Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 400/2014
PDF · 239.31 KB
No categories available
I. ÚS 400/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
-
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. R., zastúpenej euroadvokátom JUDr. Lubomírom
Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
v spojení s porušením čl. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 205/2013-58 z 28. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. septembra 2013 doručená sťažnosť A. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 Co 205/2013-58 z 26. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že «Rozsudkem Vojenského obvodového soudu Bratislava
ze dne 14. 1. 1960 sp. zn. 2 T 212/59 byl stěžovatelčin zemřelý manžel J. R. uznán vinným
trestným činem nenastoupení služby v branné moci podle § 265 odst. I trestního zákona,
v tehdy platném znění, a byl za to odsouzen k trestu odnětí svobody v trvání 14 měsíců
nepodmíněně. ...
Stěžovatelčin manžel zemřel dne 26. 6. 2003. Schválenou dohodou pozůstalých
dědiců bylo dojednáno, že dědictví přechází na stěžovatelku jakožto pozůstalou vdovu.
(Osvědčení o dědictví ze dne 18. 11. 2003 sp. zn. D 1286/2003)...
Usnesením Vojenského obvodového soudu Bratislava I ze dne 22. 11. 2010
sp. zn. 5 Nt 13/2009 byla ve věci uvedené v bodě I. povolena obnova řízení a zde zmíněný
rozsudek byl zrušen. Následným usnesením téhož soudu ze dne 18. 1. 2011
sp. zn. VOS Bratislava 2 T 212/1959 bylo trestní stíhání stěžovatelčina manžela zastaveno,
neboť žalovaný skutek není trestným činem. ...
Podáním ze dne 18. 3. 2011 požádala stěžovatelka Ministerstvo spravedlnosti SR
o odškodnění, mj. v položce náhrada nákladů obhajoby ve výši 947,67 Euro.
Ministerstvo spravedlnosti SR v zákonné šestiměsíční lhůtě neodpovědělo. ...
Po marném uplynutí šestiměsíční lhůty k předběžnému projednání nároku se
stěžovatelka rozhodla obrátit se na soud. S ohledem na to, že Ministerstvo spravedlnosti SR
někdy vydává samostatná rozhodnutí o náhradě ušlého výdělku, o nákladech obhajoby
a o ostatních položkách, a také s přihlédnutím k praxi některých soudů, které v obdobných
kauzách vyčleňují jednotlivé nároky k samostatnému řízení, podala stěžovatelka
u Okresního soudů Bratislava I. samostatné žaloby k jednotlivým nárokům. (Předmětem této
ústavní stížnosti je pouze řízení ve vztahu k náhradě nákladů obhajoby.)
Dne 3. 4. 2012 podala stěžovatelka k Okresnímu soudu Bratislava I. žalobu, v níž se
domáhala náhrady nákladů obhajoby ve výši 947,97 Euro s příslušenstvím.
Dne 22. 8. 2012 (ještě než soud o žalobě rozhodl) přiznalo Ministerstvo
spravedlnosti SR stěžovatelce požadovanou náhradu nákladů obhajoby ve výši 947,97 Euro.
Dne 1. 10. 2012 stěžovatelka navrhla částečné zastavení řízení s tím, že jistinu
žalovaná strana dobrovolně stěžovatelce přiznala, a tak zbývá rozhodnout jen o úrocích
z prodlení a náhradě nákladů řízení.
Dne 5. 12. 2012 Ministerstvo spravedlnosti SR přiznalo stěžovatelce i úrok
z prodlení.
Dne 21. 1. 2013 stěžovatelka proto navrhla úplné zastavení řízení s tím, aby
stěžovatelce byla přiznána náhrada nákladů tohoto řízení.
Usnesením Okresního soudu Bratislava I ze dne 1. 3. 2013 č. j. 21 C 87/2012-32 bylo
řízení zastaveno s tím, že Ministerstvo spravedlnosti SR má stěžovatelce zaplatit náhradu
nákladů řízení ve výši 236,50 Euro.
Proti výroku o nákladech řízení podalo Ministerstvo spravedlnosti SR odvolání.
Usnesením Krajského soudu Bratislava ze dne 28. 6. 2013 č. j. 8Co/215/2013-58
bylo odvolání vyhověno a odvolací soud napadený výrok změnil tak, že stěžovatelce se
náhrada nákladu řízení nepřiznává.
V odůvodnění se praví, že stěžovatelka uplatnila nárok v rozporu se zásadou
hospodárnosti, účelnosti a rychlosti řízení více samostatnými návrhy, přičemž nárok
vychází ze stejných skutkových okolností a má zákonný podklad ve stejném právním
předpise. Podle odvolacího soudu nejde o efektivní poskytování právní pomoci, ale umělé
navyšování nákladů řízení, což představuje zneužívání práva na poskytování právní pomoci
advokátem a blíží se svou intenzitou až k šikanóznímu výkonu práva.
V odůvodnění soud ale uvádí, že již v jiném řízení u Okresního soudu Bratislava I.
pod sp. zn. 11C/80/2012 uplatnila stěžovatelka náhradu nákladů řízení ve výši 92,61 Euro,
přičemž na věci nic nemění ani skutečnost, že tyto náklady byly soudem pokráceny
o 30,87 Euro. ...
Podle odvolacího soudu stěžovatelka neuvedla žádné zásadní argumenty, které by
odůvodňovaly vést více soudních řízení, která vyplývají ze stejného skutkového stavu a řeší
se podle téhož právního předpisu. Odvolací soud v tom nevidí „nic jiného než snahu
o navýšení nákladů právního zastoupení“.».
Sťažovateľka podáva sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) výlučne proti namietanému uzneseniu krajského súdu z 28. júna 2013.
Podľa názoru sťažovateľky kľúčovými otázkami v danej veci sú:
1. či sa skutočne všetky odškodňovacie nároky z jedného nezákonného odsúdenia
posudzujú podľa jedného právneho predpisu, čo podľa názoru sťažovateľky v danom
prípade nie je pravdou;
2. podľa akých kritérií sa má posudzovať efektivita, rýchlosť a účelnosť konania, aby
sťažovateľke vznikol nárok na náhradu nákladov konania. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukazuje na skutočnosť, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) vydalo vo veci uplatnenia nárokov z nezákonného odsúdenia manžela
sťažovateľky postupne tri rozhodnutia, pričom jedno z nich sa samostatne zaoberalo
priznaním náhrady nákladov obhajoby. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka postupovala
najefektívnejším spôsobom tak, aby žaloba bola jednoduchá, žalovanú položku bolo možné
jednoducho individuálne posúdiť, konanie nebolo komplikované rôznymi prístupmi
žalovaného k jednotlivým položkám a tým, že by ich bolo potrebné posúdiť podľa rôznych
právnych predpisov, nehrozilo by vylúčenie jednotlivých položiek na samostatné konanie
a žalobu by bolo možné vybaviť čo najskôr. V danom prípade je potrebné
podľa sťažovateľky zohľadniť najmä skutočnosť, že vôbec nemusela podávať jednotlivé
žaloby, pokiaľ by si ministerstvo splnilo svoju zákonnú povinnosť a jej nároky prerokovalo
v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote;
3. otázka či priznanie nákladov konania v inom konaní je dôvodom odopretia
priznania nákladov konania v danom konaní. Sťažovateľka argumentovala, že krajský súd
ju podľa jej názoru v skutočnosti trestá za úspech v tomto konaní, keď jej ukladá, aby
hradila náklady konania „zo svojho“ po tom, ako žalobu podala dôvodne, a to len preto, že
žalovaná strana po podaní žaloby postupne splnila všetko ešte predtým, ako súd rozhodol
vo veci samej;
4. a ako je potrebné sa pozerať na prvotnú príčinu celého sporového konania, ktorou
sa krajský súd nezaoberal.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že všeobecné súdy posudzujú jednotlivé
položky niekedy odlišne, rovnako tak existujú prípady, keď žalobcovia podali jednu žalobu
a súdy následne niektoré položky vyčlenili na samostatné prerokovanie (rozsudky
Okresného súdu České Budějovice č. k. 12 C 30/2001-43 z 12. septembra 2001
a Obvodného súdu Praha, sp. zn. 6 sp. zn. 7 C 66/2001 z 13. augusta 2003). Sťažovateľka
tiež tvrdí, že v takýchto prípadoch sa konanie neúmerne predlžuje.
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že v obdobných sporoch krajský súd priznal úplnú
náhradu trov konania, pričom poukazuje na jeho uznesenia č. k. 5 Co 434/2012-24
z 28. septembra 2012, č. k. 5 Co 492/2012-91 z 30. novembra 2012, č. k. 6 Co 18/2013-42
z 28. februára 2013, č. k. 5 Co 213/2013-6 z 30. apríla 2013 a č. k. 5 Co 259/2013-34
z 30. apríla 2013. Sťažovateľka odkazuje na odôvodnenia týchto uznesení s tým, že tam
vysvetlené zásady by sa mali uplatniť aj v jej prípade.
Krajský súd však v porovnateľnom prípade sťažovateľky postupoval podľa jej
tvrdenia celkom inak, čím proti nej konal diskriminačne.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov listiny a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 205/2013
z 28. júna 2013 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené. Domáha sa aj náhrady trov konania
v sume 275,94 €.
II.
Ústavný súd preskúmal rozhodnutia krajského súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľka
v sťažnosti, a v súvislosti s tým považuje za potrebné uviesť:
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 434/2012-24 z 28. septembra 2012 bolo
zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), ktorým
po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené, že sa
náhrada trov konania navrhovateľovi nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo zaviazané
zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Podľa názoru
krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nie je a nemôže byť pravidlom pri rozhodovaní
o sporoch s nízkou hodnotou sporu. Súd pri tomto rozhodovaní musí vyhodnocovať nielen
výšku hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom riadne a presvedčivo
zdôvodniť, prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov. Na použitie
§ 150 ods. 2 OSP nestačí konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané voči uplatnenej
pohľadávke, aj keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným predpokladom.
V tomto prípade krajský súd okrem iných dôvodov vyplývajúcich z charakteru sporu
ani nepovažuje uplatnenú náhradu trov konania za neprimeranú k výške uplatnenej
pohľadávky. Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa ustanovení
o náhrade trov na základe úspechu v konaní a len v osobitných zvlášť odôvodnených
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 492/2012-91 z 30. novembra 2012 bolo
potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné
odškodnenie v sume 39,18 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť
navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €. Podľa názoru krajského súdu
pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle § 150 ods. 2 OSP daná povinnosť
primerane znížiť náhradu trov konania. Znížiť ich možno až po zhodnotení všetkých
skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady
trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom
na výšku uplatnenej istiny.
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 259/2013-34 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie
v sume 7,44 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť
navrhovateľovi trovy konania v sume 72,96 €. Krajský súd v predmetnej veci nevzhliadol
dôvody na aplikáciu § 147 ods. 1 OSP alebo § 150 ods. 2 OSP. Aplikáciu moderačného
oprávnenia podľa § 150 ods. 2 OSP nepovažoval za potrebnú, pričom prihliadol
na charakter sporu, ktorého základom je odškodnenie navrhovateľa za nezákonné väznenie
podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 119/1990 Zb.“). Výška priznanej náhrady trov konania vo vzťahu k výške
uplatnenej istiny sa krajskému súdu nejavila ako neprimeraná aj s prihliadnutím na to, že
k navyšovaniu trov právneho zastúpenia došlo aj v dôsledku správania ministerstva, ktoré
dodatočne priznávalo nároky navrhovateľa. Trovy konania nevznikli výlučne zavinením
navrhovateľa, pritom túto skutočnosť nemení ani to, že navrhovateľ si viaceré nároky
podľa zákona č. 119/1990 Zb. uplatnil samostatnými žalobami, keďže týmto konaním
neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, len využil svoje dispozičné právo. Pokiaľ ministerstvo
tvrdí, že ak by boli všetky nároky na odškodnenie uplatnené jedným návrhom, predišlo by
sa tým zbytočným súdnym konaniam a trovám právneho zastúpenia, krajský súd na tomto
mieste konštatoval, že týmto by sa predišlo aj včasným uspokojením zákonného nároku
navrhovateľa.
Uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 18/2013-42 z 28. februára 2013 bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie otca
navrhovateľa v sume 27,66 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť
navrhovateľovi trovy konania v sume 36,36 €. Krajský súd poukázal na to, že okrem
prípadov nerozlučného spoločenstva účastníkov konania vystupujúcich v konaní na jednej
strane v zmysle § 91 ods. 2 OSP nemožno nikoho nútiť, aby podal žalobu spoločne s inými
osobami. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku neukladá žalobcom, ktorí
majú určité nároky voči tomu istému žalovanému, aby si tieto uplatňovali spoločnou
žalobou. Rovnako tak jedine žalobca ako „pán sporu“ je taktiež oprávnený určovať rozsah,
v akom si uplatní svoje nároky voči žalovanému. S výnimkou obligatórne spojených konaní
uvedených v § 113 OSP si žalobca môže slobodne vybrať, či si viacero nárokov uplatní voči
tomu istému žalobcovi v rámci jedného konania alebo či bude iniciovať viacero súdnych
konaní, prípadne sa môže rozhodnúť, že si niektoré nároky neuplatní vôbec. Uviedol tiež, že
ak si navrhovateľ uplatnil svoje nároky voči ministerstvu dvomi samostatnými návrhmi,
nemožno to považovať za konanie navrhovateľa vedené s úmyslom spôsobiť škodu
protistrane. Navrhovateľ týmto konaním len využil svoje právo určovať predmet a rozsah
konania pri uplatňovaní svojich nárokov. Krajský súd bol tiež toho názoru, že právny
zástupca navrhovateľa svojím konaním nepostupoval v rozpore s profesijnou etikou
advokáta, neporušil žiadne právne predpisy a jeho konanie nevykazuje ani znaky zneužitia
práva alebo jeho šikanózneho výkonu.
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 213/2013-66 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na zaplatenie rehabilitačného
odškodnenia vo výške 995,82 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané
nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 354,84 €. Podľa názoru krajského súdu
okresný súd správne rozhodol, keď navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov právneho
zastúpenia. Žiadne dôvody na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 2 OSP nezistil. Prihliadol
pritom na charakter sporu (rehabilitačné odškodnenie za nezákonné väznenie), ako aj výšku
priznanej náhrady trov konania, ktorá sa vo vzťahu k výške istiny nejaví ako neprimeraná,
resp. vyžadujúca uplatnenie moderačného práva podľa § 150 ods. 2 OSP.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.
ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že jej ako úspešnému účastníkovi konania
mala byť priznaná náhrada trov konania.
Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu, ako
aj odvolacie dôvody ministerstva uvádzajúc:
„V posudzovanej veci je nepochybne zrejmé, že navrhovateľka zobrala návrh späť,
nakoľko odporca zaplatil žalovanú istinu spolu s požadovaným úrokom z omeškania
po podaní návrhu, z čoho možno dôvodiť, že návrh bol vzatý späť pre správanie odporcu,
a preto vznikol navrhovateľke nárok na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 vety
druhej O. s. p., účelne vynaložených na uplatňovanie jej práva (§ 142 ods. 1 O. s .p.).
Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky je možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní
pred súdom, vyjmúc prípady obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným)
právom účastníka rozhodnúť, koho ustanoví za svojho zástupcu v konaní pred súdom.
Možnosť tejto voľby (úvahy) neobmedzuje ani iným spôsobom nevymedzuje. Jej kritériá sú
autonómnou vecou účastníka konania.
Právna úprava príkladne uvádza, že trovami konania sú najmä hotové výdavky
účastníkov konania a ich zástupcov (§ 137 O. s. p.). Takými sú aj odmena advokáta,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času spojená s jeho činnosťou, obsahovo
vymedzené príslušnými predpismi. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania je
povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným
účastníkom konania v spore. Vo všeobecnosti predstavuje účelnosť vlastnosť procesu
spočívajúcu v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak
vychádza zo zákonných dôvodov a kritérií a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné
rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu)
na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc.
Z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. nevyplýva, že by odmena za zastupovanie advokátom
v civilnom konaní bola sama osebe vždy trovami potrebnými k účelnému uplatňovaniu
alebo bráneniu práva. Je potrebné prihliadnuť aj na samotný výber procesných
prostriedkov zvolených účastníkom v každom konkrétnom prípade na uplatnenia alebo
bránenie práva, ktoré ovplyvňujú aj rozsah trov, na ktorých náhradu môže, ale tiež rovnako
nemusí, účastníkovi vzniknúť nárok, a preto účastník konania musí znášať aj procesnú
zodpovednosť za voľbu konkrétneho prostriedku uplatňovania práva alebo jeho bránenia v
súdnom konaní, ako aj procesné dôsledky spojené s prípadnou nevhodnosťou jeho výberu, a
to aj v podobe nepriznania náhrady trov konania. Jednotlivé úkony právnej služby je preto
potrebné posúdiť z hľadiska dosiahnutia rýchlostí, efektívnosti a účinnosti súdnej ochrany,
ako aj z hľadiska hospodárnosti konania. Zákonná požiadavka dbať z hľadiska priznania
náhrady trov konania, na účelnosť ich vynaloženia, nijako neobmedzuje právo účastníka
na poskytnutie právnej pomoci (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR) a nie je ani v rozpore s podstatou
dispozičnej zásady rozhodnúť sa začať súdne konanie podaním jednej či viacerých žalôb
na súde voči určitému subjektu.
Odvolací súd si tak v danej veci v plnom rozsahu osvojil argumentáciu odporcu
a dospel v danom prípade k záveru, že uplatnenie jedného nároku na náhradu škody
navrhovateľkou viacerými návrhmi, ktorými sú samostatne uplatňované jednotlivé položky,
z ktorých celkový nárok na náhradu škody pozostáva, vychádzajúce z rovnakých skutkových
okolností a majúce zákonný podklad v rovnakom právnom predpise, predstavuje taký
spôsob uplatňovania pohľadávky, ktorý je v rozpore so zásadami hospodárnosti a rýchlosti
konania a s požiadavkou účelnosti vynaložených trov konania, nakoľko účelom právneho
zastúpenia v takomto prípade nie je efektívne poskytovanie právnej pomoci, ale umelé
navyšovanie trov právneho zastúpenia, ktoré predstavuje zneužívanie práva na poskytnutie
právnej pomoci advokátom v konaní, blížiace sa svojou intenzitou až ku šikanózneho výkonu
práva, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci by aj mala navrhovateľka na ne
zákonný nárok. Nejde o bezpodmienečne nevyhnutné trovy, ktoré by bola musela
navrhovateľka vynaložiť na dosiahnutie súdnej ochrany svojho porušeného práva práve
podaním samostatného návrhu, keď jedným návrhom, týkajúcim sa všetkých položiek,
z ktorých odškodnenie pozostáva, by sa jednoduchším (menej zaťažujúcim protistranu)
a hospodárnejším (úspornejším) spôsobom dosiahol rovnaký cieľ, teda súdnej ochrany by
sa navrhovateľka rovnako účinne dovolala bez potreby rozdelenia nároku na viaceré
položky a ich uplatňovanie si viacerými návrhmi, založenými na rovnakom skutkovom
a právnom podklade, vo viacerých súdnych konaniach.
Za účelné preto nemožno považovať trovy právneho zastúpenia za také úkony
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu, späťvzatie návrhu),
na ktoré už vznikol navrhovateľke nárok v sume 92,61 eur v inom obdobnom konaní
pod sp. zn. 11 C/80/2012 vedenom medzi totožnými účastníkmi konania o jednom (v poradí
prvom) z viacerých nárokov navrhovateľky, založenom na totožnom skutkom a právnom
podklade, bez preukázania takých relevantných dôvodov v tomto konaní, pre ktoré by
nevyhnutne museli byť tieto úkony právnej služby vykonané v samostatnom konaní o tomto
nároku; na uvedenom nič nemení skutočnosť, že v tomto inom konaní boli trovy právneho
zastúpenia krátené o 30,87 eur. Pokiaľ nebol daný právny základ pre priznanie odmeny
za prevzatia a prípravu zastúpenia, nebolo možné navrhovateľke priznať v tomto konaní ani
odmenu za späťvzatie návrhu.
Navrhovateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne zásadné argumenty, ktoré by
odôvodňovali potrebu viacerých súdnych konaní vychádzajúcich z toho istého skutkového
stavu preukázaného listinnými dôkazmi a vyplývajúcich priamo z toho istého právneho
predpisu, a preto v takomto postupe jej právneho zástupcu nemožno vidieť nič iné, ako
snahu o navýšenie trov právneho zastúpenia. Uvedené závery nie sú v rozpore ani
s dispozičnou zásadou občianskeho súdneho konania a nijako neobmedzujú navrhovateľke
na podanie návrhu a na ďalšie disponovanie návrhom a predmetom konania, ktorých voľba
však podlieha princípom občianskeho súdneho konania, ktoré treba aj v tomto prípade
vykladať tak, aby sa dosiahol jeho účel, ktorým je spravodlivá, rýchla a účinná ochrana
práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania (§ 1, § 6 O. s. p.).
Po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, z hľadiska
relevantných ustanovení zákona, odvolací súd uznal opodstatnenosť dôvodov odporcu,
na ktoré poukazoval vo svojom odvolaní, a preto uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, že
navrhovateľke nepriznal náhradu trov prvostupňového konania.“
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru, pretože jej
odlišný právny názor nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie označených práv
garantovaných listinou a dohovorom.
Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,
že v danej veci sa má postupovať v zmysle § 146 ods. 2 OSP, keďže zastavenie konania
zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej
lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľky nutnosť uplatniť nárok súdnou
cestou. Sporná bola vo veci naproti tomu interpretácia a aplikácia § 142 ods. 1 OSP
v spojení s § 150 ods. 1 OSP krajským súdom týkajúca sa účelnosti postupu sťažovateľky,
ktorá uplatnila viacero nárokov proti ministerstvu samostatnými návrhmi.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril (to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť).
Vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania
spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť
porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,
a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,
že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo
zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013).
Základnou zásadou uplatňovanou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu). Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu
trov tohto konania. Výnimku z uvedeného pravidla ustanovuje § 150 ods. 1 OSP, podľa
ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd úspešnému účastníkovi
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. V § 150 ods. 1 OSP sa uvádzajú
podľa názoru ústavného súdu dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine
s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia
súdu v jednotlivom prípade. Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované,
že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol
skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí (II. ÚS 577/2013).
Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj
právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP
nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku. Argumentácia krajského súdu rešpektuje pravidlá logiky a nie je
vnútorne rozporná, predstavuje tak jeden z možných spôsobov právneho posúdenia
uvedeného skutkového stavu.
Podľa názoru ústavného súdu § 150 ods. 1 OSP je takým ustanovením, ktoré dáva
relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť.
Takúto povahu tohto ustanovenia zreteľne dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského
súdu, na ktoré sťažovateľka poukázala. Kým v niektorých sa dospieva k záveru
o neúčelnosti takého postupu, keď účastník uplatní viaceré nároky vyplývajúce z rovnakého
právneho predpisu samostatnými návrhmi (napr. aj v teraz skúmanom uznesení krajského
súdu), v iných rozhodnutiach krajský súd takýto postup hodnotí tak, že neporušuje zásady
účelnosti a hospodárnosti konania (napr. vo veciach krajského súdu sp. zn. 5 Co 259/2013
a sp. zn. 6 Co 18/2013).
K namietanej odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd uvádza,
že mu zásadne neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,
a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
Ústavný súd ďalej dodáva, že nespochybňuje, že za určitých okolností možno
k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti
s námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného
súdu o náhrade trov súdneho konania.
Berúc však do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že
sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014