Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 513/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

EXPRESS FINANCE, s. r. o., Zámocká 30, Bratislava, a obchodnej spoločnosti REALITY

SERVICES, s. r. o., Pribylinská 4, Bratislava, zastúpených advokátom Mgr. Štefanom

Sándorom, Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 25. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EXPRESS FINANCE, s. r. o., a obchodnej

spoločnosti REALITY SERVICES, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EXPRESS FINANCE, s. r. o., Zámocká 30,

Bratislava, a obchodnej spoločnosti REALITY SERVICES, s. r. o., Pribylinská 4, Bratislava

(ďalej spolu len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom Mgr. Štefanom Sándorom,

Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. septembra

2013.

Sťažovateľky v sťažnosti najprv poukazujú na skutkové okolnosti, ktoré boli

relevantné v ich právnej veci, pričom uvádzajú:

«Dňa 09. 05. 005 uzatvoril sťažovateľ v 1. rade s P. V., B. V. a E. V. (ďalej aj

„Dlžníci“) Zmluvu o úvere č. 9990039083..., na základe ktorej sme uvedeným osobám

poskytli úver v dohodnutom rozsahu. Tento úver bol okrem iného zabezpečený

zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zriadeným na základe

Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 09. 05.

2005... uzavretej medzi sťažovateľom v 1. rade a B. V. a E. V. Vzhľadom na skutočnosť, že

Dlžníci si svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o úvere neplnili riadne a včas, došlo k

realizácii zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva a dňa 24. 01. 2006 k uzavretiu

kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti medzi sťažovateľom v 1. rade a sťažovateľom v 2. rade.

Dlžníci sa návrhom na začatie konania v znení ich neskorších zmien obrátili na súd

so žiadosťou o určenie, že:

- zmluva o úvere uzatvorená medzi sťažovateľom v 1. rade a Dlžníkmi zo dňa

09. 05. 2005 je neplatná,

- zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - bytu

č. 42 nachádzajúceho sa na 8. poschodí bytového domu, súpisné číslo 3062 na ulici...,

2

postaveného na parcele č. 11505 - zastavaná plocha, nádvoria o výmere 541m, zapísaný

na LV 4258, kat. územie..., uzavretá medzi B. V., E. V. a sťažovateľom v 1. rade zo dňa 09.

05. 2005 je neplatná;

- kúpna zmluva uzatvorená medzi sťažovateľom v 1. a 2. rade, predmetom ktorej je

nehnuteľnosť, je neplatná a zároveň, že

- B. V. a E. V. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, a to v podiele 1/1.»

O návrhu dlžníkov rozhodol Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. z 2. novembra 2011 tak, že mu vyhovel. Proti označenému

rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2013 tak, že odvolaním napadnutý

prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovateľky zastávajú názor, že označenými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené ich

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre

- nedostatočné vysporiadanie sa s otázkou posúdenia, či zmluva o úvere je zmluvou

spotrebiteľskou, v dôsledku čoho je rozsudok odvolacieho súdu podľa ich tvrdenia

nepreskúmateľný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (sťažovateľky uvádzajú, že

„zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle nemožno v žiadnom prípade

považovať za zmluvu spotrebiteľskú a teda na ňu nemožno aplikovať ustanovenia

platné a účinné v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere... ani ako

zmluvu spotrebiteľskú v zmysle ustanovenia o ochrane

spotrebiteľa platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere, nakoľko nejde o zmluvu,

ktorá by bola vyhotovená vo forme formulára, ale je vždy výsledkom vzájomnej dohody

zmluvných strán, a z toho dôvodu vyjadrením ich zmluvnej voľnosti...“),

- nedostatočné uplatnenie zásady kontradiktórnosti kvalifikovaním neprijateľnosti

podmienok v údajnej spotrebiteľskej zmluve na základe stále nových dôvodov, s ktorými

sťažovateľky podľa svojho tvrdenia boli oboznámené až v odôvodnení rozhodnutí v ich veci

konajúcich súdov,

- neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov (dlžníkov) na určení

neplatnosti zmluvy o úvere, zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

a kúpnej zmluvy,

- nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s otázkou „synalagmou“ založenou § 457

(sťažovateľky uvádzajú, že „v tomto prípade ide o osobitný prípad

synalagmatického vzťahu založeného priamo zákonom a nie rozhodnutím súdu. Odvolací,

ako aj prvostupňový súd opomenuli skutočnosť, že výrok o absolútnej neplatnosti právneho

úkonu má deklaratórny a nie konštitutívny charakter... Pokiaľ je teda sťažovateľ v 2. rade

povinný vydať Dlžníkom nehnuteľnosť na podklade neplatnej Zmluvy o zabezpečovacom

prevode práva, a táto zmluva je akcesorickej povahy vo vzťahu k Zmluve o úvere, musí

existovať povinnosť Dlžníkov vrátiť to, čo na podklade neplatnej zmluvy prijali.“),

- nedostatočné vysporiadanie sa odvolacieho súdu s argumentáciou sťažovateliek

k procesným otázkam prvostupňového konania („... na pojednávaní, ktoré malo spočívať

len v prednese záverečnej reči odporcov však prvostupňový súd opätovne zahájil

dokazovanie opakovaným výsluchom navrhovateľa v 1. rade, avšak bez toho, aby o takomto

opätovnom zahájení dokazovania akýmkoľvek spôsobom rozhodol...“).

V nadväznosti na uvedené námietky sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich

sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. septembra 2013 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec

vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná im úhradu trov konania.

Sťažovateľky súčasne navrhujú, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) povolil odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu vzhľadom na skutočnosť, že od tohto rozsudku „sú závislé aj finančné

nároky značnej výšky“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. septembra 2013.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podali sťažovateľky 5. decembra 2013 dovolanie, o ktorom do dňa doručenia sťažnosti

ústavnému súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací

súd nerozhodol.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity,

na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných

práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľky subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovali tým, že podali vo svojej právnej veci dovolanie

(5. decembra 2013) ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľky

podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorili

stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateliek predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkami využitý, ako predčasné

(m. m. ).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ,

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľky v prípade podania

dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že ich dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť

podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo

veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53,

54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateliek uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateliek

v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014