Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 566/2014
PDF · 173.06 KB
No categories available
II. ÚS 566/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. O., zastúpeného
advokátom JUDr. Martinom Fabiánom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 244/2013 z 10. apríla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014
doručená sťažnosť M. O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom
Fabiánom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 244/2013 z 10. apríla
2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil
rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 13 C 84/2010 z 1. marca 2013, ktorým zaviazal
sťažovateľa na peňažné plnenie spolu s príslušenstvom a na náhradu trov konania, ako aj
trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd nesprávne právne posúdili otázku fikcie
doručenia, a ani v konaní pred súdom prvého stupňa, a ani v odvolacím súdom nebol
právne relevantným spôsobom určený deň, ktorý mi mala byť doručená výzva, a či vôbec mi
bola doručená výzva žalobcu na plnenie dlhu, keďže podľa môjho názoru - fikciu doručenia
v danom prípade nebolo možné aplikovať ani na základe dohody účastníkov konania, a ani
v zmysle platných právnych predpisov.
Predmetná skutočnosť bola právne významná z hľadiska právneho posúdenia
žalobcom uplatňovaných nárokov v konaní (plynutie premlčacích lehôt, dôvodnosť návrhu
a pod.), a predmetným vyššie uvedeným postupom súdov došlo podľa môjho názoru
k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces, keďže určitá právne relevantná
skutočnosť podstatná pre rozhodnutie vo veci samej v konaní nebola právne relevantným
a pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom zistená a preukázaná.“
Podľa názoru sťažovateľa „súd prvého stupňa ako aj odvolací súd na základe
vykonaného dokazovania dospeli k nesprávnym zisteniam vo vzťahu k rozsahu a obsahu
môjho ručiteľského záväzku a... vec nesprávne právne posúdili pokiaľ priznali žalobkyni
ňou uplatnený nárok na úroky z omeškania vo výške prevyšujúcej úroky z omeškania
v zmysle zák. č. 40/1964 Zb. a jeho vykonávacích predpisov. Predmetným vyššie uvedeným
postupom súdov došlo podľa môjho názoru k porušeniu môjho práva na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1./ Základné právo M. O... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
2 Co/244/2013 zo dňa 10. 04. 2014 porušené boli.
2./ Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Co/244/2013 zo dňa 10. 04. 2014
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3./ Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania
vrátane trov právneho zastúpenia sťažovateľa v celkovej výške 340,90 € (za dva úkony
právnej služby - prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti á
134,- € /§13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z./ + 2 * RP á 8,04 € = 284,08 € + 20 % DPH
(56,82 €, právny zástupca je platiteľom uvedenej DPH) na účet právneho zástupcu
sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po
splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov
ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu.
Ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti sú totožné
s odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
Sťažnostná argumentácia sťažovateľa je založená na tvrdeniach, že krajský súd:
- nesprávne právne posúdil otázku fikcie doručenia,
- dospel k nesprávnym zisteniam vo vzťahu k rozsahu a obsahu jeho ručiteľského
záväzku,
- vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:
„Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku v súvislosti s posúdením
doručenia výzvy na úhradu dlhu formou fikcie doručenia, pretože vzhľadom na skutočnosť,
že medzi účastníkmi nebola uzavretá dohoda o náhradnom doručení pre prípad, ktorý
nastal v danom prípade, t.j. vrátenie zásielky ako nedoručenej z dôvodu, že adresát je
neznámy, bolo potrebné vychádzať, resp. posudzovať otázku fikcie doručenia podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 48 ods. 2 O. s. p.), t. j. v danom prípade za
deň doručenia je potrebné považovať 5. 11. 2009, keďže zásielka sa adresátovi vrátila dňa
2. 11. 2009. Samotná skutočnosť, že v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa je
konštatované, že zásielka sa považuje za doručenú 2. 11. 2009, nie je správna, lebo zásielku
je potrebné považovať za doručenú dňa 5. 11. 2009, toto pochybenie však nemá za následok
správnosť záveru súdu prvého stupňa o tom, že výzva žalovanému bola doručená.“
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa posúdenia obsahu a rozsahu jeho ručiteľského
záväzku krajský súd uvádza:
«Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že z dohody o spôsobe
a podmienkach splácania dlhu uzavretej medzi žalobcom, dlžníkom a žalovaným dňa
8. 4. 2008 vyplýva, že žalovaný prevzal ručiteľský záväzok za dlh dlžníka tak, ako je
vyšpecifikovaný v bode 1/5, pretože z čl. III./1 jednoznačne vyplýva, že žalovaný preberal
ručiteľský záväzok za neuhradenie dlhu špecifikovaného v bode 1/5 spôsobom uvedeným
v bode II./3,4. Samotná skutočnosť, že súčasťou tohto bodu je aj vyhlásenie, že podľa tejto
dohody žalovaný uhradí veriteľovi na jeho výzvu celý splatný dlh a v zátvorke je uvedená
iba istina a úroky z omeškania, samo osebe neznamená, že došlo k prevzatiu ručiteľského
záväzku iba na zaplatenie istiny a úrokov z omeškania, pretože aj v tejto časti vyhlásenia je
používaný výraz celý splatný dlh, pričom v bode 1/5 je tak používaný výraz „celý dlh, ktorý
je špecifikovaný bodmi a/,b/,c/,d/, v ktorých sú zahrnuté aj trovy konania a trovy právneho
zastúpenia. Odvolací súd má za to, že vychádzajúc z formulácie celej dohody nemožno
vyvodiť záver, že úmyslom žalovaného ako ručiteľa bolo uhradiť za dlžníka iba istinu
a úroky z omeškania. Preto uvedená námietka nie je dôvodná.»
Napokon sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal i námietkou
sťažovateľa týkajúcou sa výšky úroku z omeškania, keď uviedol: „za nedôvodnú je
potrebné považovať odvolaciu námietku žalovaného v súvislosti s výškou úroku
z omeškania, nakoľko v danom prípade, ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa
predmetom ručiteľského záväzku je záväzok vyplývajúci z rozhodnutia súdu (právoplatný
platobný rozkaz). Preto vychádzajúc z § 135 ods. 2 O. s. p. správne súd prvého stupňa
vychádzal pri rozhodovaní o výške úroku z omeškania tak, ako bol priznaný rozhodnutím
súdu prvého stupňa, pretože už nebol oprávnený posudzovať otázku správnosti výšky úrokov
z omeškania osobitne, nakoľko o tomto nároku už bolo právoplatne rozhodnuté...
Odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov
odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože skutkové zistenie súdu prvého stupňa zodpovedá
vykonaným dôkazom, lebo vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov vyplynuli alebo vyšli počas konania najavo, neopomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, použil správny právny predpis, správne ho
aplikoval a správne ho aj vyložil...
Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
s odvolaním sťažovateľa, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok
krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený
a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (vo vzťahu k fikcii doručenia a priznaných úrokov
z omeškania ) a Občianskeho zákonníka (týkajúcich sa záväzkových vzťahov).
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2014