Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 517/2014
PDF · 220.15 KB
No categories available
III. ÚS 517/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia, Ulica 29. augusta 8 a 10,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011
a jeho uznesením z 29. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014
doručená sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia, Ulica 29. augusta 8 a 10 (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
47 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011
a jeho uznesením z 29. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že vec sa týka súdneho pracovnoprávneho sporu
medzi ňou a J. F. (ďalej len „žalobca“), a takto opisuje skutkový stav: „Dňa 28. marca
2003 bola žalobcovi daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca
podal žalobu o neplatnosť výpovede. Okresný súd Lučenec (OS LC) rozsudkom č. k.
6 C/122/2003 zo dňa 14. novembra 2008 rozhodol, že výpoveď je neplatná. Proti rozsudku
podala Sociálna poisťovňa odvolanie. KS BB rozsudkom č. k. 17 Co 344/2008 zo dňa 25.
marca 2009 odvolaniu Sociálnej poisťovne vyhovel a zmenil rozsudok OS LC tak, že žalobu
žalobcu zamieta. Žalobca podal dovolanie. Uznesením č. k. 5 Cdo 42/2010 zo dňa 9. júna
2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) zrušil rozsudok KS BB a vec vrátil na
ďalšie konanie. KS BB potvrdil rozsudok OS LC č. k. 6 C/122/2003, ktorý nadobudol
právoplatnosť 28. apríla 2011, tak že výpoveď je neplatná, pričom je preukázané, že
žalobca bol osobne dňa 16. marca 2011 na vyhlásení predmetného rozsudku.“
V súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru podal žalobca aj žalobu o náhradu
mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, pričom vec bola vedená na Okresnom
súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 55/2004, ako aj žalobu o náhradu
stravného, ktorá bola vedená pod sp. zn. 12 C 111/2005. Obe tieto konania boli
vzhľadom na prvé rozhodnutie krajského súdu o tom, že výpoveď je platná (rozsudok
sp. zn. 17 Co 344/2008 z 25. marca 2009), zastavené. Po tom, ako žalobca podal dovolanie
a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vrátil vec na ďalšie konanie,
na ktorom krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 122/2003
zo 14. novembra 2008, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi je neplatná, podal
žalobca návrhy na obnovu konania v oboch veciach (o náhradu mzdy z neplatne skončeného
pracovného pomeru, ako aj o náhradu stravného).
Ďalej sťažovateľka uvádza, že žalobca podal oba návrhy na obnovu konania v ten
istý deň, a poukazuje na to, že „v týchto konaniach sa teda jedná o úplne rovnaký právny aj
skutkový základ veci, rozdiel je len v nároku, keď v jednej veci žiada náhradu mzdy a v
druhej náhradu stravného. Účastníci sporu sú tiež totožní, v podstate oba tieto nároky
mohol žalobca žiadať aj jedným návrhom, resp. súd mohol vec spojiť.“.
Vo veci návrhu na obnovu konania vo veci náhrady mzdy rozhodol okresný súd
uznesením sp. zn. 9 C 120/2011 z 15. augusta 2011 tak, že obnovu konania vedeného na
okresnom súde pod sp. zn. 17 C 55/2004 (náhrada mzdy) povolil. Rovnako tak urobil
okresný súd aj v prípade návrhu na obnovu konania vo veci náhrady stravného, keď
uznesením sp. zn. 17 C 119/2011 z 10. novembra 2011 povolil obnovu konania vedeného
pod sp. zn. 12 C 111/2005 (náhrada stravného).
Proti predmetným uzneseniam podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd rozhodol
o prvom odvolaní tak, že uznesením sp. zn. 17 Co 320/2011 z 29. novembra 2011
(sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu) zamietol a potvrdil uznesenie okresného
súdu o povolení obnovy konania o náhrade mzdy. O druhom odvolaní (vo veci povolenia
obnovy konania vo veci náhrady stravného) krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 36/2012
z 30. januára 2012 rozhodol, že odvolanie sťažovateľky je dôvodné, a zmenil uznesenie
okresného súdu o povolení obnovy konania tak, že návrh na obnovu konania o náhradu
stravného zamietol.
Týmito dvomi rozhodnutiami krajský súd podľa názoru sťažovateľky v skutkovo
a právne rovnakej veci medzi rovnakými účastníkmi konania rozhodol protichodne, pričom
„rozhodnutie oboch senátov KS BB v oboch veciach vychádzalo z posúdenia rovnakej
otázky, a to včasnosti podania návrhov na obnovu konania, resp. rozdielneho posúdenia
začiatku plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Je nesporné,
že rovnaká lehota môže začať plynúť jedine od rovnakého okamihu. Z protichodných
rozhodnutí KS BB však vychádza, že predmetná subjektívna lehota na podanie návrhu
na obnovu konania začína plynúť v každom prípade od iného času. (V jednom prípade
od právoplatnosti rozhodnutia - toto zákon nevyžaduje, a v druhom prípade od okamihu
dozvedenia sa o dôvode - výslovne uvádza zákon (§ 230 ods. 1 OSP)).“.
Proti sťažnosťou napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie prvostupňového súdu o povolení obnovy konania vo veci náhrady mzdy,
podala sťažovateľka dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP a predpokladala úspech
v dovolacom konaní, v ktorom však najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 18/2012
z 22. novembra 2012, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné, teda
nezaoberal sa skutkovou podstatou veci. Sťažovateľka preto podala podnet Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na podanie
mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 Co 320/2011
z 29. novembra 2011. Dňa 9. januára 2013 jej však bolo doručené oznámenie generálnej
prokuratúry, „že po preskúmaní návrhu na podanie mimoriadneho dovolania GP SR
nezistila dôvod na podanie mimoriadneho dovolania proti namietanému uzneseniu KS BB
(podľa názoru sťažovateľa je protichodnosť dvoch právoplatných rozhodnutí dostatočným
dôvodom na podanie mimoriadneho dovolania). Proti vybaveniu podnetu sťažovateľa
zo strany GP SR podal dňa 10. januára 2011 sťažovateľ podnet na preskúmanie zákonnosti
vybavenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. GP SR tento opakovaný podnet
opäť vecne neskúmala, nakoľko uplynula lehota jedného roka na podanie mimoriadneho
dovolania od právoplatnosti napádaného uznesenia KS BB. Napádaná vec 17 Co/320/2011
bola týmto ukončená, bez toho, aby merito veci skúmal súd vyššej inštancie ako KS BB.“
V prípade uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 Co 36/2012 z 30. januára 2012,
ktorým krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že obnovu konania o náhradu
stravného zamietol, zasa podal v zákonom ustanovenej lehote dovolanie žalobca. Najvyšší
súd v predmetnej veci rozhodol uznesením sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014 tak,
že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 14 Co 36/2012 z 30. januára 2012 ako vecne správne
potvrdil, teda obnovu konania zamietol, čím podľa názoru sťažovateľky „vyslovil názor,
že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania nemôže v predmetnom prípade
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia KS BB (ako je napriek právoplatnosti nezákonne
rozhodnuté napádaným rozhodnutím KS BB sp. zn. 17 Co/320/2011), ale od okamihu
dozvedenia sa o dôvode na podanie návrhu na obnovu konania, tak ako je to výslovne
uvedené v § 230 ods. 1 OSP. Žalobca sa o dôvode na podanie návrhu na obnovu konania
dozvedel dňa 16. marca 2011, kedy bol osobne na vyhlásení rozsudku, že výpoveď
z pracovného pomeru je neplatná. Tento rozsudok mu bol doručený dňa 28. apríla 2011,
kedy nadobudol právoplatnosť. Oba návrhy na obnovu konania podal žalobca až dňa 28.
júla 2011, keď si lehotu nesprávne počítal odo dňa právoplatnosti/doručenia rozhodnutia,
výrokom ktorého je dôvod na podanie návrhu na obnovu konania. Nakoľko sa o tomto
dôvode (výrok rozhodnutia) dozvedel už dňa 16. marca 2011, právo na podanie návrhu na
obnovu konania mu patrilo len do 16. júna 2011. Tým že tieto návrhy na obnovu konania
nepodal v tejto lehote, právo na ich podanie mu zaniklo, čo je potvrdené uznesením NS SR
sp. zn. 4 Cdo 232/2012. Je preto nevyhnutné odstrániť, resp. napraviť tento protiprávny
stav nastolený napádaným rozhodnutím KS BB sp. zn. 17 Co/320/2011.“.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu
„sa týka posúdenia dodržania subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania
(náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru), keď KS BB v predmetnom
rozhodnutí určil, že lehota bola dodržaná. V skutkovo a právne úplne totožnej veci,
rovnakých účastníkov konania (náhrada stravného z toho istého neplatne skončeného
pracovného pomeru) KS BB v inom senáte rozhodol na základe rovnakého dôvodu,
že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania dodržaná nebola, pričom toto
rozhodnutie potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) uznesením sp. zn.
4 Cdo 232/2012, čiže toto rozhodnutie je čo do merita veci preskúmané a rozhodnuté vyššou
inštanciou. Oba návrhy na obnovu konania (náhrada mzdy aj náhrada stravného z neplatne
skončeného pracovného pomeru) žalobca (J. F. - žalobca v predmetných konaniach o
obnovu konania) podával v rovnaký deň, čiže sa subjektívna lehota mala počítať od
rovnakého okamihu, pričom uplynutím tejto lehoty sa právo nepremlčuje, ale prekluduje,
čiže zaniká. Napriek tejto skutočnosti ju rozdielne senáty KS BB počítali odlišne (každý od
iného okamihu), čiže vznikli dve protichodné právoplatné rozhodnutia. Je v rozpore so
spravodlivosťou, aby v dvoch rovnakých, vzájomne súvisiacich veciach súdy vyniesli
protichodné súdne rozhodnutia. Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky proti
rozhodnutiu KS BB sp. zn. 17 Co/32072011“ a podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje
za jediný prostriedok nápravy a dosiahnutia spravodlivosti a „rovnako na zjednotenie
a úpravu konania v prípadných rovnakých sporoch do budúcna“.
Sťažovateľka v predmetnej veci už podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorá však bola
uznesením sp. zn. II. ÚS 306/2013 z 29. mája 2013 (ďalej len „uznesenie ústavného súdu
z 29. mája 2013“), ako uvádza v odôvodnení tejto sťažnosti, „vyhodnotená v časti, v ktorej
napádal rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o nepodaní
mimoriadneho dovolania ako zjavne neopodstatnená (toto sa v tejto sťažnosti už nenapáda)
a v časti, v ktorej napádal uznesenie KS BB 17 Co/320/2011, bola sťažnosť podaná
po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti, teda bola odmietnutá ako oneskorene podaná“.
Sťažovateľke z uvedeného vyplýva, že „o pôvodnej sťažnosti sťažovateľa
sa rozhodovalo len o podmienkach konania, vzhľadom na čo je táto sťažnosť prípustná,
nakoľko iným zásahom došlo k odhaleniu skutočností, ktorými je preukázané, že napádaným
rozhodnutím KS BB sp. zn. 17Co/320/2011 došlo k porušeniu základných práv a slobôd
sťažovateľa...“.
Túto (novú sťažnosť) sťažovateľka podáva proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu, «ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. januára 2012. Dňa 9. júna 2014 bolo
však Sociálnej poisťovni doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 232/2012, ktorým bolo potvrdené uznesenie KS BB sp. zn. 14 Co/36/2012,
ktorým sa z rovnakého skutkového a právneho základu v identickej veci rozhodlo, že návrh
na obnovu konania bol podaný oneskorene, teda obnova konania sa žalobcovi nepovoľuje
(ďalej len „uznesenie NS SR“) a právo uplynutím tejto lehoty zaniká. Uznesenie NS SR je
pritom konečné, nakoľko voči nemu nie je možné podať opravný prostriedok, teda je
záväzné. Sťažovateľ sa až dňom doručenia uznesenia NS SR dozvedel, že napádané
rozhodnutie KS BB je protizákonné, napriek tomu, že je právoplatné. Skutočnosť, že toto
uznesenie je protizákonné je preukázaná práve rozhodnutím KS BB sp. zn. 14 Co/36/2012,
ktoré zmenilo rozhodnutie Okresného súdu Lučenec (OS LC) sp. zn. 17 C 119/2011, ktorým
bola povolená obnova konania č. 12 C/111/2005. KS BB v uznesení sp. zn. 14 Co/36/2012
zmenil rozhodnutie OS LC tak, že obnova konania sa nepovoľuje, resp. obnova konania sa
zamieta. Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením NS SR sp. zn. 4 Cdo 232/2012.».
Podľa názoru sťažovateľky „uznesenie súdu prvého stupňa ako aj uznesenie
odvolacieho súdu (OS LC aj KS BB) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súdy vo svojich rozhodnutiach považujú za okamih dozvedenia sa o dôvode na podanie
návrhu na obnovu konania okamih doručenia rozhodnutia KS BB žalobcovi. Avšak
vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol osobne účastný na pojednávaní KS BB, kde mu
bolo oznámené rozhodnutie KS BB, teda oznámený predmetný dôvod na podanie návrhu
na obnovu konania a to dňa 16. marca 2011, dňom 28. apríla 2011, kedy mu bolo
predmetné rozhodnutie KS BB doručené mu už bolo toto rozhodnutie KS BB známe.
Doručením sa dozvedel len o odôvodnení predmetného rozhodnutia KS BB, nie už však
o samotnom rozhodnutí KS BB vo výroku ako dôvode na podanie návrhu na obnovu
konania.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Základné právo (sloboda) Sociálnej poisťovne upravené v čl. 46 a v čl. 47 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/320/2011 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 17 Co/320/2011 zo dňa
29. novembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajskému súdu Banská Bystrica prikazuje obnoviť stav pred porušením
základného práva (slobody) a prikazuje, aby vo veci konal v súlade s týmto nálezom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo
vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05,
Vzhľadom na to, že sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ústavy ako celku bez toho, aby špecifikovala odseky,
porušenia ktorých namieta, ústavný súd (bez toho, aby ju vyzýval na upresnenie petitu)
z odôvodnenia sťažnosti odvodil, že sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
Predmetom sťažnosti je preto namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva podľa čl. 47 charty, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho napadnutým uznesením.
Ústavný súd zo svojho uznesenia z 29. mája 2013 zistil, že sťažovateľka ešte
v sťažnosti z 15. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 22. februára 2013 (na poštovú
prepravu podanej 20. februára 2013) namietala porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co 320/2011 a jeho napadnutým uznesením. Sťažovateľka pravdepodobne počítala
lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu od doručenia oznámenia generálnej
prokuratúry č. k. VI/1 Pz 757/12-7 z 9. januára 2013 o nevyužití práva podať návrh
na podanie mimoriadneho dovolania, pričom v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na
svoju judikatúru (napr. II. ÚS 169/06), podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne
prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, a preto nemožno lehotu začať počítať od doručenia takéhoto oznámenia.
Ústavný súd v odôvodnení uznesenia z 29. mája 2013 okrem iného uviedol,
že zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie ústavnej sťažnosti
ostáva zachovaná aj vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak jeho
protiústavnosť neodstráni najvyšší súd v rozhodnutí o podanom dovolaní. Najvyšší súd
o odmietnutí dovolania sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 18/2012 z 22.
novembra 2012 a toto uznesenie bolo sťažovateľke doručené 7. decembra 2012. Z
uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v tejto časti zjavne po uplynutí
lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd s ohľadom na už citované uznesenie ústavného súdu z 29. mája 2013,
ktorým bola sťažnosť sťažovateľky z 15. februára 2013, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho napadnutým uznesením, odmietnutá ako oneskorene
podaná, je toho názoru, že sťažnosť sťažovateľky z 10. júla 2014 sa týka veci, o ktorej
ústavný súd už rozhodol, pričom k splneniu podmienok konania nedošlo (keďže
oneskorenosť je neodstrániteľná podmienka konania), čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
odmietol ako neprípustnú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 47 charty a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je
v tejto časti oneskorene podaná. Nič nemení na tejto skutočnosti ani to, že sťažovateľke
bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014 doručené
9. júla 2014, od kedy sa počíta lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
rozhodnutie najvyššieho súdu sa vzťahuje na iné konanie okresného súdu (ako aj krajského
súdu), a to na konanie o návrhu na obnovu konania vo veci náhrady stravného, keď
uznesením okresného súdu sp. zn. 17 C 119/2011 z 10. novembra 2011 bola povolená
obnova konania vedeného pod sp. zn. 12 C 111/2005. Sťažnosťou napadnuté uznesenie
krajského súdu sa vzťahuje na konanie okresného súdu o návrhu na obnovu konania vo veci
náhrady mzdy, ktorý uznesením sp. zn. 9 C 120/2011 z 15. augusta 2011 povolil obnovu
konania vedeného pod sp. zn. 17 C 55/2004. Pre ústavný súd bolo právne irelevantné, že
podľa názoru sťažovateľky mali byť tieto konania spojené alebo mala byť žalobcom podaná
jedna žaloba.
Pokiaľ sťažovateľka vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho napadnutému uzneseniu namieta, že krajský súd na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dal v predmetnej veci
rôznu odpoveď, tvrdiac, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia“, ústavný súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007, v ktorom sa
okrem iného uvádza, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
Avšak z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu
právneho štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo
rovnakých, resp. porovnateľných veciach nežiaduca a k jej odstraňovaniu v právnom
poriadku Slovenskej republiky slúži mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry
v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte
prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť
judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto
súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu
(m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
Takto ani rozdielna judikatúra všeobecných súdov v skutkovo rovnakých alebo
podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru o porušení základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka mala možnosť napadnúť postup krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho napadnuté uznesenie sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
adresovanou ústavnému súdu, čo aj urobila (sťažnosťou z 15. februára 2013) avšak
oneskorene, keď lehotu na podanie sťažnosti počítala od doručenia oznámenia generálnej
prokuratúry č. k. VI/1 Pz 757/12-7 z 9. januára 2013.
Nad rámec ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru poukazuje aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej sa tento článok dohovoru
nevzťahuje na konanie o návrhu na obnovu konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozhodnutím o civilných právach alebo záväzkoch alebo právoplatným rozhodnutím
o oprávnenosti trestného obvinenia (Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. marca 2010,
č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. septembra 2001, č. 45943/99). Článok 6
ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie. Ústavný súd vo svojej judikatúre
postupuje rovnako a sťažnosti namietajúce porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní
o návrhu na obnovu konania odmieta ako zjavne neopodstatnené (napr. I. ÚS 227/2013
a tam uvedená judikatúra).
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších jej
návrhoch uvedených v sťažnosti (napr. zrušenie napadnutého uznesenia) v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2014