Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 455/2014
PDF · 194.05 KB
No categories available
III. ÚS 455/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť H. U., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom
Jaškom, Falešníka 10, Prievidza, pre namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 112/2008
a takto
rozhodol:
1. Základné právo H. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 112/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 112/2008
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. H. U. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (tisícpästo eur), ktoré j e
Okresný súd Prievidza p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Okresný súd Prievidza j e p o v i n n ý uhradiť H. U. trovy konania v sume
284,08 € (dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Jaška, Falešníka 10,
Prievidza.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 455/2014-8 z 24. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť H. U. (ďalej len
„sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 112/2008.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. Spr 1030/14 doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2014, v ktorom ku
skutkovej a právnej zložitosti sporu uviedol:
«... Z obsahu sťažnosti nie je presne zrejmé, v ktorých skutočnostiach sťažovateľ vidí
prieťahy v uvedenom súdnom konaní, keďže vo svojej sťažnosti opisuje obsah svojho návrhu
zo dňa 7.7.2008, obsah rozhodnutia Okresného súdu Prievidza zo dňa 11.1.2011 a obsah
rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.7.2011. Následne stroho udáva, že využil
všetky právne prostriedky na ochranu svojho základného práva, nakoľko 19.12.2012
Okresný súd Prievidza žiadal o vytýčenie pojednávania. Javí sa, že sťažovateľ prieťahy
v uvedenom súdnom konaní vidí len v období po rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 12.7.2011...
Okresný súd Prievidza od podania návrhu až do zrušenia rozsudku, ktorým bolo
vyhovené návrhu sťažovateľa, a vrátenia spisu z odvolacieho súdu konal vo veci sťažovateľa
bez prieťahov, keďže jednotlivé úkony súdu na seba bezprostredne nadväzovali. Dĺžka
konania zodpovedala právnej náročnosti veci, rozsiahlemu dokazovaniu, ktoré prebiehalo
i na návrhy účastníkov, ktoré boli podané až po podaní návrhu a podaní vyjadrenia
k návrhu. K predĺženiu konania prispeli i viaceré odročenia pojednávaní z dôvodov
prevažne na strane odporcov. V žiadnom prípade však nemožno dospieť k záveru, že by
v tomto štádiu konania súd postupoval s prieťahmi...
Z hľadiska sťažnosti sťažovateľa je však podstatné zistenie toho, že v dôsledku jeho
žiadostí došlo vo veci k odročeniu až dvoch pojednávaní dňa 27.6.2012 a dňa 9.4.2013,
pričom s ohľadom na toto, že týmto pojednávaniam nepredchádzali ďalšie návrhy
na dokazovania, sa možno dôvodne domnievať, že by na týchto pojednávaniach bolo
rozhodnuté vo veci samej. Takýto postup súdu bol však znemožnený odročením pojednávaní
z dôvodov na strane sťažovateľa. Preto treba dospieť k záveru, že až do mája 2013 vo veci
nedochádzalo k zbytočným prieťahom zo strany súdu.
Čo sa týka prieťahov po mesiaci máj 2013, treba uviesť, že sťažovateľ, hoc i právne
zastúpený, v tomto období nevyužil dostupné prostriedky nápravy, nežiadal potom, ako na
jeho žiadosť bolo odročené pojednávanie, o vytýčenie pojednávania a vôbec nevyžil
možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu. Preto ani nie je pravdivé tvrdenie o tom, že by
pred podaním sťažnosti, ako uvádza „využil všetky právne prostriedky na ochranu jeho
základného práva.“ K tomu treba uviesť, že práve takéto prostriedky, zásah predsedu súdu
na základe sťažnosti účastníka konania tak, ako tomu je v desiatkach iných prípadov, bol
spôsobilý viesť k odstráneniu prieťahov v uvedenom súdnom konaní, a to aj napriek tomu,
že práve v období rokov 2013 a 2014 bol Okresný súd Prievidza vystavený rozsiahlym
personálnym zmenám, len postupnému doobsadzovaniu sudcovských miest a zvýšením
nápadu tzv. hromadných žalôb.
Vzhľadom na uvedené som toho názoru, že sťažnosť nie je podľa § 53 ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov prípustná, keďže sťažovateľ
nevyčerpal iný právny prostriedok, a to podanie sťažnosti podľa § 62 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov. To platí o to viac, že v prostredí
Okresného súdu Prievidza sú na základe sťažností účastníkov pravidelne konštatované
prieťahy v súdnych konaniach, no vždy sú tieto prieťahy na podklade sťažností účastníkov
bezprostredne odstránené, čoho dôkazom je to, že Okresný súd Prievidza nie je
na Ústavnom súde Slovenskej republiky účastníkom obdobných konaní ako toho, ktoré je
predmetom tohto vyjadrenia. Možno garantovať, že ak by si sťažovateľ podal sťažnosť
podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov, nenadobudli by
i prípadne zistené prieťahy v uvedenom súdnom konaní nežiaduci ústavnoprávny rozmer.
I keby Ústavný súd Slovenskej republiky nebol uvedeného názoru žiadame, aby
skutočnosť, že sťažovateľ nepostupoval podaním sťažnosti podľa § 62 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov, bolo zohľadnená pri rozhodnutí
súdu o výške priznaného finančného zadosťučinenia a výške náhrady trov konania. V tejto
súvislosti možno len zopakovať to, že ak by nedošlo k odročeniam pojednávaní na žiadosť
sťažovateľa, alebo sťažovateľ by na miesto ústavnej sťažnosti využil možnosť podať
sťažnosť predsedovi súdu, bolo by Okresným súdom Prievidza vo veci jeho návrhu už
rozhodnuté.»
Súčasťou vyjadrenia bola chronológia procesných úkonov okresného súdu, z ktorej
okrem iného vyplýva:
„... Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Prievidza je zrejmé, že sťažovateľ návrh
podal dňa 7.7.2008. Dňa 27.8.2008 bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý
zaplatil dňa 12.9.2008. Dňa 25.9.2008 bolo na 29.10.2008 nariadené pojednávanie, ktoré
muselo byť pre nedoručenie návrhu odporcom odročené na 10.12.2008. Na tomto
pojednávaní bol vypočutý navrhovateľ, pričom pojednávanie bolo odročené na 9.1.2009,
pričom toto bolo pre neúčasť odporcov odročené na 4.2.2009. Pojednávania nariadené na
4.2.2009 bolo odročené na žiadosť advokáta odporcov na 20.3.2009. Pojednávanie dňa
20.3.2009 bolo za účelom výsluchu svedka odročené na neurčito. Následne boli súdu
doručené ďalšie návrhy na dokazovanie. Dňa 9.6.2009 bolo nariadené pojednávanie
na 3.8.2009, ktoré však bolo na žiadosť advokáta odporcov odročené na 25.9.2009.
Na uvedenom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie, pričom pojednávanie bolo
za účelom ďalšieho dokazovania odročené na neurčito. Navrhovateľ prostredníctvom
svojho advokáta dňa 1.10.2009 navrhol vykonanie ďalšieho, okrem iného i znaleckého
dokazovania. Po doplnení listinných dôkazov bolo uznesením zo dňa 4.2.2010 na návrh
navrhovateľa nariadené znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol súdu doručený dňa
10.5.2010, pričom po vyjadrení účastníkov k znaleckému posudku a predložení ďalších
listín bolo pojednávanie nariadené na 5.10.2010. Pojednávanie dňa 5.10.2010 bolo z
dôvodov na strane odporcov odročené na 15.11.2010. Toto pojednávanie bolo za účelom
vykonania ďalšieho dokazovania zo strany navrhovateľa odročené na 1.12.2010. Na
pojednávaní dňa 1.12.2010 bolo vykonané dokazovanie, no pojednávanie bolo za účelom
ďalšieho dokazovania odročené na 21.12.2010. Po vykonaní dokazovania na tomto
pojednávaní bolo pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku odročené na 11.1.2011.
Proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený dňa 11.1.2011, bolo podané odvolanie, o ktorom bolo
rozhodnuté tak, že rozsudok bol zrušený. Spis sa z Krajského súdu v Trenčíne vrátil na
Okresný súd Prievidza dňa 26.7.2011...
Po vrátení spisu z Krajského súdu v Trenčíne súd postupoval tak, že dňa 27.7.2011
toto rozhodnutie doručoval účastníkom konania a dňa 12.12.2011 bol nariadený termín
pojednávania na 26.1.2012. Až dňa 11.1.2012 navrhovateľ prostredníctvom svojho
advokáta podal ďalší návrh na dokazovanie. Pojednávanie nariadené na 26.1.2012 bolo
z dôvodu choroby advokáta odporcov odročené na neurčito a ďalší termín pojednávania
bol nariadený dňa 26.3.2012 na 2.5.2012. Dňa 19.4.2012 navrhovateľ navrhol pristúpenie
ďalšieho účastníka na stranu odporcu, čo viedlo k zrušeniu nariadeného pojednávania
a ďalší termín pojednávania bol nariadený na 27.6.2012. Dňa 27.6.2012 advokát
navrhovateľa súdu oznámil, že sa s navrhovateľom dohodol na skončení zastupovania;
navrhovateľ uviedol, že z tohto dôvodu žiada pojednávanie odročiť. Pojednávanie bolo
na túto žiadosť sťažovateľa odročené, pričom navrhovateľovi bola daná lehota 14 dní
na zvolenie si nového advokáta. Navrhovateľ túto lehotu nedodržal, súdu nič neoznámil,
a preto bol dňa 24.8.2012 vyzvaný na oznámenie toho, či si zvolil advokáta. Dňa 10.9.2012
odporca súdu oznámil, že sa bude v konaní zastupovať sám. Súd na toto oznámenie
bezprostredne nereagoval, pričom podaním doručeným súdu dňa 31.12.2012 žiadal
o nariadenie termínu pojednávania. Dňa 5.3.2013 bolo nariadené pojednávanie
na 9.4.2013. Na tomto pojednávaní opätovne navrhovateľ žiadal o odročenie pojednávania
z dôvodu, že mieni zobrať návrh sčasti proti odporcovi 1/ späť a mieni sa dať zastúpiť
advokátom. Z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito, navrhovateľ musel byť
znova urgovaný na oznámenie svojho právneho zástupcu. Až dňa 23.5.2013 navrhovateľ
súdu oznámil svojho nového advokáta, no žiadnym spôsobom sa nevyjadril k svojmu zámeru
zobrať návrh sčasti proti odporcovi 1/ späť. Následne súd vo veci nevykonal žiaden úkon,
pričom navrhovateľ osobitne o vytýčenie pojednávania nežiadal a na prieťahy v konaní sa
žiadnym spôsobom nesťažoval.“
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 112/2008 ústavný
súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd,
preto ich považoval za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03,
I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce
právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,
ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej
neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy
všeobecných súdov a v zásade ho nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité.
Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že zo skutkového hľadiska ide o zložitejšie súdne
konanie (napr. potreba vykonať znalecké dokazovanie, účastníci sústavne navrhujú nové
dôkazy), s čím sa ústavný súd čiastočne stotožňuje, avšak doterajší zdĺhavý priebeh
napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej
náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú
vec vzhľadom na to, že ide o vec upravenú v judikatúre všeobecných súdov.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných
prieťahov v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania
podstatne neprispeli okolnosti na strane sťažovateľa. Sťažovateľ síce niekoľkokrát požiadal
o odročenie pojednávania, ale na druhej strane ústavný súd pri hodnotení postupu
sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník konania nesporne má právo požiadať
o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Za prieťahy vzniknuté v dôsledku
uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba,
ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu
konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). Ústavný súd preto dobu súvisiacu s odročenými
pojednávaniami na žiadosť sťažovateľa nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní
okresného súdu.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci
a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania 6 rokov a 2 mesiace, z toho na okresnom
súde takmer 5 rokov a 10 mesiacov, je už samo osebe neprimerané.
Okresný súd vykonal síce množstvo procesných úkonov, ako to vyplýva
z vyžiadaného spisu, nariadil viac pojednávaní, ktoré boli odročované na žiadosť
účastníkov, ale ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnej nečinnosti, avšak dĺžka
konania na okresnom súde svedčí o tom, že postup okresného súdu bol neefektívny
a nesústredený. Okresný súd síce vykonal množstvo pojednávaní, avšak vec do dnešného
dňa nie je právoplatne skončená. O neefektívnom postupe okresného súdu svedčí aj
skutočnosť, že rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/112/2008-179 z 11. januára 2011 bol
uznesením odvolacieho súdu č. k. 5 Co/67/2011-194 z 12. júla 2011 zrušený a vec bola
vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu.
Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval
v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Keďže všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj
za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho
neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto
nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal.
Vyjadrenie okresného súdu, v ktorom poukázal na nedostatočné obsadenie súdu,
ústavný súd nemohol akceptovať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou
(napr. I. ÚS 35/03, I. ÚS 179/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 6 C 112/2008, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 112/2008, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 15 000 € z dôvodov v nej uvedených.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 112/2008, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci,
považoval priznanie sumy 1 500 € (tisícpästo eur) sťažovateľovi za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Pri priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia zobral ústavný súd do úvahy aj to, že nie všetky prieťahy boli
spôsobené okresným súdom. Pojednávania boli odročované niekoľkokrát na žiadosť
samotných účastníkov. Tieto skutočnosti zobral ústavný súd do úvahy pri priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa
trovy konania vyčíslil v sťažnosti sumou 284,08 €, a to za dva úkony právnej (prevzatie
právneho zastúpenia, sťažnosť).
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľovi náhradu trov
konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky.
Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu
284,08 € (dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2014