Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 306/2013
PDF · 211.15 KB
No categories available
II. ÚS 306/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredie, 29. augusta 8 a 10, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením z 3. januára 2013
a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co 320/2011 a jeho uznesením z 29. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredie, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2013 doručená sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredie, 29. augusta 8 a 10, Bratislava (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením z 3. januára 2013 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011
a jeho uznesením z 29. novembra 2011.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Dňa 28. marca 2003 bola žalobcovi daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce. Žalobca podal žalobu o neplatnosť výpovede. Okresný súd Lučenec
(OS LC) rozsudkom č. k. 6 C/122/2003 zo dňa 14. novembra 2008 rozhodol, že výpoveď je
neplatná. Proti rozsudku podala Sociálna poisťovňa odvolanie. KS BB rozsudkom č. k.
17 Co 344/2008 zo dňa 25. marca 2009 zmenil rozsudok OS LC tak, že žalobu zamieta.
Žalobca podal dovolanie. Uznesením č. k. 5Cdo 42/2010 zo dňa 9. júna 2010 Najvyšší súd
Slovenskej republiky (NS SR) zrušil rozsudok KS BB a vec vrátil na ďalšie konanie. KS BB
potvrdil rozsudok OS LC č. k. 6 C/122/2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. apríla
2011, tak že výpoveď je neplatná. V súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru podal
žalobca aj žaloby o náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru č. k.
17 C/55/2004 a o náhradu stravného č. k. 12 C 111/2005. Tieto konania boli vzhľadom na
prvé rozhodnutie KS BB o tom, že výpoveď je platná zastavené. Po tom, čo žalobca podal
dovolanie a podľa konečného právoplatného rozsudku KS BB výpoveď z pracovného
pomeru je neplatná, podal žalobca návrhy na obnovu konania v oboch veciach.
Dňa 28. júla 2011 podal žalobca návrh č. k. 9C/120/2011 na obnovu konania
č. 17 C/55/2004 o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. OS LC
rozhodol uznesením zo dňa 15. augusta 2011, doručeným sťažovateľovi dňa 27. septembra
2011, ktorým obnovu konania vedeného na OS LC pod sp. zn. 17 C/55/2004 povolil.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote
odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré KS BB zamietol
a uznesením č. 17 Co/320/2011-67 zo dňa 29. novembra 2011 potvrdil uznesenie OS LC.
Uznesenie KS BB bolo sťažovateľovi doručené dňa 5. januára 2012.
Proti uzneseniu KS BB č. k. 17 Co/320/2011-67 zo dňa 29. novembra 2011 podal
sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. c). Sťažovateľ
predpokladal úspech v dovolacom konaní, v ktorom však NS SR rozhodol uznesením sp. zn.
3 Cdo 18/2012-92, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné, teda
nezaoberal sa skutkovou podstatou veci. Toto uznesenie NS SR bolo doručené sťažovateľovi
dňa 7. decembra 2012. Vzhľadom na túto skutočnosť podal sťažovateľ dňa 11. decembra
2012 podnet na GP SR na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu KS BB č. k.
17 Co/320/2011 zo dňa 29. novembra 2011. Dňa 9. januára 2013 bolo sťažovateľovi
doručené oznámenie GP SR, že po preskúmaní návrhu na podanie mimoriadneho dovolania
GP SR nezistila dôvod na podanie mimoriadneho dovolania proti namietanému uzneseniu
KS BB. Proti vybaveniu podnetu sťažovateľa zo strany GP SR podal dňa 10. januára 2011
(správne má byť 10. januára 2013, pozn.) sťažovateľ podnet na preskúmanie zákonnosti
vybavenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. GP SR tento opakovaný podnet
opäť vecne neskúmala, nakoľko uplynula lehota jedného roka na podanie mimoriadneho
dovolania od právoplatnosti napádaného uznesenia KS BB...“
Podľa názoru sťažovateľky «uznesenie súdu prvého stupňa ako aj uznesenie
odvolacieho súdu (OS LC aj KS BB) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súdy vo svojich rozhodnutiach považujú za okamih dozvedenia sa o dôvode na podanie
návrhu na obnovu konania okamih doručenia rozhodnutia KS BB žalobcovi. Avšak
vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol osobne účastný na pojednávaní KS BB, kde mu
bolo oznámené rozhodnutie KS BB, teda oznámený predmetný dôvod na podanie návrhu na
obnovu konania a to dňa 16. marca 2011, dňom 28. apríla 2011, kedy mu bolo predmetné
rozhodnutie KS BB doručené mu už bolo toto rozhodnutie KS BB známe. Doručením sa
dozvedel len o odôvodnení predmetného rozhodnutia KS BB, nie už však o samotnom
rozhodnutí KS BB vo výroku ako dôvode na podanie návrhu na obnovu konania.
Podľa § 230 ods. 1 OSP, ktorým odôvodňuje svoje rozhodnutie odvolací súd (KS BB)
sa však považuje začiatok subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania deň
keď sa o tomto dôvode žalobca dozvedel. Predmetné ustanovenie to vyslovene uvádza
slovom „dozvedel“, ktoré nie je nikde podmienené spôsobom dozvedenia sa, teda či už
vyhlásením, doručením, právoplatnosťou, resp. akokoľvek inak. Ustanovenia § 159 ods. 1
a 2 OSP, ktorým dôvodí odvolací súd (KS BB) zasa upravuje iba doručenie rozsudku
a o právoplatnosť, čo nemá s dozvedením sa o dôvode obnovy konania podľa § 230 ods. 1
OSP nič spoločné. Toto ustanovenie tiež nepodmieňuje, aby dôvod na podanie návrhu na
obnovu konania obsahoval akékoľvek odôvodnenie, opis alebo iné konkretizovanie. Ide iba
o dozvedenie sa samotného dôvodu, ktorý bol žalobcovi známy jeho vyhlásením - teda
vyhlásením rozsudku KS BB. Navyše išlo o rozhodnutie KS BB, proti ktorému už nebolo
možné podať riadny opravný prostriedok, čiže sa stalo právoplatné doručením. Bez ohľadu
na skutočnosť, kedy bolo ktorým stranám rozhodnutie KS BB doručené bolo zrejmé, že bude
doručené a právoplatné v takom znení v akom bolo vyhlásené a nič túto skutočnosť už
nemohlo zmeniť. Je teda zrejmé, že vyhlásením rozsudku KS BB bol dôvod na podanie
návrhu na obnovu konania odo dňa 16. marca 2011 nemenný, žalobca o ňom vedel, a iba
čakal na jeho doručenie, resp. právoplatnosť, ktoré však podľa OSP nie sú podmienkou
uplatnenia jeho nároku na podanie návrhu na obnovu konania. V prípade, že by bol žalobca
podal návrh na obnovu konania už dňa 17. marca 2011, čo bol nasledujúci pracovný deň
a toto by odôvodnil tým, že bol vyhlásený rozsudok KS BB, súd by mu musel vyhovieť, keďže
bolo zrejmé, že proti tomuto rozsudku KS BB nie je možné podať odvolanie. Po doručení
a nadobudnutí právoplatnosti to bol stále rozsudok KS BB zo dňa 16. marca 2011, teda zo
dňa kedy bol vyhlásený. Keďže žalobca sa o výroku rozsudku KS BB dozvedel dňa
16. marca 2011 mohol si svoje právo na podanie návrhu na obnovu konania uplatňovať už
od tohto dátumu. Teda začala mu plynúť subjektívna lehota podľa § 230 ods. 1 OSP, ktorá
preto uplynula posledným dňom trojmesačnej lehoty, teda dňom 16. júna 2011.
Odvolací súd (KS BB) v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že subjektívna
lehota začína plynúť účastníkovi odo dňa doručenia nového rozhodnutia, čo sa výslovne
prieči ustanoveniu § 230 ods. 1 OSP, ktorý jasne a jednoznačne hovorí o okamihu začiatku
plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania ako o okamihu
dozvedenia sa dôvodu a to bez ďalších konkretizácií. Nehovorí o podmienke dozvedenia sa
aj o okolnostiach, dôvodoch alebo podkladoch, na základe ktorých skutočnosti, dôkazy
alebo rozhodnutia, ktoré sú dôvodom na podanie návrhu na obnovu konania vznikli. Toto
ustanovenie tiež upravuje dôvod obnovy všeobecne, teda nemusí ísť výlučne o rozhodnutie
súdu, a aj preto nie je podľa názoru sťažovateľa možno tento dôvod niečím podmieňovať, aj
keď je to rozhodnutie súdu, obzvlášť také, o ktorom je známe, že od vyhlásenia do doručenia
a právoplatnosti sa určite nezmení - podľa názoru sťažovateľa je v predmetnom prípade
potrebné posúdiť aj túto konkrétnu skutočnosť, teda nemožnosť zmeny vyhláseného
rozhodnutia KS BB ako dôvodu na obnovu konania, v súvislosti s oznámením dôvodu
obnovy konania. Dôvody, ktoré boli obsahom odôvodnenia výroku rozsudku KS BB nemali
podľa názoru sťažovateľa s dôvodom obnovy konania rovnako nič spoločné. Na výroku
nemohli nič zmeniť.
Sťažovateľ v rámci opravných prostriedkov namietal a stále namieta oneskorené
podanie návrhu na obnovu konania. Podľa § 230 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania
treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa
dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Žalobca teda
nedodržal subjektívnu trojmesačnú lehotu na podanie návrhu na obnovu konania, keď tento
návrh podal až dňa 28. júla 2011. Predmetné ustanovenie neupravuje podanie návrhu na
obnovu konania do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, ale do troch mesiacov od
času, keď sa o dôvode obnovy konania dozvedel, na rozdiel od objektívnej trojročnej lehoty,
ktorá začína plynúť od právoplatnosti rozsudku v konaní, ktorého obnova sa žiada. Žalobca
podal návrh na obnovu konania oneskorene, čím jeho nárok na podanie návrhu na obnovu
konania zanikol.».
Vo vzťahu k oznámeniu generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Pz 757/12 z 3. januára
2013 sťažovateľka uviedla:
„Rovnako tak postup GP SR a jeho prešetrenie podnetu sťažovateľa bolo v rozpore
so zákonom, keď sťažovateľ odôvodňoval svoj podnet na podanie mimoriadneho dovolania
§ 243f ods. 1 písm. c) OSP, teda napádané rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci. GP SR sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o prešetrení návrhu na podanie
mimoriadneho dovolania nezaoberala skutočnosťou, či skutočne došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci KS BB v napádanom uznesení, ale iba konštatovala, že KS BB sa
vecou dôsledne zaoberal. GP SR uviedla, že KS BB vysvetlil od kedy a dokedy sa počíta
sporná lehota. Toto konštatovanie však neznamená, že KS BB si toto počítanie lehoty vyložil
správne a práve preskúmania tohto výkladu sa sťažovateľ podnetom na podanie
mimoriadneho dovolania domáhal. GP SR sa tiež zaoberala spôsobom počítania lehoty, čo
v predmetnom prípade nebolo vôbec sporné. Sporný je čas začiatku plynutia subjektívnej
lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, ktorý je podľa § 230 ods. 1 OSP treba podať
v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode
obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. KS BB v napádanom uznesení
ignoroval znenie predmetného ustanovenia, teda lehotu nepočítal od doby keď sa žalobca o
dôvode dozvedel, ale až od doby, keď mu bolo doručené rozhodnutie, ktoré obsahovalo
tento dôvod, napriek skutočnosti, že v čase doručenia už o ňom vedel, teda už mu plynula
lehota na podanie návrhu na obnovu konania.“
V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla:
„Vzhľadom na to, že KS BB a GP SR v napádanej veci postupovali tak, že svojím
rozhodnutím a konaním rozhodli tak, že KS BB svojím uznesením č. k. 17 Co/320/2011
s ohľadom na skutkový stav napádanej veci povolil obnovu konania č. k. 17 C/55/2004
v rozpore so zákonom a GP SR nepreskúmala riadne podnet na podanie mimoriadneho
dovolania, čím nezákonne rozhodla o nepodaní mimoriadneho dovolania, porušili základné
právo (slobodu) sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky, pretože sťažovateľ bol ich postupom a rozhodnutím na svojich
právach ukrátený.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto
rozhodol:
«„1. Základné právo (sloboda) Sociálnej poisťovne upravené v čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1
Pz 757/12-7 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Pz 757/12-7
zo dňa 3. januára 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky prikazuje obnoviť stav pred
porušením základného práva (slobody) a prikazuje, aby vo veci konala v súlade s týmto
nálezom.“
V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky pripustí túto sťažnosť aj voči
uzneseniu KS BB č. k. 17 Co/320/2011 sťažovateľ požaduje vydanie nálezu:
„1. Základné právo (sloboda) Sociálnej poisťovne upravené v čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Co/320/2011 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 17 Co/320/2011 zo dňa
29. novembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajskému súdu Slovenskej republiky prikazuje obnoviť stav pred porušením
základného práva (slobody) a prikazuje, aby vo veci konal v súlade s týmto nálezom.“»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom na
odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými
slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením z 3. januára 2013 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho uznesením
z 29. novembra 2011, pričom jej podstatu tvorí nesúhlas sťažovateľky s napadnutým
oznámením a uznesením. Sťažovateľka v podstate vytýka generálnej prokuratúre, že táto sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberala skutočnosťou, či skutočne došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom v napadnutom uznesení.
Krajskému súdu sťažovateľka v podstate vytýka, že jeho uznesenie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
1. K namietanému porušeniu označeného základného práva postupom
generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením
z 3. januára 2013
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal časťou sťažnosti, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to
nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
17 Co 320/2011 z 29. novembra 2011, keď podľa názoru sťažovateľky boli splnené
podmienky na jeho podanie.
Generálna prokuratúra v oznámení sp. zn. VI/1 Pz 757/12 z 3. januára 2013 uviedla:
„Vašou námietkou o nesprávnom počítaní začiatku subjektívnej lehoty na povolenie
obnovy konania sa krajský súd dôsledne zaoberal. Vysvetlil od kedy sa v tomto konkrétnom
prípade lehota počíta, no najmä kedy sa končí lehota určená podľa mesiacov. Podľa § 57
ods. 1 OSP lehota určená podľa mesiacov sa končí uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím
označením zhoduje s tzv. rozhodujúcim dňom, to znamená dňom, keď došlo ku skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty. Touto skutočnosťou, ako správne ustálil krajský súd, je okamih
doručenia jeho rozsudku. Koniec lehoty (trojmesačnej subjektívnej lehoty) na podanie
návrhu na povolenie obnovy konania je deň, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom
doručenia rozsudku krajského súdu navrhovateľovi, t. j. 28. júl 2011. Nakoľko navrhovateľ
doručil Okresnému súdu Lučenec návrh na obnovu konania 28. júla 2011, bol jeho návrh
doručený v zákonnej lehote a teda včas.
Pravidlá počítania času pre lehoty určené podľa mesiacov na rozdiel od lehôt
určených podľa dní zákon neustanovuje začiatok plynutia lehoty, ale len koniec plynutia
lehoty. Vzhľadom na uvedené zistenia je uznesenie krajského súdu správne a Vás podnet
generálna prokuratúra odložila ako nedôvodný.“
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených procesných ustanovení jednoznačne
vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého patrí výlučne
generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by
bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).
Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 Co 320/2011 z 29. novembra 2011 mimoriadne
dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky, ústavný
súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného (v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky
s napadnutým oznámením generálnej prokuratúry) ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci (v danom prípade stanoviska orgánov
prokuratúry Slovenskej republiky) bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu alebo iného orgánu, ktorý je nositeľom verejnej moci
(v danom prípade generálna prokuratúra), bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako dostatočne
odôvodnené, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a orgánov verejnej moci konajúcich v rámci
a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil pochybenia ani v tomto
ohľade.
2. K namietanému porušeniu označeného základného práva postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho uznesením
z 29. novembra 2011
Sťažovateľka v sťažnosti z 15. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 22. februára
2013 (na poštovú prepravu podanej 20. februára 2013) namietala porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho uznesením z 29. novembra 2011.
Zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie ústavnej
sťažnosti ostáva zachovaná aj vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak
jeho protiústavnosť neodstráni Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v rozhodnutí o podanom dovolaní. Najvyšší súd o odmietnutí dovolania sťažovateľky
rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 18/2012 z 22. novembra 2012 a toto uznesenie bolo
sťažovateľke doručené 7. decembra 2012. Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka
podala sťažnosť v tejto časti zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri
predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013