Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 561/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

24. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., zastúpeného advokátkou

JUDr. Katarínou Dušákovou, Považská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa

ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Žilina sp. zn. z 24. júla 2013 a uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 20. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2013

doručená sťažnosť F. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv

podľa , 2 a 5 (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 24. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 12. júla 2013 bolo vyšetrovateľom Prezídia

Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky,

expozitúry Západ, Trnava, vznesené sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin vraždy

spolupáchateľstvom podľa k a a

účinného v čase spáchania skutku.

Napadnutým uznesením okresného súdu boli sťažovateľovi uložené „s poukazom

na , nevyhnutné obmedzenia

v rozsahu:

- zákaz styku so spoluobvineným P. S.,

- zákaz styku so svedkom T. B.,

- obmedzenie spočívajúce v možnosti prijať návštevu iba po predchádzajúcom

súhlase orgánu činného v trestnom konaní,

- obmedzenie spočívajúce v prijímaní a odosielaní korešpondencie prostredníctvom

orgánu činného v trestnom konaní, okrem korešpondencie uvedenej v § 20 ods. 4 zákona

č. o výkone väzby v znení neskorších predpisov“.

Okresný súd svoje uznesenie odôvodnil okrem iného takto:

„Proti obvinenému F. S., ktorý je aktuálne vo výkone trestu odňatia slobody sa vedie

trestné stíhanie pre trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.; § 219

ods. 1, ods. 2, písm. b), písm. f) účinného do 1. 1. 2006, pričom z návrhu

prokurátorky a predložených dôkazov vyplýva, že doteraz zistené skutočnosti v tomto štádiu

trestného stíhania nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo dňa 12. 7. 2013 obvinenému

F. S. vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, konkrétne trestného činu

vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 219 ods. 1, ods. 2, písm. b), písm. f)

účinného v čase spáchania skutku, a existuje tu dôvodné podozrenie, že

tento skutok spáchal obvinený, pričom z jeho konania a ďalších skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a teda je daný dôvod väzby podľa

Dôvodná obava, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, spoluobvinených alebo inak

mariť objasňovanie skutočností významných pre trestne stíhanie vyplýva predovšetkým

z výpovedí svedka T. B. zo dňa 22. apríla 2013, 3. júna 2013. 12. júla 2013, ako aj

dodatočne predloženej výpovede svedka zo dňa 18. 7. 2013, v ktorých popisuje postup

a spôsob spáchania skutku, účasť jednotlivých osôb, a zároveň zdôrazňuje obavy o život

a zdravie svojej rodiny v súvislosti s jeho výpoveďou práve proti obvinenému F. S.

Okolnosti uvádzané svedkom korešpondujú s previerkou jeho výpovede zo dňa

25. apríla 2013, a dôkazmi, ktoré boli vykonané ešte pred výsluchom tohto svedka a to

ohliadkou miesta činu zo dňa 5. októbra 2007, kedy boli v Ž... nájdené kostrové pozostatky

vtedy neznámej osoby, so závermi Znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, odvetvie

súdne lekárstvo (č. l. 120-147), z ktorého vyplýva mechanizmus vzniku poranení

poškodeného, ktoré viedli k jeho smrti. Súčasťou predloženého spisového materiálu sú aj

dôkazy preukazujúce totožnosť poškodeného (ZP k antropologickej analýze a rekonštrukcie

tváre neidentifikovaných kostrových pozostatkov jedinca, odborné vyjadrenie z č. l. 234-237

k analýze DNA kostrového materiálu nájdeného dňa 5. 10. 2007). Z výpovede

spoluobvineného P. S. zo dňa 17. 7. 2013 vyplýva, že kontaktoval svedkyňu M. Š., družku

T. B., pričom jej nechal odkaz od brata F. S., ktorý mala odovzdať svedkovi B. Svedkyňa

vo výpovedi zo dňa 18. 7. 2013 potvrdila návštevu P. S. ale aj J. F., ktorý po zadržaní P. S.

zisťoval okolnosti výpovede jej druha. Skutočnosť, že obvinený F. S. má možnosť telefonicky

kontaktovať iné osoby a aj takýmto spôsobom odovzdávať odkazy, vyplýva aj z doplnenia

návrhu z č. l. 8, 9 a úradného záznamu z č. l. 20 a nasl. doplnenia spisového materiálu,

svedčiace o aktivite obvineného vo vzťahu k iným osobám. ...

Sudkyňa pre prípravné konanie na základe vyššie uvedeného dospela k záveru, že

v danom štádiu trestného stíhania tu existujú konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva

dôvodná obava, že obvinený bude pôsobiť na svedkov alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, čím je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b/ čím boli naplnené podmienky na použitie ust.

Obvinenému bolo riadne vznesené obvinenie pre túto trestnú činnosť, s týmto bol

riadne oboznámený, čo je tiež nevyhnutným predpokladom pre rozhodnutie o väzbe

obvineného.“

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť (ktorej celý text zakomponoval

do odôvodnenia svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu), o ktorej rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením, ktorý podľa názoru sťažovateľa „napriek závažným pochybeniam

zo strany Okresného súdu Žilina uznesením zo dňa 20. 8. 2013 sp. zn. zamietol sťažnosť

F. S. s tým, že sťažnosť obvineného... je nedôvodná“.

Sťažovateľ okrem iného vytýka okresnému súdu nedoručenie návrhu Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na obmedzenie

sťažovateľa vo výkone trestu, ako aj jeho nevypočutie pred vydaním napadnutého uznesenia

okresného súdu, ktorým mu boli uložené obmedzenia.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje z judikatúry ústavného súdu vzťahujúcej sa

na rozhodovanie všeobecných súdov o návrhoch na predĺženie väzby (napr. ,

) a poukazuje na minimálne procesné práva obvineného v konaní o väzbe.

V závere sťažnosti poukazuje sťažovateľ na to, že v jeho prípade je „opatrenie –

obmedzenie o to závažnejšieho charakteru... že i keď od roku 1998, kedy sa mal skutok stať

k dnešnému dňu nebola žiadna indícia, ani žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorej by

vyplýval dôvod obmedzení väzby podľa vo vzťahu B. – S.

Napriek tomu súd mal mať jasný väzobný režim vrátane zákonných obmedzení, alebo mal

byť vo výkone trestu bez obmedzení vzťahujúcich sa na väzobný režim. Skutočnosť však je

taká, že hoci bol F. S. právoplatne odsúdený a je vo výkone trestu, jeho izolácia, sloboda

pohybu je však obmedzená z kvázi režimom väzby dokonca závažnejším spôsobom! V tejto

nezákonnej kumulácii spôsobenej súdmi treba vidieť porušovanie ústavných práv

obvineného...“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo F. S. na osobnú slobodu a spravodlivé konanie podľa č1. 17

ods. 1, ods. 2 a , ako aj jeho právo na slobodu podľa

ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené

uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 24. 07. 2013 a uznesením

Krajského súdu Žilina sp. zn. .

2. Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 24. 07. 2013

a uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. sa zrušuje,

3. Sťažovateľovi F. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

10000,- eur, ktoré sú mu povinné vyplatiť Okresný súd Žilina v sume 5000,- eur a Krajský

súd v Žiline v sume 5000,- eur do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Priznáva sa náhrada právneho zastupovania právnej zástupkyni JUDr. Kataríne

Dušákovej...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa nikoho

nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou

súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5 ods. 1

dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca

pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Podľa ak sa vedie trestné stíhanie proti obvinenému

vo výkone trestu odňatia slobody a ak je daný niektorý z dôvodov väzby, rozhodne

o dôvodoch, obsahu a trvaní nevyhnutných obmedzení, ktoré sa proti nemu uplatnia, súd

a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Podľa odseku 2

uložené obmedzenia nesmú byť závažnejšie ako tie, ktorým by bol inak obvinený

podrobený vo väzbe. A napokon podľa odseku 3 na konanie o obmedzeniach a o ich trvaní

sa použijú primerane ustanovenia až 78 a .

Sťažovateľ tvrdí, že k namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práv podľa a 4 dohovoru došlo napadnutým uznesením

okresného súdu, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením okresného

súdu

V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy,

ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať sťažnosť podľa a nasl. ako riadny opravný

prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského

súdu

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

„V danom prípade sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina

rozhodovala o návrhu Generálnej prokuratúry SR, odboru osobitného určenia,

na obmedzenie obvineného vo výkone trestu odňatia slobody podľa

podľa ktorého ak sa vedie trestné stíhanie proti obvinenému vo výkone trestu odňatia

slobody a ak je daný niektorý z dôvodov väzby, rozhodne o dôvodoch, obsahu a trvaní

nevyhnutných obmedzení, ktoré sa proti nemu uplatnia, súd a v prípravnom konaní na

návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Súčasne ustanovenie

ustanovuje, že na konanie o obmedzeniach a o ich trvaní sa použijú primerane ustanovenia

§ 76 až 78 a § 82.

Ide o samostatnú právnu úpravu a uvedené ustanovenie sa vzťahuje na obvineného,

ktorý je vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený pre inú trestnú činnosť

a súčasne je daný u neho niektorý z dôvodov väzby podľa § 71. Uvedené zákonné

ustanovenie a návrh na obmedzenie obvineného vo výkone trestu odňatia slobody nie je

rozhodnutím o väzbe - ako to vyplýva z ustanovenia , ktoré vo svojom

vyššie uvedenom znení uvádza, ktoré rozhodnutia sa považujú za rozhodnutia o väzbe. Aj

keď ustanovenie odkazuje na niektoré ustanovenia týkajúce sa väzby

(neodkazuje aj na ustanovenie ), tieto sa použijú podporne, avšak samotné

rozhodovanie v zmysle nie je rozhodnutím o väzbe. Preto pokiaľ

sudkyňa pre prípravné konanie nevypočula obvineného k návrhu Generálnej prokuratúry,

tento spôsob rozhodovania nemožno považovať za nesprávny.“

K námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že mu nebol doručený návrh

na obmedzenie obvineného vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý bol podaný generálnou

prokuratúrou pred rozhodnutím sudkyne pre prípravné konanie, krajský súd uviedol, že ani

v tomto postupe sudkyne pre prípravné konanie nezistil pochybenie, a uviedol:

„Orgán činný v trestnom konaní po tom čo zistil, že sú dané dôvody pre podanie

takéhoto návrhu, tento návrh podal. Vzhľadom na charakter samotného inštitútu

obmedzenia obvineného vo výkone trestu odňatia slobody a cieľ tohto inštitútu, by mohlo

dôjsť doručením samotného návrhu pred rozhodnutím súdu k zmareniu samotného účelu

rozhodnutia, ku ktorému návrh smeroval. Cieľom navrhuje okamžitá potreba dočasného

obmedzenia obvineného vo výkone trestu odňatia slobody, nakoľko vznikla obava, že by

mohol byť ohrozený výkon nerušeného konania v trestnej veci vyvíjaním úkonov

smerujúcich k mareniu účelu trestného konania.

Preto sudkyňa pre prípravné konanie – pokiaľ nedoručila návrh obvinenému pred

samotným rozhodnutím – nepochybila, nakoľko si postup, ktorý zvolila, vyžadoval charakter

samotnej veci, ako aj snaha nezmariť účel vydaných obmedzení, pričom v prípade, že by bol

návrh obvinenému doručený ešte pred samotným rozhodnutím sudkyne pre prípravné

konanie, mohlo by dôjsť k zmareniu tohto účelu.“

Krajský súd navyše poukázal na princíp dvojinštančnosti v trestnom konaní, „keďže

vyriešenie otázky dôvodnosti návrhu generálnej prokuratúry, je predmetom posúdenia tak

súdu prvostupňového, ako aj súdu nadriadeného po podaní sťažnosti. Obvinený mal

možnosť podať proti rozhodnutiu sudkyne pre prípravné konanie sťažnosť – ktorú aj podal

a v ktorej sa vyjadril aj k samotnému návrhu a vyjadril tak svoj postoj k celej veci. Práve

princíp dvojinštančnosti nezbavuje nadriadený súd, aby právne posúdil predmetnú vec, čím

sú dôsledne rešpektované procesné práva obvineného v procese zisťovania skutkového

stavu a jeho následného právneho posúdenia v štádiu konania o sťažnosti obvineného.“.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia a dôvodnosť väzby, obsah a trvanie nevyhnutných

obmedzení, krajský súd uviedol, že „sudkyňa pre prípravné konanie dospela k záveru, že je

daný dôvod väzby v zmysle , pričom tento záver považoval aj

nadriadený súd za správny“, a pripomenul, že „F. S. je obvinený spoločne s P. S.,

na základe vzneseného obvinenia zo dňa 12. 7. 2013 z trestného činu vraždy

v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, 2 písm. b), f) Tr. zák., účinného v čase

spáchania skutku, na tom skutkovom základe, že obvinený F. S. v presne nezistený deň

na jeseň roku 1998 vylákal poškodeného menom M. L., ktorý vykonával činnosť tzv. bieleho

koňa, pod presne nezistenou zámienkou do katastra obce Ž., do blízkosti chaty

poľovníckeho združenia..., kde spoločne s obvineným P. S. a T. B. priviedli poškodeného na

okraj lesného porastu k pripravenej jame, ktorú obaja obvinení spoločne s T. B. vopred

vykopali, kde obvinený F. S. poškodenému, ktorý mal pod zámienkou, aby nepoznal cestu,

na hlave nasadenú kuklu, prikázal, aby si kľakol, čo poškodený vykonal a vtedy ho obvinený

F. S. opakovane udrel tupou časťou sekery držiacou oboma rukami do ľavej časti hlavy, čím

mu spôsobil zranenia, ktorým na mieste podľahol, kde následne obaja obvinení spoločne

s T. B. poškodeného vyzliekli donaha a následne zakopali telo mŕtveho na okraji lesného

porastu do hĺbky cca 100 cm“.

Pokiaľ išlo o námietky sťažovateľa týkajúce sa samotného skutku, k tomuto krajský

súd uviedol, že „dokazovanie viny či neviny obvineného je na orgánoch činných v trestnom

konaní a súdu, ktoré sú povinné zabezpečiť dôkazy a následne ich vyhodnotiť tak, aby

dospeli k nepochybnému, jednoznačnému a správnemu záveru. V danom štádiu trestného

konania je predčasné hodnotiť doposiaľ zabezpečené dôkazy, avšak je nutné konštatovať

dôvodné podozrenie, že obvinený F. S. mal účasť na skutku, čo vyústilo až do vznesenia

obvinenia voči nemu, pričom v danom štádiu trestného konania toto dôvodné podozrenie

vyplýva z doposiaľ nadobudnutých dôkazov.

Sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina v napadnutom uznesení veľmi

detailne opísala skutočnosti, na podklade ktorých dospela k záveru, že je daná obava

z konania predpokladaného v ustanovení , ktorá okolnosť viedla

k uloženiu obmedzení, keďže obvinený F. S. vykonáva trest odňatia slobody. Aj keď ako

obvinený sám, tak aj prostredníctvom svojej obhajkyne s takýmto hodnotením nesúhlasí,

krajský súd nezdieľa tento názor a rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie okresného

súdu považuje za správne, zákonné, logické a celkom v súlade s doposiaľ zabezpečenými

dôkazmi a pre rozhodnutie o nevyhnutných obmedzeniach aj za veľmi podrobné. Sudkyňa

pre prípravné konanie v napadnutom uznesení uloženie obmedzení podrobným spôsobom

odôvodnila a krajský súd na odôvodnenie tohto uznesenia v zásade odkazuje.

Ani krajský súd nemohol neprihliadať na výpovede svedka T. B., ktoré sú

konštatované v uznesení sudkyne pre prípravné konanie a v ktorých je popísaný postup,

spôsob spáchania skutku, ako aj jeho správanie pri výsluchu a tiež jeho postoj a obavy

o život a zdravie svojej rodiny v súvislosti so skutočnosťami, ktoré uvádza vo vzťahu

k obvinenému F. S. Aj z výpovede svedkyne M. Š., ako aj z výpovede obvineného P. S.

vyplýva, že títo boli v kontakte, a v kontexte všetkých týchto dôkazov vyvstáva potom

možnosť obvineného F. S. istým spôsobom kontaktovať pre neho dôležité osoby, a preto je

namieste pristúpiť k uloženiu nevyhnutných obmedzení v rozsahu tak, ako k tomu pristúpila

sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina.“.

K nelogickosti zákazu styku so spoluobvineným P. S. a svedkom T. B., ktorí boli či

vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, krajský súd uviedol, že „v danom prípade

sa nemá na mysli len osobný styk pri prípadných návštevách. Tieto osoby vystupujú

v jednom trestnom konaní, ich kontakt je nutný, avšak je potrebné zamedziť napr. aj tomu,

aby neboli spolu v eskortnej miestnosti a pod. Práve z postavenia týchto osôb je nutné

zamedziť akýkoľvek styk s týmito osobami, aby nedošlo k zmareniu účelu trestného konania.

Krajský súd si bol vedomý skutočnosti, že o výkone trestu

odňatia slobody v znení neskorších predpisov či už v § 25 alebo § 27 presne určuje možnosť

nahliadnuť do korešpondencie a možnosť používania telefónov vo výkone trestu odňatia

slobody“ a uviedol, že „je nepochybné, že aj tieto úkony podliehajú istým pravidlám

a kontrole zo strany príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Je však na mieste

uviesť, že či už riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody alebo príslušníci Zboru

väzenskej a justičnej stráže nie sú v danej veci orgánmi činnými v trestnom konaní

(. 4 písm. e) ), a preto pokiaľ bolo uložené obmedzenie spočívajúce

v možnosti prijať návštevu iba po predchádzajúcom súhlase orgánu činného v trestnom

konaní alebo obmedzenie, ktoré spočíva v prijímaní a odosielaní korešpondencie

prostredníctvom orgánu činného v trestnom konaní, tak si to vyžaduje práve charakter

trestnej činnosti, ktorá sa obvinenému kladie za vinu, ako aj obava, že bude istým spôsobom

vplývať na či už spoluobvineného alebo svedkov v danom trestnom konaní a takýmto

spôsobom mariť účel trestného konania, a preto je nutné, aby tieto inštitúty podliehali

nielen kontrole Zboru väzenskej a justičnej stráže, ale aj samotným orgánom činným

v trestnom konaní. Z výpisu hovorov predložených obvineným vyplýva s kým je obvinený

v telefonickom kontakte, avšak nevyvracia možnosť posunu informácií tak. ako to vyplýva

z návrhu GP.“.

V závere krajský súd uviedol: „Vzhľadom na obzvlášť vysokú závažnosť skutku,

pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, jeho štádium a stav doposiaľ vykonaného dokazovania,

je uloženie obmedzení obvinenému F. S. počas výkonu trestu odňatia slobody opodstatnené,

aby sa mu tak zabránilo v konaní, ktoré by mohlo ohroziť účel trestného konania.“

Napokon krajský súd dal do pozornosti, že „s ohľadom na ustanovenie § 84 ods. 3

Tr, por. je nutné prihliadať na dĺžku trvania obmedzení, ktorá sa spravuje ustanoveniami

až 78 a súčasne je nutné v každom štádiu trestného konania skúmať, či

dôvody, pre ktoré boli obmedzenia vydané, naďalej trvajú alebo sa zmenili“.

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných

práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej

medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je

založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri

poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov

( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1

a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu

nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov všeobecných súdov

pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani

preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok

uloženia nevyhnutných obmedzení sťažovateľovi, ktorý sa nachádza vo výkone trestu

odňatia slobody a je proti nemu vedené trestné stíhanie v inej trestnej veci, pritom

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení ,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Naopak, prejavom veľmi dôsledného

zhodnotenia dosiaľ zistených skutkových okolností trestnej veci sťažovateľa v nadväznosti

na jej charakter a protispoločenskú závažnosť bol už postup okresného súdu, ktorý bol

odobrený aj krajským súdom v odvolacom konaní a ktorý spočíval v zúžení dôvodov väzby

sťažovateľa na len preventívnu väzbu podľa , ktorá

je determinovaná charakterom trestnej činnosti mu kladenej za vinu, k čomu okresný súd

dôvodil, že „Čo sa týka navrhovaného dôvodu väzby podľa ,

teda že by z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná

obava, že bude pôsobiť na svedkov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, tento nebol u obvineného... zistený, nakoľko...

nebolo preukázané dokonané konanie obvineného, ktorým by pôsobil na konkrétnych

svedkov alebo by inak konkrétnym spôsobom maril objasňovanie skutočností závažných pre

trestné stíhanie“, ako aj zohľadnením jeho osobných pomerov a predchádzajúceho spôsobu

života, tak ako ich videl krajský súd: „Prihliadajúc... k osobe obvineného, jeho osobným,

sociálnym pomerom, ale i zamestnaniu a jeho pracovnej činnosti, z ktorej príjmy mohli

slúžiť na nákup drog, ako aj predchádzajúcemu životu... sú teda prítomné všetky požiadavky

pre väzbu v zmysle ustanovenia tak, ako sú konštatované

v uznesení okresného súdu...“ Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sa taktiež neopomenul

zmieniť, prečo neprijal ani sťažovateľom a jeho rodinnými príslušníkmi ponúknuté záruky

ako prostriedky nahradzujúce väzbu. Teda tak krajský súd, ako aj v podstate okresný súd

(v príslušnej časti odôvodnenia svojho napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj

krajský súd, pozn.) dostatočne dôsledne skúmali okolnosti týkajúce sa nevyhnutných

obmedzení sťažovateľa vo výkone jeho trestu odňatia slobody nielen z hľadiska

relevantných zákonných ustanovení , ale aj z hľadiska rešpektovania

základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných a dohovorom.

Podľa názoru ústavného súdu neukladá povinnosť pred

rozhodnutím o uložení nevyhnutných obmedzení obvineného vypočuť, a navyše v tomto

prípade nejde o obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa, ktorá je už obmedzená samotným

výkonom trestu na základe právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu, ale len o určité

sprísnenie výkonu trestu spočívajúce v konkrétnych obmedzeniach, resp. v určení spôsobu

výkonu trestu. Vzhľadom na to, že je špeciálnym

ustanovením s výslovným odkazom len na vymenované ustanovenia, a to konkrétne na § 76

až a , nie je možné, pokiaľ ide o obmedzenia obvineného

vo výkone trestu odňatia slobody, použiť iné ustanovenia .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti prehliada tú základnú skutočnosť, že výkon trestu

odňatia slobody je už sám osebe obmedzením jeho osobnej slobody a že zmyslom § 84

je iba obmedziť obvineného vo výkone trestu odpykávaného pre iný

trestný čin. Dôvody väzby v jednej trestnej veci neznamenajú aj výkon väzby v tejto veci,

ale sa premietnu do spôsobu výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci. Pokiaľ sudca

okresného súdu zistil dôvody väzby v trestnej veci sťažovateľa stíhaného pre trestný čin

vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f) zákona

č. účinného do 31. decembra 2005, mohol postupovať len

podľa . Ako z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva,

sťažovateľovi bolo riadne vznesené obvinenie a s týmto bol riadne oboznámený, čo

znamená, že bol dobre informovaný o dôvodoch ďalšieho trestného stíhania, a že vzhľadom

na jeho povahu a závažnosť opatrení podľa bolo takéto uloženie

nevyhnutných obmedzení celkom predvídateľné.

Termín „nevyhnutný“ v uvedenej súvislosti ústavný súd vykladá v súlade

s medzinárodným štandardom tak, že ho možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú

potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je

nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno.

Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti (napr.

, , ).

Ústavný súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že namietané obmedzenia boli

zásahom do označených práv sťažovateľa, ktorý sa opieral o zákonnú úpravu a sledoval

legitímne ciele boja s kriminalitou a ochrany práv a slobôd iných. Zostáva posúdiť, či tento

zásah s ohľadom na okolnosti danej veci možno považovať za nevyhnutný v demokratickej

spoločnosti, teda za zodpovedajúci naliehavej spoločenskej potrebe a primeraný

sledovaným legitímnym cieľom. V prípade označených článkov výsledok posúdenia

vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude

závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných a dostatočných dôvodoch (mutatis

mutandis ).

Ako dôvod na uloženie uvedených obmedzení v súvislosti s trestným stíhaním

obvineného sťažovateľa vo výkone trestu pre iný trestný čin okresný súd uviedol dôvod

väzby podľa , t. j. dôvod založený na obave, že

sťažovateľ bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie. Okresný súd bližšie uviedol skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali túto obavu, a to poukazom na samotné vyšetrovanie, na výsluch svedkov

a „najmä (na) zadováže(né) úradn(é) záznam(y)“, z ktorých vyplýva: „Dôvodná obava, že

obvinený bude pôsobiť na svedkov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností významných pre trestne stíhanie vyplýva predovšetkým z výpovedí svedka T. B.

zo dňa 22. apríla 2013, 3. júna 2013. 12. júla 2013, ako aj dodatočne predloženej výpovede

svedka zo dňa 18. 7. 2013, v ktorých popisuje postup a spôsob spáchania skutku, účasť

jednotlivých osôb, a zároveň zdôrazňuje obavy o život a zdravie svojej rodiny v súvislosti

s jeho výpoveďou práve proti obvinenému F. S. Okolnosti uvádzané svedkom korešpondujú

s previerkou jeho výpovede zo dňa 25. apríla 2013, a dôkazmi, ktoré boli vykonané ešte

pred výsluchom tohto svedka a to ohliadkou miesta činu zo dňa 5. októbra 2007, kedy boli

v Ž... nájdené kostrové pozostatky vtedy neznámej osoby, so závermi Znaleckého posudku

z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo (č. l. 120-147), z ktorého vyplýva

mechanizmus vzniku poranení poškodeného, ktoré viedli k jeho smrti. Súčasťou

predloženého spisového materiálu sú aj dôkazy preukazujúce totožnosť poškodeného (ZP

k antropologickej analýze a rekonštrukcie tváre neidentifikovaných kostrových pozostatkov

jedinca, odborné vyjadrenie z č. l. 234-237 k analýze DNA kostrového materiálu nájdeného

dňa 5. 10. 2007). Z výpovede spoluobvineného P. S. zo dňa 17. 7. 2013 vyplýva, že

kontaktoval svedkyňu M. Š., družku T. B., pričom jej nechal odkaz od brata F. S., ktorý mala

odovzdať svedkovi B. Svedkyňa vo výpovedi zo dňa 18. 7. 2013 potvrdila návštevu P. S. ale

aj J. F., ktorý po zadržaní P. S. zisťoval okolnosti výpovede jej druha. Skutočnosť, že

obvinený F. S. má možnosť telefonicky kontaktovať iné osoby a aj takýmto spôsobom

odovzdávať odkazy, vyplýva aj z doplnenia návrhu z č. l. 8, 9 a úradného záznamu z č. l. 20

a nasl. doplnenia spisového materiálu, svedčiace o aktivite obvineného vo vzťahu k iným

osobám.“

Aj krajský súd uviedol, že „nemohol neprihliadať na výpovede svedka T. B., ktoré sú

konštatované v uznesení sudkyne pre prípravné konanie a v ktorých je popísaný postup,

spôsob spáchania skutku, ako aj jeho správanie pri výsluchu a tiež jeho postoj a obavy

o život a zdravie svojej rodiny v súvislosti so skutočnosťami, ktoré uvádza vo vzťahu

k obvinenému F. S. Aj z výpovede svedkyne M. Š., ako aj z výpovede obvineného P. S.

vyplýva, že títo boli v kontakte, a v kontexte všetkých týchto dôkazov vyvstáva potom

možnosť obvineného F. S. istým spôsobom kontaktovať pre neho dôležité osoby, a preto je

namieste pristúpiť k uloženiu nevyhnutných obmedzení v rozsahu tak, ako k tomu pristúpila

sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina.“.

Ústavný súd si je vedomý dôležitosti ochrany svedkov pred ovplyvňovaním alebo

nátlakom na nich zo strany obvineného v snahe mariť objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd v napadnutom

uznesení konkretizoval skutočnosti, na základe ktorých považoval dôvod väzby podľa § 71

ods. 1 písm. b) za daný pre uloženie obmedzení sťažovateľovi

vo výkone trestu odňatia slobody podľa . Danosť niektorého

z dôvodov väzby podľa je pritom základnou podmienku pre

rozhodnutie o takýchto obmedzeniach.

Ústavný súd s ohľadom na už uvedené mohol preto uznať dôvody, na ktorých

okresný súd založil uloženie sporných obmedzení ako relevantné a dostatočné. Vzhľadom

na ústavnú povinnosť súdu dbať o to, aby väzba bola vykonaná spôsobom poskytujúcim

obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných

v trestnom konaní, považuje za dostatočné odôvodnenie danosti dôvodu väzby v rozhodnutí

o obmedzeniach, ktoré sa proti obvinenému sťažovateľovi na základe tohto rozhodnutia

uplatnili podľa . Ústavný súd konštatuje, že sa nepreukázala

neoprávnenosť obmedzení, resp. preukázala sa ich nevyhnutnosť a primeranosť

na dosiahnutie legitímneho cieľa.

Ústavný súd teda po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k uloženiu nevyhnutných obmedzení

obvineného sťažovateľa nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne

neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane

právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa , 2 a 5 , ako aj práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ktoré mali byť porušené napadnutým uznesením krajského

súdu v jeho obsahovej spojitosti s napadnutým uznesením okresného súdu s dôsledkom

nezákonného uloženia obmedzení sťažovateľa.

Napokon podľa názoru ústavného súdu nič nebránilo sťažovateľovi, aby podal návrh

na ukončenie trvania nevyhnutných obmedzení v zmysle .

Ústavný súd na základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými

nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v petite sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014