Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 526/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti

obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod

spisovými značkami: , , , ,

Rvp 2318/2014, , , , ,

Rvp 2323/2014, , , , ,

Rvp 2328/2014, , , , ,

Rvp 2333/2014, , , , ,

Rvp 2338/2014, , , , ,

Rvp 2343/2014, a , ktorými namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 5. decembra 2013, sp. zn.

z 10. decembra 2013, sp. zn. z 5. decembra 2013, sp. zn.

zo 4. decembra 2013, sp. zn. z 5. decembra 2013, sp. zn.

z 10. decembra 2013, sp. zn. zo 4. decembra 2013,

sp. zn. z 10. decembra 2013, sp. zn. zo 4. decembra 2013,

sp. zn. z 13. decembra 2013, sp. zn. z 5. decembra 2013,

sp. zn. zo 4. decembra 2013, sp. zn. zo 4. decembra 2013,

sp. zn. zo 4. decembra 2013, sp. zn. z 13. decembra 2013,

sp. zn. z 5. decembra 2013, sp. zn. zo 4. decembra 2013,

sp. zn. z 5. decembra 2013, sp. zn. zo 4. decembra 2013,

uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. októbra 2012, sp. zn.

zo 17. decembra 2013 a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 19. februára 2013, sp. zn. z 21. marca 2013, sp. zn.

z 2. apríla 2013, sp. zn. z 28. februára 2013, sp. zn.

z 12. decembra 2013, sp. zn. z 12. decembra 2013, sp. zn.

z 12. decembra 2013, sp. zn. z 12. decembra 2013, sp. zn.

z 12. decembra 2013, sp. zn. z 2. decembra 2013 a sp. zn.

z 30. apríla 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 2318/2014, , , , ,

Rvp 2323/2014, , , , ,

Rvp 2328/2014, , , , ,

Rvp 2333/2014, , , , ,

Rvp 2338/2014, , , , ,

Rvp 2343/2014, a s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2014

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Košiciach

a Krajského súdu v Žiline (spolu ďalej len „krajské súdy“) uvedenými v záhlaví tohto

uznesenia (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca,

Okresnému súdu Košice I a Okresnému súdu Čadca (spolu ďalej len „okresné súdy“) žaloby

o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike,

zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby

o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným

zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom

predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka

(oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka v sťažnostiach, ktoré sú argumentačne zhodne odôvodnené, poukazuje

predovšetkým na skutočnosť, že práve nesprávny úradný postup okresných súdov

poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody

okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa (ďalej aj „OSP“)

súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho

pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,

že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody

na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode

rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo

debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajských súdov sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce

zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného

sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽP

Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V predmetných konaniach vedených okresnými súdmi bude podľa sťažovateľky

nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo

k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude

takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil

ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať

o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov toho-ktorého okresného súdu.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby

o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované

a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti

všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu

javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že Krajský súd

v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich

rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako

krajské súdy vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajské súdy podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne

nevyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania

predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza: „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil,

že sudcovia Krajského súdu v..., ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté

uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu...

nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde...

nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému

predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1

, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie

spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu

porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie

je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala

na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento

rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.

Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1

v spojení s ).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu

ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné,

len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty

a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že jednotlivými napadnutými uzneseniami krajských súdov boli porušené

jej základné práva podľa a a právo podľa

dohovoru, napadnuté uznesenia zruší a veci vráti na ďalšie konania a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajských súdov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti

podľa primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 2318/2014, , , , ,

Rvp 2323/2014, , , , ,

Rvp 2328/2014, , , , ,

Rvp 2333/2014, , , , ,

Rvp 2338/2014, , , , ,

Rvp 2343/2014, a , z ktorých vyplýva ich právna a skutková

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajských

súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajských

súdov, ktorými krajské súdy inter alia rozhodli o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov

okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností konštatoval, že sťažovateľka sa na neho

opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých

už viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery

(pozri m. m. , , ). Z uvedeného vyplýva,

že sťažovateľke už musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu

sa nedostatku jeho právomoci na preskúmanie rozhodnutí príslušných všeobecných súdov

týkajúcich sa námietky zaujatosti sudcov všeobecných súdov konajúcich o žalobách

sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva

otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu

v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP

nie je nevyhnutné, aby z hľadiska splnenia právnych predpokladov na podanie individuálnej

sťažnosti na ESĽP opakovane preukazovala vyčerpanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

ako právneho prostriedku nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP

(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, bod 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie

sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. 9. 2003, č. 53984/00, bod 34).

Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach,

ktoré sú predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenia

napadnutých uznesení krajských súdov obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho

posúdenia vecí krajskými súdmi obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným

súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania, sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

(napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 23. septembra 2013,

sp. zn. z 20. júna 2013 a sp. zn. z 22. augusta 2013)

týkajúcich sa takmer rovnakých sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom

odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené pri predbežnom prerokovaní sťažností

zdôraznil, že považuje za dostatočné poukázať na právne závery, na základe ktorých

odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného

súdu na ich prerokovanie, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení

tohto uznesenia, a preto rozhodol podľa tak,

ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014