Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 566/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. O., zastúpeného

advokátom JUDr. Martinom Fabiánom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 10. apríla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014

doručená sťažnosť M. O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom

Fabiánom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. apríla

2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. z 1. marca 2013, ktorým zaviazal

sťažovateľa na peňažné plnenie spolu s príslušenstvom a na náhradu trov konania, ako aj

trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd nesprávne právne posúdili otázku fikcie

doručenia, a ani v konaní pred súdom prvého stupňa, a ani v odvolacím súdom nebol

právne relevantným spôsobom určený deň, ktorý mi mala byť doručená výzva, a či vôbec mi

bola doručená výzva žalobcu na plnenie dlhu, keďže podľa môjho názoru - fikciu doručenia

v danom prípade nebolo možné aplikovať ani na základe dohody účastníkov konania, a ani

v zmysle platných právnych predpisov.

Predmetná skutočnosť bola právne významná z hľadiska právneho posúdenia

žalobcom uplatňovaných nárokov v konaní (plynutie premlčacích lehôt, dôvodnosť návrhu

a pod.), a predmetným vyššie uvedeným postupom súdov došlo podľa môjho názoru

k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces, keďže určitá právne relevantná

skutočnosť podstatná pre rozhodnutie vo veci samej v konaní nebola právne relevantným

a pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom zistená a preukázaná.“

Podľa názoru sťažovateľa „súd prvého stupňa ako aj odvolací súd na základe

vykonaného dokazovania dospeli k nesprávnym zisteniam vo vzťahu k rozsahu a obsahu

môjho ručiteľského záväzku a... vec nesprávne právne posúdili pokiaľ priznali žalobkyni

ňou uplatnený nárok na úroky z omeškania vo výške prevyšujúcej úroky z omeškania

v zmysle a jeho vykonávacích predpisov. Predmetným vyššie uvedeným

postupom súdov došlo podľa môjho názoru k porušeniu môjho práva na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./ Základné právo M. O... na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.

zo dňa 10. 04. 2014 porušené boli.

2./ Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo dňa 10. 04. 2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3./ Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania

vrátane trov právneho zastúpenia sťažovateľa v celkovej výške 340,90 € (za dva úkony

právnej služby - prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti á

134,- € / vyhl. č. / + 2 * RP á 8,04 € = 284,08 € + 20 % DPH

(56,82 €, právny zástupca je platiteľom uvedenej DPH) na účet právneho zástupcu

sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal po

splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

Ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti sú totožné

s odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Sťažnostná argumentácia sťažovateľa je založená na tvrdeniach, že krajský súd:

- nesprávne právne posúdil otázku fikcie doručenia,

- dospel k nesprávnym zisteniam vo vzťahu k rozsahu a obsahu jeho ručiteľského

záväzku,

- vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:

„Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku v súvislosti s posúdením

doručenia výzvy na úhradu dlhu formou fikcie doručenia, pretože vzhľadom na skutočnosť,

že medzi účastníkmi nebola uzavretá dohoda o náhradnom doručení pre prípad, ktorý

nastal v danom prípade, t.j. vrátenie zásielky ako nedoručenej z dôvodu, že adresát je

neznámy, bolo potrebné vychádzať, resp. posudzovať otázku fikcie doručenia podľa

ustanovení ( ), t. j. v danom prípade za

deň doručenia je potrebné považovať 5. 11. 2009, keďže zásielka sa adresátovi vrátila dňa

2. 11. 2009. Samotná skutočnosť, že v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa je

konštatované, že zásielka sa považuje za doručenú 2. 11. 2009, nie je správna, lebo zásielku

je potrebné považovať za doručenú dňa 5. 11. 2009, toto pochybenie však nemá za následok

správnosť záveru súdu prvého stupňa o tom, že výzva žalovanému bola doručená.“

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa posúdenia obsahu a rozsahu jeho ručiteľského

záväzku krajský súd uvádza:

«Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že z dohody o spôsobe

a podmienkach splácania dlhu uzavretej medzi žalobcom, dlžníkom a žalovaným dňa

8. 4. 2008 vyplýva, že žalovaný prevzal ručiteľský záväzok za dlh dlžníka tak, ako je

vyšpecifikovaný v bode 1/5, pretože z čl. III./1 jednoznačne vyplýva, že žalovaný preberal

ručiteľský záväzok za neuhradenie dlhu špecifikovaného v bode 1/5 spôsobom uvedeným

v bode II./3,4. Samotná skutočnosť, že súčasťou tohto bodu je aj vyhlásenie, že podľa tejto

dohody žalovaný uhradí veriteľovi na jeho výzvu celý splatný dlh a v zátvorke je uvedená

iba istina a úroky z omeškania, samo osebe neznamená, že došlo k prevzatiu ručiteľského

záväzku iba na zaplatenie istiny a úrokov z omeškania, pretože aj v tejto časti vyhlásenia je

používaný výraz celý splatný dlh, pričom v bode 1/5 je tak používaný výraz „celý dlh, ktorý

je špecifikovaný bodmi a/,b/,c/,d/, v ktorých sú zahrnuté aj trovy konania a trovy právneho

zastúpenia. Odvolací súd má za to, že vychádzajúc z formulácie celej dohody nemožno

vyvodiť záver, že úmyslom žalovaného ako ručiteľa bolo uhradiť za dlžníka iba istinu

a úroky z omeškania. Preto uvedená námietka nie je dôvodná.»

Napokon sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal i námietkou

sťažovateľa týkajúcou sa výšky úroku z omeškania, keď uviedol: „za nedôvodnú je

potrebné považovať odvolaciu námietku žalovaného v súvislosti s výškou úroku

z omeškania, nakoľko v danom prípade, ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa

predmetom ručiteľského záväzku je záväzok vyplývajúci z rozhodnutia súdu (právoplatný

platobný rozkaz). Preto vychádzajúc z správne súd prvého stupňa

vychádzal pri rozhodovaní o výške úroku z omeškania tak, ako bol priznaný rozhodnutím

súdu prvého stupňa, pretože už nebol oprávnený posudzovať otázku správnosti výšky úrokov

z omeškania osobitne, nakoľko o tomto nároku už bolo právoplatne rozhodnuté...

Odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov

odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože skutkové zistenie súdu prvého stupňa zodpovedá

vykonaným dôkazom, lebo vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov účastníkov vyplynuli alebo vyšli počas konania najavo, neopomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, použil správny právny predpis, správne ho

aplikoval a správne ho aj vyložil...

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s odvolaním sťažovateľa, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení

(vo vzťahu k fikcii doručenia a priznaných úrokov

z omeškania ) a (týkajúcich sa záväzkových vzťahov).

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným

právom podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014