Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 517/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia, Ulica 29. augusta 8 a 10,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a podľa Charty základných práv Európskej únie,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014

doručená sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia, Ulica 29. augusta 8 a 10 (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

47 (ďalej len „“) a podľa Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že vec sa týka súdneho pracovnoprávneho sporu

medzi ňou a J. F. (ďalej len „žalobca“), a takto opisuje skutkový stav: „Dňa 28. marca

2003 bola žalobcovi daná výpoveď podľa . Žalobca

podal žalobu o neplatnosť výpovede. Okresný súd Lučenec (OS LC) rozsudkom č. k.

zo dňa 14. novembra 2008 rozhodol, že výpoveď je neplatná. Proti rozsudku

podala Sociálna poisťovňa odvolanie. KS BB rozsudkom č. k. zo dňa 25.

marca 2009 odvolaniu Sociálnej poisťovne vyhovel a zmenil rozsudok OS LC tak, že žalobu

žalobcu zamieta. Žalobca podal dovolanie. Uznesením č. k. zo dňa 9. júna

2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) zrušil rozsudok KS BB a vec vrátil na

ďalšie konanie. KS BB potvrdil rozsudok OS LC č. k. , ktorý nadobudol

právoplatnosť 28. apríla 2011, tak že výpoveď je neplatná, pričom je preukázané, že

žalobca bol osobne dňa 16. marca 2011 na vyhlásení predmetného rozsudku.“

V súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru podal žalobca aj žalobu o náhradu

mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, pričom vec bola vedená na Okresnom

súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , ako aj žalobu o náhradu

stravného, ktorá bola vedená pod sp. zn. . Obe tieto konania boli

vzhľadom na prvé rozhodnutie krajského súdu o tom, že výpoveď je platná (rozsudok

sp. zn. z 25. marca 2009), zastavené. Po tom, ako žalobca podal dovolanie

a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vrátil vec na ďalšie konanie,

na ktorom krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2008, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi je neplatná, podal

žalobca návrhy na obnovu konania v oboch veciach (o náhradu mzdy z neplatne skončeného

pracovného pomeru, ako aj o náhradu stravného).

Ďalej sťažovateľka uvádza, že žalobca podal oba návrhy na obnovu konania v ten

istý deň, a poukazuje na to, že „v týchto konaniach sa teda jedná o úplne rovnaký právny aj

skutkový základ veci, rozdiel je len v nároku, keď v jednej veci žiada náhradu mzdy a v

druhej náhradu stravného. Účastníci sporu sú tiež totožní, v podstate oba tieto nároky

mohol žalobca žiadať aj jedným návrhom, resp. súd mohol vec spojiť.“.

Vo veci návrhu na obnovu konania vo veci náhrady mzdy rozhodol okresný súd

uznesením sp. zn. z 15. augusta 2011 tak, že obnovu konania vedeného na

okresnom súde pod sp. zn. (náhrada mzdy) povolil. Rovnako tak urobil

okresný súd aj v prípade návrhu na obnovu konania vo veci náhrady stravného, keď

uznesením sp. zn. z 10. novembra 2011 povolil obnovu konania vedeného

pod sp. zn. (náhrada stravného).

Proti predmetným uzneseniam podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd rozhodol

o prvom odvolaní tak, že uznesením sp. zn. z 29. novembra 2011

(sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu) zamietol a potvrdil uznesenie okresného

súdu o povolení obnovy konania o náhrade mzdy. O druhom odvolaní (vo veci povolenia

obnovy konania vo veci náhrady stravného) krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. januára 2012 rozhodol, že odvolanie sťažovateľky je dôvodné, a zmenil uznesenie

okresného súdu o povolení obnovy konania tak, že návrh na obnovu konania o náhradu

stravného zamietol.

Týmito dvomi rozhodnutiami krajský súd podľa názoru sťažovateľky v skutkovo

a právne rovnakej veci medzi rovnakými účastníkmi konania rozhodol protichodne, pričom

„rozhodnutie oboch senátov KS BB v oboch veciach vychádzalo z posúdenia rovnakej

otázky, a to včasnosti podania návrhov na obnovu konania, resp. rozdielneho posúdenia

začiatku plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Je nesporné,

že rovnaká lehota môže začať plynúť jedine od rovnakého okamihu. Z protichodných

rozhodnutí KS BB však vychádza, že predmetná subjektívna lehota na podanie návrhu

na obnovu konania začína plynúť v každom prípade od iného času. (V jednom prípade

od právoplatnosti rozhodnutia - toto zákon nevyžaduje, a v druhom prípade od okamihu

dozvedenia sa o dôvode - výslovne uvádza zákon ( )).“.

Proti sťažnosťou napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie prvostupňového súdu o povolení obnovy konania vo veci náhrady mzdy,

podala sťažovateľka dovolanie podľa a predpokladala úspech

v dovolacom konaní, v ktorom však najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 22. novembra 2012, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné, teda

nezaoberal sa skutkovou podstatou veci. Sťažovateľka preto podala podnet Generálnej

prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na podanie

mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 29. novembra 2011. Dňa 9. januára 2013 jej však bolo doručené oznámenie generálnej

prokuratúry, „že po preskúmaní návrhu na podanie mimoriadneho dovolania GP SR

nezistila dôvod na podanie mimoriadneho dovolania proti namietanému uzneseniu KS BB

(podľa názoru sťažovateľa je protichodnosť dvoch právoplatných rozhodnutí dostatočným

dôvodom na podanie mimoriadneho dovolania). Proti vybaveniu podnetu sťažovateľa

zo strany GP SR podal dňa 10. januára 2011 sťažovateľ podnet na preskúmanie zákonnosti

vybavenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. GP SR tento opakovaný podnet

opäť vecne neskúmala, nakoľko uplynula lehota jedného roka na podanie mimoriadneho

dovolania od právoplatnosti napádaného uznesenia KS BB. Napádaná vec

bola týmto ukončená, bez toho, aby merito veci skúmal súd vyššej inštancie ako KS BB.“

V prípade uznesenia krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2012,

ktorým krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že obnovu konania o náhradu

stravného zamietol, zasa podal v zákonom ustanovenej lehote dovolanie žalobca. Najvyšší

súd v predmetnej veci rozhodol uznesením sp. zn. z 28. apríla 2014 tak,

že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2012 ako vecne správne

potvrdil, teda obnovu konania zamietol, čím podľa názoru sťažovateľky „vyslovil názor,

že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania nemôže v predmetnom prípade

plynúť od právoplatnosti rozhodnutia KS BB (ako je napriek právoplatnosti nezákonne

rozhodnuté napádaným rozhodnutím KS BB sp. zn. ), ale od okamihu

dozvedenia sa o dôvode na podanie návrhu na obnovu konania, tak ako je to výslovne

uvedené v . Žalobca sa o dôvode na podanie návrhu na obnovu konania

dozvedel dňa 16. marca 2011, kedy bol osobne na vyhlásení rozsudku, že výpoveď

z pracovného pomeru je neplatná. Tento rozsudok mu bol doručený dňa 28. apríla 2011,

kedy nadobudol právoplatnosť. Oba návrhy na obnovu konania podal žalobca až dňa 28.

júla 2011, keď si lehotu nesprávne počítal odo dňa právoplatnosti/doručenia rozhodnutia,

výrokom ktorého je dôvod na podanie návrhu na obnovu konania. Nakoľko sa o tomto

dôvode (výrok rozhodnutia) dozvedel už dňa 16. marca 2011, právo na podanie návrhu na

obnovu konania mu patrilo len do 16. júna 2011. Tým že tieto návrhy na obnovu konania

nepodal v tejto lehote, právo na ich podanie mu zaniklo, čo je potvrdené uznesením NS SR

sp. zn. . Je preto nevyhnutné odstrániť, resp. napraviť tento protiprávny

stav nastolený napádaným rozhodnutím KS BB sp. zn. .“.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu

„sa týka posúdenia dodržania subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania

(náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru), keď KS BB v predmetnom

rozhodnutí určil, že lehota bola dodržaná. V skutkovo a právne úplne totožnej veci,

rovnakých účastníkov konania (náhrada stravného z toho istého neplatne skončeného

pracovného pomeru) KS BB v inom senáte rozhodol na základe rovnakého dôvodu,

že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania dodržaná nebola, pričom toto

rozhodnutie potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) uznesením sp. zn.

, čiže toto rozhodnutie je čo do merita veci preskúmané a rozhodnuté vyššou

inštanciou. Oba návrhy na obnovu konania (náhrada mzdy aj náhrada stravného z neplatne

skončeného pracovného pomeru) žalobca (J. F. - žalobca v predmetných konaniach o

obnovu konania) podával v rovnaký deň, čiže sa subjektívna lehota mala počítať od

rovnakého okamihu, pričom uplynutím tejto lehoty sa právo nepremlčuje, ale prekluduje,

čiže zaniká. Napriek tejto skutočnosti ju rozdielne senáty KS BB počítali odlišne (každý od

iného okamihu), čiže vznikli dve protichodné právoplatné rozhodnutia. Je v rozpore so

spravodlivosťou, aby v dvoch rovnakých, vzájomne súvisiacich veciach súdy vyniesli

protichodné súdne rozhodnutia. Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky proti

rozhodnutiu KS BB sp. zn. “ a podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje

za jediný prostriedok nápravy a dosiahnutia spravodlivosti a „rovnako na zjednotenie

a úpravu konania v prípadných rovnakých sporoch do budúcna“.

Sťažovateľka v predmetnej veci už podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorá však bola

uznesením sp. zn. z 29. mája 2013 (ďalej len „uznesenie ústavného súdu

z 29. mája 2013“), ako uvádza v odôvodnení tejto sťažnosti, „vyhodnotená v časti, v ktorej

napádal rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o nepodaní

mimoriadneho dovolania ako zjavne neopodstatnená (toto sa v tejto sťažnosti už nenapáda)

a v časti, v ktorej napádal uznesenie KS BB , bola sťažnosť podaná

po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti, teda bola odmietnutá ako oneskorene podaná“.

Sťažovateľke z uvedeného vyplýva, že „o pôvodnej sťažnosti sťažovateľa

sa rozhodovalo len o podmienkach konania, vzhľadom na čo je táto sťažnosť prípustná,

nakoľko iným zásahom došlo k odhaleniu skutočností, ktorými je preukázané, že napádaným

rozhodnutím KS BB sp. zn. došlo k porušeniu základných práv a slobôd

sťažovateľa...“.

Túto (novú sťažnosť) sťažovateľka podáva proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu, «ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. januára 2012. Dňa 9. júna 2014 bolo

však Sociálnej poisťovni doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , ktorým bolo potvrdené uznesenie KS BB sp. zn. ,

ktorým sa z rovnakého skutkového a právneho základu v identickej veci rozhodlo, že návrh

na obnovu konania bol podaný oneskorene, teda obnova konania sa žalobcovi nepovoľuje

(ďalej len „uznesenie NS SR“) a právo uplynutím tejto lehoty zaniká. Uznesenie NS SR je

pritom konečné, nakoľko voči nemu nie je možné podať opravný prostriedok, teda je

záväzné. Sťažovateľ sa až dňom doručenia uznesenia NS SR dozvedel, že napádané

rozhodnutie KS BB je protizákonné, napriek tomu, že je právoplatné. Skutočnosť, že toto

uznesenie je protizákonné je preukázaná práve rozhodnutím KS BB sp. zn. ,

ktoré zmenilo rozhodnutie Okresného súdu Lučenec (OS LC) sp. zn. , ktorým

bola povolená obnova konania č. . KS BB v uznesení sp. zn.

zmenil rozhodnutie OS LC tak, že obnova konania sa nepovoľuje, resp. obnova konania sa

zamieta. Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením NS SR sp. zn. .».

Podľa názoru sťažovateľky „uznesenie súdu prvého stupňa ako aj uznesenie

odvolacieho súdu (OS LC aj KS BB) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súdy vo svojich rozhodnutiach považujú za okamih dozvedenia sa o dôvode na podanie

návrhu na obnovu konania okamih doručenia rozhodnutia KS BB žalobcovi. Avšak

vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol osobne účastný na pojednávaní KS BB, kde mu

bolo oznámené rozhodnutie KS BB, teda oznámený predmetný dôvod na podanie návrhu

na obnovu konania a to dňa 16. marca 2011, dňom 28. apríla 2011, kedy mu bolo

predmetné rozhodnutie KS BB doručené mu už bolo toto rozhodnutie KS BB známe.

Doručením sa dozvedel len o odôvodnení predmetného rozhodnutia KS BB, nie už však

o samotnom rozhodnutí KS BB vo výroku ako dôvode na podanie návrhu na obnovu

konania.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo (sloboda) Sociálnej poisťovne upravené v a v

Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. zo dňa

29. novembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajskému súdu Banská Bystrica prikazuje obnoviť stav pred porušením

základného práva (slobody) a prikazuje, aby vo veci konal v súlade s týmto nálezom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo

vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojich

základných práv podľa a ako celku bez toho, aby špecifikovala odseky,

porušenia ktorých namieta, ústavný súd (bez toho, aby ju vyzýval na upresnenie petitu)

z odôvodnenia sťažnosti odvodil, že sťažovateľka namieta porušenie

a .

Predmetom sťažnosti je preto namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť v konaní podľa

a základného práva podľa charty, ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho napadnutým uznesením.

Ústavný súd zo svojho uznesenia z 29. mája 2013 zistil, že sťažovateľka ešte

v sťažnosti z 15. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 22. februára 2013 (na poštovú

prepravu podanej 20. februára 2013) namietala porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho napadnutým uznesením. Sťažovateľka pravdepodobne počítala

lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu od doručenia oznámenia generálnej

prokuratúry č. k. VI/1 Pz 757/12-7 z 9. januára 2013 o nevyužití práva podať návrh

na podanie mimoriadneho dovolania, pričom v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

svoju judikatúru (napr. ), podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré

navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne

prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, a preto nemožno lehotu začať počítať od doručenia takéhoto oznámenia.

Ústavný súd v odôvodnení uznesenia z 29. mája 2013 okrem iného uviedol,

že zákonná lehota podľa na podanie ústavnej sťažnosti

ostáva zachovaná aj vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak jeho

protiústavnosť neodstráni najvyšší súd v rozhodnutí o podanom dovolaní. Najvyšší súd

o odmietnutí dovolania sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. z 22.

novembra 2012 a toto uznesenie bolo sťažovateľke doručené 7. decembra 2012. Z

uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v tejto časti zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v , a preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú

podľa .

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd s ohľadom na už citované uznesenie ústavného súdu z 29. mája 2013,

ktorým bola sťažnosť sťažovateľky z 15. februára 2013, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho napadnutým uznesením, odmietnutá ako oneskorene

podaná, je toho názoru, že sťažnosť sťažovateľky z 10. júla 2014 sa týka veci, o ktorej

ústavný súd už rozhodol, pričom k splneniu podmienok konania nedošlo (keďže

oneskorenosť je neodstrániteľná podmienka konania), čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti v zmysle . Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa

odmietol ako neprípustnú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 47 charty a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je

v tejto časti oneskorene podaná. Nič nemení na tejto skutočnosti ani to, že sťažovateľke

bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2014 doručené

9. júla 2014, od kedy sa počíta lehota na podanie sťažnosti podľa . Toto

rozhodnutie najvyššieho súdu sa vzťahuje na iné konanie okresného súdu (ako aj krajského

súdu), a to na konanie o návrhu na obnovu konania vo veci náhrady stravného, keď

uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. novembra 2011 bola povolená

obnova konania vedeného pod sp. zn. . Sťažnosťou napadnuté uznesenie

krajského súdu sa vzťahuje na konanie okresného súdu o návrhu na obnovu konania vo veci

náhrady mzdy, ktorý uznesením sp. zn. z 15. augusta 2011 povolil obnovu

konania vedeného pod sp. zn. . Pre ústavný súd bolo právne irelevantné, že

podľa názoru sťažovateľky mali byť tieto konania spojené alebo mala byť žalobcom podaná

jedna žaloba.

Pokiaľ sťažovateľka vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho napadnutému uzneseniu namieta, že krajský súd na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dal v predmetnej veci

rôznu odpoveď, tvrdiac, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia“, ústavný súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007, v ktorom sa

okrem iného uvádza, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Avšak z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu

právneho štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo

rovnakých, resp. porovnateľných veciach nežiaduca a k jej odstraňovaniu v právnom

poriadku Slovenskej republiky slúži mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry

v o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť

judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto

súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu

(m. m. , , , , ,

).

Takto ani rozdielna judikatúra všeobecných súdov v skutkovo rovnakých alebo

podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru o porušení základného práva

podľa , prípadne práva podľa dohovoru.

Sťažovateľka mala možnosť napadnúť postup krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho napadnuté uznesenie sťažnosťou podľa

adresovanou ústavnému súdu, čo aj urobila (sťažnosťou z 15. februára 2013) avšak

oneskorene, keď lehotu na podanie sťažnosti počítala od doručenia oznámenia generálnej

prokuratúry č. k. VI/1 Pz 757/12-7 z 9. januára 2013.

Nad rámec ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru poukazuje aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej sa tento článok dohovoru

nevzťahuje na konanie o návrhu na obnovu konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozhodnutím o civilných právach alebo záväzkoch alebo právoplatným rozhodnutím

o oprávnenosti trestného obvinenia (Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. marca 2010,

č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. septembra 2001, č. 45943/99). Článok 6

ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie. Ústavný súd vo svojej judikatúre

postupuje rovnako a sťažnosti namietajúce porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní

o návrhu na obnovu konania odmieta ako zjavne neopodstatnené (napr.

a tam uvedená judikatúra).

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších jej

návrhoch uvedených v sťažnosti (napr. zrušenie napadnutého uznesenia) v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014