Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 244/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KUCHÁREK s. r. o.,

Oravská 15, Bratislava, zastúpenej TORA Legal, s. r. o., za ktorú koná advokátka

a konateľka Mgr. Alexandra Čižmáriková, Laurinská 18, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 12. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -341 z 10. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Základné právo obchodnej spoločnosti KUCHÁREK s. r. o., na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. mája 2011 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -341 z 10. novembra 2011 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KUCHÁREK s. r. o.,

Oravská 15, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na spravodlivý súdny proces a prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 12. mája 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom

konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal po zmenách petitu pripustených okresným

súdom proti žalovanému... (ďalej len „žalovaný“ alebo „predávajúci“), vydania rozsudku,

ktorým okresný súd nahradí prejav vôle (súhlas) žalovaného (označeného v texte kúpnej

zmluvy v jeho pôvodnej právnej forme ako...) s uzatvorením kúpnej zmluvy ako

predávajúceho so sťažovateľom ako kupujúcim, ktorou predávajúci prevedie do vlastníctva

sťažovateľa nehnuteľnosti v k. ú... Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že uzatvoriť kúpnu

zmluvu s takýmto obsahom sa žalovaný zaviazal v zmluve uzatvorenej so sťažovateľom 8.

júla 1994 (ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“), pričom táto povinnosť ho viaže naďalej,

aj keď existuje v inej právnej forme a pod iným obchodným menom (má rovnaké IČO),

avšak dobrovoľne ju nesplnil.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2006 konanie sčasti

zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zmluvu

o budúcej zmluve za predávajúceho podpísal iba predseda družstva, hoci podľa záveru

okresného súdu ju mali podpísať aspoň dvaja členovia predstavenstva, v dôsledku čoho je

zmluva o budúcej zmluve absolútne neplatným právnym úkonom (§ 243 ods. 1, 2 a 3

, ). Navyše podľa názoru okresného

súdu podal sťažovateľ žalobu oneskorene, pretože mal ju podať v súlade s § 50a

okresnému súdu v lehote jedného roka od uplynutia doby

dohodnutej pre uzatvorenie budúcej zmluvy (podľa zmluvy o budúcej zmluve mala byť

budúca zmluva uzatvorená do 31. decembra 1994 a návrh žalobcu na začatie konania bol

doručený súdu až 15. júla 2003). Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

4. Krajský súd v Bratislave („ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 9. novembra 2006 rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 30. januára 2006 zmenil tak, že nahradil prejav vôle žalovaného uzavrieť kúpnu zmluvu

so žalobcom v znení obsiahnutom vo výroku tohto rozhodnutia. Rozhodol tak po tom, čo

doplnil na odvolacom pojednávaní 9. novembra 2006 dokazovanie oboznámením sa

s registrovým spisom žalovaného a dospel k záveru, že zmluvu podpísala oprávnená osoba,

keďže predseda družstva (žalovaného) bol aj predsedom predstavenstva družstva, a navyše

uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve a kroky svojho predsedu odsúhlasilo predstavenstvo,

čo vyplýva zo zápisníc z rokovania predstavenstva družstva. Keďže zmluvu o budúcej

zmluve podpísala na to oprávnená osoba, nie je podľa záveru krajského súdu neplatným

právnym úkonom. Pokiaľ ide o včasnosť podania žaloby, odvolací súd poukázal na to, že

ustanovenie zmluvy o budúcej zmluve, podľa ktorého sa zaviazali zmluvné strany uzatvoriť

budúcu zmluvu do konca roku 1994, bolo podmienené súčasným splnením odkladacích

podmienok, ktorých splnenie však záviselo výlučne na žalovanom. Keďže žalovaný tieto

odkladacie podmienky nesplnil, lehota na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle

žalobcovi neuplynula a ani nemohla začať plynúť, a preto sťažovateľ podľa záveru

odvolacieho súdu svoju žalobu okresnému súdu podal včas.

Na rovnopise rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006,

ktorý sťažovateľ predložil ústavnému súdu, bola 12. júna 2007 vyznačená doložka o jeho

právoplatnosti dňom 14. februára 2007. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 21. februára

2007 návrh na vydanie opravného uznesenia, ktorým žiadal opraviť rozsudok krajského

súdu, pokiaľ ide o sumu kúpnej ceny (namiesto 1 406 200 Sk mala byť uvedená suma

2

1 407 000 Sk) a výmeru pozemku (namiesto výmery 7031 mmala byť uvedená výmera

2

7035 m), ktoré boli obsiahnuté vo výroku rozsudku. Krajský súd označené chyby opravil

opravným uznesením sp. zn. z 10. apríla 2007 (ďalej len „opravné

uznesenie“) s poukazom na to, že pri písaní rozhodnutia došlo k pisárskej chybe. Opravné

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. júla 2007 a súčasne bola vyznačená aj doložka

o právoplatnosti na rozsudok krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006,

z ktorej vyplýva, že tento rozsudok v spojení s opravným uznesením nadobudol

právoplatnosť 11. júla 2007.

5. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006 podal

žalovaný 5. marca 2007 dovolanie (pripojil k nemu splnomocnenie pre zástupcu a stanovy

právneho predchodcu žalovaného schválené 22. januára 1993) a doplnil ho podaním

doručeným okresnému súdu 14. marca 2007. Okresný súd vyzval sťažovateľa, aby sa

vyjadril k dovolaniu a jeho doplneniu. Sťažovateľ 9. júla 2007 doručil okresnému súdu

svoje vyjadrenie k dovolaniu, v ktorom označil dovolanie žalovaného za zmätočné

a vyjadril svoj názor, podľa ktorého by okresný súd mal zabezpečiť odstránenie nedostatkov

podania žalovaného. Žalovaný opravil dovolanie podaním doručeným okresnému súdu

10. augusta 2007. Toto podanie žalovaného už nebolo sťažovateľovi doručované a spis bol

predložený dovolaciemu súdu.

6. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní žalovaného rozsudkom sp. zn.

z 22. apríla 2008 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 9. novembra

2006 v spojení s opravným uznesením zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „rozhodujúce pre posúdenie predmetného sporu je, či

zmluvu o kúpe prenajatej veci spolu so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 7. 8. 1994

podpísala za odporcu osoba oprávnená (§ 243 Obch. zák.) a či tento nedostatok nerobí

predmetnú zmluvu absolútne neplatnou (§ 39 Obč. zák.). Bude preto potrebné zistiť, ktoré

stanovy odporcu v čase uzavretia zmluvy platili, pretože okolnosti uvedené odvolacím

súdom odporca popiera.“. Krajský súd si zapožičal 1. októbra 2008 registrový spis

žalovaného, vyhotovil z neho kópie stanov z 28. marca 1991 a z 22. januára 1993 a vrátil

registrový spis žalovaného registrovému súdu.

Po tom, čo sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť

ústavnému súdu a ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, krajský súd

prerušil uznesením sp. zn. z 12. novembra 2009 konanie do skončenia

konania pred ústavným súdom.

7. Ústavný súd nálezom sp. zn. z 10. septembra 2009 rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2008, pretože zo žiadnej časti

odôvodnenia rozsudku nevyplýva, „ktorým dňom považoval najvyšší súd dovolanie

žalovaného za doručené okresnému súdu, resp. akým postupom a s akým výsledkom

najvyšší súd posúdil podanie dovolania žalovaným s ohľadom na zachovanie lehoty na jeho

podanie podľa “ a akým postupom „dospel k záveru, že nariadiť

pojednávanie nie je potrebné“, a jednak v dôsledku toho, že najvyšší súd „vo veci rozhodol

bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby bolo sťažovateľovi doručené dovolanie

žalobcu (po jeho doplnení, resp. oprave žalovaným, pozn.) na vyjadrenie, a to napriek

tomu, že sťažovateľ výslovne uviedol (v podaní zo 4. júla 2007, pozn.), že sa k doplnenému

dovolaniu má záujem vyjadriť“.

8. Najvyšší súd po doručení nálezu ústavného súdu vrátil spis bez rozhodnutia

okresnému súdu a uložil mu, aby doručil opravené podanie žalovaného z 9. augusta 2007

sťažovateľovi, a zároveň uložil okresnému súdu, aby vyzval žalovaného na odstránenie

nedostatkov dovolania. Okresný súd následne doručil opravené dovolanie spolu

s pôvodným dovolaním z 9. augusta 2007 sťažovateľovi.

Sťažovateľ sa k podanému dovolaniu vyjadril podaním doručeným okresnému súdu

16. marca 2011. Dovolaciemu súdu navrhol, aby podané dovolanie odmietol ako

oneskorene podané, alternatívne, aby ho zamietol, pretože nie sú dané dôvody dovolania

a ani vady, pre ktoré by bolo napadnuté rozhodnutie potrebné zrušiť.

9. Najvyšší súd bez nariadenia pojednávania rozhodol uznesením sp. zn.

z 12. mája 2011 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 9. novembra 2006 v spojení s opravným uznesením zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie. Vychádzal pritom z toho, že žalovaný podal dovolanie včas, pretože

„po vyznačení právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dňom 14. marca 2007 (správne

má byť 14. februára 2007, pozn.) dňa 5. marca 2007 podal podanie, ktoré je svojim

obsahom podaním dovolania“. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu bola

opätovná potreba zistiť, „ktoré stanovy odporcu v čase uzavretia zmluvy platili, pretože

okolnosti uvedené odvolacím súdom odporca popiera a to aj v súvislosti s aplikáciou

citovaného § 243 ods. 3 Obch. zák.“ (odvolací súd doplnil dokazovanie oboznámením

stanov žalovaného platných k 3. marcu 1998 – č. l. 125 – z obsahu odôvodnenia jeho

rozhodnutia nie je ale zrejmé, z akého dôvodu neposudzoval oprávnenosť podpisu osoby

konajúcej za odporcu v zmysle stanov z 22. januára 1993, ak zmluva o kúpe prenajatej veci

spolu so zmluvou o budúcej zmluve bola uzatvorená 8. júla 1994, ako aj v zmysle § 243

ods. 3 ), keďže preukázanie tejto skutočnosti je „rozhodujúce

pre posúdenie predmetného sporu“, t. j. „či zmluvu o kúpe prenajatej veci spolu so zmluvou

o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 7. 8. 1994 podpísala za odporcu osoba oprávnená (§ 243

Obch. zák.) a či tento nedostatok nerobí predmetnú zmluvu absolútne neplatnou (§ 39

Obč. zák.)“.

10. Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru najvyšším súdom

opätovne tým, že najvyšší súd prerokoval podané dovolanie napriek tomu, že nebolo podané

v zákonom ustanovenej lehote, a napriek tomu, že neobsahovalo predpísané náležitosti, čo

bolo dôsledkom ústavne nekonformného výkladu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) upravujúcich lehotu na podanie dovolania ( ).

Podľa názoru sťažovateľa podanie žalovaného z 5. marca 2007 doplnené podaním

zo 14. marca 2007 bolo nesprávne, nezrozumiteľné a nemožno ho (ich) považovať

za dovolanie. Tomu má nasvedčovať aj výzva okresného súdu na jeho (ich) opravu

doručená žalovanému z 8. augusta 2007 (ktorej žalovaný vyhovel a podania opravil

podaním doručeným okresnému súdu 10. augusta 2007). Keďže rozsudok krajského súdu

č. k. -131 z 9. novembra 2006 a opravné uznesenie sp. zn.

z 10. apríla 2007 nadobudli právoplatnosť 11. júla 2007, sťažovateľ konštatuje, že žalovaný

nepodal dovolanie v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 240

ods. 1 ) a ani v lehote 30 dní od doručenia opravného uznesenia ( ).

Podľa sťažovateľa najvyšší súd svojvoľne interpretoval , keď na jeho

základe dospel k záveru, že nevymedzuje začiatok plynutia lehoty na podanie dovolania,

a to buď dňom právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, alebo dňom doručenia

opravného uznesenia. Podľa názoru sťažovateľa by žalovaný podal dovolanie v tomto

prípade v zákonom ustanovenej lehote iba v prípade, ak by podal „nové dovolanie“

po doručení opravného uznesenia v lehote jedného mesiaca. To však neurobil a lehota

na podanie dovolania mu márne uplynula. Podľa sťažovateľa najvyšší súd vykladal

aplikované ustanovenia ústavne nesúladným spôsobom.

11. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu

9. januára 2012, ktorým namieta porušenie rovnakých základných práv aj následne

vydaným rozsudkom krajského súdu č. k. -341 z 10. novembra 2011.

Z obsahu tohto podania vyplýva, že sťažovateľ podaním z 19. septembra 2011 navrhol

krajskému súdu, aby konanie prerušil z dôvodu sťažnosti podanej ústavnému súdu, ktorá

smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 12. mája 2011 (kópiu

sťažnosti krajskému súdu doručil v prílohe, pozn.). Krajský súd konanie neprerušil a vo veci

bez nariadenia pojednávania rozhodol rozsudkom sp. zn. z 10. novembra

2011 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. z 30. januára 2006

v zamietajúcej časti potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania

nepriznal. Zmluvu považoval krajský súd za absolútne neplatnú, pretože za žalovaného

nebola podpísaná dvoma oprávnenými osobami, ale iba predsedom predstavenstva, a navyše

návrh okresného súdu bol podaný po uplynutí prekluzívnej jednoročnej lehoty, ktorá začala

podľa záveru krajského súdu plynúť 1. januára 1995.

Rozsudok krajského súdu č. k. -341 z 10. novembra 2011 bol

doručený sťažovateľovi 16. decembra 2011 a žalovanému 20. decembra 2011.

12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 10. novembra 2011 sťažovateľ v doplnení

sťažnosti uviedol, že krajský súd ignoroval návrh na prerušenie konania z dôvodu konania

o ústavnej sťažnosti, v dôsledku čoho rozhodol predčasne. Vychádzal pri tom z uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. mája 2011, „voči ktorého neústavnosti

a arbitrárnosti vyslovil sťažovateľ vážne výhrady a argumenty vo svojej sťažnosti“.

V dôsledku toho sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o odklad vykonateľnosti uznesenia

najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

13. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo dňa 12. 05. 2011 a následne vydaným rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -341 zo dňa 10. novembra 2011 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

12. 05. 2011 a následne vydaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-341 zo dňa 10. novembra 2011 zrušuje a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 EUR

(slovom tritisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zasupenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyčíslené v písomnom

vyhotovení nálezu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

14. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 10. júla 2012 sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. mája 2011 a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 10. novembra 2011, prijal na ďalšie konanie,

vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol a vykonateľnosť oboch napadnutých rozhodnutí

neodložil.

15. Predseda najvyššieho súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním sp. zn.

KP 4/2011 z 25. septembra 2012 (doručeným ústavnému súdu 27. septembra 2012),

v ktorom uviedol:

«1. Zdá sa nám podozrivé, že rovnaká a teda tá istá vec má rovnaký „scenár“, než to

bolo v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“)

pod sp. zn. , v ktorom tento súd v uznesení z 10. septembra 2009 zrušil

zrušujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) –

hoci nešlo o rozhodnutie konečné – s odôvodnením, že tomuto rozhodnutiu:

a) chýbalo odôvodnenie včasnosti dovolania dovolateľom, hoci z neho zreteľne

vyplývalo, že

i) zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu bol poslednému účastníkovi doručený

14. februára 2007, kedy podľa nadobudlo právoplatnosť,

ii) dovolanie voči nemu bolo podané 5. marca 2007, teda v zákonom stanovenej

lehote 1 mesiaca podľa

a na tom už nič nemohla zmeniť skutočnosť, že

iii) navrhovateľ ako sťažovateľ podal 21. februára 2007 návrh na vydanie opravného

uznesenia, ktorému krajský súd vyhovel 10. apríla 2007 a toto rozhodnutie nadobudlo

tzv. „novú“ právoplatnosť 20. augusta 2006, pretože

iv) bolo a je notorietou v činnosti dovolacieho súdu od zavedenia tohto inštitútu

do nášho právneho poriadku (1. januára 1992), ktorý v každej veci zo stoviek tisíc

rozhodnutých prípadov uznával všetky dovolania za podané včas, hoci boli podané ešte

predtým, než rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť (napr. už po vynesení

rozsudku alebo po jeho doručení dovolateľovi a pod.), pretože vychádzal z praktického

života a z materiálneho prístupu k právu na súdnu ochranu, že jednak účastník nie je

povinný skúmať, či nazeraním do spisu overovať, či a kedy bolo všetkým účastníkom

v súlade so zákonom rozhodnutie doručované – to mnohokrát nezistí ani súd, čo sa premieta

potom do exekučného konania (viď § 57 ods. 1 písm. a) EP) – a teda či úradne osvedčená

právna skutočnosť, t. j. právoplatnosť rozsudku, skutočne nastala a pod.

v) preto záver dovolacieho súdu, že dovolanie bolo podané v lehote uvedenej v § 240

ods. 1 , ktoré urobil advokát ( ), s uplatnenými dovolacími dôvodmi

v zmysle , bol správny a dovolanie muselo byť meritórne prejednateľné

pri rešpektovaní práv garantovaných a dohovoru pre toho

účastníka, ktorý sa s návrhom na Najvyšší súd obrátil.

b) rozhodol bez nariadenia pojednávania, čo je jasným prípadom svojvoľného

výkladu ust. a) ods. 1 , podľa ktorého dovolací súd môže nariadiť pojednávanie,

ak to považuje za potrebné, ak to nepovažoval v danej veci za potrebné, pojednávanie

nemusel nariaďovať, takže Najvyšší súd v tomto smere nemohol pochybiť, ako mu to vytýka

Ú

c) stavný súd a že (radenie písmen a oddelenie odsekov ako v origináli, pozn.)

d) dovolanie sťažovateľovi nebolo doručované, čo je opäť len svojvôľa práve

Ústavného súdu, pretože opak vyplýva z obsahu spisu a z vyjadrenia samotného

sťažovateľa, ktorý cestou advokáta – na doručené dovolanie reagoval len tak, že je

zmätočné a na také nereaguje + (za navrhovateľa sa totiž uviedol odporca, čo

odôvodnil tým, že sa považoval za navrhovateľa dovolacieho konania – čo aj

v skutočnosti bol – ale potom ďalšími podaniami z 11. júna 2007 a 10. augusta

2007 túto formálnu chybu odstránil, ale bez akejkoľvek obsahovej zmeny, o ktorej

by sa mal dozvedieť sťažovateľ).

2. Teraz sťažovateľ opätovne tvrdí, že odporca v danej veci nepodal dovolanie, lebo

ním podané dovolanie z 5. marca 2007 smerovalo voči rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktoré bolo opravným uznesením zmenené – nemohlo byť, bolo len v zmysle príkazu § 164

opravené, ale pre Ústavný súd je to svojvoľná zmena – a došlo aj

k zmene právoplatnosti (zrazu!) a keď proti tomuto „zmeňujúcemu“ rozhodnutiu nepodal

dovolanie, Najvyšší súd mal podané dovolanie z 5. marca 2007 zamietnuť; tento záver je

však opäť zmätočný, pretože:

a) ak odporca podal dovolanie 5. marca 2007 a Najvyšší súd ho mal prejednať,

nemohol ho zamietnuť z dôvodu predčasnosti – viď bod 2 (a) iv – , ale musel rozhodnúť tak

ako rozhodol, t. z. že opäť správne zrušil rozsudok odvolacieho súdu pre jeho nezákonnosť a

b) ak odporca nepodal dovolanie – ako tvrdí sťažovateľ - potom mohol Najvyšší súd

len dovolacie konanie zastaviť pre nedostatok základnej procesnej podmienky, ktorou je

dovolací návrh, čiže neobstojí argumentácia sťažovateľa, ale pre Ústavný súd je to jedno,

lebo on je už rozhodnutý, že sťažnosti vyhovie z akéhokoľvek dôvodu len zrejme preto, že má

„vzťah“ k sťažovateľovi, ak ju opätovne prijal na ďalšie konanie.

3. Zaujímavé je preto, že sa vec opätovne dostala k rovnakému sudcovi

spravodajcovi – Sergejovi Kohutovi – a ešte zaujímavejšie je, že druhá sťažnosť – voči

rozhodnutiu krajského súdu – už bola cielene adresovaná na tohto sudcu bez toho, že by

išlo o náhodné prideľovanie v zmysle zákona.

4. Túto indíciu preto považujeme za druhý dôvod pre opätovné namietanie sudcu

spravodajcu S. Kohuta – o ktorej musí rozhodnúť iný senát Ústavného súdu – aby nám

nebol vytýkaný tento nedostatok námietky z dôvodu subsidiarity.

5. Doterajší postup Ústavného súdu teda vykazuje extrémny nesúlad s akoukoľvek

všeobecnou predstavou o spravodlivom rozhodovaní – čo u sudcu S. Kohuta je zrejme už

notorietou – keď akceptáciou svojvoľnej interpretácie jednoduchého práva sa podieľa

nielen na doterajších prieťahoch v konaní – spôsobuje ich od r. 2009 – ale aj na celkovej

dekonštrukcii celého ako-tak vybudovaného a spravodlivo fungujúceho súdneho systému.

6. Je šťastím, že Ústavný súd nemá kompetenciu meritórne rozhodovať, lebo v tejto

veci by už zrejme dávno rozhodol, že sťažovateľ je vlastníkom sporných parciel, hoci toto

hmotné právo sa mu už dávno prekludovalo – to zrejme tiež úmyselne alebo z nevedomosti

sudca nepostrehol – ale on bude ešte stále o tomto zaniknutom nároku rozhodovať.

Konajúcemu sudcovi spravodajcovi zrejme uniká (ak ho vôbec mal) zmysel ústavnej

ochrany práv judikovaných všeobecným súdom, lebo v opačnom prípade by už

v predchádzajúcom konaní bol sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože jej

chýbala a aj teraz chýba akákoľvek ústavnoprávna dimenzia.

Veríme však, že Ústavný súd ešte zvráti svoj doteraz prejavený úmysel a podanej

sťažnosti nevyhovie.»

Na výzvu ústavného súdu najvyšší súd oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní

veci pred ústavným súdom.

16. Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril v prípise sp. zn. Spr 3658/11

z 25. septembra 2012, v ktorom poukázal na chronológiu procesných úkonov v konaní

od roku 2006 a ďalej uviedol: „Dňa 10. 11. 2011 Krajský súd v Bratislave v predmetnej

veci vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. 01. 2006,

č. k. -93, v zamietajúcej časti potvrdil.

Z výzvy Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 09. 2012,

, vyplýva, že sťažnosť navrhovateľa bola na ÚS SR prijatá

uznesením č. k. -38 zo dňa 10. 07. 2012.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania návrhu právneho zástupcu navrhovateľa

na prerušenie konania dňa 19. 09. 2011 do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky, jeho ústavná sťažnosť ešte nebola prijatá na ďalšie konanie na ÚS SR.

Oznámenie o podaní ústavnej sťažnosti, avšak nie o jej prijatí, samo o sebe nepredstavuje

dôvod na prerušenie konania a nemá vplyv na konanie vo veci samej... Na základe všetkých

vyššie uvedených skutočností je podľa názoru Krajského súdu v Bratislave možné dospieť

k záveru, že postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -341

zo dňa 10.11.2011, práva sťažovateľa, vymedzené v jeho sťažnosti, porušené neboli.“

Krajský súd vo svojom vyjadrení z 25. septembra 2012 oznámil, že netrvá na ústnom

prerokovaní veci pred ústavným súdom.

17. Sťažovateľ listom zo 14. septembra 2012 ústavnému súdu oznámil, že netrvá

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

V podaní z 15. novembra 2012 sťažovateľ zopakoval svoju právnu argumentáciu

a vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu zdôraznil, že odvolací súd sa procesne

nevysporiadal s jeho návrhom na prerušenie konania, a uviedol, že „postup v konaní

krajského súdu sp. zn. nemožno akceptovať a bráni uplatneniu jeho

procesných práv, je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania, neefektívny,

nehospodárny a predčasný“. Ďalej uviedol, že „tým, že sa krajský súd procesne

nevysporiadal s návrhom Sťažovateľa na prerušenie konania a uznesením, nerozhodol, či

tento návrh zamieta alebo konanie prerušuje..., odňal mu de iure a de facto aj možnosť

podať voči rozhodnutiu, ktorým krajský súd jeho návrhu nevyhovel aj odvolanie“.

18. Dňa 25. septembra 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie žalovaného

z 19. septembra 2012 označené ako „Žiadosť o vstup do konania na strane všeobecných

súdov a vyjadrenie k veci samej pod sp. zn. “. V úvode tohto podania žalovaný

požiadal ústavný súd o vstup do konania v postavení vedľajšieho účastníka, pričom v tejto

súvislosti argumentoval nálezom ústavného súdu sp. zn. . K veci samej

žalovaný v uvedenom podaní uviedol:

«2. Zdá sa nám podozrivé, že rovnaká a teda tá istá vec má rovnaký „scenár“, než to

bolo v konaní pred Ústavným súdom pod sp. zn. , v ktorom tento súd

v uznesení z 10. septembra 2009 zrušil zrušujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR – hoci

nešlo o rozhodnutie konečné – s odôvodnením, že tomuto rozhodnutiu:

a) chýbalo odôvodnenie včasnosti dovolania dovolateľom, hoci z neho zreteľne

vyplývalo, že

- zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu bol poslednému účastníkovi doručený

14. februára 2007, kedy podľa nadobudlo právoplatnosť,

- dovolanie voči nemu bolo podané 5. marca 2007, teda v zákonom stanovenej lehote

1 mesiaca podľa

a na tom už nič nemohla zmeniť skutočnosť, že navrhovateľ ako sťažovateľ podal

21. februára 2007 návrh na vydanie opravného uznesenia, ktorému krajský súd vyhovel

10. apríla 2007 a toto rozhodnutie nadobudlo tzv. „novú“ právoplatnosť 20. augusta 2006,

pretože bolo a je notorietou v činnosti dovolacieho súdu od zavedenia tohto inštitútu

do nášho právneho poriadku (1. 1. 1992), ktorý v každej veci zo stoviektisíc rozhodnutých

prípadov uznával všetky dovolania za podané včas, hoci bolo podane ešte predtým, než

rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť (napr. už po vynesení rozsudku

alebo po jeho doručení dovolateľovi a pod.), pretože vychádza z praktického života

a z materiálnej súdnej ochrany, že jednak účastník nie je povinný skúmať, či nazeraním

do spisu overovať, či a kedy bolo všetkým účastníkom v súlade so zákonom rozhodnutie

doručované – to mnohokrát nezistí ani súd, čo sa premieta potom do exekučného konania

(viď § 57 ods. 1, písm. a) EP) – a teda či úradne osvedčená právna skutočnosť, t. j.

právoplatnosť rozsudku, skutočne nastala a pod.

Preto dovolacieho súdu, že dovolanie bolo podané v lehote uvedenej v § 240 ods. 1

, ktoré urobil advokát ( ), s uplatnenými dovolacími dôvodmi v zmysle

, bol správny a dovolanie muselo byť meritórne prejednateľné

pri rešpektovaní práv garantovaných a Dohovoru pre toho

účastníka, ktorý sa na tento súd prejednateľným návrhom obrátil,

b) rozhodol bez nariadenia pojednávania, čo je jasným prípadom svojvoľného

výkladu ust. , podľa ktorého dovolací súd môže nariadiť pojednávanie, ak

to považuje za potrebné, ak to nepovažoval v danej veci za potrebné, pojednávanie nemusel

nariaďovať, takže NS SR v tomto smere nemohol pochybiť, ako mu to vytýka Ústavný súd

a že

c) dovolanie sťažovateľovi nebolo doručované, čo je opäť len arbitvárnosť (zrejme

„arbitrárnosť“, pozn.) práve Ústavného súdu, pretože opak vyplýva z obsahu spisu

a z vyjadrenia samotného sťažovateľa, ktorý cestou právnika... – na doručené dovolanie

reagoval ten tak, že je zmätočné a na také nereaguje (za navrhovateľa sa totiž uviedol

odporca, čo odôvodni tým, že sa považoval za navrhovateľa dovolacieho konania – čo aj

v skutočnosti bol – ale potom ďalšími podaniami z 11. 7. a 10. 8. 2007 túto formálnu chybu

odstránil, ale bez akejkoľvek obsahovej zmeny, o ktorej by sa mal dozvedieť sťažovateľ).

3. Teraz sťažovateľ opätovne tvrdí, že odporca v danej veci nepodal dovolanie, lebo

ním podané dovolanie z 5. 3. 2007 smerovalo voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré

bolo opravným uznesením zmenené – nemohlo byť, bolo len v zmysle príkazu

opravené, ale pre Ústavný súd je to svojvoľná zmena – a došlo aj k zmene právoplatnosti

(zrazu!) a keď proti tomuto „zmeňujúcemu“ rozhodnutiu nepodal dovolanie, Najvyšší súd

mal podané dovolanie z 5. 3. 2007 zamietnuť; tento záver je však opäť zmätočný, pretože:

a) ak odporca podal dovolanie 5. 3. 2007 a Najvyšší súd ho mal prejednať, nemohol ho

zamietnuť z dôvodu predčasnosti (viď bod 2/a – z tohto dôvodu, ale musel rozhodnúť tak,

ako rozhodol, t. zn. že opäť správne zrušil rozsudok odvolacieho súdu pre jeho nezákonnosť

a

b) ak odporca nepodal dovolanie – ako tvrdí sťažovateľ – potom mohol Najvyšší súd len

dovolacie konanie zastaviť pre nedostatok základnej procesnej podmienky, ktorou je

dovolací návrh, čiže v žiadnom prípade neobstojí svojvoľná argumentácia sťažovateľa, ale

pre Ústavný súd je to jedno, lebo on je už rozhodnutý, že sťažnosti vyhovie z akéhokoľvek

„dôvodu“ len preto, že podľa nás má „vzťah“ kladný či pozitívny k sťažovateľovi, či k jeho

zástupcovi (?).

4. Isto je zaujímavé, že sa vec opätovne dostala k rovnakému sudcovi spravodajcovi

– Sergejovi Kohutovi – a ešte zaujímavejšie je, že druhá sťažnosť – voči rozhodnutiu

Krajského súdu — už bola cielene adresovaná na tohto sudcu bez toho, že by bola náhodne

prideľovanou v zmysle zákona a potom až prípadne spájaná plénom ÚS a nie

sťažovateľovým rozhodnutím.

5. Preto túto indíciu a svojvôľu sudcu považujeme za dôvod pre namietanie sudcu

spravodajcu S. Kohúta (správne má byť „Kohuta“, pozn.) – o ktorej musí rozhodnúť iný

senát ÚS – aby nám nebol vytýkaný tento nedostatok námietky z dôvodu subsidiarity, keď sa

ochrany svojich práv budeme zrejme musieť domáhať na ESĽP v Štrasburgu.

6. Doterajší postup Ústavného súdu teda zreteľne vykazuje extrémny nesúlad

s akoukoľvek všeobecnou predstavou o spravodlivom a rýchlom rozhodovaní sporov.

7. Je pre nás „šťastím“, že Ústavný súd nemá kompetenciu meritórne rozhodovať,

lebo v tejto veci by už zrejme dávno rozhodol, že sťažovateľ je vlastníkom sporných parciel,

hoci toto hmotné právo sa mu už dávno prekludovalo, ale Ústavný súd o tomto zaniknutom

nároku ešte stále rozhoduje. Konajúcemu súdu zrejme uniká tzv. zdržanlivosť a zmysel

ústavnej ochrany práv judikovaných všeobecným súdom, lebo v opačnom prípade by už

v predchádzajúcom konaní bol sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože jej

chýbala a aj teraz chýba akákoľvek ústavnoprávna dimenzia (okrem vyfabulovanej).

8. Veríme však, že Ústavný súd ešte obráti svoj doteraz prejavený úmysel a podanej

sťažnosti nevyhovie, a to ani vo vzťahu k namietanému konaniu a rozhodnutiu Najvyššieho

súdu, ani Krajského súdu. V opačnom prípade nám nezostane iná možnosť, než sa len

obrátiť so sťažnosťou na ESĽP.»

O návrhu žalovaného na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka ústavný súd

rozhodol uznesením sp. zn. z 30. júla 2014 tak, že ho odmietol. Ústavný

súd však na argumentáciu žalovaného v jeho podaní z 19. septembra 2012 pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa prihliadal.

19. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

20. Ústavný súd uznesením č. k. -13 z 11. júna 2013 rozhodol, že

sudca ústavného súdu Sergej Kohut nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci

sťažovateľa.

II.

21. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

23. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. mája 2011 tým, že najvyšší súd

ako dovolací súd meritórne prerokoval dovolanie žalovaného napriek tomu, že nebolo

podané v zákonom ustanovenej lehote. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených

základných práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. novembra 2011

sťažovateľ uviedol, že krajský súd vo veci rozhodol napriek tomu, že bol informovaný

o pred ústavným súdom prebiehajúcom konaní o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 12. mája 2011, a to aj napriek tomu,

že sťažovateľ žiadal konanie z tohto dôvodu prerušiť, pričom podľa sťažovateľa krajský súd

tento svoj postup presvedčivo neodôvodnil.

A. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. mája 2011

24. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd uznesením sp. zn. z 12. mája

2011 rozhodol o podanom dovolaní žalovaného napriek tomu, že nebolo podané v zákonom

ustanovenej lehote, a namieta nedostatky jeho odôvodnenia, ktoré je podľa jeho názoru

založené na ústavne nekonformnom výklade dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“).

25. Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 12. mája 2011 odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ),

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle dôvodov uvedených v dovolaní,

preskúmal aj konanie, ktoré tomuto predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie je

dôvodné.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava

jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (, a nasl). Pokiaľ

odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý

zmeňujúci rozsudok ( ) tak, ako je to v danom prípade. Včasnosť

podania opravného prostriedku dovolania je upravená v ustanovení

Podľa ust. účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného

uznesenia.

Krajským súd ako súd odvolací rozhodol rozsudkom zo dňa 9. novembra 2006.

Na rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006 bola 12. júna 2007

vyznačená doložka o jeho právoplatnosti dňa 14. februára 2007. Dňa 21. 02. 2007

navrhovateľ doručil návrh na vydanie opravného uznesenia na opravu rozsudku

odvolacieho súdu, týkajúcu sa sumy kúpnej ceny a výmery pozemku. Krajský súd označené

chyby opravil opravným uznesením sp. zn. z 10. apríla 2007 opravné

uznesenie podľa doložky o právoplatnosti vyznačenej na ňom 20. augusta 2008 nadobudlo

právoplatnosť 11. júla 2007. V rovnaký deň (20. augusta 2008) bola vyznačená i doložka

právoplatnosti na rozsudok krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006,

z ktorej vyplýva, že tento rozsudok v spojení s opravným uznesením nadobudol

právoplatnosť 11. júla 2007. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. novembra 2006 podal 5. marca 2007 odporca podanie označené ako dovolanie

(č. l. 138). Odporca 14. marca 2007 doručil okresnému súdu podanie označené ako

„Doplnenie dovolania“ z obsahu ktorého vyplýva, že odporca týmto podaním dopĺňa svoje

podanie, doručené okresnému súdu 5. marca 2007. Na výzvu okresného súdu z 8. augusta

2007 (č. l. 175) odporca doručil okresnému súdu dňa 10. augusta 2007 podanie označené

ako „oprava podaného dovolania“, tykajúce sa zámeny označenia procesných strán.

V zmysle citovaného ustanovenia zákon výslovne určuje lehotu,

do uplynutia ktorej je možné podať opravný prostriedok, dovolanie. Toto zákonné určenie

lehoty je vymedzenie konca plynutia lehoty na podanie dovolania, a to do 1 mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto podmienku možnosti podania

dovolania účastník, odporca, splnil, keď po vyznačení právoplatnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu dňom 14. marca 2007 dňa 5. marca 2007 podal podanie, ktoré svojim

obsahom je podaním dovolania. Vymedzenie začiatku plynutia lehoty na podanie dovolania

je upravené ust. , ktoré stanovuje, že dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Vydaním opravného

uznesenia rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. jeho doručením, začína plynúť ďalšia

jednomesačná lehota na podanie dovolania. V danej veci je preto zrejmé, že pokiaľ odporca

podal dňa 5. marca dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorého právoplatnosť bola

vyznačená dňom 14. februára 2007 podal dovolanie včas aj napriek tomu, že doručením

opravného uznesenia rozsudok odvolacieho súdu z 9. novembra 2006 v spojení s opravným

uznesením z 10. apríla 2007 nadobudol právoplatnosť 11. júla 2007. V čase urobenia

procesného úkonu, podania dovolania odporcom 05. 03. 2007 bola splnená podmienka

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu vyznačená dňom 14. februára 2007. Procesné

úkony účastníkov konania sa posudzujú podľa zákonom určených pravidiel platných v čase

ich uskutočnenia.»

26. Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

27. Ústavný súd pripomína, že predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci

sťažovateľa (rozsudok sp. zn. z 22. apríla 2008) zrušil nálezom sp. zn.

z 10. septembra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie jednak z dôvodu, že

sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol nedostatočne odôvodnený v otázke

včasnosti podania dovolania žalovaného, a jednak z dôvodu, že najvyšší súd vo veci

rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby bolo sťažovateľovi doručené

dovolanie žalobcu (po jeho doplnení, resp. oprave žalovaným) na vyjadrenie, a to napriek

tomu, že sťažovateľ výslovne uviedol, že sa k doplnenému dovolaniu má záujem vyjadriť.

Právnym názorom ústavného súdu bol najvyšší súd viazaný (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde).

28. Ako vyplýva z citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. mája 2011, najvyšší súd v intenciách nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2009 odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom, z ktorého je

zrejmé, ako sa vysporiadal s jednotlivými pre vec relevantnými argumentmi obsiahnutými

(aj) vo vyjadrení sťažovateľa k podanému dovolaniu (berúc do úvahy, že ide o rozhodnutie

zrušovacie), pričom jeho rozhodnutiu predchádzalo riadne doručenie sťažovateľovi

všetkých podaní žalovaného, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal aj najvyšší súd.

Postupom najvyššieho súdu predchádzajúcim jeho rozhodnutiu o podanom dovolaní bol tak

zachovaný i princíp rovnosti zbraní porušený jeho predchádzajúcim rozhodnutím. Pokiaľ

o dovolaní rozhodol najvyšší súd bez nariadenia pojednávania, postupoval spôsobom

predpokladaným v , pretože v situácii, keď mal k dispozícii (na rozdiel

od svojho predchádzajúceho rozhodovania vo veci sťažovateľa) i vyjadrenie sťažovateľa

ku všetkým podaniam žalovaného, nebolo nevyhnutné pojednávanie nariadiť.

29. Sťažovateľ však predovšetkým namietal, že najvyšší súd meritórne prerokoval

žalovaným podané dovolanie napriek tomu, že pre takýto postup neboli splnené podmienky

s ohľadom na opravné uznesenie vydané k meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým bola podľa jeho názoru zmenená podstata tohto rozhodnutia. Najvyšší súd mal

podľa názoru sťažovateľa ústavne nekonformným spôsobom aplikovať príslušné

ustanovenia upravujúce podmienky podania dovolania.

30. Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného

uznesenia.

Ústavne konformným výkladom citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vyplýva, že zákon ním výslovne určuje lehotu, do uplynutia ktorej možno podať

dovolanie, pričom túto lehotu vymedzuje určením jej konca (do 1 mesiaca od právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu). Účelom lehôt na podanie opravných prostriedkov je totiž

nastolenie (resp. ochrana) právnej istoty založenej vydanými súdnymi rozhodnutiami, a to

určením relatívne krátkych časových období, v ktorých sa účastník musí rozhodnúť, či sa

s nimi uspokojí, alebo ich napadne dostupnými opravnými prostriedkami. V súlade s tým

môže účastník podať dovolanie v ktoromkoľvek momente po doručení rozhodnutia

odvolacieho súdu; aj v prípade, ak účastník konania podá dovolanie pred nadobudnutím

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie smeruje, je potrebné

považovať ho za včas podané. V prípade, že bolo k rozhodnutiu odvolacieho súdu vydané

opravné uznesenie, jeho doručením účastníkovi konania začína plynúť ďalšia jednomesačná

(nie 30-dňová, ako nesprávne uvádza sťažovateľ) lehota na podanie dovolania. Znenie § 240

ods. 1 totiž zreteľne rozlišuje medzi prípadom, kedy jednomesačná lehota plynie

od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, a prípadom, kedy plynie od doručenia

opravného rozhodnutia. V citovanom ustanovení tak nemožno nájsť oporu pre záver, že

doručením opravného uznesenia odvolacieho súdu sa posúva dátum právoplatnosti

opraveného rozhodnutia. Pokiaľ by to tak bolo, bola by práve druhá veta citovaného

ustanovenia zbytočná, pretože by lehota na podanie dovolania vždy plynula

od právoplatnosti odvolacieho rozhodnutia, teda v zmysle prvej vety. Názor o „posune“

právoplatnosti predmetného súdneho rozhodnutia, z ktorého (zrejme) v konečnom dôsledku

vychádzal aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí (pozri bod 27, ako aj vo vyjadrení

k sťažnosti, bod 15), je zrejme založený na uplatnení analógie legis vo vzťahu k právnej

úprave obdobnej problematiky týkajúcej sa lehôt na podanie odvolania proti rozhodnutiam

súdu prvého stupňa. S názorom o uplatnení analógie legis pre posudzovanú vec sa však

ústavný súd nestotožňuje.

V zmysle nastáva právoplatnosť rozsudku (a v zmysle

aj uznesenia) doručením, pokiaľ ho nemožno napadnúť odvolaním, inak až uplynutím

odvolacej lehoty. Prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201

), tak nadobúda právoplatnosť zásadne až uplynutím odvolacej lehoty, ktorá podľa

prvej vety plynie zásadne od doručenia rozhodnutia. Avšak podľa

ods. 1 druhej vety začína doručením opravného uznesenia plynúť táto lehota znova,

a to v rozsahu vykonanej opravy. Nové plynutie odvolacej lehoty však znamená, že proti

prvostupňovému rozhodnutiu možno (len v rozsahu vykonanej opravy) podať znova

odvolanie; to má ale podľa za následok, že v tejto časti prvostupňové

rozhodnutie (znova) nie je právoplatné, pretože nie je splnená podmienka, že ho nemožno

napadnúť odvolaním. V prípade opravy prvostupňového rozhodnutia tak skutočne môže

vzniknúť situácia, že rôzne časti rozhodnutia (a podľa okolností aj rozhodnutie ako celok)

môžu nadobúdať právoplatnosť postupne, t. j. v rôznych časových okamihoch.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však odvolanie nie je prípustné (

a contrario), takže jeho právoplatnosť nastáva v zmysle doručením

účastníkom konania. Plynutie akejkoľvek lehoty teda nie je pre nadobudnutie právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu relevantné. Ani vydanie opravného uznesenia nemení nič

na tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu už bolo doručené a tým okamihom aj nadobudlo

právoplatnosť. Práve preto druhej vety viaže plynutie novej dovolacej

lehoty na doručenie opravného uznesenia, pretože vydanie takého uznesenia nemá

na samotnú právoplatnosť rozhodnutia odvolacieho súdu žiaden vplyv. Účelom úpravy

dôsledkov vydania opravného uznesenia na plynutie lehoty na podanie dovolania

podľa názoru ústavného súdu nie je (na čo správne poukazujú aj najvyšší súd a žalovaný

vo svojich vyjadreniach) sťaženie procesného postavenia dovolateľa, ale naopak,

umožnenie, aby mohol uplatniť dovolanie opätovne proti tým zmenám rozhodnutia, ktoré

opravné uznesenie odvolacieho súdu v ňom vyvolalo. Takéto (opätovné) plynutie dovolacej

lehoty však nemôže mať za následok znehodnotenie účinkov už podaného dovolania, pokiaľ

jeho dôvody nie sú nijako ovplyvnené zmenou odvolacieho rozhodnutia, ku ktorej došlo

opravným uznesením.

31. V prípade sťažovateľa nadobudol rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 9. novembra 2006 právoplatnosť 14. februára 2007. Žalovaný

proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006 podal

5. marca 2007 podanie označené ako dovolanie (č. l. 138), v ktorom namietal nesprávne

právne posúdenie už v samotnej podstate priznaného nároku (neplatnosť zmluvy o budúcej

zmluve kvôli chýbajúcemu podpisu dvoch členov predstavenstva). Podanie označené ako

„doplnenie dovolania“ doručil žalovaný okresnému súdu 14. marca 2007 a na výzvu

okresného súdu z 8. augusta 2007 (č. l. 175) doručil okresnému súdu 10. augusta 2007

podanie označené ako „oprava podaného dovolania“, tykajúce sa zámeny označenia

procesných strán. Krajský súd opravné uznesenie sp. zn. vydal

10. apríla 2007 (doručené bolo 11. júla 2007) a ktoré sa týkalo len pisárskych chýb

v jednotlivých klauzulách kúpnej zmluvy uvedenej vo výroku, takže sa nijako nedotklo

dôvodov uplatnených už skôr podaným dovolaním. V danej veci je preto zrejmé (tak ako to

konštatoval aj najvyšší súd), že pokiaľ odporca podal 5. marca 2007 dovolanie

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorého právoplatnosť bola vyznačená dňom

14. februára 2007, podal dovolanie včas aj napriek tomu, že doručením opravného

uznesenia začala dovolacia lehota plynúť opätovne. Nepresný záver krajského súdu

(v doložke právoplatnosti) i najvyššieho súdu o tom, že rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť opätovne 11. júla 2007 (čo v zmysle výkladu uplatneného v predošlom bode

tohto rozhodnutia nemohol) na principiálnej správnosti záverov najvyššieho súdu nič

nemení a nebol sťažovateľovi nijako na ujmu.

32. Ďalšie námietky sťažovateľ proti uzneseniu najvyššieho súdu nevzniesol. Najmä

nenamietal proti jeho meritórnym záverom týkajúcim sa stanov žalovaného, požiadavky

na konanie v mene žalovaného pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve a dôsledkov

nedostatku druhého podpisu člena predstavenstva žalovaného na platnosť tejto zmluvy.

Z tohto dôvodu ústavný súd, súc viazaný sťažnosťou sťažovateľa (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde), tieto závery uznesenia najvyššieho súdu nepreskúmaval.

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 12. mája 2011 dospel k záveru, že týmto rozhodnutím

najvyššieho súdu základné právo sťažovateľa zaručené v a ani jeho

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli.

B. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. novembra 2011

34. Sťažovateľ namieta, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 10. novembra 2011 vo veci rozhodol napriek tomu, že mal vedomosť o prebiehajúcom

konaní o jeho sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorá smeruje proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. mája 201, a tiež napriek tomu, že sťažovateľ

žiadal konanie z tohto dôvodu prerušiť, pričom krajský súd tento svoj postup podľa názoru

sťažovateľa presvedčivo neodôvodnil.

35. Podľa názoru ústavného súdu je vo všeobecnosti povinnosťou všeobecných

súdov formálne (t. j. zákonom predpokladanou formou – porov. )

rozhodnúť o uplatnených návrhoch a žiadostiach účastníkov, či už pozitívne, alebo

negatívne (porov. pre rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania výslovne uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. ), preto zastáva názor, že postup krajského súdu,

ktorý o tomto návrhu (formálne) nerozhodol, nebol zákonný. Ústavný súd však vo svojej

ustálenej judikatúre pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,

pričom nie každé pochybenie všeobecného súdu, ktoré možno kvalifikovať ako

porušenie zákonnosti, možno považovať zároveň ako porušenie , resp. ústavnosti

(m. m. ).

V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa je predovšetkým podstatné, že

podľa podanie sťažnosti nemá ex lege odkladný

účinok, teda odkladný účinok môže napadnutému rozhodnutiu priznať len ústavný súd (§ 52

ods. 2 ). Podanie sťažnosti podľa

proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššiemu súdu, ktorým bolo krajskému súdu prikázané, aby

vo veci ďalej konal, preto samo osebe nebráni takémuto konaniu krajského súdu. Krajský

súd sa prirodzene vystavuje riziku, že ak ústavný súd zruší rozhodnutie najvyššieho súdu,

stratí jeho nové rozhodnutie právny podklad a bude môcť byť (podľa okolností) tiež zrušené

ústavným súdom. Preto by najmä hľadisko hospodárnosti konania malo v takýchto

prípadoch viesť k primeranému zváženiu, či konanie neprerušiť. Samotné nerozhodnutie

o návrhu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o sťažnosti

pred ústavným súdom však bez ďalšieho neznamená, že konečné rozhodnutie všeobecného

súdu je v rozpore s požiadavkami vyvoditeľnými z , resp.

dohovoru. Krajský súd totiž mohol takýto návrh aj zamietnuť a takéto rozhodnutie by

(vzhľadom na absenciu odkladného účinku sťažnosti podľa ) nemohlo byť

automaticky hodnotené ako svojvoľné alebo arbitrárne. Nie je ale zrejmé, ako by sa v takom

prípade (teda pri zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania osobitným uznesením)

zmenilo postavenie sťažovateľa v merite veci.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 15. novembra 2012 ( po uplynutí dvojmesačnej

lehoty na podanie sťažnosti) dodatočne uviedol, že nevydaním osobitného uznesenia mu

bola zároveň odňatá možnosť podať odvolanie proti nemu. Aj pokiaľ by ústavný súd

akceptoval právny názor, podľa ktorého je proti takémuto uzneseniu odvolacieho súdu

odvolanie prípustné (judikatúra všeobecných súdov však zastáva opačný názor, t. j. že

takéto odvolanie nie je prípustné – porov. napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. ), sťažovateľ by mohol okolnosť, že mu ako účastníkovi

konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)

, namietať v dovolaní. Sťažovateľ by z tohto dôvodu prípadne mohol podať dovolanie

proti rozsudku krajského súdu č. k. -341 z 10. novembra 2011.

36. Zo zvyšnej časti sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ považuje tento rozsudok

krajského súdu za zasahujúci do jeho práv zaručených v a

dohovoru v podstate len reflexne, teda len tým, že bol vydaný na základe (podľa

sťažovateľa rovnako ústavne neakceptovateľného) uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. mája 2011. S ohľadom na záver vyslovený v tomto náleze vo vzťahu

k označenému uzneseniu najvyššieho súdu je zrejmé, že neexistuje dôvod na vyslovenie

porušenia uvedených práv ani rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. novembra 2011.

Z dôvodov uvedených v tejto časti nálezu preto ústavný súd dospel k záveru, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. novembra 2011

základné právo sťažovateľa zaručené v a ani jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru porušené neboli.

III.

37. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené, neprichádzalo do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa.

38. V zmysle nadobudne tento nález právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014