Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 455/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť H. U., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom

Jaškom, Falešníka 10, Prievidza, pre namietané porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo H. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. H. U. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (tisícpästo eur), ktoré j e

Okresný súd Prievidza p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Okresný súd Prievidza j e p o v i n n ý uhradiť H. U. trovy konania v sume

284,08 € (dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Jaška, Falešníka 10,

Prievidza.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -8 z 24. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť H. U. (ďalej len

„sťažovateľ“) podľa Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

podaním sp. zn. Spr 1030/14 doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2014, v ktorom ku

skutkovej a právnej zložitosti sporu uviedol:

«... Z obsahu sťažnosti nie je presne zrejmé, v ktorých skutočnostiach sťažovateľ vidí

prieťahy v uvedenom súdnom konaní, keďže vo svojej sťažnosti opisuje obsah svojho návrhu

zo dňa 7.7.2008, obsah rozhodnutia Okresného súdu Prievidza zo dňa 11.1.2011 a obsah

rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.7.2011. Následne stroho udáva, že využil

všetky právne prostriedky na ochranu svojho základného práva, nakoľko 19.12.2012

Okresný súd Prievidza žiadal o vytýčenie pojednávania. Javí sa, že sťažovateľ prieťahy

v uvedenom súdnom konaní vidí len v období po rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 12.7.2011...

Okresný súd Prievidza od podania návrhu až do zrušenia rozsudku, ktorým bolo

vyhovené návrhu sťažovateľa, a vrátenia spisu z odvolacieho súdu konal vo veci sťažovateľa

bez prieťahov, keďže jednotlivé úkony súdu na seba bezprostredne nadväzovali. Dĺžka

konania zodpovedala právnej náročnosti veci, rozsiahlemu dokazovaniu, ktoré prebiehalo

i na návrhy účastníkov, ktoré boli podané až po podaní návrhu a podaní vyjadrenia

k návrhu. K predĺženiu konania prispeli i viaceré odročenia pojednávaní z dôvodov

prevažne na strane odporcov. V žiadnom prípade však nemožno dospieť k záveru, že by

v tomto štádiu konania súd postupoval s prieťahmi...

Z hľadiska sťažnosti sťažovateľa je však podstatné zistenie toho, že v dôsledku jeho

žiadostí došlo vo veci k odročeniu až dvoch pojednávaní dňa 27.6.2012 a dňa 9.4.2013,

pričom s ohľadom na toto, že týmto pojednávaniam nepredchádzali ďalšie návrhy

na dokazovania, sa možno dôvodne domnievať, že by na týchto pojednávaniach bolo

rozhodnuté vo veci samej. Takýto postup súdu bol však znemožnený odročením pojednávaní

z dôvodov na strane sťažovateľa. Preto treba dospieť k záveru, že až do mája 2013 vo veci

nedochádzalo k zbytočným prieťahom zo strany súdu.

Čo sa týka prieťahov po mesiaci máj 2013, treba uviesť, že sťažovateľ, hoc i právne

zastúpený, v tomto období nevyužil dostupné prostriedky nápravy, nežiadal potom, ako na

jeho žiadosť bolo odročené pojednávanie, o vytýčenie pojednávania a vôbec nevyžil

možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu. Preto ani nie je pravdivé tvrdenie o tom, že by

pred podaním sťažnosti, ako uvádza „využil všetky právne prostriedky na ochranu jeho

základného práva.“ K tomu treba uviesť, že práve takéto prostriedky, zásah predsedu súdu

na základe sťažnosti účastníka konania tak, ako tomu je v desiatkach iných prípadov, bol

spôsobilý viesť k odstráneniu prieťahov v uvedenom súdnom konaní, a to aj napriek tomu,

že práve v období rokov 2013 a 2014 bol Okresný súd Prievidza vystavený rozsiahlym

personálnym zmenám, len postupnému doobsadzovaniu sudcovských miest a zvýšením

nápadu tzv. hromadných žalôb.

Vzhľadom na uvedené som toho názoru, že sťažnosť nie je podľa § 53 ods. 1 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov prípustná, keďže sťažovateľ

nevyčerpal iný právny prostriedok, a to podanie sťažnosti podľa § 62 zákona

č. o súdoch v znení neskorších predpisov. To platí o to viac, že v prostredí

Okresného súdu Prievidza sú na základe sťažností účastníkov pravidelne konštatované

prieťahy v súdnych konaniach, no vždy sú tieto prieťahy na podklade sťažností účastníkov

bezprostredne odstránené, čoho dôkazom je to, že Okresný súd Prievidza nie je

na Ústavnom súde Slovenskej republiky účastníkom obdobných konaní ako toho, ktoré je

predmetom tohto vyjadrenia. Možno garantovať, že ak by si sťažovateľ podal sťažnosť

podľa o súdoch v znení neskorších predpisov, nenadobudli by

i prípadne zistené prieťahy v uvedenom súdnom konaní nežiaduci ústavnoprávny rozmer.

I keby Ústavný súd Slovenskej republiky nebol uvedeného názoru žiadame, aby

skutočnosť, že sťažovateľ nepostupoval podaním sťažnosti podľa § 62 zákona

č. o súdoch v znení neskorších predpisov, bolo zohľadnená pri rozhodnutí

súdu o výške priznaného finančného zadosťučinenia a výške náhrady trov konania. V tejto

súvislosti možno len zopakovať to, že ak by nedošlo k odročeniam pojednávaní na žiadosť

sťažovateľa, alebo sťažovateľ by na miesto ústavnej sťažnosti využil možnosť podať

sťažnosť predsedovi súdu, bolo by Okresným súdom Prievidza vo veci jeho návrhu už

rozhodnuté.»

Súčasťou vyjadrenia bola chronológia procesných úkonov okresného súdu, z ktorej

okrem iného vyplýva:

„... Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Prievidza je zrejmé, že sťažovateľ návrh

podal dňa 7.7.2008. Dňa 27.8.2008 bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý

zaplatil dňa 12.9.2008. Dňa 25.9.2008 bolo na 29.10.2008 nariadené pojednávanie, ktoré

muselo byť pre nedoručenie návrhu odporcom odročené na 10.12.2008. Na tomto

pojednávaní bol vypočutý navrhovateľ, pričom pojednávanie bolo odročené na 9.1.2009,

pričom toto bolo pre neúčasť odporcov odročené na 4.2.2009. Pojednávania nariadené na

4.2.2009 bolo odročené na žiadosť advokáta odporcov na 20.3.2009. Pojednávanie dňa

20.3.2009 bolo za účelom výsluchu svedka odročené na neurčito. Následne boli súdu

doručené ďalšie návrhy na dokazovanie. Dňa 9.6.2009 bolo nariadené pojednávanie

na 3.8.2009, ktoré však bolo na žiadosť advokáta odporcov odročené na 25.9.2009.

Na uvedenom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie, pričom pojednávanie bolo

za účelom ďalšieho dokazovania odročené na neurčito. Navrhovateľ prostredníctvom

svojho advokáta dňa 1.10.2009 navrhol vykonanie ďalšieho, okrem iného i znaleckého

dokazovania. Po doplnení listinných dôkazov bolo uznesením zo dňa 4.2.2010 na návrh

navrhovateľa nariadené znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol súdu doručený dňa

10.5.2010, pričom po vyjadrení účastníkov k znaleckému posudku a predložení ďalších

listín bolo pojednávanie nariadené na 5.10.2010. Pojednávanie dňa 5.10.2010 bolo z

dôvodov na strane odporcov odročené na 15.11.2010. Toto pojednávanie bolo za účelom

vykonania ďalšieho dokazovania zo strany navrhovateľa odročené na 1.12.2010. Na

pojednávaní dňa 1.12.2010 bolo vykonané dokazovanie, no pojednávanie bolo za účelom

ďalšieho dokazovania odročené na 21.12.2010. Po vykonaní dokazovania na tomto

pojednávaní bolo pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku odročené na 11.1.2011.

Proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený dňa 11.1.2011, bolo podané odvolanie, o ktorom bolo

rozhodnuté tak, že rozsudok bol zrušený. Spis sa z Krajského súdu v Trenčíne vrátil na

Okresný súd Prievidza dňa 26.7.2011...

Po vrátení spisu z Krajského súdu v Trenčíne súd postupoval tak, že dňa 27.7.2011

toto rozhodnutie doručoval účastníkom konania a dňa 12.12.2011 bol nariadený termín

pojednávania na 26.1.2012. Až dňa 11.1.2012 navrhovateľ prostredníctvom svojho

advokáta podal ďalší návrh na dokazovanie. Pojednávanie nariadené na 26.1.2012 bolo

z dôvodu choroby advokáta odporcov odročené na neurčito a ďalší termín pojednávania

bol nariadený dňa 26.3.2012 na 2.5.2012. Dňa 19.4.2012 navrhovateľ navrhol pristúpenie

ďalšieho účastníka na stranu odporcu, čo viedlo k zrušeniu nariadeného pojednávania

a ďalší termín pojednávania bol nariadený na 27.6.2012. Dňa 27.6.2012 advokát

navrhovateľa súdu oznámil, že sa s navrhovateľom dohodol na skončení zastupovania;

navrhovateľ uviedol, že z tohto dôvodu žiada pojednávanie odročiť. Pojednávanie bolo

na túto žiadosť sťažovateľa odročené, pričom navrhovateľovi bola daná lehota 14 dní

na zvolenie si nového advokáta. Navrhovateľ túto lehotu nedodržal, súdu nič neoznámil,

a preto bol dňa 24.8.2012 vyzvaný na oznámenie toho, či si zvolil advokáta. Dňa 10.9.2012

odporca súdu oznámil, že sa bude v konaní zastupovať sám. Súd na toto oznámenie

bezprostredne nereagoval, pričom podaním doručeným súdu dňa 31.12.2012 žiadal

o nariadenie termínu pojednávania. Dňa 5.3.2013 bolo nariadené pojednávanie

na 9.4.2013. Na tomto pojednávaní opätovne navrhovateľ žiadal o odročenie pojednávania

z dôvodu, že mieni zobrať návrh sčasti proti odporcovi 1/ späť a mieni sa dať zastúpiť

advokátom. Z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito, navrhovateľ musel byť

znova urgovaný na oznámenie svojho právneho zástupcu. Až dňa 23.5.2013 navrhovateľ

súdu oznámil svojho nového advokáta, no žiadnym spôsobom sa nevyjadril k svojmu zámeru

zobrať návrh sčasti proti odporcovi 1/ späť. Následne súd vo veci nevykonal žiaden úkon,

pričom navrhovateľ osobitne o vytýčenie pojednávania nežiadal a na prieťahy v konaní sa

žiadnym spôsobom nesťažoval.“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd,

preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (,

, ), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce

právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,

ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej

neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadnil

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy

všeobecných súdov a v zásade ho nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité.

Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že zo skutkového hľadiska ide o zložitejšie súdne

konanie (napr. potreba vykonať znalecké dokazovanie, účastníci sústavne navrhujú nové

dôkazy), s čím sa ústavný súd čiastočne stotožňuje, avšak doterajší zdĺhavý priebeh

napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej

náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú

vec vzhľadom na to, že ide o vec upravenú v judikatúre všeobecných súdov.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných

prieťahov v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania

podstatne neprispeli okolnosti na strane sťažovateľa. Sťažovateľ síce niekoľkokrát požiadal

o odročenie pojednávania, ale na druhej strane ústavný súd pri hodnotení postupu

sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník konania nesporne má právo požiadať

o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Za prieťahy vzniknuté v dôsledku

uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba,

ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu

konajúcemu vo veci (). Ústavný súd preto dobu súvisiacu s odročenými

pojednávaniami na žiadosť sťažovateľa nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní

okresného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci

a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania 6 rokov a 2 mesiace, z toho na okresnom

súde takmer 5 rokov a 10 mesiacov, je už samo osebe neprimerané.

Okresný súd vykonal síce množstvo procesných úkonov, ako to vyplýva

z vyžiadaného spisu, nariadil viac pojednávaní, ktoré boli odročované na žiadosť

účastníkov, ale ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnej nečinnosti, avšak dĺžka

konania na okresnom súde svedčí o tom, že postup okresného súdu bol neefektívny

a nesústredený. Okresný súd síce vykonal množstvo pojednávaní, avšak vec do dnešného

dňa nie je právoplatne skončená. O neefektívnom postupe okresného súdu svedčí aj

skutočnosť, že rozsudok okresného súdu č. k. -179 z 11. januára 2011 bol

uznesením odvolacieho súdu č. k. -194 z 12. júla 2011 zrušený a vec bola

vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval

v súlade s povinnosťou uloženou mu v , aby bola vec čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Keďže všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj

za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty,

v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným

účelom práva zaručeného v citovanom článku (pozri napr. ) a jeho

neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto

nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal.

Vyjadrenie okresného súdu, v ktorom poukázal na nedostatočné obsadenie súdu,

ústavný súd nemohol akceptovať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou

(napr. , ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším

postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. , došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa .

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru okresným súdom v konaní vedenom

pod sp. zn. , prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,

a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa

rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 15 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie

finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci,

považoval priznanie sumy 1 500 € (tisícpästo eur) sťažovateľovi za primerané finančné

zadosťučinenie podľa . Pri priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia zobral ústavný súd do úvahy aj to, že nie všetky prieťahy boli

spôsobené okresným súdom. Pojednávania boli odročované niekoľkokrát na žiadosť

samotných účastníkov. Tieto skutočnosti zobral ústavný súd do úvahy pri priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa

trovy konania vyčíslil v sťažnosti sumou 284,08 €, a to za dva úkony právnej (prevzatie

právneho zastúpenia, sťažnosť).

Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľovi náhradu trov

konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku

2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky.

Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu

284,08 € (dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014