Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 540/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Podbrezovská 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 1

ods. 1, a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 5. februára 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2014

doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), a a práva spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo aj „odvolací

súd“) sp. zn. z 5. februára 2014 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“).

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 10. februára 2010 (ďalej len „rozhodnutie

okresného súdu“) priznal sťažovateľovi voči štátu náhradu škody spôsobenej nezákonným

trestným stíhaním, rozhodnutím o väzbe a rozhodnutím o treste v sume 214 680 €

s príslušenstvom. Krajský súd uznesením sp. zn. z 20. júna 2010

v odvolacom konaní uvedený rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Okresný súd ďalším rozsudkom z 1. decembra 2010 sťažovateľovi opäť vyhovel

a priznal mu náhradu škody vo výške 314 680 € s príslušenstvom. V odvolacom

konaní krajský súd rozhodnutie okresného súdu uznesením sp. zn.

z 20. decembra 2011 znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Sťažovateľ sa v záujme ochrany svojich práv podaním z 15. februára 2012 obrátil

na ústavný súd. Ústavný súd nálezom č. k. -40 z 3. septembra 2014 (ďalej

len „nález ústavného súdu“) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného

a práva podľa dohovoru vo výroku, ktorým krajský súd

zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -164 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že „odôvodnenie napadnutého

zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. -185 z 20. decembra 2011

nespĺňa požiadavky plynúce na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov

zo základného práva na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedená

kritika ústavného súdu sa týka časti odôvodnenia, v ktorej krajský súd vytýka okresnému

súdu nedostatočné odôvodnenie meritórneho rozsudku v otázke ustálenia požadovaného

ušlého zisku spočívajúceho v strate na zárobku počas trestného stíhania sťažovateľa, ako aj

časti, v ktorej krajský súd konštatoval nedostatočné odôvodnenie meritórneho rozsudku

pri priznávaní nemajetkovej ujmy sťažovateľovi. V relácii na zistenú kvalitu odôvodnenia

meritórneho rozsudku okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým uznesením zrušil,

ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje výhrady voči

odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia, nie sú dostatočne konkrétne a sťažovateľovi ako

účastníkovi konania nedávajú odpoveď na otázku, prečo bolo zo strany krajského súdu

potrebné rozhodnúť opätovným zrušením meritórneho rozsudku a vrátením veci na ďalšie

konanie.“.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 5. februára 2014 opätovne rozsudok

okresného súdu č. k. -164 z 1. decembra 2010 vo výroku, ktorým priznal

sťažovateľovi sumu 314 680 € s príslušenstvom, a vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobný

návrh zamietol, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň druhýkrát („duplicitne“)

zrušil rozsudok okresného súdu aj vo výroku, ktorým okresný súd konanie v časti

o zaplatenie 3 828 € s príslušenstvom zastavil, čo je podľa sťažovateľa v rozpore s § 159

ods. 3 v spojení s (ďalej len „OSP“).

V sťažnosti ďalej uvádza:

«1. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd neriadil záväzným právnym názorom,

vysloveným v náleze ústavného súdu z 3.9.2013, v zmysle ust. § 56 ods. 6 zákona o

ústavnom súde, keď opakovane rozhodol rovnako ako rozhodol pred vydaným nálezom bez

toho, že by došlo k zmene skutkového podkladu prejednávanej veci; túto dokonca rozhodol

bez našej vedomosti, hoci mal vec znovu prejednať v tom rozsahu, v akom bol zrušený výrok

jeho uznesenia z dôvodov uvedených v náleze ústavného súdu.

Tým opäť nekonformne interpretoval a aplikoval ust. , keď

sa nezaoberal kumulatívnymi podmienkami /viď aj a v dôsledku toho ich

relevantným spôsobom neodôvodnil, najmä v čom spočívalo nesprávne právne posúdenie

veci a akú správnu právnu normu mal okresný súd použiť /i/ a v čom spočívalo

nedostatočné zistenie skutkového stavu /ii/.

2. V tomto smere opakovane dodávame, že stratu na zárobku sťažovateľovi okresný

súd priznal iba za dobu, kedy pre nezákonne vedené tr. konanie voči nemu nepracoval -

napr. v r. 2001 mu náhrada bola priznaná za 7 m., -v r. 2003 za 8m., v r. 2005 za 6m,

v r. 2007 za 3m a v r. 2008 za 7m. – a vo výške minimálnej mzdy podľa platných a účinných

právnych predpisov, ktoré netreba dokazovať v zmysle .

Hoci podľa je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania, toto pravidlo v danej veci absolútne nerešpektoval, pretože odvolateľ pokiaľ išlo

o stratu na zárobku iba stroho konštatoval, že "namieta priznanie náhrady škody za stratu

na zárobku vo výške 14 517 EUR, prevyšujúcu dobu výkonu trestu a väzby preto, že zákon

č. neumožňuje priznať stratu na zárobku nad rámec vykonanej väzby, resp.

trestu“, čiže nerozporoval ani jednotlivé doby ani výšku minimálnej mzdy, čo okresný súd

uzavrel aplikáciou , domnelý rozpor bol iba subjektívnym pocitom

konajúceho senátu, ktorý tým dal zreteľne najavo svoju zaujatosť v danej veci.

Z hľadiska komparácie rozhodnutie okresného súdu možno pripodobniť rozhodnutiu

ÚS ČR sp. zn. , ktorý tiež uvažoval o náhrade škody formou fiktívneho príjmu,

t.j. príjmu, ktorého by sťažovateľ dosahoval, nebyť núteného vyradenia z pracovného

procesu pre nezákonne vedené trestné konanie.

3. Podmienkou použitia - ktorú aproboval kasačný nález - je kladné

právne posúdenie existencie nároku - táto bola zreteľne preukázaná - nemožnosť zistenia

výšky škody či nepomerné obtiaže pri jej zisťovaní. Ak odvolací súd nesúhlasil s ustálenou

výškou náhrady nemajetkovej ujmy u sťažovateľa, mal vo veci meritórne rozhodnúť

a ponúknuť stranám sporu svoje konkurujúce úvahy o spravodlivej výške škody tak, ako sa

to snažil vyriešiť okresný súd. Len z takej činnosti súdu možno vyvodiť rovnosť v právach,

ktorá vo vzťahu ku krajskému súdu zakladá, okrem iného, právo na rovnaké zaobchádzanie

v rovnakých veciach a zároveň vylučuje svojvôľu pri aplikácii práva.

4. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné prvky patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty / /, ktorého neopomenuteľným komponentnom je

predvídateľnosť práva. To znamená okrem iného aj to, že každý adresát právnej normy sa

môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielenže bude platné právo aplikovať, ale

i na to, že bude rešpektovať právny názor, ktorým je viazaný, ak mu takúto povinnosť

ukladá zákon. Z uvedeného potom tiež vyplýva, že princíp rešpektovania záväzného

právneho názoru ústavného súdu patrí k takým princípom, ktoré v právnom štáte požívajú

ústavnú ochranu. Nerešpektovanie záväzného právneho názoru ústavného súdu uvedeného

v jeho náleze v okolnostiach danej veci už samo osebe zakladá porušenie práva na súdnu

ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces. Jeho dôsledkom sa konanie pred krajským

súdom neprípustným spôsobom a celkom zbytočne predlžuje, čo ide zreteľne na vrub

konajúcich sudcov.

5.Svojvoľnosť pri rozhodovaní krajského súdu, porušenie právnej istoty, ako aj strata

viery sťažovateľa vo fungovanie súdneho systému, jeho bezmocnosť pri vymáhaní nárokov

vzniknutých z nezákonného rozsudku trestného súdu nás vedie k tomu, že podľa čl. 127

ods. 3 a žiadame priznať finančné

zadosťučinenie za uvedené príkoria v sume 10.000 EUR /porov. aj IV. ÚS 603/2012/, ktorou

sa dovŕši ochrana základných práv sťažovateľa.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo J. J. podľa , č. 2 ods. 2 a SR a

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. 2. 2014, sp. zn. , porušené boli.

2. Uznesenie krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. J. J. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 EUR, ktorú mu je Krajský

súd v B. Bystrici povinný zaplatiť do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

4. Krajský súd v B. Bystrici je povinný uhradiť J. J. trovy konania v sume 340,88

EUR na účet JUDr. Eleny Ľalíkovej, do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie

podľa dohovoru, ako aj podľa a tým, že

krajský súd podľa neho rozhodol v rozpore so striktne záväzným kasačným nálezom

ústavného súdu, ktorým sa neriadil, a opakovane rozhodol rovnako ako pred vydaným

nálezom, t. j. neodstránil vady, v dôsledku ktorých dochádza k porušovaniu jeho základných

práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. z 20. decembra 2011

(na ktoré sa vzťahuje nález ústavného súdu) v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Po preskúmaní rozsudku okresného súdu v napadnutej časti odvolací súd zistil, že

okresný súd po zrušení veci odvolacím súdom správne rozhodol, keď priznal žalobcovi

sumu 163 eur ako náklady obhajoby v trestnom konaní zaplatené obhajcovi JUDr. Štefanovi

Lacekovi, pretože odvolací súd už v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že v tomto smere

bolo rozhodnutie okresného súdu správne.

Nemožno však považovať za správne rozhodnutie okresného súdu, ktorým rozhodol

o priznaní straty na zárobku za obdobie od 01.03.1999 do 31.07.2008. Okresný súd

neuviedol v dôvodoch rozhodnutia, prečo priznal žalobcovi stratu na zárobku

od 01.03.1999, keď v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol okresnému

súdu, že nie je možné takúto náhradu škody priznať za obdobie, keď žalobca jednak nebol

vo väzbe, a to od 01.03.1990 do 19.03.1999 a ani za obdobie, keď bol zamestnaný. V tomto

smere rozhodnutie okresného súdu, i keď poukazuje na ustanovenie § 445 Obč. zákonníka

a uvádza, že mal za preukázané, že sa v dôsledku vznesenia obvinenia, následnej väzby,

výkonu trestu a dlhotrvajúceho trestného stíhania žalobca nemohol zamestnať, nemožno

považovať za vecne správne. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti nezodpovedá požiadavke

preskúmateľnosti a presvedčivosti, ako to vyžaduje ustanovenie

Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite

odôvodniť. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd

prevzal výpočet žalobcu, ktorý vyčíslil stratu na zárobku od roku 1999 do roku 2008,

v ktorom období nebol zamestnaný a vznikol mu tak ušlý zisk, pričom v dôvodoch

rozhodnutia neuvádza ani výšku minimálnej mzdy, neuvádza, na základe akých dôkazov,

prečo uznal uplatnený nárok za dôvodný, čo ho viedlo k takémuto postupu. Taktiež

rozhodnutie o odškodnení morálnej ujmy za psychické a fyzické utrpenie, strádanie

od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia v sume 200.000 eur a poškodenie povesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, občianskom, pracovnom postavení

v sume 100.000 eur podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd náležité neodôvodnil.

Okresný súd tiež pri rozhodovaní o priznaní úrokov z omeškania nevychádzal

z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odvolací súd je toho názoru, že nie sú nateraz splnené zákonné podmienky ani

pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutej časti. Rozsudok

okresného súdu vykazuje také vady konania, ktoré odvolací súd nemohol odstrániť. Pokiaľ

ide o právne posúdenie, okresný súd správne vychádzal z Dohovoru ako aj zo zákona

č. 58/69 Zb. a z ustanovenia § 442 Obč. zákonníka.“

Ústavný súd vo svojom náleze (v súlade s rozhodnutím sp. zn. )

vyjadril názor, podľa ktorého síce z jeho prieskumnej právomoci sú vylúčené konania

o veciach, ktoré pred všeobecnými súdmi nie sú právoplatne ukončené (keďže sťažovateľ

má možnosť domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd podaním ústavnej

sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania

nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu), avšak v záujme poskytnutia

účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho konania nie je možné

na tomto názore zotrvávať bezvýhradne. Po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového aj

odvolacieho súdu a po zoznámení sa s námietkami sťažovateľa ústavný súd konštatoval:

«V predostretých námietkach nachádzajú podľa názoru ústavného súdu spoločného

menovateľa dva zorné uhly pohľadu. Ide o nepopierateľné oprávnenie odvolacieho súdu

zhodnotiť dostatočnosť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, s ktorým však súčasne

koreluje povinnosť odvolacieho súdu vysvetliť svoje prípadné výhrady ku kvalite

odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Myšlienková línia uvažovania ústavného súdu

takto ústi do požiadavky, aby v potrebnej kvalite bola odôvodnená aj kritika odvolacieho

súdu na adresu kvality odôvodnenia súdu prvého stupňa. V podstate ide o lapidárnu úlohu,

aby aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým sa prvostupňové meritórne

rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, spĺňalo

požiadavky plynúce na jeho kvalitu z či z dohovoru.

Odôvodnenosť vyslovenej požiadavky podčiarkuje okrem iného i samotná zásada viazanosti

prvostupňového súdu právnym názorom súdu odvolacieho. Ak je totiž súd prvého stupňa

povinný rešpektovať v ďalšom konaní právny názor odvolacieho súdu o nedostatočnosti

svojho skoršieho meritórneho rozhodnutia, potom je odôvodnené od odvolacieho súdu

očakávať náležité sformulovanie dostatočne konkrétnych inštrukcií o potrebe nedostatočné

odôvodnenie na prvom stupni doplniť, vysvetliť či bližšie konkretizovať.

I stabilizovaná judikatúra súdov zastáva názor, podľa ktorého ak má byť súd

prvého stupňa skutočne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, musí odvolací súd

v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia zreteľne uviesť, z akého právneho názoru

vychádzal. Z právneho názoru odvolacieho súdu musí byť súdu prvého stupňa zrejmé, v čom

spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov..., hlavne v čom spočívajú nedostatky dokazovania,

skutkových zistení a skutkových záverov alebo prečo bolo právne posúdenie veci chybné.

Súd prvého stupňa je viazaný len takým právnym názorom, ktorý bol skutočným základom

zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z

3. októbra 2011 vo veci sp. zn. ).

Uvedené právne názory plne zodpovedajú všeobecnejšie formulovanej požiadavke

vytrvalo presadzovanej ústavným súdom, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157

ods. 2 , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,

stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy

oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi

zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

)...

Podľa názoru ústavného súdu kritika citovaných dôvodov predostretých okresným

súdom nie je krajským súdom dostatočne odôvodnená. Ústavný súd v žiadnom prípade

neupiera krajskému súdu právo vyhodnotiť ako nedostatočné odôvodnenie, ktoré sa

účastníkovi konania môže javiť ako postačujúce. No ak okresný súd hoci stručne, ale

dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, že skutkové okolnosti kauzy neumožňujú exaktne stanoviť

mieru kauzality medzi faktom trestného stíhania sťažovateľa (mimo období väzby a výkonu

trestu odňatia slobody) a jeho neschopnosťou zamestnať sa, a preto bolo potrebné

rozhodnúť na podklade diskrécie, potom odvolací súd má plné právo označiť takýto dôvod

za nedostatočný, no súčasne musí s potrebnou mierou konkrétnosti uviesť druhovo

vymedzené argumenty, ktoré má okresný súd pri opätovnom koncipovaní odôvodnenia

svojho meritórneho rozhodnutia doplniť. Pri citovanej podobe odôvodnenia rozsudku

okresného súdu určite neobstojí kritika krajského súdu založená iba na všeobecne ladenom

konštatovaní, že okresný súd mal uviesť „na základe akých dôkazov, prečo uznal uplatnený

nárok za dôvodný, čo ho viedlo k takému postupu“. Takto formulovaný záväzný právny

názor je pre okresný súd objektívne len ťažko rešpektovateľný a ani sťažovateľ ako účastník

konania z neho nemôže zistiť konkrétne dôvody, pre ktoré bolo potrebné rozsudok

okresného súdu zrušiť.»

K odôvodneniu výšky nemajetkovej ujmy všeobecnými súdmi ústavný súd uviedol:

«Ak takto formulované dôvody krajský súd podrobil kritike odôvodnenej iba

konštatovaním, že „rozhodnutie o odškodnení morálnej ujmy za psychické a fyzické

utrpenie, strádanie od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia v sume 200 000 €

a poškodenie povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, občianskom,

pracovnom postavení v sume 100 000 €... okresný súd náležite neodôvodnil“, potom

ústavnému súdu neostáva iné, než vysloviť nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu v tejto časti. Krajský súd vôbec nekonkretizoval, v čom je

odôvodnenie okresného súdu nenáležité, a tým ani nepodal sťažovateľovi ako účastníkovi

konania potrebné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré meritórny rozsudok okresného súdu zrušil

a vrátil vec na ďalšie konanie. Opätovne pritom ústavný súd zdôrazňuje, že vôbec

nespochybňuje právo krajského súdu vyhodnotiť aj citované dôvody okresného súdu ako

nepostačujúce, takýto záver však je povinný i krajský súd patrične zdôvodniť.

Ústavný súd vo väzbe na odôvodnenie rozsudku okresného súdu v otázke priznanej

nemajetkovej ujmy pravdaže neopomína výhrady krajského súdu vyjadrené v prvom

zrušujúcom uznesení č. k. -127 z 20. júna 2010. V ňom krajský súd

okresnému súdu vytkol predovšetkým absenciu odôvodnenia primeranosti priznanej

nemajetkovej ujmy a zdôraznil potrebu ustálenia jej sumy na podklade komparácie s inými

obdobnými prípadmi (hlavne v judikatúre ESĽP). Okresný súd však túto požiadavku

krajského súdu zjavne rešpektoval, keď v poradí druhom meritórnom rozsudku, ako už bolo

citované, vo vyžadovanom ohľade svoje odôvodnenie doplnil. Ak ani doplnenie okresného

súdu podľa názoru krajského súdu nepostačovalo, potom bolo povinnosťou krajského súdu

v napadnutom zrušujúcom uznesení uviesť, aké ďalšie argumenty má okresný súd

pri opätovnom rozhodovaní do odôvodnenia svojho rozsudku pojať a náležite ich vysvetliť.

Strohé konštatovanie krajského súdu, že okresný súd svoje rozhodnutie v predmetnej časti

„náležite neodôvodnil“, je však v tomto smere úplne nepostačujúce...

Súhrnne tak ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého zrušujúceho

uznesenia krajského súdu č. k. -185 z 20. decembra 2011 nespĺňa požiadavky

plynúce na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov zo základného práva

na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedená kritika ústavného súdu

sa týka časti odôvodnenia, v ktorej krajský súd vytýka okresnému súdu nedostatočné

odôvodnenie meritórneho rozsudku v otázke ustálenia požadovaného ušlého zisku

spočívajúceho v strate na zárobku počas trestného stíhania sťažovateľa, ako aj časti, v

ktorej krajský súd konštatoval nedostatočné odôvodnenie meritórneho rozsudku pri

priznávaní nemajetkovej ujmy sťažovateľovi. V relácii na zistenú kvalitu odôvodnenia

meritórneho rozsudku okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým uznesením zrušil,

ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje výhrady voči

odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia, nie sú dostatočne konkrétne a sťažovateľovi ako

účastníkovi konania nedávajú odpoveď na otázku, prečo bolo zo strany krajského súdu

potrebné rozhodnúť opätovným zrušením meritórneho rozsudku a vrátením veci na ďalšie

konanie.

Aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento zrušuje preskúmavané rozhodnutie

súdu prvého stupňa vo veci samej, musí v odôvodnení spĺňať požiadavky kvality dané

základným právom účastníka konania na súdnu ochranu i jeho právom na spravodlivé

súdne konanie. Odvolaciemu súdu nemožno uprieť právo na vlastnú predstavu o podobe

odôvodnenia rozhodnutia v merite, avšak miera potrebnej konkrétnosti odôvodnenia

zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu nie je determinovaná len konkrétnosťou

odvolacích dôvodov, ale aj konkrétnosťou kritizovaného odôvodnenia zrušovaného

prvostupňového rozhodnutia vo veci samej. Inými slovami, zistenej konkrétnosti

a detailnosti odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku musí zodpovedať náležitá

konkrétnosť a detailnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento pristúpi k zrušeniu

rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. V opačnom prípade totiž odôvodnenie

zrušujúceho rozhodnutia nedáva účastníkovi konania dostatočnú odpoveď na otázku priamo

súvisiacu s poskytovanou súdnou ochranou, a to je otázka, prečo odvolací súd rozhodnutie

súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie, a tým oddialil

nastolenie právnej istoty o riešení sporu tvoriaceho predmet konania pred všeobecnými

súdmi.

Keďže krajský súd v napadnutom zrušujúcom uznesení z uvedených dôvodov

formulované požiadavky nerešpektoval, bolo potrebné vysloviť porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku

tohto nálezu). »

Ústavný súd po oboznámení sa s podaním, rozhodnutiami všeobecných súdov

a s citovaným nálezom zameral svoju pozornosť pri preskúmavaní ústavnej sťažnosti najmä

na otázku, či zodpovedajú skutočnosti tvrdenia sťažovateľa, že odvolací súd napadnutým

rozhodnutím sp. zn. z 5. februára 2014 „opakovane rozhodol rovnako ako

rozhodol pred vydaným nálezom bez toho, že by došlo k zmene skutkového podkladu

prejednávanej veci... opäť nekonformne interpretoval a aplikoval ust. § 221 ods. 1 písm. h/

...“.

V relevantnej časti odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajský súd

uviedol:

«Po preskúmaní v poradí druhého rozsudku okresného súdu v napadnutej časti

odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd po zrušení veci odvolacím súdom správne

rozhodol, keď priznal žalobcovi sumu 163 eur ako náklady obhajoby v trestnom konaní

zaplatené obhajcovi JUDr. Štefanovi Lacekovi, pretože odvolací súd už v predchádzajúcom

rozhodnutí uviedol, že v tomto smere bolo rozhodnutie okresného súdu správne.

Nemožno však považovať za správne rozhodnutie okresného súdu, ktorým rozhodol

o priznaní straty na zárobku za obdobie od 01. 03. 1999 do 31. 07. 2008. Okresný súd

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

a preto v tomto smere nedostatočne zistil skutkový stav a takýmto postupom odňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Okresný súd neuviedol v dôvodoch rozhodnutia, prečo priznal žalobcovi stratu

na zárobku od 01. 03. 1999, keď, ako už uviedol odvolací súd v predchádzajúcom

zrušujúcom uznesení, žalobca jednak nebol vo väzbe a určité obdobie bol zamestnaný.

V tomto smere rozhodnutie okresného súdu, i keď poukazuje na ust § 445 Občianskeho

zákonníka a uvádza, že mal za preukázané, že sa v dôsledku vznesenia obvinenia, následnej

väzby, výkonu trestu a dlhotrvajúceho trestného stíhania žalobca nemohol zamestnať,

nemožno považovať za dostačujúce. Okresný súd prevzal výpočet žalobcu, ktorý vyčíslil

stratu na zárobku od roku 1999 do roku 2008, v ktorom období nebol zamestnaný a vznikol

mu tak ušlý zisk. V dôvodoch rozhodnutia však okresný súd neuvádza výšku minimálnej

mzdy v rozhodnom období. Aj keď výpočet minimálnej mzdy vyplýva z príslušných právnych

predpisov, to neznamená, že rozsudok, pokiaľ vychádza z výpočtu s odkazom na minimálnu

mzdu, nemusí uviesť, v ktorom období, aká bola výška minimálnej mzdy a v závislosti na to

posudzovať nárok žalobcu, naviac, keď v určitom období bol zamestnaný.

Každé rozhodnutie, pokiaľ sa týka určitých výpočtov, musí byť preskúmateľné aj

v tom rozsahu, ako k týmto výpočtom došlo. Nepostačuje vziať do úvahy „výpočet žalobcu“

a brať do úvahy takýto výpočet za správny bez toho, aby reálne nebol preskúmateľný, či je

aj matematicky správny. Rozhodnutie, ktoré neodráža priznanie nároku, spôsob určenia

jeho výšky a výpočet, nemožno považovať za preskúmateľné.

Žalovaný namieta priznanie vyčíslenej náhrady škody za stratu na zárobku vo výške

14.517,- eur. Žalobca, pripojil do spisu vývoj minimálnej mzdy a priemernej mzdy (č. 1. 64)

za obdobie od roku 1991 do roku 2009, pokiaľ ide o uplatnenú výšku škody však

nekonkretizoval, v ktorom období konkrétne poberal pred vzatím do väzby len minimálnu

mzdu a v akej výške. Krajský súd už v zrušujúcom, rozhodnutí č. k. , zo dňa

20. 06. 2009 uviedol, že nie je možné priznať náhradu za obdobie, keď žalobca jednak nebol

vo väzbe, a to je obdobie od 01. 03. 1999 do 19. 03. 1999, ani za obdobie, keď bol

zamestnaný napríklad v roku 2001 päť mesiacov, v roku 2003 štyri mesiace, v roku 2005

šesť mesiacov, v roku 2006 dvanásť mesiacov, v roku 2007 deväť mesiacov. Žalobca

nepredložil dôkazy, na základe ktorých by bolo možne priznať mu náhradu škody

v uplatnenej výške. Odôvodnenie okresného súdu preto krajský súd nepovažuje

za dostačujúce, nakoľko na jednej strane uvádza, že vychádza z minimálnej mzdy

a na druhej strane sa v rozhodnutí neuvádza ani len výška minimálnej mzdy, podľa ktorej

nárok sťažovateľa vypočítal.

Odôvodnenie rozhodnutia a jeho preskúmateľnosť je úzko spojená aj s právom

opačnej strany podrobiť rozhodnutie kritike a možnosti vzniesť proti nemu námietky

v odvolaní. Avšak v zmysle , riadne odvolanie je možne

podať len proti rozhodnutiu, z ktorého vyplývajú závery, voči ktorým možno argumentovať.

Ak rozhodnutie nemá takéto odôvodnenie, účastník v danom prípade žalovaný, je

v obtiažnom postavení, pretože nemôže namietať správnosť rozhodnutia a postupu súdu,

keďže nie je evidentný.

Okresný súd svoje rozhodnutie založil na ust. , teda na úvahe súdu

o výške nároku. Aj keď súd rozhoduje na základe svojej úvahy, odôvodnenie by malo

obsahovať uvedenie skutočností, z ktorých súd vychádzal. Len porovnanie s prípadmi

„Paletič a Kučera“ správne má byť uvedené „Pavletič“, nespĺňa túto požiadavku, pretože

nie je konkrétne. Určenie výšky nárokov neznamená svojvoľné určenie voľnou úvahou.

Pokiaľ prvostupňový súd rozhodoval o odškodnení morálnej ujmy a povesti, rozhodnutie

odôvodnil len s poukazom na tvrdenie žalobcu konštatoval úplne v inej časti rozhodnutia, že

vykonal dôkaz výsluchom svedkov, pričom z odôvodnenia len vyplýva konštatovanie

„svedok . . . uviedol., výpovede svedkov preukazujú, že došlo k narušeniu jeho dobrej

povesti a občianskej cti, a opovrhnutiu zo strany jeho okolia, k narušeniu kontaktov

a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života došlo stratou dôvery

blízkych osôb k osobe žalobcu, k narušeniu ich vzájomných vzťahov“.

Pri rozhodovaní o výške nároku vychádzal z ust. , keď poukázal

na rozhodnutie ESĽP Davies c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 42007/98 zo dňa

16. 07. 2002, v zmysle ktorého citovú úzkosť kvôli svojej povahe nemožno preukazovať

určitým dôkazom. Vychádzal z obdobných prípadov Pavletič c. SR a Kučera c. SR, pričom

konštatoval, že trestné stíhanie v týchto prípadoch bolo neporovnateľne kratšie. Z rozsudku

ESĽP zo dňa 17. 07. 2007 vo veci Kučera c. SR síce vyplýva, že uplatňoval 954.489,- Sk

(31.683,- eur) ako náhradu nemajetkovej škody z dôvodu straty na zárobku, 8 mil. Sk

(265.551,- eur), ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 438.960,- Sk za náklady a výdavky,

ale ESĽP poukázal na to, že náhradu za stratu na zárobku už pánovi Kučerovi priznali

vnútroštátne súdy. Priznal mu 6.000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy a 300,- eur ako

náhradu trov konania. Zvyšok jeho nárokov zamietol. Pokiaľ ide o prípad Pavletič c. SR,

nie je zrejmé, čo okresný súd porovnával, pretože neuviedol žiadny porovnávací údaj, aby

ho uviedol na podporu svojich záverov. V prípade Pavletič v. SR rozhodnutím zo dňa

22. 06. 2004 ESĽP dospel k záveru o porušení čl. 5 ods. 3 Dohovoru z dôvodu absencie

rozhodnutia o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a čl. 5 ods. 58 Dohovoru z dôvodu

neexistencie možnosti získať na vnútroštátnej úrovni primeranú náhradu za tieto porušenia.

Sťažovateľ, ako navrhovateľ žiadal nemajetkovú ujmu 200.100,- eur lebo namietané

porušenia mu spôsobili utrpenie a stres, viac ako dva roky bol odlúčený od rodiny.

Nemajetková ujma vyjadruje najmä náhradu za utrpený stres, pocity frustrácie, neistoty,

nespravodlivosti zdravotné problémy atď. Súd určuje jej výšku na základe kritéria

spravodlivosti.

V danej veci je nepochybné, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody podľa

, ktorý náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje. Je nesporné, že

žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle

§ 1 až 4 citovaného zákona a boli splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe, rozhodnutím o nezákonnom trestnom stíhaní, ako aj

v súvislosti s výkonom trestu. Žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, nebolo

preukázané, že skutok, pre ktorý bol stíhaný a odsúdený spáchal.

Okresný súd pri rozhodovaní správne vychádzal z čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, ktorý

zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v obdobných prípadoch zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím

a tento článok možno použiť aj v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, trestnom stíhaní, výkone väzby a výkonu

uloženého trestu podľa zák. č. 58/69 Zb. Z Dohovoru vyplýva, že podľa uvedeného článku je

možné odškodnenie aj nemateriálnej ujmy. Jeho aplikácia, má prednosť pred vnútroštátnou

úpravou. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe treba

vychádzať z obdobných hľadísk, aké sa používajú v prípade náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch v rámci ochrany osobnosti. Je správny záver okresného súdu, že žalobcovi

vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napriek tomu nebolo možné

v tejto časti napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť.

Žalovaná namietala, že súd prvého stupňa si pre rozhodnutie o výške nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nezadovážil potrebné skutkové podklady.

Okresný súd na strane 6 napadnutého rozsudku uvádza, že mal za preukázané, že žalobca

bol nezákonne pozbavený osobnej slobody väzbou a trestom počas 1 a pol roka, počas

ktorej doby bol podrobený strádaniu a odlúčenia od svojej najbližšej rodiny. Okrem toho

jeho trestné stíhanie trvalo vyše 9 rokov, počas ktorého času stratil v jeho dôsledku možnosť

obvyklého uplatnenia sa v pracovnom živote a spoločenskom živote. Výpovede svedkov

preukazujú, že došlo k narušeniu jeho dobrej povesti a občianskej cti a opovrhnutiu

zo strany jeho okolia... Okresný súd však nekonkretizuje, z výpovede ktorých svedkov mal

za preukázané, že došlo k narušeniu dobrej povesti, občianskej cti, kontaktov a kladných

vzťahov žalobcu k tretím osobám a tiež aj k narušeniu v oblasti rodinného života. Tieto

skutočnosti majú vplyv pre rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy pri rozhodovaní súdu,

v súvislosti s za použitia komparácie s prípadmi, kde došlo k odškodneniu

sťažovateľov zo strany ESĽP, ako je uvedené vyššie v dôvodoch tohto rozhodnutia.

Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je primerané vyváženie konkrétnej

a preukázanej nemajetkovej ujmy. I keď určenie výšky nemajetkovej ujmy je vecou voľnej

úvahy súdu, táto voľná úvaha sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská.

Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu musí obsahovať výklad

opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s

poukazom na právne závery, ktoré prijal. V odôvodnení rozhodnutia okresného súdu

absentujú úvahy o príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom

žalovanej. Pri výške ušlého zisku ako druhu majetkovej ujmy (škody) je určujúce, akému

majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o

aký reálne dosiahnuteľný prospech poškodený prišiel. Je teda nutné vychádzať z čiastky,

ktorú by v predmetnom období za obvyklých podmienok poškodený získal s prihliadnutím na

náklady vynaložené na dosiahnutie tohto zisku. Musí byť naisto preukázané, že pri

pravidelnom behu vecí, mohol poškodený - žalobca dôvodne očakávať zväčšenie svojho

majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania žalovanej.

Okresný súd pokiaľ ide o rozhodnutie o priznaní uplatnených úrokov z omeškania

žalovanej ako dlžníka v zodpovednostnom právnom vzťahu, nevychádzal z názoru

vysloveného odvolacím súdom vzrušujúcom uznesení č. k. , zo dňa

20. 06. 2009, z ktorého vyplýva, že úroky z omeškania sú predmetom samostatného

peňažného záväzku medzi dlžníkom a veriteľom. Je to záväzok vedľajší, ktorý môže vzniknúť

len ak medzi veriteľom a dlžníkom existuje iný peňažný záväzok ako záväzok hlavný. Ak

záväzok ako taký neexistuje, nie je možné úroky z omeškania priznať. Preto mal okresný súd

rozlíšiť medzi nemajetkovou ujmou a majetkovou ujmou a zvážiť, či pri majetkovej ujme

úroky z omeškania prichádzajú do úvahy a ak áno, či je možné ich žalobcovi priznať

v lehote troch dní od doručenia žaloby subjektu, ktorý má plniť a pri nemajetkovej ujme len

od doby, keď súd ustáli výšku priznanej nemajetkovej ujmy.

Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/69 Zb., pričom tento

zákon náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, teda v tomto rozsahu je možné uvažovať

o prípadnom úroku z omeškania od splatnosti nároku v zmysle § 10 citovaného zákona.

Žalobca sa žalobou domáhal odškodnenia z dôvodu trestného stíhania vo výške 200.000 eur

podľa čl.: 5 ods. 5 Dohovoru, ako aj priznania nárokov vyplývajúcich z práv na ochranu

osobnosti podľa a nasl. . v sume 100.000,- eur z dôvodu

poškodenia povesti a sťaženia uplatnenia v spoločenskom, občianskom a pracovnom

postavení. Nemajetkovej ujmy sa nedomáhal v zmysle zák. č . 58/69 Zb., preto v tomto

rozsahu nie je možné uvažovať o úroku z omeškania z uplatneného nároku v rámci podanej

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku (navyše keď citovaný zákon nemajetkovú ujmu

ani neupravuje), teda od splatnosti nároku v zmysle § 10 zák. č. 58/69 Zb. Nakoľko okresný

súd priznal navrhovateľovi sumu 314.680,- eur, ako náhradu škody, ako aj nemajetkovú

ujmu spolu s úrokom z omeškania, je potrebné rozlišovať medzi omeškaním s majetkovou

ujmou a nárokom na nemajetkovú ujmu, či pri nej nárok na úroky z omeškania vôbec vzniká

a od kedy, keďže nemajetková ujma je uplatnená podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru a podľa § 11

a nasl. a nie podľa zák. č. 58/69 Zb.

Odvolací súd je toho názoru, že nie sú nateraz splnené zákonné podmienky

pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutej časti. Rozsudok

okresného súdu vykazuje také vady konania, ktoré odvolací súd nemohol odstrániť. Pokiaľ

ide o právne posúdenie veci, okresný súd správne vychádzal z Dohovoru ako aj zo zákona

č. 58/69 Zb. a z ustanovenia § 442 Obč. zákonníka. »

Po porovnaní odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu s uznesením,

ktoré ústavný súd svojím kasačným nálezom zrušil, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nie je v rozpore s ustanovením druhej vety ,

podľa ktorej súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Tento svoj názor ústavný súd

opiera o skutočnosť, že súčasťou uznesenia krajského súdu je na stranách 7 až 10 aj analýza

skutkového stavu a právneho posúdenia veci v rozsudku okresného súdu a uvedenie

dôvodov, prečo rozhodol tak, že zrušil výrok rozsudku okresného súdu v napadnutej časti.

Krajský súd koncipoval svoje rozhodnutie vedený snahou odstrániť nedostatky, ktoré mu

boli vytknuté v zrušovacom náleze ústavného súdu. V relevantnej časti odôvodnenia

rozhodnutia vymedzil svoje myšlienkové pochody a ozrejmil dôvody, pre ktoré podľa neho

nie sú „nateraz splnené zákonné podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozsudku okresného

súdu v napadnutej časti“.

V časti priznania odškodnenia za stratu na zárobku odvolací súd opätovne považuje

za nedostačujúce, že „Okresný súd neuvádza výšku minimálnej mzdy v rozhodnom období“,

tiež uvádza, že výpočty okresného súdu nie sú preskúmateľné, rozhodnutie neodráža

„priznanie nároku, spôsob určenia jeho výšky a výpočet“. Ďalej uvádza, že okresný súd

pri stanovení uplatnenej výšky škody „nekonkretizoval, v ktorom období konkrétne poberal

pred vzatím do väzby len minimálnu mzdu a v akej výške“. Absentujú tiež úvahy o príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom žalovanej.

Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uvádza dôvody, pre ktoré je podľa neho

spôsob interpretácie a aplikácie pri stanovení výšky náhrady okresným súdom

v dôvodoch jeho rozhodnutia nepreskúmateľný. Okresný súd rozhodnutie o výške nároku

sťažovateľa odôvodnil v zmysle ustanovenia , podľa ktorého ak možno výšku

nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd

podľa svojej úvahy. Ústavný súd k aplikácii uvedeného ustanovenia uvádza, že výšku

nárokov v zmysle má súd určovať až po zistení všetkých skutočností, ktoré

umožňujú porovnať výšky náhrad v porovnateľných prípadoch, a len pri absencii

dostatočného základu pre rozhodnutie vo veci má vychádzať z výšky náhrady v iných

prípadoch. Svoje skutkové zistenia by potom mal posudzovať v porovnaní so skutkovou

podstatou týchto prípadov. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy síce okresný súd poukázal

na podobné rozhodnutia, podľa odvolacieho súdu však uvedená komparácia bola

nedostatočná, pričom okresný súd „neuviedol žiadny porovnávací údaj“. Rozhodnutie

o výške nároku voľnou úvahou v zmysle bez toho, aby súd mal k dispozícii

zistenia, ktoré umožňujú určité kvantitatívne posúdenie základných skutočností

o porovnateľných prípadoch, nemôže viesť k správnemu právnemu posúdeniu veci

(podobne napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vzhľadom na jeho

konkrétnosť a inštruktážnu povahu ústavne akceptovateľné a nevykazuje znaky arbitrárnosti

ani zjavnej neodôvodnenosti, pričom odvolací súd v ňom uvádza odpovede najmä na tie

argumenty, ktoré majú pre vec podstatný význam, preto sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014