Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 560/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., zastúpeného

advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -89

z 25. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2013 doručená sťažnosť P. Z., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -89 z 25. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -68 z 23. januára 2013 (ďalej len „rozsudok

z 23. januára 2013“) zaviazal sťažovateľa na základe žaloby Dopravného podniku

Bratislava, a. s. (ďalej len „dopravný podnik“ alebo „navrhovateľ“), povereného správcom

cesty na výkon služby odťahovania motorových vozidiel na území Bratislavy, na zaplatenie

nákladov na odťah jeho motorového vozidla v sume 93,72 € s príslušenstvom.

O odvolaní sťažovateľa proti označenému prvostupňovému rozsudku rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -89 z 25. júla 2013, ktorým rozsudok okresného

súdu z 23. januára 2013 ako vecne správny potvrdil.

Odvolávajúc sa na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, sťažovateľ tvrdí, že

napadnutý rozsudok trpí závažnými vadami odôvodnenia takej intenzity, že ich dôsledkom

je porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa . Poukazuje

na to, že odvolací súd vôbec nereagoval na niektoré jeho námietky uvedené v odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku, aj keď v jednom prípade malo ísť o námietku „smerujúcu

k samej podstate veci“; sťažovateľ v nej „poukazoval na ústavný aspekt odťahovania

vozidiel, ktoré netvoria prekážku cestnej premávky. Odťah vozidla je dočasným obmedzením

vlastníckeho práva. Ako taký môže byť vykonaný iba vo verejnom záujme, v nevyhnutnej

miere a len za účelom dosiahnutia ustanoveného cieľa. Vykladať zákony ústavne

konformným spôsobom pritom výslovne ukladá aj SR.“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti konkretizuje, prečo nesúhlasí s ďalšími závermi

krajského súdu vo vzťahu k jeho ostatným námietkam, uzatvárajúc, že právne posúdenie

veci odvolacím súdom odporuje účelu a zmyslu právnej normy a nesie zjavné znaky

svojvôle a arbitrárnosti. Vyslovuje názor, že nedostatočné a sčasti chýbajúce odôvodnenie,

ako aj odklon od konštantnej judikatúry spôsobuje vážny zásah do jeho práva na súdnu

ochranu podľa .

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jeho v petite sťažnosti označené základné

právo, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa

domáha, aby mu bola priznaná úhrada trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľ namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým malo dôjsť

k porušeniu jeho základného práva podľa , je arbitrárny a neodôvodnený,

pričom predovšetkým tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nedostatočne, resp.

vôbec nevysporiadal s námietkami uvedenými v jeho odvolaní, a to konkrétne, že:

1. dopravný podnik je oprávnený vykonať odťah (ďalej len „prvá námietka“),

2. dopravný podnik je oprávnený vymáhať náklady odťahu (ďalej len „druhá

námietka“),

3. správca komunikácie môže požadovať iba skutočné, preukázateľné a priamo

vynaložené náklady (ďalej len „tretia námietka“),

4. odťahovanie vozidiel, ktoré netvoria prekážku cestnej premávky, má ústavný

aspekt (ďalej len „štvrtá námietka“) a že

5. dopravný podnik má nárok na zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2

0/1964 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „piata

námietka“).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Krajský súd v napadnutom rozsudku k prvej, druhej a piatej námietke sťažovateľa

uviedol:

«Spornosť súdenej veci je založená na posúdení otázky, či spoločnosť Dopravný

podnik Bratislava, a. s., bola oprávnená na odstránenie vozidla s poukazom na ustanovenie

o cestnej premávke a či spoločnosťou Dopravný podnik

Bratislava, a. s., uskutočnené odtiahnutie vozidla odporcu bolo možné považovať

za odtiahnutie, ktoré vykonala obec prípadne právnická osoba ňou na tento účel založená

alebo zriadená ( a o premávke na pozemných

komunikáciách v spojení s o pozemných

komunikáciách /cestný zákon/).

V obdobnej veci, kde predmetom konania bolo zaplatenie nákladov spojených

s výkonom odtiahnutia, rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn.

uviedol: „Správca miestnej komunikácie (§ 3d ods. 5 písm. c/ zákona

č. v znení neskorších predpisov) pri odstraňovaní vozidla z komunikácie

vystupuje ako orgán verejnej moci (správy) a nemôže právomoci správcu komunikácie

zmluvne previesť na iný podnikateľský subjekt, a to ani po stránke technickej (čo sa týka

samotného výkonu odstránenia vozidla). Odstrániť vozidlo z miestnej komunikácie je

oprávnená vykonať buď obec sama (správca komunikácie), alebo právnická osoba ňou

na tento účel založená alebo zriadená.“

Aj keď vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR nie je prameňom práva

a právny názor v ňom obsiahnutý, nie je pre odvolací súd v preskúmavanej veci záväzný,

odvolací súd sa s týmto názorom Najvyššieho súdu SR stotožňuje. Odstránenie vozidla

bez súhlasu prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný

len na základe zákona. Ustanovenie § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách

spadá do oblasti verejného (správneho práva), nevznikajú v súvislosti so správou týchto

komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla nie je

súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským

subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt

oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní

vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu

zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke

technickej (čo sa týka samotného výkonu odtiahnutia vozidla). Takéto oprávnenie,

vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď

len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel založená alebo zriadená.

V tejto súvislosti Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací poukazuje aj

na rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 20. 12. 2011 sp. zn. ,

podľa ktorého, z ustanovení o pozemných

komunikáciách („cestný zákon“) a ,

o premávke na pozemných komunikáciách nevyplýva expressis verbis záver, že by správca

komunikácie nemohol preniesť na ním zriadenú právnickú osobu len časť oprávnení

pri správe komunikácie ani to, že by tak nemohol urobiť na ním už skôr zriadený alebo

založený subjekt, nakoľko takéto obmedzenia pri výkone správy ciest zákon alebo

medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neukladajú.

S vyššie uvedeným právnym názorom sa odvolací súd plne stotožňuje a uvádza, že

Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava ako správca miestnej komunikácie (o. i.

aj Ulica Galvániho) je jediným zakladateľom navrhovateľa - spoločnosti Dopravný podnik,

a. s. (navrhovateľ bol založený zakladacou listinou Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa

23. 12. 1993) a uznesením Mestského zastupiteľstva Hlavného mesta SR Bratislavy

č. 597/2005 zo dňa 27. 01. 2005 bola schválená zmena stanov navrhovateľa - rozšírenie

predmetu jeho činnosti okrem iného aj o odťahovaciu službu. Dopravný podnik, a. s.

(navrhovateľ) ako právnická osoba založená obcou, na ktorú bola zo strany obce prenesená

časť oprávnení pri správe komunikácie, spĺňa požiadavky kladené zákonom, konkrétne

o pozemných komunikáciách (cestný zákon), zákonom

č. o cestnej premávke a o premávke na pozemných

komunikáciách, a preto je v konaní o náhradu nákladov, ktoré jej vznikli v súvislosti

s odtiahnutím motorového vozidla odporcu, aktívne legitimovaná.

V zmysle o pozemných komunikáciách (ďalej len

„cestný zákon“) sú miestnymi komunikáciami všeobecne prístupné a užívané ulice,

parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú

zaradené do siete miestnych komunikácii.

Podľa § 3d ods. 5 písm. d) cestného zákona vykonávajú správu pozemných

komunikácii, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie

a účelové komunikácie vo vlastníctve obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento

účel založené alebo zriadené.

Podľa veta prvá o cestnej premávke...

Podľa o cestnej premávke...

Podľa o cestnej premávke...

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Obč. zák...

Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák...

Podľa Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia ...

Odvolací súd zastáva názor, že prvostupňový súd sa správne zaoberal otázkou

aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v predmetnom konaní; správne dospel k záveru, že

pre posúdenie veci je právne významné, či spoločnosťou Dopravný podnik, a. s.

uskutočnené odtiahnutie vozidlo odporcu bolo možné považovať za odtiahnutie, ktoré

vykonala obec prípadne právnická osoba ňou na tento účel založená alebo zriadená.

Rovnako správne potom dospel k záveru, že spoločnosť Dopravný podnik, a. s. je právnická

osoba obcou (mestom Bratislava) založená, a to aj pre tento účel, vzhľadom na rozšírenie

predmetu jej činnosti, a preto bola oprávnená vykonať odťah motorového vozidla odporcu.

S poukazom na právnu argumentáciu súdu prvého stupňa uvedenú v odôvodnení

napadnutého rozsudku, s ktorou sa odvolací súd plne stotožňuje, je potom zrejmé, že

navrhovateľ sa môže úspešne domáhať zaplatenia nákladov za odťah motorového vozidla

odporcu. Nakoľko sa odporca dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania,

prvostupňový súd ho s poukazom na ust. § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. a § 3 Nariadenia vlády

SR č. správne zaviazal aj na úhradu úrokov z omeškania, pričom svoje

rozhodnutie dostatočne odôvodnil.»

K tretej námietke sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku predovšetkým

uviedol:

„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k odvolacej námietke odporcu

týkajúcej sa nemožnosti aplikácie paušálneho určenia ceny za výkon núteného odstránenia

vozidla, odvolací súd uvádza, že nie je v súlade s potrebami praktického života, aby sa

náklady na odstránenie každého konkrétneho vozidla zisťovali individuálne. To by

vo svojich dôsledkoch prakticky znamenalo, že výška týchto nákladov by sa zrejme v

každom jednotlivom prípade musela zisťovať znalecky, čo by celkové náklady na odťah

vozidla neprimerane zvýšilo. Tvrdenie, že náklady na odťah vozidla nemožno paušalizovať,

podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí. Jednak navrhovateľ vykonáva odťahy z centra

Bratislavy, kde je rozdiel kilometrových vzdialeností jednotlivých odťahov minimálny

a jednak zo znaleckého posudku znaleckého ústavu - Ekonomickej univerzity v Bratislave

č. 4/2012, vypracovaného na žiadosť navrhovateľa za účelom vyčíslenia skutočných

finančných nákladov, ktoré vznikajú navrhovateľovi v súvislosti s vykonaním jedného

odtiahnutia osobného motorového vozidla, vyplýva, že náklady na naftu, resp. benzín tvoria

iba malé percento z celkových priamych nákladov na odťah vozidla. Inými slovami,

odvolací súd je toho názoru, že pri stanovení výšky nákladov na odťah vozidla odporcu

treba vychádzať zo znaleckého posudku č. 4/2012, ktorý založil do spisu navrhovateľ a ním

požadovaná suma 93,72 € je teda správna.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými

v odvolaní (prvá, druhá, tretia a piata námietka) proti odvolaním napadnutému rozsudku

okresného súdu a zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné tento rozsudok potvrdiť ako vecne správny, pričom svoje závery oprel aj

o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V napadnutom rozsudku sú uvedené

skutkové okolnosti veci a závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Zo záverov

uvedených v napadnutom rozsudku krajského súdu nevyplýva podľa názoru ústavného súdu

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Vo vzťahu k štvrtej námietke, podľa ktorej odťah vozidiel, ktoré netvoria prekážku

cestnej premávky, má „ústavný aspekt“, ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku

krajského súdu síce nevyplýva, že by sa ňou krajský súd osobitne zaoberal, avšak táto

nemala vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci v konaní proti odvolaním

napadnutému rozsudku okresného súdu z 23. januára 2013 podľa názoru ústavného súdu

zásadný význam.

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa (na základe vyjadrenia navrhovateľa)

totiž uvádza, že „... vozidlo odporcu bolo ponechané dňa 23. 11. 2011 na Galvániho ulici

v Bratislave, na mieste kde je státie a zastavenie zakázané a pred prechodom pre chodcov,

pričom nebola odporcom dodržaná zákonom stanovená vzdialenosť 5 m pred prechodom

pre chodcov. Príslušník PZ vyhodnotil, že tým vozidlo tvorilo prekážku cestnej premávke

a nariadil navrhovateľovi v zmysle ust. o cestnej

premávke predmetné vozidlo odstrániť. Odporca v súdnom konaní uviedol, že uhradil

uloženú blokovú pokutu za dopravný priestupok. Skutočnosť, že sa odporca dopustil

dopravného priestupku podľa ust. § 25 ods. 1 písm. c) cestného zákona a nerešpektovaním

dopravného značenia zákaz zastavenia, príslušník PZ oprávnene rozhodol o odstránení

vozidla.“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).

V súvislosti s citovaným ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu: „Súd prvého stupňa mal za preukázané, že motorové

vozidlo odporcu zn. H... bolo zaparkované v zákaze zastavenia a pred prechodom

pre chodcov, pričom uvedenú skutočnosť potvrdil právny zástupca odporcu na pojednávaní

dňa 23. 1. 2013 tým, že uviedol, že odporca za uvedené parkovanie zaplatil pokutu

v blokovom konaní... Po právnej stránke posúdil vec (súd prvého stupňa, pozn.) v zmysle

, o cestnej premávke a zákona

č. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) a dospel k záveru, že ak teda

navrhovateľ dňa 23. 11. 2011 vykonal odťah motorového vozidla zn. H... z dôvodu, že stálo

v zákaze zastavenia, čo v konaní sporné nebolo...“

Ústavný súd už vyslovil, že pokiaľ všeobecný súd ako odvolací súd vo svojom

rozhodnutí vôbec neodpovedal na odvolaciu námietku sťažovateľa spochybňujúcu

zákonnosť priestupkového blokového konania, treba absenciu argumentácie v tomto smere

považovať za prejav arbitrárnosti. Ak má byť spáchanie priestupku preukázané iba

právoplatným rozhodnutím iného orgánu v priestupkovom konaní (ktorým súd v zmysle

nie je viazaný), nie teda osobitným

dokazovaním, ktoré by vykonal priamo súd, treba námietku sťažovateľa považovať

za zásadnú, lebo v konečnom dôsledku môže mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej

(pozri k tomu ).

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že tento namieta (ne)zákonnosť a (ne)ústavnosť

odťahu vozidla, keď tvrdí, že „vykonanie odťahu vozidla netvoriaceho prekážku cestnej

premávky zakladá naopak vážne porušenie... vlastníckeho práva“, nespochybňuje však

„nezákonnosť blokového konania“, čo preukazujú aj už citované časti napadnutého

rozsudku krajského súdu. Odťah vozidla pritom nie je sankciou za spáchanie dopravného

priestupku, ale je technickým opatrením, k uplatneniu ktorého dochádza za podmienok

presne ustanovených v o cestnej premávke a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“).

Podľa § 2 ods. 2 písm. r) zákona o cestnej premávke prekážkou cestnej premávky je

všetko, čo môže ohroziť alebo obmedziť jazdu vozidiel a pohyb chodcov.

Podľa § 43 ods. 4 zákona o cestnej premávke správca cesty môže odstrániť vozidlo

stojace na ceste vrátane chodníka na náklady jeho prevádzkovateľa, ak je

a) na mieste, kde tvorí prekážku cestnej premávky,

b) na vyhradenom parkovisku, ak také parkovisko nie je preň určené,

c) bez pripevnenej tabuľky s evidenčným číslom, ak podlieha evidenčnej povinnosti,

alebo je bez čitateľného vyznačenia mena, priezviska a adresy pobytu alebo názvu a sídla

držiteľa vozidla na viditeľnom mieste s výnimkou dvojkolesových vozidiel, aj keď netvorí

prekážku cestnej premávky.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o cestnej premávke ak vozidlo tvorí prekážku cestnej

premávky alebo ak ide o vozidlo uvedené v odseku 4 a v § 25, môže o jeho odstránení

rozhodnúť aj policajt; také vozidlo odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa Policajný zbor

alebo správca cesty podľa rozhodnutia policajta. Ak ide o vozidlo tvoriace prekážku cestnej

premávky na diaľnici alebo na rýchlostnej ceste, o odstránení vozidla rozhodne policajt, ak

tak neurobil skôr ten, kto prekážku spôsobil, alebo správca cesty.

Podľa § 25 ods. 1 písm. c) zákona o cestnej premávke vodič nesmie zastaviť a stáť

na priechode pre chodcov alebo na priechode pre cyklistov a vo vzdialenosti kratšej ako 5 m

pred nimi.

Z citovaných častí napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v konaní

pred okresným súdom ani krajským súdom nebolo sporné to, že sťažovateľ sa dopustil

dopravného priestupku, za ktorý následne zaplatil pokutu v blokovom konaní [§ 25 ods. 1

písm. c) zákona o cestnej premávke]. Táto skutočnosť s poukazom na § 43 ods. 5 zákona

o cestnej premávke preto odôvodňuje aj oprávnenie policajta rozhodnúť o odstránení

vozidla výlučne na základe toho, že ide o vozidlo uvedené v § 25 zákona o cestnej

premávke (teda bez ohľadu na skutočnosť, že vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky).

Ústavný súd v súlade s už uvedeným pripomína, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. ,

).

Keďže podľa názoru ústavného súdu argument uvádzaný sťažovateľom nemal

pre vec zásadný význam, nemohlo zároveň tým, že krajský súd sa týmto argumentom

v napadnutom rozsudku výslovne nezaoberal, dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného

základného práva podľa .

Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a aplikácia príslušných

zákonných ustanovení krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd

nie je oprávnený na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov

jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014