Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 400/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. R., zastúpenej euroadvokátom JUDr. Lubomírom

Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

v spojení s porušením čl. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -58 z 28. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. septembra 2013 doručená sťažnosť A. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 1 listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -58 z 26. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že «Rozsudkem Vojenského obvodového soudu Bratislava

ze dne 14. 1. 1960 sp. zn. byl stěžovatelčin zemřelý manžel J. R. uznán vinným

trestným činem nenastoupení služby v branné moci podle § 265 odst. I trestního zákona,

v tehdy platném znění, a byl za to odsouzen k trestu odnětí svobody v trvání 14 měsíců

nepodmíněně. ...

Stěžovatelčin manžel zemřel dne 26. 6. 2003. Schválenou dohodou pozůstalých

dědiců bylo dojednáno, že dědictví přechází na stěžovatelku jakožto pozůstalou vdovu.

(Osvědčení o dědictví ze dne 18. 11. 2003 sp. zn. D 1286/2003)...

Usnesením Vojenského obvodového soudu Bratislava I ze dne 22. 11. 2010

sp. zn. byla ve věci uvedené v bodě I. povolena obnova řízení a zde zmíněný

rozsudek byl zrušen. Následným usnesením téhož soudu ze dne 18. 1. 2011

sp. zn. VOS Bratislava bylo trestní stíhání stěžovatelčina manžela zastaveno,

neboť žalovaný skutek není trestným činem. ...

Podáním ze dne 18. 3. 2011 požádala stěžovatelka Ministerstvo spravedlnosti SR

o odškodnění, mj. v položce náhrada nákladů obhajoby ve výši 947,67 Euro.

Ministerstvo spravedlnosti SR v zákonné šestiměsíční lhůtě neodpovědělo. ...

Po marném uplynutí šestiměsíční lhůty k předběžnému projednání nároku se

stěžovatelka rozhodla obrátit se na soud. S ohledem na to, že Ministerstvo spravedlnosti SR

někdy vydává samostatná rozhodnutí o náhradě ušlého výdělku, o nákladech obhajoby

a o ostatních položkách, a také s přihlédnutím k praxi některých soudů, které v obdobných

kauzách vyčleňují jednotlivé nároky k samostatnému řízení, podala stěžovatelka

u Okresního soudů Bratislava I. samostatné žaloby k jednotlivým nárokům. (Předmětem této

ústavní stížnosti je pouze řízení ve vztahu k náhradě nákladů obhajoby.)

Dne 3. 4. 2012 podala stěžovatelka k Okresnímu soudu Bratislava I. žalobu, v níž se

domáhala náhrady nákladů obhajoby ve výši 947,97 Euro s příslušenstvím.

Dne 22. 8. 2012 (ještě než soud o žalobě rozhodl) přiznalo Ministerstvo

spravedlnosti SR stěžovatelce požadovanou náhradu nákladů obhajoby ve výši 947,97 Euro.

Dne 1. 10. 2012 stěžovatelka navrhla částečné zastavení řízení s tím, že jistinu

žalovaná strana dobrovolně stěžovatelce přiznala, a tak zbývá rozhodnout jen o úrocích

z prodlení a náhradě nákladů řízení.

Dne 5. 12. 2012 Ministerstvo spravedlnosti SR přiznalo stěžovatelce i úrok

z prodlení.

Dne 21. 1. 2013 stěžovatelka proto navrhla úplné zastavení řízení s tím, aby

stěžovatelce byla přiznána náhrada nákladů tohoto řízení.

Usnesením Okresního soudu Bratislava I ze dne 1. 3. 2013 č. j. -32 bylo

řízení zastaveno s tím, že Ministerstvo spravedlnosti SR má stěžovatelce zaplatit náhradu

nákladů řízení ve výši 236,50 Euro.

Proti výroku o nákladech řízení podalo Ministerstvo spravedlnosti SR odvolání.

Usnesením Krajského soudu Bratislava ze dne 28. 6. 2013 č. j. -58

bylo odvolání vyhověno a odvolací soud napadený výrok změnil tak, že stěžovatelce se

náhrada nákladu řízení nepřiznává.

V odůvodnění se praví, že stěžovatelka uplatnila nárok v rozporu se zásadou

hospodárnosti, účelnosti a rychlosti řízení více samostatnými návrhy, přičemž nárok

vychází ze stejných skutkových okolností a má zákonný podklad ve stejném právním

předpise. Podle odvolacího soudu nejde o efektivní poskytování právní pomoci, ale umělé

navyšování nákladů řízení, což představuje zneužívání práva na poskytování právní pomoci

advokátem a blíží se svou intenzitou až k šikanóznímu výkonu práva.

V odůvodnění soud ale uvádí, že již v jiném řízení u Okresního soudu Bratislava I.

pod sp. zn. uplatnila stěžovatelka náhradu nákladů řízení ve výši 92,61 Euro,

přičemž na věci nic nemění ani skutečnost, že tyto náklady byly soudem pokráceny

o 30,87 Euro. ...

Podle odvolacího soudu stěžovatelka neuvedla žádné zásadní argumenty, které by

odůvodňovaly vést více soudních řízení, která vyplývají ze stejného skutkového stavu a řeší

se podle téhož právního předpisu. Odvolací soud v tom nevidí „nic jiného než snahu

o navýšení nákladů právního zastoupení“.».

Sťažovateľka podáva sťažnosť podľa

(ďalej len „ústava“) výlučne proti namietanému uzneseniu krajského súdu z 28. júna 2013.

Podľa názoru sťažovateľky kľúčovými otázkami v danej veci sú:

1. či sa skutočne všetky odškodňovacie nároky z jedného nezákonného odsúdenia

posudzujú podľa jedného právneho predpisu, čo podľa názoru sťažovateľky v danom

prípade nie je pravdou;

2. podľa akých kritérií sa má posudzovať efektivita, rýchlosť a účelnosť konania, aby

sťažovateľke vznikol nárok na náhradu nákladov konania. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukazuje na skutočnosť, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) vydalo vo veci uplatnenia nárokov z nezákonného odsúdenia manžela

sťažovateľky postupne tri rozhodnutia, pričom jedno z nich sa samostatne zaoberalo

priznaním náhrady nákladov obhajoby. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka postupovala

najefektívnejším spôsobom tak, aby žaloba bola jednoduchá, žalovanú položku bolo možné

jednoducho individuálne posúdiť, konanie nebolo komplikované rôznymi prístupmi

žalovaného k jednotlivým položkám a tým, že by ich bolo potrebné posúdiť podľa rôznych

právnych predpisov, nehrozilo by vylúčenie jednotlivých položiek na samostatné konanie

a žalobu by bolo možné vybaviť čo najskôr. V danom prípade je potrebné

podľa sťažovateľky zohľadniť najmä skutočnosť, že vôbec nemusela podávať jednotlivé

žaloby, pokiaľ by si ministerstvo splnilo svoju zákonnú povinnosť a jej nároky prerokovalo

v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote;

3. otázka či priznanie nákladov konania v inom konaní je dôvodom odopretia

priznania nákladov konania v danom konaní. Sťažovateľka argumentovala, že krajský súd

ju podľa jej názoru v skutočnosti trestá za úspech v tomto konaní, keď jej ukladá, aby

hradila náklady konania „zo svojho“ po tom, ako žalobu podala dôvodne, a to len preto, že

žalovaná strana po podaní žaloby postupne splnila všetko ešte predtým, ako súd rozhodol

vo veci samej;

4. a ako je potrebné sa pozerať na prvotnú príčinu celého sporového konania, ktorou

sa krajský súd nezaoberal.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že všeobecné súdy posudzujú jednotlivé

položky niekedy odlišne, rovnako tak existujú prípady, keď žalobcovia podali jednu žalobu

a súdy následne niektoré položky vyčlenili na samostatné prerokovanie (rozsudky

Okresného súdu České Budějovice č. k. -43 z 12. septembra 2001

a Obvodného súdu Praha, sp. zn. 6 sp. zn. z 13. augusta 2003). Sťažovateľka

tiež tvrdí, že v takýchto prípadoch sa konanie neúmerne predlžuje.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že v obdobných sporoch krajský súd priznal úplnú

náhradu trov konania, pričom poukazuje na jeho uznesenia č. k. -24

z 28. septembra 2012, č. k. -91 z 30. novembra 2012, č. k. -42

z 28. februára 2013, č. k. -6 z 30. apríla 2013 a č. k. -34

z 30. apríla 2013. Sťažovateľka odkazuje na odôvodnenia týchto uznesení s tým, že tam

vysvetlené zásady by sa mali uplatniť aj v jej prípade.

Krajský súd však v porovnateľnom prípade sťažovateľky postupoval podľa jej

tvrdenia celkom inak, čím proti nej konal diskriminačne.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov listiny a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2013 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené. Domáha sa aj náhrady trov konania

v sume 275,94 €.

II.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutia krajského súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľka

v sťažnosti, a v súvislosti s tým považuje za potrebné uviesť:

Uznesením krajského súdu č. k. -24 z 28. septembra 2012 bolo

zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), ktorým

po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené, že sa

náhrada trov konania navrhovateľovi nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo zaviazané

zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Podľa názoru

krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nie je a nemôže byť pravidlom pri rozhodovaní

o sporoch s nízkou hodnotou sporu. Súd pri tomto rozhodovaní musí vyhodnocovať nielen

výšku hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom riadne a presvedčivo

zdôvodniť, prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov. Na použitie

nestačí konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané voči uplatnenej

pohľadávke, aj keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným predpokladom.

V tomto prípade krajský súd okrem iných dôvodov vyplývajúcich z charakteru sporu

ani nepovažuje uplatnenú náhradu trov konania za neprimeranú k výške uplatnenej

pohľadávky. Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa ustanovení

o náhrade trov na základe úspechu v konaní a len v osobitných zvlášť odôvodnených

prípadoch aj podľa .

Uznesením krajského súdu č. k. -91 z 30. novembra 2012 bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné

odškodnenie v sume 39,18 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť

navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €. Podľa názoru krajského súdu

pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle daná povinnosť

primerane znížiť náhradu trov konania. Znížiť ich možno až po zhodnotení všetkých

skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady

trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom

na výšku uplatnenej istiny.

Uznesením krajského súdu č. k. -34 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie

v sume 7,44 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť

navrhovateľovi trovy konania v sume 72,96 €. Krajský súd v predmetnej veci nevzhliadol

dôvody na aplikáciu alebo . Aplikáciu moderačného

oprávnenia podľa nepovažoval za potrebnú, pričom prihliadol

na charakter sporu, ktorého základom je odškodnenie navrhovateľa za nezákonné väznenie

podľa o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Výška priznanej náhrady trov konania vo vzťahu k výške

uplatnenej istiny sa krajskému súdu nejavila ako neprimeraná aj s prihliadnutím na to, že

k navyšovaniu trov právneho zastúpenia došlo aj v dôsledku správania ministerstva, ktoré

dodatočne priznávalo nároky navrhovateľa. Trovy konania nevznikli výlučne zavinením

navrhovateľa, pritom túto skutočnosť nemení ani to, že navrhovateľ si viaceré nároky

podľa uplatnil samostatnými žalobami, keďže týmto konaním

neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, len využil svoje dispozičné právo. Pokiaľ ministerstvo

tvrdí, že ak by boli všetky nároky na odškodnenie uplatnené jedným návrhom, predišlo by

sa tým zbytočným súdnym konaniam a trovám právneho zastúpenia, krajský súd na tomto

mieste konštatoval, že týmto by sa predišlo aj včasným uspokojením zákonného nároku

navrhovateľa.

Uznesením krajského súdu č. k. -42 z 28. februára 2013 bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie otca

navrhovateľa v sume 27,66 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť

navrhovateľovi trovy konania v sume 36,36 €. Krajský súd poukázal na to, že okrem

prípadov nerozlučného spoločenstva účastníkov konania vystupujúcich v konaní na jednej

strane v zmysle nemožno nikoho nútiť, aby podal žalobu spoločne s inými

osobami. Žiadne ustanovenie neukladá žalobcom, ktorí

majú určité nároky voči tomu istému žalovanému, aby si tieto uplatňovali spoločnou

žalobou. Rovnako tak jedine žalobca ako „pán sporu“ je taktiež oprávnený určovať rozsah,

v akom si uplatní svoje nároky voči žalovanému. S výnimkou obligatórne spojených konaní

uvedených v si žalobca môže slobodne vybrať, či si viacero nárokov uplatní voči

tomu istému žalobcovi v rámci jedného konania alebo či bude iniciovať viacero súdnych

konaní, prípadne sa môže rozhodnúť, že si niektoré nároky neuplatní vôbec. Uviedol tiež, že

ak si navrhovateľ uplatnil svoje nároky voči ministerstvu dvomi samostatnými návrhmi,

nemožno to považovať za konanie navrhovateľa vedené s úmyslom spôsobiť škodu

protistrane. Navrhovateľ týmto konaním len využil svoje právo určovať predmet a rozsah

konania pri uplatňovaní svojich nárokov. Krajský súd bol tiež toho názoru, že právny

zástupca navrhovateľa svojím konaním nepostupoval v rozpore s profesijnou etikou

advokáta, neporušil žiadne právne predpisy a jeho konanie nevykazuje ani znaky zneužitia

práva alebo jeho šikanózneho výkonu.

Uznesením krajského súdu č. k. -66 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na zaplatenie rehabilitačného

odškodnenia vo výške 995,82 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané

nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 354,84 €. Podľa názoru krajského súdu

okresný súd správne rozhodol, keď navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov právneho

zastúpenia. Žiadne dôvody na aplikáciu ustanovenia nezistil. Prihliadol

pritom na charakter sporu (rehabilitačné odškodnenie za nezákonné väznenie), ako aj výšku

priznanej náhrady trov konania, ktorá sa vo vzťahu k výške istiny nejaví ako neprimeraná,

resp. vyžadujúca uplatnenie moderačného práva podľa .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, I.

ÚS 110/02, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že jej ako úspešnému účastníkovi konania

mala byť priznaná náhrada trov konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu, ako

aj odvolacie dôvody ministerstva uvádzajúc:

„V posudzovanej veci je nepochybne zrejmé, že navrhovateľka zobrala návrh späť,

nakoľko odporca zaplatil žalovanú istinu spolu s požadovaným úrokom z omeškania

po podaní návrhu, z čoho možno dôvodiť, že návrh bol vzatý späť pre správanie odporcu,

a preto vznikol navrhovateľke nárok na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 vety

druhej , účelne vynaložených na uplatňovanie jej práva ( O. s .p.).

Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného Slovenskej

republiky je možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní

pred súdom, vyjmúc prípady obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným)

právom účastníka rozhodnúť, koho ustanoví za svojho zástupcu v konaní pred súdom.

Možnosť tejto voľby (úvahy) neobmedzuje ani iným spôsobom nevymedzuje. Jej kritériá sú

autonómnou vecou účastníka konania.

Právna úprava príkladne uvádza, že trovami konania sú najmä hotové výdavky

účastníkov konania a ich zástupcov ( ). Takými sú aj odmena advokáta,

náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času spojená s jeho činnosťou, obsahovo

vymedzené príslušnými predpismi. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania je

povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným

účastníkom konania v spore. Vo všeobecnosti predstavuje účelnosť vlastnosť procesu

spočívajúcu v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak

vychádza zo zákonných dôvodov a kritérií a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné

rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu)

na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc.

Z ust. nevyplýva, že by odmena za zastupovanie advokátom

v civilnom konaní bola sama osebe vždy trovami potrebnými k účelnému uplatňovaniu

alebo bráneniu práva. Je potrebné prihliadnuť aj na samotný výber procesných

prostriedkov zvolených účastníkom v každom konkrétnom prípade na uplatnenia alebo

bránenie práva, ktoré ovplyvňujú aj rozsah trov, na ktorých náhradu môže, ale tiež rovnako

nemusí, účastníkovi vzniknúť nárok, a preto účastník konania musí znášať aj procesnú

zodpovednosť za voľbu konkrétneho prostriedku uplatňovania práva alebo jeho bránenia v

súdnom konaní, ako aj procesné dôsledky spojené s prípadnou nevhodnosťou jeho výberu, a

to aj v podobe nepriznania náhrady trov konania. Jednotlivé úkony právnej služby je preto

potrebné posúdiť z hľadiska dosiahnutia rýchlostí, efektívnosti a účinnosti súdnej ochrany,

ako aj z hľadiska hospodárnosti konania. Zákonná požiadavka dbať z hľadiska priznania

náhrady trov konania, na účelnosť ich vynaloženia, nijako neobmedzuje právo účastníka

na poskytnutie právnej pomoci ( SR) a nie je ani v rozpore s podstatou

dispozičnej zásady rozhodnúť sa začať súdne konanie podaním jednej či viacerých žalôb

na súde voči určitému subjektu.

Odvolací súd si tak v danej veci v plnom rozsahu osvojil argumentáciu odporcu

a dospel v danom prípade k záveru, že uplatnenie jedného nároku na náhradu škody

navrhovateľkou viacerými návrhmi, ktorými sú samostatne uplatňované jednotlivé položky,

z ktorých celkový nárok na náhradu škody pozostáva, vychádzajúce z rovnakých skutkových

okolností a majúce zákonný podklad v rovnakom právnom predpise, predstavuje taký

spôsob uplatňovania pohľadávky, ktorý je v rozpore so zásadami hospodárnosti a rýchlosti

konania a s požiadavkou účelnosti vynaložených trov konania, nakoľko účelom právneho

zastúpenia v takomto prípade nie je efektívne poskytovanie právnej pomoci, ale umelé

navyšovanie trov právneho zastúpenia, ktoré predstavuje zneužívanie práva na poskytnutie

právnej pomoci advokátom v konaní, blížiace sa svojou intenzitou až ku šikanózneho výkonu

práva, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci by aj mala navrhovateľka na ne

zákonný nárok. Nejde o bezpodmienečne nevyhnutné trovy, ktoré by bola musela

navrhovateľka vynaložiť na dosiahnutie súdnej ochrany svojho porušeného práva práve

podaním samostatného návrhu, keď jedným návrhom, týkajúcim sa všetkých položiek,

z ktorých odškodnenie pozostáva, by sa jednoduchším (menej zaťažujúcim protistranu)

a hospodárnejším (úspornejším) spôsobom dosiahol rovnaký cieľ, teda súdnej ochrany by

sa navrhovateľka rovnako účinne dovolala bez potreby rozdelenia nároku na viaceré

položky a ich uplatňovanie si viacerými návrhmi, založenými na rovnakom skutkovom

a právnom podklade, vo viacerých súdnych konaniach.

Za účelné preto nemožno považovať trovy právneho zastúpenia za také úkony

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu, späťvzatie návrhu),

na ktoré už vznikol navrhovateľke nárok v sume 92,61 eur v inom obdobnom konaní

pod sp. zn. vedenom medzi totožnými účastníkmi konania o jednom (v poradí

prvom) z viacerých nárokov navrhovateľky, založenom na totožnom skutkom a právnom

podklade, bez preukázania takých relevantných dôvodov v tomto konaní, pre ktoré by

nevyhnutne museli byť tieto úkony právnej služby vykonané v samostatnom konaní o tomto

nároku; na uvedenom nič nemení skutočnosť, že v tomto inom konaní boli trovy právneho

zastúpenia krátené o 30,87 eur. Pokiaľ nebol daný právny základ pre priznanie odmeny

za prevzatia a prípravu zastúpenia, nebolo možné navrhovateľke priznať v tomto konaní ani

odmenu za späťvzatie návrhu.

Navrhovateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne zásadné argumenty, ktoré by

odôvodňovali potrebu viacerých súdnych konaní vychádzajúcich z toho istého skutkového

stavu preukázaného listinnými dôkazmi a vyplývajúcich priamo z toho istého právneho

predpisu, a preto v takomto postupe jej právneho zástupcu nemožno vidieť nič iné, ako

snahu o navýšenie trov právneho zastúpenia. Uvedené závery nie sú v rozpore ani

s dispozičnou zásadou občianskeho súdneho konania a nijako neobmedzujú navrhovateľke

na podanie návrhu a na ďalšie disponovanie návrhom a predmetom konania, ktorých voľba

však podlieha princípom občianskeho súdneho konania, ktoré treba aj v tomto prípade

vykladať tak, aby sa dosiahol jeho účel, ktorým je spravodlivá, rýchla a účinná ochrana

práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania (, ).

Po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, z hľadiska

relevantných ustanovení zákona, odvolací súd uznal opodstatnenosť dôvodov odporcu,

na ktoré poukazoval vo svojom odvolaní, a preto uznesenie súdu prvého stupňa

v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil podľa tak, že

navrhovateľke nepriznal náhradu trov prvostupňového konania.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie

o nepriznaní náhrady trov konania malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru, pretože jej

odlišný právny názor nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie označených práv

garantovaných listinou a dohovorom.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,

že v danej veci sa má postupovať v zmysle , keďže zastavenie konania

zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej

lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľky nutnosť uplatniť nárok súdnou

cestou. Sporná bola vo veci naproti tomu interpretácia a aplikácia

v spojení s krajským súdom týkajúca sa účelnosti postupu sťažovateľky,

ktorá uplatnila viacero nárokov proti ministerstvu samostatnými návrhmi.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril (to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť).

Vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania

spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (, , , ,

, ).

Základnou zásadou uplatňovanou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti

za výsledok (zásada úspechu). Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu

trov tohto konania. Výnimku z uvedeného pravidla ustanovuje , podľa

ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd úspešnému účastníkovi

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. V sa uvádzajú

podľa názoru ústavného súdu dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine

s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia

súdu v jednotlivom prípade. Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované,

že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí ().

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj

právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii a

nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku. Argumentácia krajského súdu rešpektuje pravidlá logiky a nie je

vnútorne rozporná, predstavuje tak jeden z možných spôsobov právneho posúdenia

uvedeného skutkového stavu.

Podľa názoru ústavného súdu je takým ustanovením, ktoré dáva

relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť.

Takúto povahu tohto ustanovenia zreteľne dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského

súdu, na ktoré sťažovateľka poukázala. Kým v niektorých sa dospieva k záveru

o neúčelnosti takého postupu, keď účastník uplatní viaceré nároky vyplývajúce z rovnakého

právneho predpisu samostatnými návrhmi (napr. aj v teraz skúmanom uznesení krajského

súdu), v iných rozhodnutiach krajský súd takýto postup hodnotí tak, že neporušuje zásady

účelnosti a hospodárnosti konania (napr. vo veciach krajského súdu sp. zn.

a sp. zn. ).

K namietanej odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd uvádza,

že mu zásadne neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,

a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Ústavný súd ďalej dodáva, že nespochybňuje, že za určitých okolností možno

k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti

s námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného

súdu o náhrade trov súdneho konania.

Berúc však do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že

sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014