Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 459/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť mesta Z., zastúpeného advokátom JUDr. Milošom

Cimrákom, Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla

2014 doručená faxom (24. apríla 2014 poštou) sťažnosť mesta Z. (ďalej len „sťažovateľ“,

resp. „odporca“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), základného práva na ochranu

majetku podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní o určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. na návrh štyroch navrhovateľov (1. V. J. a spol.). Okresný súd (v poradí

druhým) rozsudkom z 11. januára 2012 určil, že nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu patria

do podielového spoluvlastníctva navrhovateľov. Súčasne rozhodol o trovách konania.

Prvostupňový rozsudok napadli odvolaním navrhovateľ v 1. rade (v časti trov konania)

a sťažovateľ (vo veci samej). Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa „vo veci samej“ a zrušil „v časti náhrady trov konania“ a vec v tejto časti

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Podľa názoru sťažovateľa „Krajský súd... sa v rozsudku sp. zn. -466

zo dňa 30. 1. 2014 nevysporiadal s podstatnými skutkovými okolnosťami a vec v konečnom

dôsledku nesprávne právne posúdil, následkom čoho je toto rozhodnutie arbitrárne

a z ústavného hľadiska neudržateľné.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv

namietaným rozsudkom (bod 1), zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie. Navrhol priznať mu trovy konania „v sume 340,90 €“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2014.

II.A

K namietanému porušeniu a dohovoru

8. Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces zaručeného dohovoru.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v postupe

krajského súdu v odvolacom konaní v zásade z dôvodov uvedených v bode 3.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2014 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

«Krajský súd... ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa podľa na odvolacom pojednávaní podľa

a po doplnení dokazovania vyžiadaním správy z Okresného úradu Zlaté Moravce,

katastrálny odbor a poučení účastníkov podľa dospel k záveru, že

rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa potvrdiť.

Navrhovatelia sa podaným návrhom domáhali určenia, že kúpna zmluva M 60/4,

uzavretá dňa 23. 01. 1990 medzi navrhovateľmi v 1. až 3. rade ako predávajúcimi a medzi

Československým štátom, zast. Stavoinvesta. IIO Bratislava, predmetom ktorej boli

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v... a zapísané v LV... je neplatná. V priebehu konania

návrh zmenili a domáhali sa určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci..., a...

a vedené na Katastrálnom úrade v Nitre, Správa katastra Zlaté Moravce na LV... patria do

podielového spoluvlastníctva.... v podiele 1/3-ina, ... v podiele 1/3-ina a do dedičstva po

poručiteľovi... v podiele 1/3-ina. Súd uznesením zmenu návrhu pripustil.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Súd prvého stupňa sa v konaní správne v prvom rade zaoberal otázkou, či

navrhovatelia majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, ktorého existenciu

naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukázať žalobca a ktorý musí existovať

v čase, kedy bol rozsudok súdu vyhlásený. Nedostatok naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení bráni zaoberať sa s vecou v jej merite. Vo všeobecnosti platí, že

naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo

žalobcu ohrozené alebo, kde by bez tohto určenia sa stalo právne postavenie žalobcu

neistým. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že navrhovatelia

na požadovanom určení majú naliehavý právny záujem, pretože určenie existencie práva

alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, priaznivo ovplyvní právne postavenie

navrhovateľov voči odporcovi a len takýmto určovacím petitom môže dôjsť k zmene zápisu

vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.

Podľa , pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa

ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, vznik týchto

právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. 01. 1992 sa však posudzujú

podľa doterajším predpisov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd ne použil správny právny

predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Keďže kúpna zmluva M 60/4 bola uzavretá dňa 23. 01. 1990, vznik právnych vzťahov

z tejto zmluvy je potrebné posudzovať podľa účinného v čase

uzavretia tejto zmluvy. Ak potom súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku citoval

ustanovenie účinného od 01. 01. 1992, vec nesprávne právne

posúdil.

Podľa účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy...

Podľa účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy...

Podľa účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy

neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho

obchádza alebo sa prieči záujmom spoločnosti.

Podľa účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy...

Podľa účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy...

Podľa o evidencii nehnuteľností v evidencii

nehnuteľností sa vyznačujú všetky nehnuteľnosti s uvedením druhov pozemkov (kultúr),

výmer a spôsobu užívania; ďalej vlastnícke vzťahy, správa národného majetku, právo

trvalého užívania národného majetku, právo osobného užívania pozemkov, obmedzenie

vlastníckych práv a iné skutočnosti týkajúce sa nehnuteľností potrebné pre národné

hospodárstvo.

Podľa o evidencii nehnuteľností údaje evidencie

nehnuteľností sú záväzné pre plánovanie a riadenie poľnohospodárskej výroby, pre

výkazníctvo a štatistiku o poľnohospodárskom pôdnom fonde a lesnom fonde, pre prehľady

nehnuteľností vedené socialistickými organizáciami a sú aj podkladom pre spisovanie zmlúv

a iných listín o nehnuteľnostiach.

Podľa vyhl. Ústrednej správy geodézie a kartografie č. ,

ktorou sa vykonáva o evidencii nehnuteľností všetky nehnuteľnosti

musia byť uvedené v listine podľa obcí a katastrálnych území a parcelných čísel vedených v

evidencii nehnuteľností. Ak je listinou prevádzaná reálne oddelená časť nehnuteľnosti, musí

sa predložiť aj geometrický plán, na ktorom je vyznačené oddelenie príslušnej časti a udať

jej výmera. Ak sa listinou zriaďuje vecné bremeno, ktoré sa vzťahuje len na časť pozemku,

táto časť sa vyznačí na geometrickom pláne alebo na kópii z pozemkovej mapy; geometrický

plán alebo kópia z pozemkovej mapy sa pripoja k listine.

Podľa § 8 citovanej vyhlášky záväznými údajmi evidencie nehnuteľností sú parcelné

čísla nehnuteľností, výmery a druhy pozemkov (kultúry), výmery pôdohospodárkach

závodov (sektorov), výmery územných správnych jednotiek (obcí, okresov, krajov, štátu)

a hospodárske plochy obcí, okresov a krajov.

V citovanom ustanovení sú stanovené niektoré základné

náležitosti, ktoré musí vykazovať vôľa a jej prejav, aby išlo o platný právny úkon. Podľa

tohto ustanovenia musí byť právny úkon urobený: a) slobodne, b) vážne, c) určite, d)

zrozumiteľne. Pokiaľ to tak nie je a právny úkon niektoré z týchto zákonných náležitostí

nespĺňa (nie je rozhodujúce, či ide o vadu vôle alebo o vadu prejavu), právny úkon síce

vznikol a existuje, avšak je neplatný. Vo všetkých týchto prípadoch ide o absolútnu

neplatnosť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí s ohľadom na to, že je zároveň

stanovená vo verejnom záujme priamo zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), ako

aj bez ohľadu na to, či sa niekto tejto neplatnosti dovolal. Preto právne účinky, t. j.

subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného

právneho úkonu nevzniknú. Účinky právneho úkonu sa posudzujú v čase, kedy došlo

k prejavu vôle konajúceho a následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie však

zmenou výkladu prejavu vôle.

Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná

forma (tak je tomu u zmlúv o prevodoch nehnuteľností), musí určitosť obsahu prejavu vôle

vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný... pre posúdenie určitosti

zmluvy o prevode nehnuteľností je významný iba ten prejav vôle, ktorý bol vyjadrený

v písomnej forme a nie je podstatné, že účastníkom právneho vzťahu je zrejmé, čo je

predmetom právneho úkonu, ak to nemôžu objektívne zistiť z jeho písomného vyjadrenia

i osoby, ktoré účastníkmi tohto právneho vzťahu nie sú. Ak je písomná zmluva o prevode

nehnuteľností objektívne neurčitá, je neplatná podľa

i v prípade, ak účastníkom bolo zrejmé, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom prevodu...

(rozsudok NS ČR sp. zn. ).

Právny úkon je neurčitý, a teda neplatný vtedy, ak je vyjadrený prejav vôle síce po

jazykovej stránke zrozumiteľný, avšak nejednoznačný a tým neurčitý zostáva jeho vecný

obsah, pričom neurčitosť tohto obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani s použitím

výkladových pravidiel ( ). Ak ide o právny úkon, pre

ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí táto určitosť obsahu

prejavu vôle vyplývať zo samotného textu listiny, na ktorom je prejav vôle zaznamenaný

(rozhodnutie NS SR ).

Podľa konštantnej judikatúry pre oblasť právnych úkonov týkajúcich sa vecných práv

k nehnuteľnostiam prevažuje všeobecný záujem na určitosti vlastníckych práv, ktoré

pôsobia absolútne („proti všetkým“), nad záujmom účastníkov právneho úkonu na

rešpektovaní ich vôle. Preto musí byť individualizácia nehnuteľností v obligatórne

písomnom právnom úkone týkajúcom sa jeho prevodu vykonaná natoľko určitým spôsobom,

aby bolo i tretím osobám nepochybne zrejmé, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom právneho

úkonu (viď napr. rozsudok zo dňa 16. novembra 2001 sp. zn. , Soubor

civilních rozhodnutí Nejvyššího soudu č. C 837). Aj pri takomto prístupe, ktorý

uprednostňuje výklad pripúšťajúci platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou a snaží

sa viazať na skutočnú vôľu účastníkov zamýšľané právne dôsledky, je treba brať do úvahy

„absolútne pôsobenie vlastníckeho práva, vyjadrené tiež v požiadavke na určitosť právnych

úkonov, týkajúcich sa vecných práv. Preto je v týchto prípadoch kladený dôraz na to, že

právne významná je len tá vôľa, ktorá mohla byť tretím osobám z písomnej zmluvy

poznateľná. V takom prípade nie je významná tá vôľa, ktorú by bolo možné zistiť až

objasnením skutkových okolností, za ktorých bol právny úkon urobený a nevyplývajú

priamo z písomnej zmluvy (rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

Odvolací súd, po preskúmaní veci na nariadenom odvolacom pojednávaní, dospel

k záveru, že aj keď súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nesprávne citoval ustanovenie

, jeho záver o neplatnosti predmetnej zmluvy M 60/4 z dôvodu

jej neurčitosti je správny, pretože nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom prevodu, nie sú

označené v súlade s požiadavkami o evidencii nehnuteľností

a vyhl. Ústrednej správy geodézie a kartografie č. , ktorou sa

vykonáva o evidencii nehnuteľností. Označenie nehnuteľností v zmluve

je nejednoznačné, pričom, keďže ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou

neplatnosti písomná forma, musí táto určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať zo samotného

textu listiny, na ktorom je prejav vôle zaznamenaný. Aj keď neurčitosť obsahu možno

za určitých podmienok preklenúť s použitím výkladových pravidiel (§ 35 ods. 2

), právne významná je len tá vôľa, ktorá mohla byť tretím osobám

z písomnej zmluvy poznateľná. V danej veci je však predmet prevodu označený iba listom

vlastníctva, parcelnými číslami nehnuteľností a súčtom ich celkovej výmery bez uvedenia

stavieb, hoci tieto na liste vlastníctva v tom čase vyznačené bolí. Cena predmetu prevodu

nekorešponduje s bodom I. zmluvy, keď z tohto bodu by sa mohlo javiť, že predmetom

prevodu sú aj stavby (dom, garáž, drobné stavby), avšak ani tieto nie sú riadne

špecifikované. Uvedený je len dom, bez označenia súp. č., hoci podľa LV... sú na

predmetných parcelách vyznačené dva domy – dom... a dom... Z uvedených dôvodov teda

nemožno z predmetnej listiny zistiť vôľu zmluvných strán ohľadne predmetu zmluvy, pričom,

aj keď odvolací súd považuje z vykonaného dokazovania za preukázané, že pôvodní

navrhovatelia v 1. až 3. rade o tom, čo je predmetom zmluvy vedeli, ich skutočná vôľa

nemôže byť pre neurčitosť predmetu zmluvy tretím osobám z písomnej zmluvy poznateľná,

preto je táto zmluva z dôvodu jej neurčitosti neplatná. Zmluva obsahuje odkaz aj na

geometrický plán, avšak keďže na základe neho nedošlo k zmene parciel, skutočnosť, že k

zmluve nebol pripojený, neplatnosť zmluvy ešte aj z tohto dôvodu nespôsobuje. Súd prvého

stupňa sa správne vysporiadal aj s náležitosťami kúpnej zmluvy v súvislosti s ponukovým

listom zo dňa 10. 10. 1988, keď správne uviedol, že nejasnosti ohľadne predmetu kúpnej

zmluvy neboli ani v súvislosti s týmto ponukovým listom odstránené.

Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, sa následne zaoberal možným

nadobudnutím vlastníckeho práva odporcu k predmetným nehnuteľnostiam titulom

vydržania.

Podľa účinného v čase uzavretia kúpnej

zmluvy vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan,

ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať

rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce

vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

Vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva

zo zákona vyžaduje, aby išlo o spôsobilý predmet vydržania, aby bola držba oprávnená

a nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Výsledkom splnenia všetkých zákonom

požadovaných predpokladov vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva k veci

vydržiteľom, a to okamihom uplynutia vydržacej doby. Tento právny následok nastáva

priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu, a preto

rozhodnutie vydané na základe určovacej žaloby vydržiteľa o tom, že tento nadobudol

vlastnícke právo vydržaním má povahu deklaratórneho rozhodnutia. Vydržať vlastnícke

právo môže len oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je

so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia

k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí

byť zhodnotené objektívne; ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na

zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že

s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa

dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).

V konaniach, v ktorých sa posudzuje splnenie podmienok vydržania, majú spravidla

osobitný význam skutkové zistenia súdu v otázke dobromyseľnosti držiteľa. Dobrá viera

držiteľa, ktorá je podložená jeho vôľou nakladať s vecou ako so svojou, vyjadruje totiž

vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania.

Vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec,

sa ale navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už je spôsobilým predmetom

dokazovania. So zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti treba v týchto prípadoch vyriešiť

otázku, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti a povahu

daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti

o tom, že mu vec patrí. Keďže dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ oboznámil so

skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí,

musí byť aj skutkový záver o nedostatku dobrej viery vždy dostatočne podložený

adekvátnymi skutkovými zisteniami.

Súd prvého stupňa sa v konaní po zistení, že kúpna zmluva zo dňa 23. 01. 1990 je

neplatná, správne zaoberal možnosťou vydržania vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam zo strany odporcu a urobil tiež správny záver o tom, že vzhľadom

k súdnym sporom, prebiehajúcim medzi účastníkmi konania, vydržanie zo strany odporcu

neprichádza do úvahy (súd prvého stupňa nesprávne v rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ

nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, avšak z kontextu tohto rozhodnutia je zrejmé, že

ide len o zrejmú nesprávnosť, pričom sa zaoberal vydržaním odporcu). Na okresom súde

Nitra pod sp. zn. prebiehalo konanie medzi navrhovateľmi... a odporcom -

Stavoinvesta IIO Bratislava, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorom ako vedľajší

účastník na strane odporcu vystupovalo Mesto Z., o vstupe ktorého do konania bolo

rozhodnuté uznesením zo dňa 11. 11. 1992 a ktorému bolo rozhodnutie v tejto veci aj

doručované (rozsudok Okresného súdu Nitra doručený dňa 17. 05. 1993 a rozsudok

Krajského súdu v Nitre doručený dňa 10. 03. 1994). Ak by teda aj odporca vstúpil od

uzavretia kúpnej zmluvy do dobromyseľnej držby predmetných nehnuteľností, týmto

konaním došlo k jej pretrhnutiu, a teda odporca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k

predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia

súdu prvého stupňa dospel k záveru, že ak súd prvého stupňa návrhu navrhovateľov

vyhovel, je jeho rozhodnutie vo veci samej správne, pričom sa vyporiadal aj so

skutočnosťami uvedenými v zrušovacom uznesení odvolacieho súdu a rozhodnutie aj

dostatočne odôvodnil, preto ho odvolací súd podľa ako vecne správne

potvrdil.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,

že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.

Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na

dostatočné a presvedčivej odôvodnenie spôsobu jeho rozhodnutia, a preto musí obsahovať

výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa

preto v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený,

nielen s poukazom na všetky zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na právne závery,

ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Jeho účelom je totiž preukázať

správnosť rozhodnutia a súčasne je i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri

vydávaní rozhodnutí. Preto musí byť preskúmateľné.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v časti trov konania zistil, že

súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnil a z toho dôvodu je

nepreskúmateľné, preto ho v tejto časti podľa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách

konania bude vyporiadať sa a riadne odôvodniť... V novom rozhodnutí súd prvého stupňa

rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.»

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. januára 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne

zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. B

K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

18. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva „vlastniť majetok

a právo na ochranu majetku podľa článku 20 ods. 1 ... a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru...“ už uvedeným postupom

a rozhodnutím krajského súdu.

19. Pretože sťažovateľ namietajúci tiež porušenie základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu tieto porušenia oprel o dôvody

v podstate identické ako v súvislosti s namietanými porušeniami a

ods. 1 dohovoru (časť II.A odôvodnenia), bolo potrebné odmietnuť sťažovateľovu sťažnosť

aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

20. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014