Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 306/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredie, 29. augusta 8 a 10, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením z 3. januára 2013

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredie, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2013 doručená sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredie, 29. augusta 8 a 10, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom

pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením z 3. januára 2013 a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Dňa 28. marca 2003 bola žalobcovi daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b)

. Žalobca podal žalobu o neplatnosť výpovede. Okresný súd Lučenec

(OS LC) rozsudkom č. k. zo dňa 14. novembra 2008 rozhodol, že výpoveď je

neplatná. Proti rozsudku podala Sociálna poisťovňa odvolanie. KS BB rozsudkom č. k.

zo dňa 25. marca 2009 zmenil rozsudok OS LC tak, že žalobu zamieta.

Žalobca podal dovolanie. Uznesením č. k. zo dňa 9. júna 2010 Najvyšší súd

Slovenskej republiky (NS SR) zrušil rozsudok KS BB a vec vrátil na ďalšie konanie. KS BB

potvrdil rozsudok OS LC č. k. , ktorý nadobudol právoplatnosť 28. apríla

2011, tak že výpoveď je neplatná. V súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru podal

žalobca aj žaloby o náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru č. k.

a o náhradu stravného č. k. . Tieto konania boli vzhľadom na

prvé rozhodnutie KS BB o tom, že výpoveď je platná zastavené. Po tom, čo žalobca podal

dovolanie a podľa konečného právoplatného rozsudku KS BB výpoveď z pracovného

pomeru je neplatná, podal žalobca návrhy na obnovu konania v oboch veciach.

Dňa 28. júla 2011 podal žalobca návrh č. k. na obnovu konania

č. o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. OS LC

rozhodol uznesením zo dňa 15. augusta 2011, doručeným sťažovateľovi dňa 27. septembra

2011, ktorým obnovu konania vedeného na OS LC pod sp. zn. povolil.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote

odvolanie podľa , ktoré KS BB zamietol

a uznesením č. -67 zo dňa 29. novembra 2011 potvrdil uznesenie OS LC.

Uznesenie KS BB bolo sťažovateľovi doručené dňa 5. januára 2012.

Proti uzneseniu KS BB č. k. -67 zo dňa 29. novembra 2011 podal

sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. c). Sťažovateľ

predpokladal úspech v dovolacom konaní, v ktorom však NS SR rozhodol uznesením sp. zn.

-92, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné, teda

nezaoberal sa skutkovou podstatou veci. Toto uznesenie NS SR bolo doručené sťažovateľovi

dňa 7. decembra 2012. Vzhľadom na túto skutočnosť podal sťažovateľ dňa 11. decembra

2012 podnet na GP SR na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu KS BB č. k.

zo dňa 29. novembra 2011. Dňa 9. januára 2013 bolo sťažovateľovi

doručené oznámenie GP SR, že po preskúmaní návrhu na podanie mimoriadneho dovolania

GP SR nezistila dôvod na podanie mimoriadneho dovolania proti namietanému uzneseniu

KS BB. Proti vybaveniu podnetu sťažovateľa zo strany GP SR podal dňa 10. januára 2011

(správne má byť 10. januára 2013, pozn.) sťažovateľ podnet na preskúmanie zákonnosti

vybavenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. GP SR tento opakovaný podnet

opäť vecne neskúmala, nakoľko uplynula lehota jedného roka na podanie mimoriadneho

dovolania od právoplatnosti napádaného uznesenia KS BB...“

Podľa názoru sťažovateľky «uznesenie súdu prvého stupňa ako aj uznesenie

odvolacieho súdu (OS LC aj KS BB) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súdy vo svojich rozhodnutiach považujú za okamih dozvedenia sa o dôvode na podanie

návrhu na obnovu konania okamih doručenia rozhodnutia KS BB žalobcovi. Avšak

vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol osobne účastný na pojednávaní KS BB, kde mu

bolo oznámené rozhodnutie KS BB, teda oznámený predmetný dôvod na podanie návrhu na

obnovu konania a to dňa 16. marca 2011, dňom 28. apríla 2011, kedy mu bolo predmetné

rozhodnutie KS BB doručené mu už bolo toto rozhodnutie KS BB známe. Doručením sa

dozvedel len o odôvodnení predmetného rozhodnutia KS BB, nie už však o samotnom

rozhodnutí KS BB vo výroku ako dôvode na podanie návrhu na obnovu konania.

Podľa , ktorým odôvodňuje svoje rozhodnutie odvolací súd (KS BB)

sa však považuje začiatok subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania deň

keď sa o tomto dôvode žalobca dozvedel. Predmetné ustanovenie to vyslovene uvádza

slovom „dozvedel“, ktoré nie je nikde podmienené spôsobom dozvedenia sa, teda či už

vyhlásením, doručením, právoplatnosťou, resp. akokoľvek inak. Ustanovenia § 159 ods. 1

a 2 , ktorým dôvodí odvolací súd (KS BB) zasa upravuje iba doručenie rozsudku

a o právoplatnosť, čo nemá s dozvedením sa o dôvode obnovy konania podľa § 230 ods. 1

nič spoločné. Toto ustanovenie tiež nepodmieňuje, aby dôvod na podanie návrhu na

obnovu konania obsahoval akékoľvek odôvodnenie, opis alebo iné konkretizovanie. Ide iba

o dozvedenie sa samotného dôvodu, ktorý bol žalobcovi známy jeho vyhlásením - teda

vyhlásením rozsudku KS BB. Navyše išlo o rozhodnutie KS BB, proti ktorému už nebolo

možné podať riadny opravný prostriedok, čiže sa stalo právoplatné doručením. Bez ohľadu

na skutočnosť, kedy bolo ktorým stranám rozhodnutie KS BB doručené bolo zrejmé, že bude

doručené a právoplatné v takom znení v akom bolo vyhlásené a nič túto skutočnosť už

nemohlo zmeniť. Je teda zrejmé, že vyhlásením rozsudku KS BB bol dôvod na podanie

návrhu na obnovu konania odo dňa 16. marca 2011 nemenný, žalobca o ňom vedel, a iba

čakal na jeho doručenie, resp. právoplatnosť, ktoré však podľa nie sú podmienkou

uplatnenia jeho nároku na podanie návrhu na obnovu konania. V prípade, že by bol žalobca

podal návrh na obnovu konania už dňa 17. marca 2011, čo bol nasledujúci pracovný deň

a toto by odôvodnil tým, že bol vyhlásený rozsudok KS BB, súd by mu musel vyhovieť, keďže

bolo zrejmé, že proti tomuto rozsudku KS BB nie je možné podať odvolanie. Po doručení

a nadobudnutí právoplatnosti to bol stále rozsudok KS BB zo dňa 16. marca 2011, teda zo

dňa kedy bol vyhlásený. Keďže žalobca sa o výroku rozsudku KS BB dozvedel dňa

16. marca 2011 mohol si svoje právo na podanie návrhu na obnovu konania uplatňovať už

od tohto dátumu. Teda začala mu plynúť subjektívna lehota podľa , ktorá

preto uplynula posledným dňom trojmesačnej lehoty, teda dňom 16. júna 2011.

Odvolací súd (KS BB) v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že subjektívna

lehota začína plynúť účastníkovi odo dňa doručenia nového rozhodnutia, čo sa výslovne

prieči ustanoveniu , ktorý jasne a jednoznačne hovorí o okamihu začiatku

plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania ako o okamihu

dozvedenia sa dôvodu a to bez ďalších konkretizácií. Nehovorí o podmienke dozvedenia sa

aj o okolnostiach, dôvodoch alebo podkladoch, na základe ktorých skutočnosti, dôkazy

alebo rozhodnutia, ktoré sú dôvodom na podanie návrhu na obnovu konania vznikli. Toto

ustanovenie tiež upravuje dôvod obnovy všeobecne, teda nemusí ísť výlučne o rozhodnutie

súdu, a aj preto nie je podľa názoru sťažovateľa možno tento dôvod niečím podmieňovať, aj

keď je to rozhodnutie súdu, obzvlášť také, o ktorom je známe, že od vyhlásenia do doručenia

a právoplatnosti sa určite nezmení - podľa názoru sťažovateľa je v predmetnom prípade

potrebné posúdiť aj túto konkrétnu skutočnosť, teda nemožnosť zmeny vyhláseného

rozhodnutia KS BB ako dôvodu na obnovu konania, v súvislosti s oznámením dôvodu

obnovy konania. Dôvody, ktoré boli obsahom odôvodnenia výroku rozsudku KS BB nemali

podľa názoru sťažovateľa s dôvodom obnovy konania rovnako nič spoločné. Na výroku

nemohli nič zmeniť.

Sťažovateľ v rámci opravných prostriedkov namietal a stále namieta oneskorené

podanie návrhu na obnovu konania. Podľa návrh na obnovu konania

treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa

dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Žalobca teda

nedodržal subjektívnu trojmesačnú lehotu na podanie návrhu na obnovu konania, keď tento

návrh podal až dňa 28. júla 2011. Predmetné ustanovenie neupravuje podanie návrhu na

obnovu konania do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, ale do troch mesiacov od

času, keď sa o dôvode obnovy konania dozvedel, na rozdiel od objektívnej trojročnej lehoty,

ktorá začína plynúť od právoplatnosti rozsudku v konaní, ktorého obnova sa žiada. Žalobca

podal návrh na obnovu konania oneskorene, čím jeho nárok na podanie návrhu na obnovu

konania zanikol.».

Vo vzťahu k oznámeniu generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Pz 757/12 z 3. januára

2013 sťažovateľka uviedla:

„Rovnako tak postup GP SR a jeho prešetrenie podnetu sťažovateľa bolo v rozpore

so zákonom, keď sťažovateľ odôvodňoval svoj podnet na podanie mimoriadneho dovolania

, teda napádané rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom

posúdení veci. GP SR sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o prešetrení návrhu na podanie

mimoriadneho dovolania nezaoberala skutočnosťou, či skutočne došlo k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci KS BB v napádanom uznesení, ale iba konštatovala, že KS BB sa

vecou dôsledne zaoberal. GP SR uviedla, že KS BB vysvetlil od kedy a dokedy sa počíta

sporná lehota. Toto konštatovanie však neznamená, že KS BB si toto počítanie lehoty vyložil

správne a práve preskúmania tohto výkladu sa sťažovateľ podnetom na podanie

mimoriadneho dovolania domáhal. GP SR sa tiež zaoberala spôsobom počítania lehoty, čo

v predmetnom prípade nebolo vôbec sporné. Sporný je čas začiatku plynutia subjektívnej

lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, ktorý je podľa treba podať

v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode

obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. KS BB v napádanom uznesení

ignoroval znenie predmetného ustanovenia, teda lehotu nepočítal od doby keď sa žalobca o

dôvode dozvedel, ale až od doby, keď mu bolo doručené rozhodnutie, ktoré obsahovalo

tento dôvod, napriek skutočnosti, že v čase doručenia už o ňom vedel, teda už mu plynula

lehota na podanie návrhu na obnovu konania.“

V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla:

„Vzhľadom na to, že KS BB a GP SR v napádanej veci postupovali tak, že svojím

rozhodnutím a konaním rozhodli tak, že KS BB svojím uznesením č. k.

s ohľadom na skutkový stav napádanej veci povolil obnovu konania č. k.

v rozpore so zákonom a GP SR nepreskúmala riadne podnet na podanie mimoriadneho

dovolania, čím nezákonne rozhodla o nepodaní mimoriadneho dovolania, porušili základné

právo (slobodu) sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky, pretože sťažovateľ bol ich postupom a rozhodnutím na svojich

právach ukrátený.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto

rozhodol:

«„1. Základné právo (sloboda) Sociálnej poisťovne upravené v

Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1

Pz 757/12-7 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Pz 757/12-7

zo dňa 3. januára 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky prikazuje obnoviť stav pred

porušením základného práva (slobody) a prikazuje, aby vo veci konala v súlade s týmto

nálezom.“

V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky pripustí túto sťažnosť aj voči

uzneseniu KS BB č. k. sťažovateľ požaduje vydanie nálezu:

„1. Základné právo (sloboda) Sociálnej poisťovne upravené v

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn. porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. zo dňa

29. novembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajskému súdu Slovenskej republiky prikazuje obnoviť stav pred porušením

základného práva (slobody) a prikazuje, aby vo veci konal v súlade s týmto nálezom.“»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (). Dôvodom na

odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa postupom generálnej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením z 3. januára 2013 a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. novembra 2011, pričom jej podstatu tvorí nesúhlas sťažovateľky s napadnutým

oznámením a uznesením. Sťažovateľka v podstate vytýka generálnej prokuratúre, že táto sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberala skutočnosťou, či skutočne došlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom v napadnutom uznesení.

Krajskému súdu sťažovateľka v podstate vytýka, že jeho uznesenie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva postupom

generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením

z 3. januára 2013

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal časťou sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa , a to

nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 29. novembra 2011, keď podľa názoru sťažovateľky boli splnené

podmienky na jeho podanie.

Generálna prokuratúra v oznámení sp. zn. VI/1 Pz 757/12 z 3. januára 2013 uviedla:

„Vašou námietkou o nesprávnom počítaní začiatku subjektívnej lehoty na povolenie

obnovy konania sa krajský súd dôsledne zaoberal. Vysvetlil od kedy sa v tomto konkrétnom

prípade lehota počíta, no najmä kedy sa končí lehota určená podľa mesiacov. Podľa § 57

ods. 1 lehota určená podľa mesiacov sa končí uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím

označením zhoduje s tzv. rozhodujúcim dňom, to znamená dňom, keď došlo ku skutočnosti

určujúcej začiatok lehoty. Touto skutočnosťou, ako správne ustálil krajský súd, je okamih

doručenia jeho rozsudku. Koniec lehoty (trojmesačnej subjektívnej lehoty) na podanie

návrhu na povolenie obnovy konania je deň, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom

doručenia rozsudku krajského súdu navrhovateľovi, t. j. 28. júl 2011. Nakoľko navrhovateľ

doručil Okresnému súdu Lučenec návrh na obnovu konania 28. júla 2011, bol jeho návrh

doručený v zákonnej lehote a teda včas.

Pravidlá počítania času pre lehoty určené podľa mesiacov na rozdiel od lehôt

určených podľa dní zákon neustanovuje začiatok plynutia lehoty, ale len koniec plynutia

lehoty. Vzhľadom na uvedené zistenia je uznesenie krajského súdu správne a Vás podnet

generálna prokuratúra odložila ako nedôvodný.“

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e

a nasl. . Z uvedených procesných ustanovení jednoznačne

vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého patrí výlučne

generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by

bolo možné zahrnúť pod (prípadne právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , ).

Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2011 mimoriadne

dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky, ústavný

súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Nad rámec uvedeného (v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky

s napadnutým oznámením generálnej prokuratúry) ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa nie je záruka, že

rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci (v danom prípade stanoviska orgánov

prokuratúry Slovenskej republiky) bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu alebo iného orgánu, ktorý je nositeľom verejnej moci

(v danom prípade generálna prokuratúra), bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako dostatočne

odôvodnené, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a orgánov verejnej moci konajúcich v rámci

a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ). Ústavný súd nezistil pochybenia ani v tomto

ohľade.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. novembra 2011

Sťažovateľka v sťažnosti z 15. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 22. februára

2013 (na poštovú prepravu podanej 20. februára 2013) namietala porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa aj postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2011.

Zákonná lehota podľa na podanie ústavnej

sťažnosti ostáva zachovaná aj vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak

jeho protiústavnosť neodstráni Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v rozhodnutí o podanom dovolaní. Najvyšší súd o odmietnutí dovolania sťažovateľky

rozhodol uznesením sp. zn. z 22. novembra 2012 a toto uznesenie bolo

sťažovateľke doručené 7. decembra 2012. Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka

podala sťažnosť v tejto časti zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri

predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013