Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 466/2014
PDF · 196.75 KB
No categories available
I. ÚS 466/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie
legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska
kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/760/2013 z 31. januára 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna
2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len
„sťažovateľ“, v citáciách aj „vedľajší účastník“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co/760/2013 z 31. januára 2014
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ „vstúpil
na základe... § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... v pozícii vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného do súdneho konania vedeného Okresným súdom Zvolen pod č. k.
31 Ro/96/2012“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„... je občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa
podľa uvedeného zákona.
Združenie vstúpilo do predmetného súdneho konania za účelom ochrany žalovaného
spotrebiteľa...
Predmetom žalobného nároku bolo uplatňovanie finančného plnenia
zo spotrebiteľskej zmluvy vo výške 524,28 € s prísl.
Žalobcom v konaní v pozícii dodávateľa bola obchodná spoločnosť EOS KSI
Slovensko, s. r. o... Uvedená spoločnosť sa domáhala finančného plnenia od žalovaného
spotrebiteľa fyzickej osoby...
O návrhu na vydanie platobného rozkazu rozhodol okresný súd tak, že dňa 22. 11.
2012 vydal Platobný rozkaz č. k. 31 Ro/96/2012-18, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel
a zaviazal žalovaného aj na úhradu trov konania.
Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi doručený dňa 08. 01. 2013 spolu
so žalobným návrhom a jeho prílohami.
Následne sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti vydanému
platobnému rozkazu v zákonnej 15 dňovej lehote ustanovenej § 172 ods. 1 OSP dňa 09. 01.
2013 odpor...
O odpore sťažovateľa Okresný súd vo Zvolene rozhodol svojím uznesením sp. zn.
14 C/96/2013-58 zo dňa 30. 04. 2013, tak že odpor sťažovateľa odmietol ako podaný
neoprávnenou osobou. Svoje rozhodnutie odôvodnil stanoviskom o nemožnosti podania
odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ dňa 04. 07. 2013
odvolanie...
O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd... svojím uznesením sp. zn.
12 Co/760/2013-83 zo dňa 31. 01. 2014 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Zároveň
zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu, predstavujúcich trovy
právneho zastúpenia vo výške 51,18 €.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu o nemožnosti podania
odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom. Podľa jeho posúdenia, právo
podať odpor proti platobnému rozkazu, t. j. právo urobiť uplatnený nárok sporným má len
odporca v zmysle § 174 ods. 2 O. s. p.“
4. Podľa názoru sťažovateľa „postupom a citovaným rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/760/2013-83 zo dňa 31. 01. 2014 bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... najmä jeho právo implikované a obsiahnuté
vo vyššie uvedených garanciách – právo na prístup k súdu...
Krajský súd v Banskej Bystrici zároveň svojím rozhodnutím vyvolal stav denegatio
iustitiae.
Uvedené bolo spôsobené v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného a
arbitrárneho výkladu relevantných procesnoprávnych noriem.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv
napadnutým rozhodnutím (pozri bod 1), zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie. Súčasne požiadal o priznanie mu náhrady trov právneho zastúpenia
a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 12 Co/760/2013 z 31. januára 2014.
10. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom
garantovaných základných práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto rozhodnutím porušil
označené základné právo (resp. právo) predovšetkým namietaným postupom uvedeným
v bode 4. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť,
či medzi odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených
námietok a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa
dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní uznesením sp. zn.
12 Co/760/2013 z 31. januára 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp.
dohovorom.
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým
potvrdil rozhodnutie okresného súdu o odmietnutí odporu podaného sťažovateľom proti
platobnému rozkazu ako neoprávnenou osobou, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd
svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na s. 3 až s. 6 po opísaní právnych záverov Okresného
súdu Zvolen, námietok sťažovateľa uvedených v odvolaní a vyjadrenia navrhovateľa
k odvolaniu sťažovateľa. Konkrétne uviedol, že «Preskúmaním veci odvolací súd dospel
k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcu nie je dôvodné. Odvolací
súd predovšetkým poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 10. 2013,
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/357/2012, ktorého právny názor si osvojil...
Po zaplatení súdneho poplatku z návrhu následne okresný súd vydal vo veci platobný
rozkaz č. k. 31 Ro/96/2012-18 zo dňa 22. 11. 2012...
Odporca proti uvedenému platobnému rozkazu odpor nepodal.
Podaním zo dňa 22. 11. 2012... oznámilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS..., že vstupuje do konania ako vedľajší účastník...
Elektronickým podaním zo dna 09. 01. 2013 podal vedľajší účastník na strane
odporcu odpor proti platobnému rozkazu.
Okresný súd - odvolaním napadnutým uznesením č. k. 14 C/96/2013-58 zo dňa 30.
04. 2013 odpor vedľajšieho účastníka odmietol, ako podaný neoprávnenou osobou.
Odvolací súd považoval za zásadné vyporiadať sa s právnou otázkou, či aj
v skrátenom - rozkaznom konaní, ktorého výsledkom je platobný rozkaz, nastávajú
plnohodnotné procesné účinky vzniku vedľajšieho účastníctva samotným oznámením
tretieho subjektu (t. j. v danom prípade Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS),
že ako vedľajší účastník vstupuje do konania na strane niektorého z účastníkov.
Z... ustanovenia. § 93 O. s. p. vyplýva, že, účelom vedľajšieho účastníctva je „pomoc
v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší účastník, je motivovaný víťazstvom v spore toho
účastníka, ku ktorému pristúpil...
V zásade platí, že tretia osoba sa stáva vedľajším účastníkom konania v okamihu,
keď dôjde súdu jej oznámenie, že ako vedľajší účastník vstupuje do konania na strane
niektorého z účastníkov. To však neznamená že, tieto účinky nastávajú vždy v každom
konaní, resp. v každom štádiu konania. V danom prípade ide o skrátené konanie, v ktorom
okresný súd vydal dňa 22. 11. 2012 platobný rozkaz, ktorý bol účastníkom riadne doručený
(odporcovi dňa 15. 03. 2013 a vedľajšiemu účastníkovi dňa 08. 01. 2013. Skrátené konanie
v porovnaní s klasickým (reálnym) sporovým konaním vykazuje výrazné odlišnosti, pretože
sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez vykonania dokazovania pričom jeho
podstatou je rýchle, hospodárne a účinné rozhodnutie o uplatnených peňažných nárokoch
navrhovateľa, pričom vo vzťahu k odporcovi je akcentovaná zásada „bdelým patrí právo“.
Fakticky to znamená, že pokiaľ odporca v tomto štádiu konania nevyvíja žiadnu procesnú
aktivitu (platobný rozkaz sa vydáva spravidla bez jeho vypočutia, len na základe skutočností
uvádzaných navrhovateľom a pričom žaloba sa doručuje; až s platobným rozkazom,, ako
tomu bolo aj v preskúmavanej veci), čiže ak odporca v tomto štádiu konania neuplatňuje
svoje procesné práva, nemôže tak procesné účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu, že
vstupuje do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. V tomto štádiu konania sa teda
nemôže naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“. Táto pomoc sa
môže. najskôr efektívne prejaviť až vtedy, keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor
hlavným účastníkom - samotným odporcom. Až po takomto, vo svojej podstate formálne
jednoduchom a zároveň účinnom procesnom úkone odporcu, ktorým urobí uplatnený nárok
sporným (odporuje mu), môže byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva,
pomáhať v konaní hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom prispieť k ochrane jeho
práv (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O. s. p.), prípadne aj svojich
vlastných práv plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O. s. p.).
Z uvedeného vyplýva, že ak v prejednávanej veci odporca aj napriek tomu, že mu bol
platobný rozkaz riadne doručený, predmetný peňažný nárok navrhovateľa nerosporoval
(včas podaným odporom s odôvodnením), je možné konštatovať jedine to, že platobný
rozkaz nadobudol právoplatnosť. Ak by mal odporca za to, že uplatňovaný nárok
navrhovateľa v danej veci je sporný, mal možnosť podať voči riadne doručenému
platobnému rozkazu odpor, pričom na následok nadobudnutia právoplatnosti platobného
rozkazu v prípade nečinnosti - nepodania odporu s odôvodnením, bol náležité
poučený. ... podmienka odôvodnenia odporu je splnená už jednoduchým vyjadrením
nesúhlasu s povinnosťou uloženou platobným rozkazom. Podľa názoru odvolacieho súdu,
právo podať odpor proti platobnému rozkazu, má v zmysle § 174 ods. 2 O. s. p. výslovne len
odporca, nakoľko ide o jeho významné dispozičné oprávnenie napĺňajúce jednu zo
základných zásad občianskeho súdneho konania (zásadu dispozičnú). Iba odporca
rozhoduje o tom, či podaním odporu odstráni platobný rozkaz ako formu rozhodnutia vo
veci samej a bude pokračovať v konaní podľa prejednacej zásady a zásady
kontradiktórnosti. Pokiaľ by sa priznalo právo podať odpor aj vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu, došlo by tým k popretiu tohto dispozičného práva odporcu.
Najvyšší súd... v uznesení sp. zn. 6 Cdo/357/2012 zo dňa 30. 10. 2013 poukázal
na viaceré právne otázky, ktoré by vyvolalo konštatovanie záveru prípustnosti vzniku
vedľajšieho účastníka na strane odporcu už v skrátenom konaní, a to konkrétne, či „či sa aj
vedľajšiemu účastníkovi má doručiť platobný rozkaz do vlastných rúk bez možnosti
náhradného doručenia, či sa mu vôbec má doručiť platobný rozkaz, ak oznámil vstup do
konania až po jeho vydaní (vzhľadom na zásadu vyplývajúcu z § 154 ods. 1 O. s. p., v
zmysle ktorej je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci stav v čase vyhlásenia či vydania
rozhodnutia), či má právo podať odpor, ak ustanovenie §174 ods. 2 výslovne priznáva
právo podať odpor len odporcovi, odkedy mu plynie lehota na podanie odporu, či ním
podaný odpor má rovnaké účinky ako odpor podaný odporcom, t. j. zrušenie platobného
rozkazu v zmysle § 174 ods. 2 prvá veta O. s. p.“, pričom dovolací súd v týchto
súvislostiach konštatoval, že „odpoveď na tieto otázky by vyžadovala tvorbu nových
procesných pravidiel súdom, ktorá by presiahla rámec prípustného sudcovského dotvárania
práva, najmä ak O. s. p. je právnym predpisom verejnoprávnej povahy. Došlo by tým k
neprípustnému narušenia princípu deľby moci ako jednej zo základných charakteristík
právneho štátu.“
Pokiaľ vedľajší účastník v podanom odvolaní poukázal na zásadu ochrany práv
spotrebiteľa v súdnom konám v súvislosti s jeho činnosťou, odvolací súd opätovne
poukazuje na už uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu..., v ktorom dovolací súd
konštatoval, že „realizáciou ochrany spotrebiteľa, zaručenej právom EÚ, je v skrátenom
konaní ustanovenie § 172 ods. 9 O. s. p., podľa ktorého ak sa uplatňuje právo na zaplatenie
peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný
rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Prípadné nerešpektovanie tohto
zákazu súdom nemožno riešiť neprípustným (princípu deľby moci odporujúcim) vytváraním
nových procesných pravidiel meniacich zmysel inštitútu vedľajšieho účastníctva. Je vecou
zákonodarcu, aby zvážil rozšírenie ochrany spotrebiteľa v skrátenom konaní napr.
zavedením inštitútu prieskumu platobného rozkazu v spotrebiteľskej veci obdobne ako túto
možnosť upravuje už spomínané Nariadenie o európskom platobnom rozkaze“.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol vecne správne... Odvolací súd preto
napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219
ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil...».
16. Vychádzajúc z uvedených dôvodov uznesenia krajského súdu sp. zn.
12 Co/760/2013 z 31. januára 2014 predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru
ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by
výklad, resp. aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku na daný
prípad boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (napr. I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok. Namietané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá žiadny dôvod
zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
17. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne
konanie) a rozhodnutím krajského súdu, sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014