Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 493/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť H. K.,

zastúpeného JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46, Trenčín, konajúca

prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Matúša Košaru, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , 2 a 5, a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom

Trenčín pod sp. zn. , v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.

a v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2014

doručená sťažnosť H. K. (ďalej len „sťažovateľ“) podaná prostredníctvom jeho právneho

zástupcu JUDr. Matúša Košaru, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, 2 a 5, a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným

súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v konaní vedenom

Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 30. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 18. októbra 2012 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže

spolupáchateľstvom podľa k , za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere šiestich rokov.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie z dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. b), g) a i) , ktoré neskôr doplnil aj o dôvod podľa

ods. 1 písm. c) . Najvyšší súd jeho dovolanie odmietol uznesením sp. zn.

z 27. februára 2014 ako nedôvodné.

Sťažovateľ považuje uznesenie najvyššieho súdu za nezákonné a nespravodlivé

a namieta, že postup súdov v konaní ako celku je poznačený porušovaním jeho základných

práv. V sťažnosti uvádza: „Ako vyplýva z obžaloby, tak štát ma obžaloval a následne

i odsúdil za skutok, ktorý prokuratúra kvalifikovala ako zločin lúpeže spolupáchateľstvom,

i napriek tomu, že počas prípravného i súdneho konania nebolo žiadnym relevantným

dôkazom preukázané, že by som sa nachádzal na mieste činu a že by som o spáchanom

skutku vedel – súdy vychádzajú iba z výpovede údajného spolupáchateľa z prípravného

konania, i keď svoju výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 2. 5. 2012 modifikoval tak, že

som na mieste činu nebol a že som nevedel o tom, že spáchal inkriminovaný skutok...

Od samotného začiatku trestného stíhania som tvrdil, že som sa nedopustil

žalovaného skutku, a ani som nevedel o tom, že takýto skutok bol spáchaný, avšak i tak som

bol uznaný za vinného, i napriek tomu, že moju vinu súdy postavili na jednej výpovedi

z prípravného konania, ktoré bola spochybnená samotným poškodeným, svedkyňou

(navrhnutá obhajobou) a konfrontáciou...

Súd prvého stupňa oprel moju vinu i o dôkaz, ktorý nebol vykonaný zákonným

spôsobom (pachová stopa), pričom ako som už uviedol, k výsluchu boli pribratí príslušníci

polície, ktorí mali vykonať tento úkon...

NS SR, resp. dovolací súd uznal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa sa opiera

v závere o vine i o pachovú stopu, ktorá nebola vykonaná (táto dovolacia námietka bola

uznaná za dôvodnú!), no i napriek tomu, že túto dovolaciu námietku uznali ako dôvodnú,

uznesenie (i rozsudok) nezrušili, i keď tu bol (existoval a aj existuje) dôvod na zrušenie

takéhoto rozsudku i uznesenia.

V predmetnej veci som navrhoval vykonanie dôkazov napr. vykonanie rekonštrukcie

alebo vyšetrovacieho pokusu a vyšetrenie duševného stavu obvineného (údajného

spolupáchateľa), avšak tieto dôkazy mi boli zamietnuté ako neefektívne, resp. zbytočné

(vyšetrovateľ PZ) a súd ich detto nechcel vykonať.“

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj postupom okresného súdu v konaní

o väzbe. Poukazuje, že mu nebola poskytnutá primeraná lehota na prípravu obhajoby,

pretože na neverejné zasadnutie okresného súdu konané 17. februára 2012 bol predvolaný

až 15. februára 2012. Namieta tiež, že o jeho väzbe rozhodoval senát okresného súdu

v inom zložení ako vo veci samej. Za porušenie svojich práv považuje aj to, že o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovala sudkyňa, ktorá rozhodla o vzatí do väzby,

ako aj samotné odôvodnenie väzby predchádzajúcimi odsúdeniami. Napriek tomu najvyšší

súd nepovažoval tieto námietky v dovolacom konaní za relevantné.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že podal najvyššiemu súdu žiadosť o prepustenie

z väzby zo 17. septembra 2012, pretože v tom čase bolo vedené konanie o jeho návrhu na

odňatie a prikázanie veci inému krajskému súdu. Najvyšší súd odstúpil jeho žiadosť

krajskému súdu, o čom ho upovedomil prípisom doručeným 28. septembra 2012.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd o jeho žiadosti o prepustenie z väzby dosiaľ nerozhodol,

na čo poukázal aj v dovolaní ako na dôvod podľa .

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd dopustil odmietnutím dovolania porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa H. K... zaručené v článku 5 ods. 4, článku 6 ods. 1,

ods. 2 a ods. 3 Dohovoru a v článku 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, článku 46 ods. 1, článku 48

ods. 1 SR konaním a rozhodnutím súdov v trestnom konaní vedenom na Okresnom

súde Trenčín po sp. zn. a v trestnom konaní vedenom na Krajskom súde

v Trenčíne pod sp. zn. a trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR

vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Trenčín sp. zn. a vec vracia Krajskému súdu

v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. H. K... sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa

v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe. V sťažnosti poukazuje

na viaceré rozhodnutia o väzbe, namieta aj nerozhodnutie o svojej poslednej žiadosti

o prepustenie z väzby zo 17. septembra 2012 a v tejto súvislosti namieta porušenie svojho

práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľom namietané trestné konanie bolo právoplatne skončené 18. októbra

2012. Rozhodnutím o odvolaní, a teda právoplatným skončením trestného konania odpadol

aj dôvod rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorú podal krátko pred

rozhodnutím odvolacieho súdu. Ústavný súd preto považuje sťažnosť proti ktorémukoľvek

rozhodnutiu o väzbe ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako podanú oneskorene.

2. K namietanému porušeniu ostatných označených práv sťažovateľa v konaní

okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie (§ 306

ods. 1 ). Odvolaním možno napadnúť rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo ( ). Odvolanie možno oprieť o nové

skutočnosti a dôkazy ( ). O odvolaní proti rozsudku

okresného súdu rozhoduje krajský súd ( ).

Sťažovateľ využil svoje právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu,

a preto bolo v právomoci príslušného krajského súdu, aby poskytol ochranu základným

právam sťažovateľa prerokovaním a rozhodnutím o jeho námietkach v odvolacom konaní.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu ostatných označených práv sťažovateľa v konaní

krajského súdu

Podľa judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie), avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný,

je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (ak je podaná v lehote počítanej vo vzťahu k rozhodnutiu

dovolacieho súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(napr. vtedy, ak zákon výslovne vylučuje možnosť podania dovolania k rozhodnutiu

všeobecného súdu ako celku). V takom prípade nemožno sťažnosť smerujúcu

proti právoplatnému rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. m. m. , , ,

, ).

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu krajského

súdu v lehote podľa . Ústavný súd sa ďalej zameral

na posúdenie, či preskúmanie námietok sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského

súdu patrí do jeho právomoci, resp. či na ich posúdenie bol príslušný najvyšší súd

v dovolacom konaní. Ústavný súd môže vo vzťahu k odvolaciemu súdu preskúmať také

námietky, ktoré sťažovateľ nemohol uplatniť v dovolacom konaní, pretože ich nemožno

subsumovať pod žiadny dovolací dôvod, a teda sťažovateľ nemal vo vzťahu k týmto

námietkam k dispozícii iný účinný opravný prostriedok. Preto sa ústavný súd v tejto časti

zaoberal len námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zisťovania skutkového stavu veci

a námietkou súvisiacou s náležitým odôvodnením uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľ namieta, že „počas prípravného i súdneho konania nebolo žiadnym

relevantným dôkazom preukázané, že by som sa nachádzal na mieste činu a že by som

o spáchanom skutku vedel − súdy vychádzajú iba z výpovede údajného spolupáchateľa

z prípravného konania, i keď svoju výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 2.5.2012

modifikoval tak, že som na mieste činu nebol a že som nevedel o tom, že spáchal

inkriminovaný skutok... Pravdupovediac celé trestné konanie a v neposlednom rade i moje

odsúdenie vychádza iba z mojej minulosti, čo potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorý pri ukladaní trestu použil § 37 písm. n) Tr. zákona (už v minulosti odsúdený)...“.

Okresný súd vykonané dokazovanie v rozsudku č. k. -290

z 30. mája 2012 vyhodnotil takto:

„Z vykonaných a vyhodnotených dôkazov mal súd preukázané, že obžalovaní

spáchali žalovaný skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohoto rozsudku.

Zo spáchania žalovaného skutku boli usvedčení hlavne priznaním obžalovaného P., ktoré

učinil počas výsluchu a konfrontácie v prípravnom konaní, kde usvedčoval aj obžalovaného

K.

Uvedené výpovede obžalovaného P. z prípravného konania súd vyhodnotil

ako pravdivé. V nich podrobne popísal okolnosti lúpeže ako aj ostatné okolnosti, ktoré

jej predchádzali, resp. po nej nasledovali. Ním popísané okolnosti skutku sa pritom zhodujú

s opisom lúpeže poškodeným. Zhoda ich výpovedí sa týka tak času a miesta lúpeže,

ale aj samotného priebehu útoku odzadu a následných úderov do tváre poškodeného,

vrátane oblečenia útočníka, ktorý mal na hlave kapucňu.

Priznanie obžalovaného P. z prípravného konania bolo následne potvrdené

aj výpoveďou svedkyne P...

Nepriamo pravdivosť prvotnej výpovede obžalovaného P. potvrdzuje výpoveď

príslušníka MsP..., svedka M., ktorý sa zúčastnil použitia policajného psa pri stopovaní,

ale aj výpoveď policajného psovoda, svedka P., ktorý vo svojej výpovedi opísal trasu

stopovania služobným psom...

Na základe popísaných usvedčujúcich dôkazov preto súd neuveril zmenenej výpovedi

obžalovaného P. z hlavného pojednávania, ktorou vyviňoval obžalovaného K. zo spáchania

žalovaného skutku s poukazom na to, že tento nemal vedomosť, že ulúpené veci pochádzajú

z trestnej činnosti, vrátane jeho tvrdení o vynútenom priznaní...

Konfrontujúc obe výpovede obžalovaného P. s ostatnými vo veci vykonanými

dôkazmi, je súd toho názoru, že výpoveď obžalovaného P. z prípravného konania, ktorá

sa zhoduje s výpoveďami vyššie uvedených svedkov, ktoré súd vyhodnotil ako pravdivé,

vzájomne si neodporujúce a logické, a korešponduje aj s ďalšími vo veci vykonanými

dôkazmi, je preto pravdivá a uveril jej.

Vo vzťahu k prvotnej výpovedi obžalovaného P. a ostatným vykonaným usvedčujúcim

dôkazom súd preto obranu obžalovaného K. vyhodnotil ako nehodnovernú a nepravdivú.

Na základe objasneného skutkového stavu súd zistil, že obaja obžalovaní

po predchádzajúcej dohode a spôsobom uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku spáchali

žalovaný skutok, teda spoločným konaním za pomoci násilia za zmocnili cudzej veci,

čím spôsobili škodu na majetku poškodeného K., vrátane ujmy na zdraví poškodeného...

S poukazom na dosiahnutý stupeň zistenia skutkového stavu preto súd považoval

doposiaľ vykonané dokazovanie za postačujúce na jednoznačné usvedčenie páchateľov

žalovaného skutku a ďalších okolností dôležitých pre rozhodnutie súdu vo veci, a ostatné

dôkazné návrhy preto vyhodnotil za nadbytočné a neúčelné.“

Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 18. októbra 2012

odvolanie sťažovateľa (a spoluobvineného) zamietol a v relevantnej časti ho odôvodnil

takto: «Krajský súd sa zaoberal predovšetkým závermi okresného súdu týkajúcich

sa skutkových okolností danej veci a podielu jednotlivých obžalovaných na ňom. Je treba

len uviesť, že okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie a prihliadal nielen k jednotlivým

dôkazom, ale i k ich súhrnu, pričom neprehliadol ani logické súvislosti a charakteristiku

oboch obžalovaných. Základnými dôkazmi sú však výpovede oboch obžalovaných, keďže

v súvislosti s predmetnou lúpežou, okrem poškodeného, ktorý zaregistroval v podnapilom

stave len jednu osobu, sa k nej vyjadrovali len oni dvaja. Ostatné dôkazy, ako je napr.

výpoveď družky obžalovaného K. (ktorá naviac uvádzala čas príchodu obžalovaných do jej

bytu s peňaženkou okolo 22.30 hod.) sú teda len dôkazmi podpornými, pri ktorých

je potrebné vychádzať aj z osobných vzťahov k páchateľom. V. P. jej osobou blízkou veku

mladistvých a aj keď už dvakrát stál pred súdom, vieryhodnosť jeho výpovedi je podstatne

vyššia ako u H. K., ktorý už viackrát stál pred súdmi a bol aj viackrát vo výkone trestov

odňatia slobody, pričom z predchádzajúcich odsúdení je zrejmé, že má sklony k obdobnému

konaniu. Preto aj súdy nemôžu prihliadať len k jeho tvrdeniam, aj keď na prvý pohľad znejú

presvedčivo, ale jeho výpoveď hodnotiť v širších súvislostiach. Faktom zostáva, že pred

žalovaným skutkom P. poznal obžalovaného K. len po mene, bližšie s ním sa nedostal

do kontaktu a pri prvých výsluchoch, ako aj pri konfrontácii niet žiadnych presvedčivých

dôkazov, že by mal pri nich klamať. Z výpovede V. P. aj pri zmene jeho výpovedi

na hlavnom pojednávaní , ktorú odôvodňoval vo svojom písomnom odvolaní tým, že si

„uvedomil, že K. má doma malé dieťa a sám vyrastal v detskom domove bez rodičov,

tak som mu chcel pomôcť“ stále uvádzal, že K. bol pri predmetnej lúpeži prítomný, aj keď

lúpež fyzický spáchal sám. Ani krajský súd nemá teda pochybnosti, že obžalovaný K., aj keď

to popiera, bol pri danej lúpeži prítomný a niet teda dôvod ani pochybovať, že aj keď sa na

nej síce priamo nepodieľal, ale nielenže naviedol P. k nej, ale a to je podstatné, dával

pozor, aby neboli pri čine vyrušení. V zmysle posudzovania spolupáchateľstva podľa § 20

Tr. zák. je ich konanie konaním spoločným smerujúcim k dosiahnutiu cieľa, teda násilím sa

zmocniť peňazí poškodeného. Okresný súd v danej súvislosti správne zdôraznil aj konanie

obžalovaného po predmetnom čine týkajúceho sa občianskeho preukazu a tiketov patriacich

poškodenému. Ani krajský súd nezistil žiadny dôvod prečo by mal byť spoluobžalovaný P.

podrobený psychiatrickému vyšetreniu a tvrdenie obžalovaného K. o tom, že P. chcel

v dôsledku výčitiek svedomia spáchať samovraždu sa ukázalo ako nepravdivé. Taktiež

argumentácia obžalovaného týkajúca sa použitia psa a pachových stôp nie je takého

charakteru, ktorá by spochybňovala základné dôkazy. Konečne niet dôvodu vykonávať

rekonštrukciu daného prepadnutia Š. K., keď obžalovaný tvrdí, že pri tomto čine osobne

prítomný nebol.»

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu,

ale ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov

(m. m. ), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu,

či skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia

a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú

v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré

im predchádzali, sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s hodnotením dôkazov a so súdmi

ustálenou verziou skutkového deja. Sťažovateľ namieta proti tomu, ako súdy hodnotili

výpovede spoluobvineného, keď považovali za vieryhodnú jeho výpoveď z prípravného

konania priamo usvedčujúcu sťažovateľa a ako nevieryhodnú vyhodnotili jeho zmenenú

výpoveď v konaní pred súdom.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorou

sťažovateľ namieta skutkové závery, je úlohou ústavného súdu posúdiť, či ustálenie

skutkového deja nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľom označených práv,

ako aj posúdiť, či napadnuté rozhodnutie nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo

možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu

neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa odvolací súd dostatočne

presvedčivým spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

V danom prípade s poukazom na citovanú časť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu podľa

názoru ústavného súdu nevyplýva pochybnosť o ústavnej akceptovateľnosti uznesenia

krajského súdu. Krajský súd sa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa a poskytol

mu na ne konkrétnu odpoveď, pričom zrozumiteľne uviedol, ako hodnotil jednotlivé dôkazy

samostatne aj vo vzájomných súvislostiach a odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami, ktoré

vyplynuli z vykonaného dokazovania, prečo neakceptoval obranu sťažovateľa a považoval

za preukázané, že sa sťažovateľ dopustil žalovaného trestného činu.

Argumentácia sťažovateľa sa v podstate zameriava na požiadavku prehodnotenia

už hodnotených dôkazov. Ústavný súd však nie je oprávnený prehodnocovať hodnotiace

úsudky všeobecných súdov. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade

by bol až stav, keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli

rámec zásad spravodlivého procesu a uvedený nedostatok by nebol napravený v rámci

sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľ však v sťažnosti neuvádza také dôvody, ktoré

by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje v polemike

vedenej pred všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania pred ústavným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu má skutkový záver ustálený všeobecnými súdmi

dostatočný racionálny základ vo vykonaných dôkazných prostriedkoch. Krajský súd náležite

odôvodnil, na základe akých úvah dospel k ustáleniu skutkového deja a nie je priestor

na úvahu, že všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného vybočenia zo zákonných zásad

pri vykonávaní a hodnotení dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského

súdu vyplýva dostatok dôvodov pre skutkový a právny záver, ktorý viedol krajský súd

k zamietnutiu odvolania sťažovateľa, čím poskytol dostatočnú ochranu právam sťažovateľa.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu ostatných označených práv sťažovateľa v konaní

najvyššieho súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „dovolací súd odmietol konať o mojom dovolaní,

i napriek tomu, že som poukazoval na mnohé chyby konania, ktoré mali za následok

porušenie niektorých zákonov napr. Tr. zákona, , Zákona o súdoch, Zákona

o prokuratúre, a iné... nemal som zabezpečenú účinnú právnu pomoc v dovolacom konaní“.

Námietka týkajúca sa právnej pomoci v dovolacom konaní je odôvodnená v sťažnosti

takto:

«Dňa 12.11.2012 som vyexpedoval na OS TN písomné podanie označené ako

„Dovolanie“... pod sp. zn. (súdu doručené dňa 13.11.2012), ku ktorému som

pripojil i žiadosť o ustanovenie obhajcu, nakoľko v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku musí mať odsúdený obhajcu ( ) a dovolanie je možné

podať len prostredníctvom obhajcu ( ) a v konaní musí byť

zastúpený obhajcom ( )...

Som toho názoru, že súd prvého stupňa sa opätovne odklonil v praxi zaužívaného

postupu, keďže mi vôbec neurčil lehotu na to, aby som dovolanie podal prostredníctvom

ustanoveného obhajcu v lehote, nakoľko ide o nevyhnutnú náležitosť dovolanie, ktorej

nesplnenie je dôvodom na odmietnutie dovolania. Ako dôkaz vyššie uvedeného postupu

dávam do pozornosti oznámenie OS PB zo dňa 28.09.2010, sp. zn. , v ktorej

detto bolo podané dovolanie...

Samotná nutnosť podania dovolania prostredníctvom obhajcu vyplýva z povahy

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorého charakter vyžaduje jeho

presné obsahové náležitosti. Osoba obhajcu ako osoba znalá práva, je zárukou toho,

aby zložitosť konania, spojená s podaním dovolania i následným rozhodovaním o ňom

nebola na ujmu obvinenému, ktorý nemá potrebné právnické znalosti.»

Sťažovateľ sám uvádza, že mu bol opatrením okresného súdu z 13. decembra 2012

ustanovený v dovolacom konaní obhajca, k sťažnosti priložil kópiu dovolania, ktoré podal

ustanovený obhajca, a napadnutým uznesením z 27. februára 2014 najvyšší súd o tomto

dovolaní rozhodol, z čoho jednoznačne vyplýva, že v dovolacom konaní bola sťažovateľovi

poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc. Ústavný súd preto považoval túto námietku

za zjavne neopodstatnenú.

Dovolací dôvod podľa (súd rozhodol

v nezákonnom zložení) sťažovateľ odôvodnil tým, že okresný súd rozhodoval 4. februára

2012 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby v inom zložení senátu ako na hlavnom

pojednávaní o veci samej.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia k tomu uviedol:

„S touto námietkou sa dôsledne vysporiadal už odvolací súd v napadnutom uznesení,

keď v súlade so stavom veci a zákonom skonštatoval, že vec bola na hlavnom pojednávaní

prejednávaná a rozhodnutá v tom istom zložení senátu, čo je sine qua non záveru o tom,

že vo veci rozhodoval súd v zákonnom zložení. Na tomto závere nič nemení obvineným

namietaná skutočnosť, že o jeho väzbe rozhodovali i iní sudcovia, než rozhodovali sudcovia

v merite veci.“

Vzhľadom na odkaz na uznesenie krajského súdu ústavný súd uvádza aj citáciu

relevantnej časti uznesenia krajského súdu:

„Pokiaľ sa týka rozhodovania okresného súdu v jeho veci senátmi v rôznom zložení,

treba uviesť, že takéto zloženie senátov nevylučuje. Len na hlavnom

pojednávaní musí vo veci rozhodnúť senát, ktorý pojednával na viacerých hlavných

pojednávaniach, v rovnakom zložení a aj to s jednou výnimkou.“

Sťažovateľ s týmto odôvodnením nesúhlasí, svoj názor však nepodporil žiadnym

právnym argumentom. Najvyšší súd pritom zrozumiteľne odôvodnil aplikáciu zásady

nezmeniteľnosti zloženia senátu, ktorá sa vzťahuje na hlavné pojednávanie. Každé konanie

je potrebné vnímať z hľadiska jeho predmetu samostatne a nezamieňať prerokúvanie veci

samej na hlavnom pojednávaní s rozhodovaním o väzbe na verejnom alebo neverejnom

zasadnutí, hoci by sa tieto konania aj časovo prekrývali. Rozhodovanie o väzbe

je z hľadiska predmetu konania iným konaním, a preto nie je vylúčené, aby počas konania

o obžalobe (medzi jednotlivými pojednávaniami) súd rozhodoval o žiadostiach

o prepustenie z väzby v inom zložení senátu (k tomu pozri rozhodnutie publikované

v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší súd Českej republiky, č. R 3/1999).

Dôvod podľa (zásadným spôsobom

porušené právo na obhajobu) bol podľa sťažovateľa naplnený tým, že súdy nevyhoveli jeho

návrhom na doplnenie dokazovania, keď odmietli vykonať rekonštrukciu, vyšetrovací pokus

a nariadiť znalecké dokazovanie na skúmanie hodnovernosti výpovede spoluobvineného.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení k tejto námietke uviedol:

«Dovolacia námietka obvineného smeruje k tomu, že prvostupňový súd nevyhovel

jeho návrhu na vykonanie ďalších dôkazov na objasnenie veci.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že záver o vine obvineného

oprel predovšetkým o usvedčujúcu výpoveď spoluobvineného V. P., výpoveď poškodeného

Š. K., ale i výpoveď svedkyne P. P., z ktorých nepochybne vyvodil skutkové zistenie, že došlo

k lúpežnému prepadnutiu poškodeného za okolností a spôsobom ustáleným v skutkovej vete

tohto rozsudku.

Na tomto zistení nič nemení ani skutočnosť, že spoluobvinený V. P. v snahe pomôcť

obvinenému H. K. do istej miery na hlavnom pojednávaní zmenil svojej tvrdenia, pretože

práve odôvodnenie tejto zmeny spočívajúcej v tom, že „K. má doma malé dieťa a vie,

ako je to ťažké vyrastať bez rodičov“, vedie k úvahe o vierohodnosti predchádzajúcich

výpovedí, v ktorých usvedčoval spoluobvineného H. K. zo spáchania predmetného skutku.

Za tejto dôkaznej situácie nemožno mať za to, že by odmietnutie vykonania dôkazov,

ktoré navrhoval obvinený H. K. došlo k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu.

Okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu skutku, keď spoluobvinený V. P. usvedčil

obvineného H. K. na jeho účasti na skutku, pričom niet žiadnych pochybností o tom,

že poškodený Š. K. bol lúpežne prepadnutý a svedkyňa P. P. potvrdila, že obvinený H. K.

sa s obvineným V. P. kritického dňa asi o jednej hodine v noci vrátili s peňaženkou

poškodeného a odcudzenými vecami, čo je tak podstatné pre rozhodnutie, že nevykonanie

ďalších dôkazov nemožno považovať za naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371

ods. 1 písm.

V tejto súvislosti ale i pri uplatňovaní ďalších dovolacích dôvodov obvineným

najvyšší súd poznamenáva, že v dovolaní ide obvinenému predovšetkým o hodnotenie

vykonaných dôkazov, ktoré dovolaciemu súdu neprislúcha.»

V citovanej časti odôvodnenia najvyšší súd posúdil relevantnosť námietok

sťažovateľa vo vzťahu k označenému dovolaciemu dôvodu, ktorý interpretoval v súlade

s účelom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V tomto zmysle sa zameral

na posúdenie, či sťažovateľ mal možnosť uplatniť v trestnom konaní právo obvineného

navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, a v dostatočnom

rozsahu odpovedal na ťažiskový argument sťažovateľa, ktorý smeroval mimo podstatu

označeného dovolacieho dôvodu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval túto časť

sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

K namietanému dôvodu podľa (rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom) najvyšší súd

uviedol:

„Táto dovolacia námietka obvineného H. K. je dôvodná, pretože súd prvého stupňa

v odôvodnení rozsudku oprel záver o vine i o pachovú stopu, ktorá ako správne poukazuje

v dovolaní nebola vykonaná. Na túto skutočnosť dôvodne reagoval krajský súd

v napadnutom uznesení. Táto pachová stopa nebola vykonaná, preto ju nemohol okresný

súd použiť ako dôkaz. Toto pochybenie však nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o vine

obvineného vzhľadom na dôkazy, na ktoré poukazuje pri dovolacom dôvode podľa písm. c/

“

Najvyšší súd aj v tejto časti ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal

na námietku, ktorá bola dôvodná vo vzťahu k postupu okresného súdu, namietaný postup

však reparoval už krajský súd, keď v odvolacom konaní neprihliadal pri hodnotení

dokazovania na pachovú stopu a skutkové závery vyvodzoval len z vykonaného

dokazovania. Vo vzťahu k posúdeniu tohto dovolacieho dôvodu preto nemožno mať žiadne

pripomienky.

Napokon sťažovateľ namietal aj právne posúdenie zisteného skutku (rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia). Najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal

poukázaním na právne posúdenie spolupáchateľstva podľa najskôr

vo všeobecnej rovine, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav takto:

„Dokazovanie pred prvostupňovým súdom jednoznačne potvrdilo, že obvinený H. K.

sa dopustil žalovaného zločinu, a to ako spolupáchateľ, keď sa preukázalo, že bol prítomný

blízko miesta činu, dával pozor, aby on ani spolupáchateľ neboli pri čine vyrušení,

a nemusel sa na násilí aj fyzicky zúčastniť.

V posudzovanom prípade obaja spoluobvinení, konali spoločne v úmysle získať

peniaze, zbadali opitého poškodeného a ho začali prenasledovať. Ku konkrétnej dohode

vykonať spoločne úmyselný trestný čin došlo tak, že obvinený K. povedal odsúdenému P.,

akým spôsobom mal prekonať prípadný odpor poškodeného, pričom sám uviedol, že on

bude dávať pozor, čo aj urobil. Spolupáchateľ P. zaútočil na poškodeného zozadu, a keď

sa tento nemohol brániť, zmocnil sa po predchádzajúcom násilí peňazí a ďalších vecí, ktoré

mal pri sebe a z ktorých mohol mať ďalší profit finančného charakteru. Po vykonaní činu

potom obaja z jeho miesta ušli, pričom si rozdelili ulúpené peniaze, aj keď nie v rovnakom

pomere...

Dôležitý je aj pomer spolupáchateľstva k iným formám účastníctva. Ak sa osoba

podieľa na trestnom čine ako spolupáchateľ a zároveň ako organizátor, návodca,

objednávateľ alebo pomocník, bude postihnutý iba za spolupáchateľstvo. Spolupáchateľstvo

je vyššia forma trestnej súčinnosti a zahŕňa aj tieto formy účastníctva. V posudzovanom

prípade sa zistilo, že obvinený H. K. bol návodcom na spáchanie skutku, postupne však jeho

úloha, ako je podrobne vysvetlené vyššie, prerástla do spolupáchateľstva.“

Najvyšší súd aj v tejto časti podrobne vysvetlil podmienky aplikovateľnosti

dovolacieho dôvodu podľa a na základe

interpretácie dotknutého ustanovenia vylúčil možnosť subsumovania argumentácie

sťažovateľa pod uvedený dovolací dôvod, keď konkrétne uviedol, ktoré zistené skutočnosti

preukazujú, že sťažovateľ bol priamym spolupáchateľom trestného činu.

Záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa je založený

na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu, a preto nemožno z ústavnoprávneho hľadiska

napadnuté rozhodnutie z 27. februára 2014 hodnotiť ako ústavne nekonformné. Ústavný súd

preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti podľa

v celom rozsahu tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2014