Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 496/2014
PDF · 185.32 KB
No categories available
I. ÚS 496/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpenej advokátom
JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Advokátska kancelária, Námestie slobody 2, Humenné,
a sťažnosť M. K. vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných
práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Tdo 47/2013 a jeho uznesením z 30. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. a M. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. februára 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľka“) a M. K. (ďalej len
„sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj v čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2013 a jeho uznesením z 30. októbra 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že 29. júna 2010 Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 62/2010 schválil dohodu o vine a treste, ktorou bol
sťažovateľ (otec sťažovateľky) uznaný vinným zo zločinu úverového podvodu a bol mu
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 4 mesiace so zaradením
do výkonu trestu s maximálnym stupňom stráženia. Dňa 18. marca 2013 podala
sťažovateľka ako osoba podľa § 369 ods. 1 a 5 Trestného poriadku ministrovi spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) podnet na podanie dovolania v prospech jej otca
(sťažovateľa) proti rozhodnutiu okresného súdu z 29. júna 2010, a to z dôvodu porušenia
práva jej otca na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Po tom, ako sa
minister s predmetným podnetom sťažovateľky stotožnil, podal 1. júla 2013 proti
označenému rozhodnutiu okresného súdu dovolanie, ktoré však najvyšší súd napádaným
uznesením sp. zn. 5 Tdo 47/2013 z 30. októbra 2013 odmietol, a to z dôvodu, že „... bolo
podané neoprávnenou osobou, lebo nebolo podané na základe podnetu, ktorý by mohol byť
relevantný na podanie dovolania“.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú arbitrárnosť záverov
najvyššieho súdu vyslovených v jeho napádanom rozhodnutí sp. zn. 5 Tdo 47/2013
z 30. októbra 2013, podľa ktorých pripustenie (duplicitnej) možnosti podania podnetu
na podanie dovolania ministrovi podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku osobou, ktorá je
príbuzným obvineného v priamom pokolení (§ 369 ods. 5 Trestného poriadku), a ktorá je
oprávnená v prospech obvineného aj sama podať dovolanie, by bolo „... proti zmyslu tohto
procesného inštitútu...“, aby na základe takéhoto podnetu „... bolo možné opäť otvárať
ukončený proces trestného stíhania“, pričom najvyšší súd mal zdôrazniť, že keďže podľa
§ 369 ods. 1 Trestného poriadku ani samotný obvinený nemá možnosť podať ministrovi
podnet na podanie dovolania (pretože toto právo je obvinenému priznané priamo, pozn.),
o to viac ho nemôže podať ani osoba, ktorá je jeho príbuzným v priamom rade (ktorej je
toto právo odvodené od práva obvineného), a to ani s výslovným písomným súhlasom
obvineného. Takže podľa záverov najvyššieho súdu by nebolo vylúčené, keby takýto podnet
podala iná osoba, ktorej sa priamo zákonom nepriznáva právo na podanie dovolania.
Podľa sťažovateľky sú uvedené závery najvyššieho súdu arbitrárne a neobstoja
v teste ústavnosti, a to z viacerých dôvodov. Podľa sťažovateľky najvyšší súd svoje
rozhodnutie založil na znení § 369 ods. 1 Trestného poriadku v jeho znení účinnom
od 1. septembra 2011 (zákonná novela č. 262/2011 Z. z.), pričom ale nezohľadnil, že jej
otec, v prospech ktorého podnet na podanie dovolania ministrovi podávala, bol odsúdený
29. júna 2010, t. j. ešte za účinnosti tohto ustanovenia v inom znení, takže podľa jej názoru,
keďže aj podľa pôvodného znenia Trestného poriadku (rozumej pred 1. septembrom 2011,
pozn.) bolo možné podať dovolanie v prospech obvineného do troch rokov od doručenia
rozhodnutia súdu. Podľa sťažovateľky „... z toho by malo vyplývať, že rozsudky vydané
pred 1. 9. 2011 by mali mať 3-ročnú ochrannú lehotu pre podanie dovolania, ktorá by
nemala byť obmedzená novým znením zákona, ak to nie je výhodne pre obvineného -
odsúdeného. Teda, ak som podala podnet ministrovi spravodlivosti, bol podaný v zmysle
zákona. Co vlastne potvrdil aj minister spravodlivosti tým, že sa s ním stotožnil a podal
dovolanie v prospech môjho otca. Skrátenie tejto ochrannej lehoty účinnosťou nového
zákona je uvedenie oprávnených osôb do omylu a bolo nám upreté právo na účinný opravný
prostriedok garantované Listinou a bol porušený aj princíp právnej istoty. ...
Z uvedených dôvodov možno považovať výklad § 369 ods. 1 Tr. por. v znení zákona
č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. 9. 2011 za neprimerane formalistický a neopodstatnene
reštriktívny.“.
Okrem uvedeného sťažovateľka namieta arbitrárnosť záverov najvyššieho súdu, aj
pokiaľ ide o jeho konštatovanie, že minister nemôže podať dovolanie na podnet „... strany
v konaní, ktorá bola účastníkom dohody o vine a treste schválenej rozsudkom súdu.“,
pričom sťažovateľka zdôrazňuje: „Ja som v žiadnom prípade nebola účastníkom v konaní
dohody o vine a treste schválenej rozsudkom súdu. Ja som len oprávnenou osobou v zmysle
§ 369 ods. 5 Tr. por., ktorá môže v prospech obvineného - obžalovaného podávať
mimoriadne opravné prostriedky s jeho písomným súhlasom. A podnet nepodal môj otec
ako účastník dohody, ale ja jeho dcéra oprávnená osoba v zmysle § 369 ods. 5 Tr. por.“
Sťažovateľka svoju argumentáciu o neústavnosti rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tdo 47/2013 z 30. októbra 2013 podoprela aj poukazom na stanovisko najvyššieho
súdu č. 58/2008 a v tej súvislosti dodáva:
«Ak by tento pochybný právny názor tohto senátu NS mal oporu v zákone, potom
§ 334 ods. 4 Tr. por., ktorý uvádza, že „... proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie
ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1, písm. c) Tr. por., by bol úplne
bezpredmetný a neúčinný a ukotvený v zákone len „pro forma“ a v zmysle tu uvedeného
názoru NS by bola vylúčená akákoľvek možnosť podávať dovolania proti takémuto
rozsudku, nech by boli v súvislosti s ním porušené tým najhrubším spôsobom akékoľvek
práva a slobody. Veď, ak už by nemohla podať podnet na dovolanie osoba podľa § 369
ods. 5 Tr. por., tak už ho nemôže podať nikto iný v zmysle platného zákona. A podať
dovolanie môže len minister spravodlivosti, aj to len na podnet a nie sám od seba. A kto iný
mu má ten podnet dať, prokurátor alebo sudca, ktorí tu dohodu uzavreli ?
Je to úplne absurdná a nereálna predstava.»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1./ Základné právo sťažovateľa J. K. a k nej pripojeného K. M. upravené v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, čl. 36 ods. 1, ods. 2 Listiny postupom
Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2013 a jeho uznesením zo dňa
30. 10. 2013 PORUŠENÉ BOLO.
2./ Zrušuje sa uznesenie NS SR sp. zn. 5 Tdo 47/2013 zo dňa 30.10.2013 a vec sa
vracia NS SR na ďalšie konanie.
3./ V zmysle čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 2, ods. 3 ústavy sa priznáva sťažovateľovi
a NS SR je povinný uhradiť v zákonnej lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka:
a./ trovy právneho zastupovania v konaní pre ÚS vo výške 381,45 Eur /prevzatie veci
a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom = 134,- Eur + 8,04
Eur paušálny poplatok/, ďalšia porada s klientom /účt. odmena vo výške 2/3 základnej
sadzby = 89,33 Eur + 8,04 Eur /, písomné podanie na Ústavný súd = 134,- Eur + 8,04
Eur/. Účtované v zmysle § 11 ods. 2 Vyhlášky MS SR o odmenách advokátov.
b./ primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000,- Eur pre sťažovateľku J. K.“
K sťažnosti bolo pripojené iba splnomocnenie pre advokáta udelené mu
sťažovateľkou na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a „písomný súhlas“,
ktorým sťažovateľ dal súhlas sťažovateľke na podanie sťažnosti ústavnému súdu spolu
s jeho vyhlásením o tom, že sa k tejto sťažnosti pripája.
Napádané uznesenie najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, k sťažnosti
pripojené nebolo.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy,
§ 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotný návrh ústavnému súdu, s návrhom
nedoručila uznesenie najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a to ani
do rozhodovania o tejto sťažnosti.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Právny zástupca sťažovateľky bol už v minulosti právnym zástupcom v konaniach
pred ústavným súdom, a tak mu aj z tohto titulu musela byť skutočnosť o obligatórnych
náležitostiach sťažnosti známa. Tiež mu musela byť známa skutočnosť, že aj keď podával
sťažnosť aj v mene sťažovateľa (ako to vyplýva z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd
viazaný, pozn.), v skutočnosti nedisponoval splnomocnením, ktoré by mu sťažovateľ
na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelil (takéto splnomocnenie udelené
advokátovi sťažovateľom predložené nebolo, pozn.), a sťažovateľ ani sám sťažnosť
nepodpísal.
Uvedené bolo podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľov odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Nad rámec ústavný súd na margo námietok sťažovateľky podotýka, že aplikáciu
ustanovenia § 369 ods. 1 Trestného poriadku (upravujúceho okruh osôb oprávnených podať
ministrovi podnet na podanie dovolania, pozn.) či už v jeho znení účinnom pred alebo
po 1. septembri 2011, t. j. pred alebo po prijatí zákonnej novely Trestného poriadku
č. 262/2011 Z. z., explicitne upravovalo prechodné ustanovenie § 567j ods. 5 označenej
novely, podľa ktorého „Ak bol podnet na podanie dovolania podaný pred 1. septembrom
2011, použije sa ustanovenie § 369 v znení účinnom do 31. augusta 2011“, pričom v tejto
súvislosti je nevyhnutné poznamenať, že aj sťažovateľkou zmieňované stanovisko
najvyššieho súdu č. 58/2008 vychádzalo zo znenia Trestného poriadku pred 1. septembrom
2011. Okrem toho ústavný súd podotýka, že Trestný poriadok a priori nezbavuje
obvineného ani jemu blízke osoby možnosti podať dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok, len jeho podanie viaže na splnenie určitých zákonných podmienok.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia (v danom prípade najvyššieho súdu, pozn.), ako aj rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd
o týchto nárokoch už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014