Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 450/2014
PDF · 180.35 KB
No categories available
I. ÚS 450/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť S. V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 50/2013 z 31.
októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I .
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. februára
2014 doručená sťažnosť S. V. (ďalej len „sťažovateľ“) podaná na poštovú prepravu 12.
februára 2014, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 50/2013 z 31. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie
krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola doplnená podaním
sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 6. marca 2014.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len
„okresný súd“) uznesením sp. zn. 31 K 39/2009 zo 16. novembra 2012 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) odvolal okrem iného sťažovateľa z funkcie správcu
konkurznej podstaty úpadcu – Š. B. – AGRONET... a ustanovil do funkcie správcu
„Slovenskú správcovskú a reštrukturalizačnú spoločnosť k. s.“. Na odvolanie sťažovateľa
krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.
3. Podľa sťažovateľa okresný súd a následne krajský súd v napadnutých uzneseniach
zaujali viacero nesprávnych právnych názorov dôležitých pre posúdenie veci, a týmto
sťažovateľa vylúčili z realizácie jeho práv. Súčasne ich rozhodnutia neobsahujú riadne
odôvodnenie podľa § 157 ods. 2 a podľa 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), „pretože sa nevysporiadali so všetkými základnými otázkami, ktoré sa v konaní
riešia...“. Týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu
bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, čím boli porušené jeho označené
práva podľa ústavy a dohovoru.
4. Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že „Vec v odvolacom konaní bola pridelená
členke senátu ktorá mala byť z prejednávania vylúčená. Vylúčenie v predmetnej veci malo
spočívať v tom, že sťažovateľ je vo viacerých sporoch s jej manželom, ktorý podľa
sťažovateľa spreneveril finančné prostriedky sťažovateľa a vo veci prebiehajú okrem
civilných aj trestnoprávne konania. Súčasne v tom, že sťažovateľ inicioval trestné stíhanie
smerujúce okrem iného aj k činnosti konajúcej sudkyne.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... v konaní
pred Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. 2 CoKR/50/2013-1597 zo dňa 31. 10.
2013, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/50/2013-1597 zo dňa
31.10.2013 sa ruší. Vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
10. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu o jeho odvolaní z funkcie správcu konkurznej podstaty a menovaní nového
správcu (body IV a V výroku) a tiež o zamietnutí návrhov sťažovateľa na zrušenie uznesení
prijatých veriteľským výborom (body I až III).
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
(čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
14. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.
15. Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu
na strane 1 až strane 3 a po opísaní odvolacích dôvodov sťažovateľa uviedol, že tieto
dôvody preskúmal a pripustil jeho odvolanie [aj keď podľa § 36 ods. 3 v spojení s § 198
ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“) proti rozhodnutiu okresného súdu o odvolaní správcu odvolanie
prípustné nie je] z dôvodu, že by mohol byť poškodený na svojich právach a nepripustenie
tohto výkladu by mohlo znamenať porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu.
16. Krajský súd sa plne stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa (§ 219
OSP) a k odvolacím dôvodom odvolateľa uviedol:
«Z obsahu spisu je nesporné, že Okresný súd Trnava svojím uznesením č. k.
31 K/39/2009-1015 zo dňa 16. 03. 2010 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka:... -
AGRONET...
Dňa 10. 06. 2010 sa konala prvá schôdza veriteľov úpadcu, ktorú zvolal správca...,
ktorý zároveň schôdzi predsedal. V čase konania prvej schôdze veriteľov pohľadávka
veriteľa: Tatra banka, a. s., bola správcom zistená čo do právneho dôvodu
a vymáhateľnosti.
Pokiaľ ide o prvý, druhý a tretí výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa súd vychádzal
z právneho názoru odvolacieho súdu v konaní č. 2 CoKR/42/2010-1313 zo dňa 25. 10.
2010, podľa ktorého správca nie je účastníkom konkurzného konania a nie je aktívne
legitimovanou osobou na podanie návrhu na súd na zrušenie prijatých uznesením schôdzou
veriteľov. S poukazom na ust. § 35 ods. 6, 8 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii... súd prvého stupňa správne návrh správcu... na zrušenie uznesením
prvej schôdze veriteľov zo dňa 11. 06. 2010 ako podaný neoprávnenou osobou zamietol.
Pokiaľ ide o štvrtý a piaty výrok napadnutého uznesenia, ktorým súd odvolal
z funkcie správcu... a ustanovil do funkcie správcu Slovenskú správcovskú a
reštrukturalizačnú spoločnosť k. s... odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa
postupoval v súlade s právnymi závermi odvolacieho súdu v konaní č. k. 2 CoKR/23/2012-
1505 zo dňa 17. 05. 2012, doplnil dokazovanie, vyhodnotil oprávnenie veriteľa Tatra
banka, a. s., hlasovať na schôdzi veriteľov konanej dňa 10. 06. 2010, vyhodnotil plnú moc
splnomocneného zástupcu... na schôdzi veriteľov, postup správcu, resp. jeho pracovníka pri
overovaní plnej moci pri prezentácii. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi plne
stotožnil.
V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že zápisnicu zo schôdze veriteľov zo dňa 10.
06. 2010 treba posudzovať ako úradnú listinu a jej závery sú vierohodné, pokiaľ sa
nepreukáže opak. Z nej jednoznačne vyplýva, že oprávnenie zástupcu Tatra banky, a. s., ...
konať v mene veriteľa bolo pri prezentácii bez akýchkoľvek pochybností preukázané, o čom
svedčí podpis na prezenčnej listine (č. l. 1238) a priznanie počtu hlasov 2.998.116. Samotná
zápisnica až do odvolania správcu neobsahuje žiadne výhrady správcu k plnej moci
zástupcu Tatra banky, a. s. V zmysle § 13 vyhl. č. 666/2005 Z. z. mal správca možnosť
vyžiadať od zástupcu Tatra banky, a. s., pri akejkoľvek pochybnosti plnú moc s úradne
osvedčeným podpisom zástupcu veriteľa. Správca, resp. ním poverený pracovník až do jeho
odvolania tak neurobil. V tejto súvislosti sa odvolací súd nestotožnil s názorom správcu, že
pri väčšom počte veriteľov nemohol on osobne zabezpečiť úkony súvisiace s prezentáciou.
Počet veriteľov nebol až tak veľký (10), aby sám správca nemohol overiť plné moci. Okrem
toho na túto činnosť určil povereného pracovníka, ktorý mal byť natoľko erudovaný, aby
vedel zhodnotiť platnosť plných moci veriteľov. Správca po skončení hlasovania až v
rôznom namietal, že „pri kontrole hlasovacích práv a dokladov súvisiacich súčasťou na
prvej schôdzi veriteľov, predseda schôdze zistil, že účasť veriteľa č. 135-136 (na prezenčnej
listine vedená pod č. 25 - Tatra banka, a. s.) nespĺňa stanovené náležitosti a na jeho účasť
sa zo zákona neprihliada“. Z tohto zápisu však nie je zrejmé, prečo sa na účasť Tatra banky
neprihliada, t. j. nie je zrejmé, že išlo o nedostatok plnej moci. Na nedostatok plnej moci
poukázal správca až vo svojom návrhu na zrušenie uznesení prvej schôdze veriteľov zo dňa
11. 06. 2010, kedy uviedol, že „podľa overovacej doložky notára zo dňa 04. 06. 2010 je
však overená iba fotokópia z obchodného registra v rozsahu 9 strán, nie však Dohoda o
plnej moci zo dňa 01. 06. 2010, ako 1. strana predložených dokladov veriteľom. Fotokópia
Dohody o plnej moci je teda neplatným právnym úkonom“. Postup správcu na schôdzi v
tomto smere nebol správny a nezakladá domnienku, že sa na plnú moc Tatra banky
neprihliada. Podľa § 13 vyhl. č. 666/2005 Z. z. od zástupcu, ktorý zastupuje zastúpeného na
základe plnej moci, môže správca vyžadovať, aby sa preukázal plnou mocou s úradne
osvedčeným podpisom zastúpeného, inak na ňu nemusí prihliadať. Zo zápisnice zo schôdze
veriteľov zo dňa 10. 06. 2010 nevyplýva, že správca postupoval v súlade s cit. ustanovením.
V zápisnici nie je zmienka o tom, že správca vyzval zástupcu Tatra banky, a. s., aby sa
preukázal plnou mocou s úradne osvedčeným popisom zastúpeného. Až keby zástupca
veriteľa takýto doklad nepredložil, mohol by správca skonštatovať, že na plnú moc
neprihliada.
Odvolací súd zároveň poukazuje na stanovisko Tatra banky, a. s. (č. 1. 1465), podľa
ktorého vzhľadom na to, že plnomocenstvo udelené... nebolo správcom ani raz
spochybnené...
Keďže sa tak nestalo, správca účasť splnomocneného zástupcu na schôdzi povolil,
umožnil mu predkladať návrhy a hlasovať, čím je zrejmé, že pri prezentácii predloženú
Dohodu o plnej moci akceptoval. Bolo povinnosťou správcu skontrolovať listiny predložené
pri prezentácii veriteľmi ešte pred otvorením schôdze a pred hlasovaním. Namietanie
nedostatku plnej moci až po skončení hlasovania, kedy bol správca odvolaný zo svojej
funkcie, sa aj odvolaciemu súdu javí ako účelové a neprofesionálne.
... správca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal neplatnosť plnej moci zástupcu
veriteľa: Tatra banka, a. s., na schôdzi veriteľov konanej dňa 10. 06. 2010. Závery prijaté
na tejto schôdzi sú preto platné.
Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa, že konkurzný súd v súlade s § 41 ZKR bol povinný
v rámci výkonu dohľadu súdu nad činnosťou správcu z vlastného podnetu rozhodnúť
o zrušení uznesení schôdze veriteľov, odvolací súd dodáva, že z rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktorý odvolal... z funkcie správcu a ustanovil nového správcu jednoznačne vyplýva,
že súd prvého stupňa nezistil dôvod na zrušenie uznesení prijatých na schôdzi veriteľov dňa
10. 06. 2010 z vlastného podnetu.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»
17. Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie krajského súdu, ústavný
súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako
spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil,
že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri
ustálení právnych záverov pri výklade niektorých ustanovení zákona o konkurze
a reštrukturalizácii mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného
uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Posudzované
uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné či nedostatočne odôvodnené, ako to tvrdí
sťažovateľ.
18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 181/2014)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
19. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj nezákonnosť sudkyne, ktorá v odvolacom
senáte krajského súdu rozhodovala o jeho odvolaní, pretože „sťažovateľ je vo viacerých
sporoch s jej manželom, ktorý podľa sťažovateľa spreneveril finančné prostriedky
sťažovateľa a vo veci prebiehajú okrem civilných aj trestnoprávne konania“. Ústavný súd
k tejto časti argumentácie sťažovateľa uvádza, že posúdenie otázky vylúčenia sudcov je
plne v právomoci všeobecného súdu, a pokiaľ sťažovateľ v konaní pred všeobecným súdom
zaujatosť sudcov nenamietal, ústavnému súdu v súlade so zásadou subsidiarity pre
nedostatok jeho právomoci neprináleží sa meritórne zaoberať touto časťou argumentácie
sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd už iba dodáva, že (i) odvolací senát vo veci konal
práve v záujme ochrany procesných práv účastníkov (pozri bod 15) a (ii) napadnuté
rozhodnutie krajského súdu bolo v senáte odsúhlasené v pomere 3 : 0.
20. Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími
nárokmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014