Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 252/2013
PDF · 145.26 KB
No categories available
III. ÚS 252/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom
jeho predsedu Štefana Harabina o odmietnutí sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky
Sergeja Kohuta pre jeho predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej pod
sp. zn. II. ÚS 244/2012 a takto
rozhodol:
Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Sergej Kohut n i e j e v y l ú č e n ý
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. II. ÚS 244/2012.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. septembra
2012 doručené vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“
alebo „účastník konania“) k sťažnosti a uzneseniu z 10. júla 2012, ktorým bola súčasne
namietaná predpojatosť sudcu ústavného súdu Sergeja Kohuta podľa § 28 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti K.,
s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a
práva na spravodlivý súdny proces a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu sp.
zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 1 Cob 283/2011-341 z 10. novembra 2011 vedenej pod sp. zn.
Sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie
od 1. marca 2011 až do 28. februára 2012 pridelená na prerokovanie a rozhodnutie druhému
senátu ústavného súdu, ktorý ju v rozsahu uvedenom v uznesení č. k. II. ÚS 244/2012-38
z 10. júla 2012 prijal na ďalšie konanie.
Účastník konania vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu
27. septembra 2012 uviedol, že najvyšší súd mohol dovolacie konanie zastaviť len «pre
nedostatok základnej procesnej podmienky, ktorou je dovolací návrh, čiže neobstojí
argumentácia sťažovateľa, ale pre Ústavný súd je to jedno, lebo on je už rozhodnutý, že
sťažnosti vyhovie z akéhokoľvek dôvodu len zrejme preto, že má „vzťah“ k sťažovateľovi, ak
ju opätovne prijal na ďalšie konanie.
... Zaujímavé je preto, že sa vec opätovne dostala k rovnakému sudcovi
spravodajcovi – Sergejovi Kohutovi – a ešte zaujímavejšie je, že druhá sťažnosť - voči
rozhodnutiu krajského súdu – už bola cielene adresovaná na tohto sudcu bez toho, že by
išlo o náhodné prideľovanie v zmysle zákona.
... Túto indíciu preto považujeme za druhý dôvod pre opätovné namietanie sudcu
spravodajcu S. Kohuta – o ktorej musí rozhodnúť iný senát Ústavného súdu - aby nám nebol
vytýkaný tento nedostatok námietky z dôvodu subsidiarity.
... Doterajší postup Ústavného súdu teda vykazuje extrémny nesúlad s akoukoľvek
všeobecnou predstavou o spravodlivom rozhodovaní - čo u sudcu S. Kohuta je zrejme
už notorietou - keď akceptáciou svojvoľnej interpretácie jednoduchého práva sa podieľa
nielen na doterajších prieťahoch v konaní - spôsobuje ich od r. 2009 - ale aj na celkovej
dekonštrukcii celého ako-tak vybudovaného a spravodlivo fungujúceho súdneho systému.»
K tomuto vyhláseniu o predpojatosti sa 30. apríla 2013 vyjadril sudca ústavného súdu
Sergej Kohut. V liste uviedol, že «pri spracovávaní veci na rozhodnutie v uvedenej veci
sťažovateľa... zistil, že voči mojej osobe bola vznesená námietka zaujatosti zo strany
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 27. septembra 2012, keď najmä vo 4. bode
podania uvádza, že „túto indíciu považujeme za druhý dôvod pre opätovné namietanie
sudcu spravodajcu S. Kohuta - o ktorej musí rozhodnúť iný senát Ústavného súdu - aby nám
nebol vytýkaný tento nedostatok námietky z dôvodu subsidiarity“. Na ďalšie invektívy
v tomto podaní voči ústavnému súdu ako takému, ako aj voči predsedníčke ústavného súdu
bola reakcia zo strany predsedníčky tohto súdu.
Tejto námietke zaujatosti voči mojej osobe predchádzali iné dve námietky, o ktorých
bolo rozhodnuté v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 607/2012 a sp. zn.
III. ÚS 501/2011, ktorými som nebol vylúčený z konania a rozhodovania vo veci.
Ani teraz a v tomto štádiu sa v uvedenej veci necítim subjektívne vo veci zaujatý,
preto predkladám vec na ďalší procesný postup na rozhodnutie.».
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného
súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu
nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013
až do 28. februára 2014 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,
ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória
zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších
prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom
(resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby proti účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).
Podľa vyjadrenia účastníka konania k sťažnosti má teda predpojatosť označeného
sudcu ústavného súdu vyplývať z toho, že ústavný súd je «už rozhodnutý, že sťažnosti
vyhovie... preto, že má „vzťah“ k sťažovateľovi», ako aj z toho, že vec bola opätovne
pridelená rovnakému sudcovi spravodajcovi a sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu
mala byť „adresovaná na tohto sudcu bez toho, aby išlo o náhodné prideľovanie“, pričom
jeho doterajší postup má vykazovať extrémny nesúlad s predstavou o spravodlivom
rozhodovaní.
Pokiaľ ide o dôvod predpojatosti spočívajúci v doterajšom postupe ústavného súdu,
pri jeho posúdení treba vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v § 14 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku („Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“),
podľa ktorej tento prezentovaný dôvod, o ktorý účastník konania opiera spochybnenie
nezaujatosti označeného sudcu ústavného súdu, jednoznačne spadá do rámca negatívne
vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní o vylúčení sudcu
neprihliada.
Ústavný súd rovnako, ako už vo svojom uznesení č. k. III. ÚS 607/2012-20
z 11. decembra 2012 uviedol, konštatuje, že tvrdená predpojatosť namietaného sudcu voči
najvyššiemu súdu ako ústavnému orgánu súdnej moci, teda nie predpojatosť vo vzťahu
ku konkrétnemu sudcovi, ktorý v jeho mene rozhoduje ako zákonný sudca a ktorého
rozhodovanie následne posudzuje ústavný súd v tej-ktorej veci, sa javí logicky
neuchopiteľnou, teda vo svojej podstate iracionálnou.
Pokiaľ ide o vzťah označeného sudcu k sťažovateľke (tento dôvod namietanej
predpojatosti možno z obsahu vyjadrenia účastníka konania k sťažnosti vyvodiť), ústavný
súd tento dôvod namietanej predpojatosti posúdil zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska.
Zo subjektívneho hľadiska ústavný súd bral do úvahy, že sudca Sergej Kohut sám
svoju predpojatosť v predmetnej veci nevyhlásil (necíti sa byť vylúčený z prerokovania
a rozhodovania vo veci). V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu
predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko - rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982), avšak v danom prípade žiaden takýto dôkaz nebol
produkovaný.
Ani z objektívneho hľadiska ústavný súd nepovažuje účastníkom konania
formulované pochybnosti o nepredpojatosti označeného sudcu za spôsobilé odôvodniť
vylúčenie označeného sudcu z konania v sťažovateľkinej veci. Dôvodom na vylúčenie
sudcu totiž nemôžu byť ani okolnosti spočívajúce v jeho postupe v konaní o prejednávanej
veci a ani skutočnosť, že sťažovateľkina vec mu bola opätovne pridelená ako sudcovi
spravodajcovi. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že označenému sudcovi bola daná vec
pridelená v súlade s čl. VI rozvrhu práce a v súlade so zásadou náhodilosti prideľovania
vecí jednotlivým sudcom a so zreteľom na pravidlo rovnomerného zaťaženia sudcov.
Neobstojí ani výhrada, že namietaný sudca koná aj o sťažnosti proti rozsudku
krajského súdu č. k. 1 Cob 283/2011-341 z 10. novembra 2011 bez toho, aby bola sťažnosť
náhodne pridelená. Sťažovateľka totiž svoju pôvodnú sťažnosť doručenú 30. augusta 2011
doplnila (rozšírila) podaním doručeným 9. januára 2012 aj proti označenému rozsudku
krajského súdu, pričom takto rozšírenú sťažnosť ústavný súd následne prijal na ďalšie
konanie v rozsahu vyplývajúcom z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 244/2012-38
z 10. júla 2012.
Vychádzajúc z uvedeného záveru III. senát ústavného súdu konštatuje, že ani v tomto
prípade nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli
k vylúčeniu sudcu Sergeja Kohuta z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej
na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 244/2012. Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil,
že sudca ústavného súdu Sergej Kohut nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie
v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 244/2012.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013