Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 555/2014
PDF · 196.66 KB
No categories available
II. ÚS 555/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 2 Er 140/2008
z 22. februára 2012, ako aj porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17 CoE 247/2012 z 21. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom a uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 2 Er 140/2008 z 22. februára 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 247/2012 z 21. februára 2013.
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá
obsahovala okrem iných náležitostí súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou. Z dôvodu
nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia
pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu
(notárskej zápisnice). Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
avšak v priebehu jej vykonávania následne exekúciu napadnutým uznesením zastavil.
Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené
napadnutým uznesením krajského súdu.
V sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a
napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1
Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5)
všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie
ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
V úvodných častiach sťažnosti sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie,
ak keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t.
j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky
oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať
podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných
konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie
v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou
takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade
tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu
rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.
V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako
jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť
posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad
čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu
argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za
to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní
EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu
dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predkladajú prejudiciálne otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sťažovateľka v ďalších častiach sťažnosti najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru;“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného
súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením
krajského súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu
zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 16427/2013
týkajúcej sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaného rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky
v podanej sťažnosti je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách
predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých
atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich
prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich
zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu
tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania
skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej
zápisnice), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery
všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov
všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.
S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej
právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných
súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu
na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd
plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn.
I. ÚS 509/2013 zo 7. augusta 2013, sp. zn. II. ÚS 394/2013 z 10. júla 2013, sp. zn.
IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013 alebo sp. zn.
III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn.
II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013 a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis
sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013,
sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012,
sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013
a sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp.
podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené
právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,
v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu tejto sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (v časti týkajúcej sa
uznesenia okresného súdu), resp. z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (v časti týkajúcej
sa uznesenia krajského súdu).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2014