Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 683/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 20631/2013, až a vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a porušenia a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu Topoľčany

sp. zn. z 21. decembra 2012, Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

z 8. augusta 2012, Okresného súdu Nitra sp. zn. z 3. apríla

2012, sp. zn. z 13. augusta 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012,

Okresného súdu Komárno sp. zn. zo 7. mája 2012, Okresného súdu Nové

Zámky sp. zn. zo 7. mája 2012, ako aj porušenia jej základných práv podľa

a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 27. marca 2013, sp. zn. z 31. mája 2013,

sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn. z 29. apríla 2013,

sp. zn. z 31. júla 2013, sp. zn. z 19. augusta 2013

a sp. zn. z 30. augusta 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , až

a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2013,

20. augusta 2013 a 13. januára 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod

spisovými značkami: , , až

a , ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a porušenie a dohovoru a zároveň aj

porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Okresného

súdu Topoľčany sp. zn. z 21. decembra 2012, Okresného súdu Nové Zámky

sp. zn. z 8. augusta 2012, Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 3. apríla 2012, sp. zn. z 13. augusta 2012, sp. zn.

zo 7. augusta 2012, Okresného súdu Komárno sp. zn. zo 7. mája 2012,

Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. zo 7. mája 2012 (ďalej spolu len

„napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa

a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu a zároveň porušenie čl. 47 charty postupom a uzneseniami

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. marca 2013,

sp. zn. z 31. mája 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013,

sp. zn. z 29. apríla 2013, sp. zn. z 31. júla 2013, sp. zn.

z 19. augusta 2013 a sp. zn. z 30. augusta 2013.

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych

zápisníc, ktoré obsahovali okrem iných náležitostí súhlas povinných osôb s ich

vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka

nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií

na podklade exekučných titulov (notárske zápisnice). Prvostupňové súdy poverili súdneho

exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne exekúcie

napadnutými uzneseniami zastavili. Na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté

uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v úvode svojich sťažností poukázala na to, že „všeobecné súdy

postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou

v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti

Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv,

ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty

základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali

sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali

sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec

neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec

neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho

úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.

V sťažnostiach sťažovateľka ďalej tvrdí, že postupom okresných súdov

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu

ochranu zaručené ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené

čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť

majetok zaručené ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené

Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2

; 6) zákaz diskriminácie ustanovený Dohovoru“.

Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy

oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné

učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov sťažovateľka

predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo

vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred

účinnosťou ), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného

to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa

Exekučného poriadku v znení aj v prípade exekučných konaní

začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s

ustanovením zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu

podľa a k právu podľa dohovoru, podľa ktorej „všeobecné

súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou

takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade

tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu

rozhodovania vo veci samej (m. m. ).“.

V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil

prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako

jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť

posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho

výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad

čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu

argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za

to, že všeobecný súd mal na základe a zmluvy o fungovaní

EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu

dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného

súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná

v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto

revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru;“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené

SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru a charty postupom

a uzneseniami okresných súdov, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia okresných

súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň

jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod spisovými značkami:

Rvp 18307/2013, , až a

týkajúcich sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresných súdov a

krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia

sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila

v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období

a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím

sťažností podľa z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov),

resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských

súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu

tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania

skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej

zápisnice), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery

všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov

všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.

S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej

právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných

súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov

odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu

na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd

plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn.

zo 7. augusta 2013, sp. zn. z 10. júla 2013, sp. zn.

zo 14. februára 2013, sp. zn. z 8. marca 2013 alebo sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 30. januára 2013, sp. zn.

z 19. júna 2013 a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis

sp. zn. z 13. novembra 2013, sp. zn. z 28. augusta 2013,

sp. zn. z 30. januára 2014, sp. zn. z 18. septembra 2012,

sp. zn. z 27. marca 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013

a sp. zn. zo 6. februára 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp.

podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené

právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,

v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (v častiach

týkajúcich sa uznesení okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti

(v častiach týkajúcich sa uznesení krajského súdu).

V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala voči postupu

a uzneseniam okresných súdov vydaným po 9. auguste 2012, že v postupe podľa § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku okresné súdy

nevykonali pojednávanie; táto podmienka vyplývala z v tom čase platného a účinného

Exekučného poriadku [t. j. v znení novelizácie Exekučného poriadku zavedenej zákonom

č. , ktorým sa dopĺňa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 9. augusta 2012].

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil

uznesenia okresných súdov o zastavení exekúcie, vyplýva, že uvedenú námietku

sťažovateľka neuplatnila v odvolacom konaní. Uvedené potvrdzuje i skutočnosť, že

vo vzťahu k postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka v samotnej sťažnosti ani

nenamietala a nedeklarovala, že uvedenú námietku v odvolacích konaniach uplatnila a že sa

krajský súd s touto nevysporiadal a nepreskúmal na jej základe postup okresného súdu

v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, resp. sťažovateľka v sťažnosti nenamietala v tejto súvislosti porušenie svojich

ústavných práv postupom a uzneseniami krajského súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že

hoci sťažovateľka z formálneho hľadiska vyčerpala možnosť podania riadneho opravného

prostriedku – odvolania, z hľadiska materiálneho túto možnosť v súvislosti s uvedenou

námietkou nevyužila, pretože ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní

pred všeobecným (krajským) súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu jej námietky

nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto vôbec neprichádzal do úvahy

prípadný postup ústavného súdu podľa . Tieto

skutočnosti boli dôvodom odmietnutia predmetných sťažností v tejto časti pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014