Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 526/2014
PDF · 219.47 KB
No categories available
II. ÚS 526/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod
spisovými značkami: Rvp 2314/2014, Rvp 2315/2014, Rvp 2316/2014, Rvp 2317/2014,
Rvp 2318/2014, Rvp 2319/2014, Rvp 2320/2014, Rvp 2321/2014, Rvp 2322/2014,
Rvp 2323/2014, Rvp 2324/2014, Rvp 2325/2014, Rvp 2326/2014, Rvp 2327/2014,
Rvp 2328/2014, Rvp 2329/2014, Rvp 2330/2014, Rvp 2331/2014, Rvp 2332/2014,
Rvp 2333/2014, Rvp 2334/2014, Rvp 2335/2014, Rvp 2336/2014, Rvp 2337/2014,
Rvp 2338/2014, Rvp 2339/2014, Rvp 2340/2014, Rvp 2341/2014, Rvp 2342/2014,
Rvp 2343/2014, Rvp 2344/2014 a Rvp 2345/2014, ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 NcC 81/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn.
15 NcC 95/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 119/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn.
15 NcC 77/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 12 NcC 99/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn.
15 NcC 114/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. 16 NcC 60/2013 zo 4. decembra 2013,
sp. zn. 15 NcC 92/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. 12 NcC 58/2013 zo 4. decembra 2013,
sp. zn. 15 NcC 57/2013 z 13. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 60/2013 z 5. decembra 2013,
sp. zn. 16 NcC 64/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 17 NcC 55/2013 zo 4. decembra 2013,
sp. zn. 15 NcC 59/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 16 NcC 78/2013 z 13. decembra 2013,
sp. zn. 12 NcC 51/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 16 NcC 107/2013 zo 4. decembra 2013,
sp. zn. 15 NcC 72/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 15 NcC 132/2013 zo 4. decembra 2013,
uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 NcC/93/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn.
3 NcC 51/2013 zo 17. decembra 2013 a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9 NcC 80/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 323/2013 z 21. marca 2013, sp. zn.
7 NcC 296/2013 z 2. apríla 2013, sp. zn. 10 NcC 81/2013 z 28. februára 2013, sp. zn.
9 NcC 456/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 NcC 457/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn.
9 NcC 458/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 NcC 463/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn.
9 NcC 459/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 7 NcC 375/2013 z 2. decembra 2013 a sp. zn.
5 NcC 341/2013 z 30. apríla 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 2314/2014, Rvp 2315/2014, Rvp 2316/2014, Rvp 2317/2014,
Rvp 2318/2014, Rvp 2319/2014, Rvp 2320/2014, Rvp 2321/2014, Rvp 2322/2014,
Rvp 2323/2014, Rvp 2324/2014, Rvp 2325/2014, Rvp 2326/2014, Rvp 2327/2014,
Rvp 2328/2014, Rvp 2329/2014, Rvp 2330/2014, Rvp 2331/2014, Rvp 2332/2014,
Rvp 2333/2014, Rvp 2334/2014, Rvp 2335/2014, Rvp 2336/2014, Rvp 2337/2014,
Rvp 2338/2014, Rvp 2339/2014, Rvp 2340/2014, Rvp 2341/2014, Rvp 2342/2014,
Rvp 2343/2014, Rvp 2344/2014 a Rvp 2345/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2314/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Košiciach
a Krajského súdu v Žiline (spolu ďalej len „krajské súdy“) uvedenými v záhlaví tohto
uznesenia (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca,
Okresnému súdu Košice I a Okresnému súdu Čadca (spolu ďalej len „okresné súdy“) žaloby
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby
o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným
zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom
predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka
(oprávnená, pozn.).
Sťažovateľka v sťažnostiach, ktoré sú argumentačne zhodne odôvodnené, poukazuje
predovšetkým na skutočnosť, že práve nesprávny úradný postup okresných súdov
poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody
okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho
pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,
že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody
na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode
rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo
debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajských súdov sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽP
Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).
V predmetných konaniach vedených okresnými súdmi bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov toho-ktorého okresného súdu.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako
krajské súdy vo svojich napadnutých uzneseniach.
Krajské súdy podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne
nevyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania
predmetných vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza: „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil,
že sudcovia Krajského súdu v..., ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté
uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu...
nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde...
nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému
predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1
OSP, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie
spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu
porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie
je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala
na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento
rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.
Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1
v spojení s § 243c O. s. p.).“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu
ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné,
len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty
a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že jednotlivými napadnutými uzneseniami krajských súdov boli porušené
jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, napadnuté uznesenia zruší a veci vráti na ďalšie konania a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajských súdov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 2314/2014, Rvp 2315/2014, Rvp 2316/2014, Rvp 2317/2014,
Rvp 2318/2014, Rvp 2319/2014, Rvp 2320/2014, Rvp 2321/2014, Rvp 2322/2014,
Rvp 2323/2014, Rvp 2324/2014, Rvp 2325/2014, Rvp 2326/2014, Rvp 2327/2014,
Rvp 2328/2014, Rvp 2329/2014, Rvp 2330/2014, Rvp 2331/2014, Rvp 2332/2014,
Rvp 2333/2014, Rvp 2334/2014, Rvp 2335/2014, Rvp 2336/2014, Rvp 2337/2014,
Rvp 2338/2014, Rvp 2339/2014, Rvp 2340/2014, Rvp 2341/2014, Rvp 2342/2014,
Rvp 2343/2014, Rvp 2344/2014 a Rvp 2345/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková
súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajských
súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských
súdov, ktorými krajské súdy inter alia rozhodli o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov
okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania tam označených civilných vecí.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností konštatoval, že sťažovateľka sa na neho
opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých
už viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery
(pozri m. m. IV. ÚS 579/2013, IV. ÚS 390/2013, IV. ÚS 531/2013). Z uvedeného vyplýva,
že sťažovateľke už musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu
sa nedostatku jeho právomoci na preskúmanie rozhodnutí príslušných všeobecných súdov
týkajúcich sa námietky zaujatosti sudcov všeobecných súdov konajúcich o žalobách
sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva
otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu
v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP
nie je nevyhnutné, aby z hľadiska splnenia právnych predpokladov na podanie individuálnej
sťažnosti na ESĽP opakovane preukazovala vyčerpanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ako právneho prostriedku nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP
(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, bod 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie
sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. 9. 2003, č. 53984/00, bod 34).
Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach,
ktoré sú predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenia
napadnutých uznesení krajských súdov obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho
posúdenia vecí krajskými súdmi obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným
súdom boli preskúmané a rozhodnuté.
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania, sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
(napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 579/2013 z 23. septembra 2013,
sp. zn. IV. ÚS 390/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. IV. ÚS 531/2013 z 22. augusta 2013)
týkajúcich sa takmer rovnakých sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom
odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.
Ústavný súd vzhľadom na už uvedené pri predbežnom prerokovaní sťažností
zdôraznil, že považuje za dostatočné poukázať na právne závery, na základe ktorých
odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného
súdu na ich prerokovanie, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení
tohto uznesenia, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak,
ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2014