/2010 z 12. novembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia okresného
súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a zároveň porušenie
čl. 47 charty postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 17 CoE 62/2013 z 22. mája 2013, sp. zn. 15 CoE 57/2013 z 22. mája 2013,
sp. zn. 16 CoE 76/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. 16 CoE 58/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.
5 CoE 24/2013 z 11. júna 2013, sp. zn. 15 CoE 78/2013 z 22. mája 2013 a sp. zn.
43 CoE 128/2013 z 30. mája 2013 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.
rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),
rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom
na omeškanie dlžníkov a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne
deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkom povinnosť
platiť, bola dlžníkom na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke
pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov
bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom
prostredníctvom exekúcií na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu, pozn.). Okresné súdy poverili súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak
v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásili
za neprípustné a zastavili ich; na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté uznesenia
okresných súdov potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Sťažovateľka v úvode svojich sťažností poukázala na to, že „všeobecné súdy
postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou
v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti
Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv,
ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty
základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali
sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali
sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec
neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec
neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho
úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.
Následne sťažovateľka odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012 a uvádza, že „z odôvodnenia uznesenia Krajského
súdu v Bratislave vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti sťažnosti
podávanej sťažovateľom“.
Sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že «na rozdiel od všeobecného súdu máme za
to, že tvrdenie „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje
riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie
neprimerané“, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne
presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám
právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže
viesť k reálnej nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom).
Je pravdou, že podľa prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní
v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé)
podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom
alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva
podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od
spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou,
nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej
strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je
nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil
spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medzi
inými uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné:
„... zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména
požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se
nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.
Ďalej sťažovateľka uvádza, že «vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie
a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu... Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa
nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a
nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v
zmluve o úvere... Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je
nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o
výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej
aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme za to, že
všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ
takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru
Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú
prejudiciálne otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Sťažovateľka v sťažnostiach osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ
priamo vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok“.
Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto
prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne
konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť
hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho
o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.
Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „v súvislosti
s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)
poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie
na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto
sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce
závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom
Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani
jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy... 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl.
20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil
pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej
účasti sťažovateľa“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom
a uzneseniami okresných súdov, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia okresných
súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň
jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn.
Rvp 20123/2013, sp. zn. Rvp 20124/2013, sp. zn. Rvp 20131/2013, sp. zn. Rvp 20132/2013,
sp. zn. Rvp 20588/2013, sp. zn. Rvp 20590/2013 a sp. zn. Rvp 20591/2013 týkajúcich sa
v záhlaví tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresných súdov a krajského súdu
a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky
v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách
predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých
atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich
prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich
zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu
tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania
skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozsudku
rozhodcovského súdu), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery
všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov
všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.
S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej
právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných
súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu
na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd
plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn.
II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn.
III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014 alebo
sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013,
sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013
a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis napr. sp. zn. IV. ÚS 91/2013
zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013
z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím
rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené
právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,
v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (v častiach
týkajúcich sa napadnutých uznesení okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa napadnutých uznesení krajského súdu).
V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala voči postupu
a uzneseniam okresných súdov vydaným po 9. auguste 2012, že v postupe podľa § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku okresný súd
nevykonal pojednávanie; táto podmienka vyplývala z v tom čase platného a účinného
Exekučného poriadku [t. j. v znení novelizácie Exekučného poriadku zavedenej zákonom
č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 9. augusta 2012].
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil
uznesenia okresných súdov o zastavení exekúcie, vyplýva, že uvedenú námietku
sťažovateľka neuplatnila v odvolacom konaní. Uvedené potvrdzuje i skutočnosť, že
vo vzťahu k postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka v samotnej sťažnosti ani
nenamietala a nedeklarovala, že uvedenú námietku v odvolacích konaniach uplatnila a že sa
krajský súd s touto nevysporiadal a nepreskúmal na jej základe postup okresného súdu
v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, resp. sťažovateľka v sťažnosti nenamietala v tejto súvislosti porušenie svojich
ústavných práv postupom a uzneseniami krajského súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že
hoci sťažovateľka z formálneho hľadiska vyčerpala možnosť podania riadneho opravného
prostriedku – odvolania, z hľadiska materiálneho túto možnosť v súvislosti s uvedenou
námietkou nevyužila, pretože ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní
pred všeobecným (krajským) súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu jej námietky
nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto vôbec neprichádzal do úvahy
prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Tieto
skutočnosti boli dôvodom odmietnutia predmetných sťažností v tejto časti pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014