Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 496/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpenej advokátom

JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Advokátska kancelária, Námestie slobody 2, Humenné,

a sťažnosť M. K. vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práv zaručených v a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných

práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. a M. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. februára 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľka“) a M. K. (ďalej len

„sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného

práva zaručeného v (ďalej len „“) a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj v čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. októbra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že 29. júna 2010 Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. schválil dohodu o vine a treste, ktorou bol

sťažovateľ (otec sťažovateľky) uznaný vinným zo zločinu úverového podvodu a bol mu

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 4 mesiace so zaradením

do výkonu trestu s maximálnym stupňom stráženia. Dňa 18. marca 2013 podala

sťažovateľka ako osoba podľa a ministrovi spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) podnet na podanie dovolania v prospech jej otca

(sťažovateľa) proti rozhodnutiu okresného súdu z 29. júna 2010, a to z dôvodu porušenia

práva jej otca na obhajobu podľa . Po tom, ako sa

minister s predmetným podnetom sťažovateľky stotožnil, podal 1. júla 2013 proti

označenému rozhodnutiu okresného súdu dovolanie, ktoré však najvyšší súd napádaným

uznesením sp. zn. z 30. októbra 2013 odmietol, a to z dôvodu, že „... bolo

podané neoprávnenou osobou, lebo nebolo podané na základe podnetu, ktorý by mohol byť

relevantný na podanie dovolania“.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú arbitrárnosť záverov

najvyššieho súdu vyslovených v jeho napádanom rozhodnutí sp. zn.

z 30. októbra 2013, podľa ktorých pripustenie (duplicitnej) možnosti podania podnetu

na podanie dovolania ministrovi podľa osobou, ktorá je

príbuzným obvineného v priamom pokolení ( ), a ktorá je

oprávnená v prospech obvineného aj sama podať dovolanie, by bolo „... proti zmyslu tohto

procesného inštitútu...“, aby na základe takéhoto podnetu „... bolo možné opäť otvárať

ukončený proces trestného stíhania“, pričom najvyšší súd mal zdôrazniť, že keďže podľa

ani samotný obvinený nemá možnosť podať ministrovi

podnet na podanie dovolania (pretože toto právo je obvinenému priznané priamo, pozn.),

o to viac ho nemôže podať ani osoba, ktorá je jeho príbuzným v priamom rade (ktorej je

toto právo odvodené od práva obvineného), a to ani s výslovným písomným súhlasom

obvineného. Takže podľa záverov najvyššieho súdu by nebolo vylúčené, keby takýto podnet

podala iná osoba, ktorej sa priamo zákonom nepriznáva právo na podanie dovolania.

Podľa sťažovateľky sú uvedené závery najvyššieho súdu arbitrárne a neobstoja

v teste ústavnosti, a to z viacerých dôvodov. Podľa sťažovateľky najvyšší súd svoje

rozhodnutie založil na znení v jeho znení účinnom

od 1. septembra 2011 (), pričom ale nezohľadnil, že jej

otec, v prospech ktorého podnet na podanie dovolania ministrovi podávala, bol odsúdený

29. júna 2010, t. j. ešte za účinnosti tohto ustanovenia v inom znení, takže podľa jej názoru,

keďže aj podľa pôvodného znenia (rozumej pred 1. septembrom 2011,

pozn.) bolo možné podať dovolanie v prospech obvineného do troch rokov od doručenia

rozhodnutia súdu. Podľa sťažovateľky „... z toho by malo vyplývať, že rozsudky vydané

pred 1. 9. 2011 by mali mať 3-ročnú ochrannú lehotu pre podanie dovolania, ktorá by

nemala byť obmedzená novým znením zákona, ak to nie je výhodne pre obvineného -

odsúdeného. Teda, ak som podala podnet ministrovi spravodlivosti, bol podaný v zmysle

zákona. Co vlastne potvrdil aj minister spravodlivosti tým, že sa s ním stotožnil a podal

dovolanie v prospech môjho otca. Skrátenie tejto ochrannej lehoty účinnosťou nového

zákona je uvedenie oprávnených osôb do omylu a bolo nám upreté právo na účinný opravný

prostriedok garantované Listinou a bol porušený aj princíp právnej istoty. ...

Z uvedených dôvodov možno považovať výklad v znení zákona

č. s účinnosťou od 1. 9. 2011 za neprimerane formalistický a neopodstatnene

reštriktívny.“.

Okrem uvedeného sťažovateľka namieta arbitrárnosť záverov najvyššieho súdu, aj

pokiaľ ide o jeho konštatovanie, že minister nemôže podať dovolanie na podnet „... strany

v konaní, ktorá bola účastníkom dohody o vine a treste schválenej rozsudkom súdu.“,

pričom sťažovateľka zdôrazňuje: „Ja som v žiadnom prípade nebola účastníkom v konaní

dohody o vine a treste schválenej rozsudkom súdu. Ja som len oprávnenou osobou v zmysle

, ktorá môže v prospech obvineného - obžalovaného podávať

mimoriadne opravné prostriedky s jeho písomným súhlasom. A podnet nepodal môj otec

ako účastník dohody, ale ja jeho dcéra oprávnená osoba v zmysle “

Sťažovateľka svoju argumentáciu o neústavnosti rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. októbra 2013 podoprela aj poukazom na stanovisko najvyššieho

súdu č. 58/2008 a v tej súvislosti dodáva:

«Ak by tento pochybný právny názor tohto senátu NS mal oporu v zákone, potom

, ktorý uvádza, že „... proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie

ani dovolanie okrem dovolania podľa , , by bol úplne

bezpredmetný a neúčinný a ukotvený v zákone len „pro forma“ a v zmysle tu uvedeného

názoru NS by bola vylúčená akákoľvek možnosť podávať dovolania proti takémuto

rozsudku, nech by boli v súvislosti s ním porušené tým najhrubším spôsobom akékoľvek

práva a slobody. Veď, ak už by nemohla podať podnet na dovolanie osoba podľa § 369

ods. 5 , tak už ho nemôže podať nikto iný v zmysle platného zákona. A podať

dovolanie môže len minister spravodlivosti, aj to len na podnet a nie sám od seba. A kto iný

mu má ten podnet dať, prokurátor alebo sudca, ktorí tu dohodu uzavreli ?

Je to úplne absurdná a nereálna predstava.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1./ Základné právo sťažovateľa J. K. a k nej pripojeného K. M. upravené v čl. 46

ods. 1 SR, a Dohovoru, , ods. 2 Listiny postupom

Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo dňa

30. 10. 2013 PORUŠENÉ BOLO.

2./ Zrušuje sa uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 30.10.2013 a vec sa

vracia NS SR na ďalšie konanie.

3./ V zmysle a , ods. 3 sa priznáva sťažovateľovi

a NS SR je povinný uhradiť v zákonnej lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka:

a./ trovy právneho zastupovania v konaní pre ÚS vo výške 381,45 Eur /prevzatie veci

a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom = 134,- Eur + 8,04

Eur paušálny poplatok/, ďalšia porada s klientom /účt. odmena vo výške 2/3 základnej

sadzby = 89,33 Eur + 8,04 Eur /, písomné podanie na Ústavný súd = 134,- Eur + 8,04

Eur/. Účtované v zmysle § 11 ods. 2 Vyhlášky MS SR o odmenách advokátov.

b./ primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000,- Eur pre sťažovateľku J. K.“

K sťažnosti bolo pripojené iba splnomocnenie pre advokáta udelené mu

sťažovateľkou na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a „písomný súhlas“,

ktorým sťažovateľ dal súhlas sťažovateľke na podanie sťažnosti ústavnému súdu spolu

s jeho vyhlásením o tom, že sa k tejto sťažnosti pripája.

Napádané uznesenie najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, k sťažnosti

pripojené nebolo.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv

a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom

kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotný návrh ústavnému súdu, s návrhom

nedoručila uznesenie najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a to ani

do rozhodovania o tejto sťažnosti.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný

odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí

podaní účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,

ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Právny zástupca sťažovateľky bol už v minulosti právnym zástupcom v konaniach

pred ústavným súdom, a tak mu aj z tohto titulu musela byť skutočnosť o obligatórnych

náležitostiach sťažnosti známa. Tiež mu musela byť známa skutočnosť, že aj keď podával

sťažnosť aj v mene sťažovateľa (ako to vyplýva z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd

viazaný, pozn.), v skutočnosti nedisponoval splnomocnením, ktoré by mu sťažovateľ

na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelil (takéto splnomocnenie udelené

advokátovi sťažovateľom predložené nebolo, pozn.), a sťažovateľ ani sám sťažnosť

nepodpísal.

Uvedené bolo podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľov odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Nad rámec ústavný súd na margo námietok sťažovateľky podotýka, že aplikáciu

ustanovenia (upravujúceho okruh osôb oprávnených podať

ministrovi podnet na podanie dovolania, pozn.) či už v jeho znení účinnom pred alebo

po 1. septembri 2011, t. j. pred alebo po prijatí zákonnej novely

č. , explicitne upravovalo prechodné ustanovenie označenej

novely, podľa ktorého „Ak bol podnet na podanie dovolania podaný pred 1. septembrom

2011, použije sa ustanovenie § 369 v znení účinnom do 31. augusta 2011“, pričom v tejto

súvislosti je nevyhnutné poznamenať, že aj sťažovateľkou zmieňované stanovisko

najvyššieho súdu č. 58/2008 vychádzalo zo znenia pred 1. septembrom

2011. Okrem toho ústavný súd podotýka, že a priori nezbavuje

obvineného ani jemu blízke osoby možnosti podať dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok, len jeho podanie viaže na splnenie určitých zákonných podmienok.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia (v danom prípade najvyššieho súdu, pozn.), ako aj rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd

o týchto nárokoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014